Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Slovník pojmov

A, Á B C Č D E F G H CH I J K L M N O, Ó P R S Š T U, Ú V Y Z Ž

A, Á

  • ab –

    názov 5. mesiaca židovského náboženského kalendára a 11. mesiaca svetského kalendára. Tento názov sa začal používať po návrate Židov z babylonského zajatia. Ab trval od polovice júla do polovice augusta. V Biblii sa názov tohto mesiaca neobjavuje, hovorí sa o ňom len ako o „piatom mesiaci“. (4Mo 33:38; Ezd 7:9; pozri dodatok B15)

  • abaddon –

    hebrejské slovo abaddón znamená „skaza, zničenie“ alebo „miesto skazy“. V pôvodnom hebrejskom texte sa vyskytuje päťkrát, z toho štyrikrát v súvislosti s hrobom alebo smrťou. (Jób 26:6; 28:22; Ža 88:11; Prí 15:11) Slovo abaddon v týchto textoch zjavne označuje proces rozkladu, ktorý nastáva po smrti človeka. V Zjavení 9:11 Abaddon, čiže „anjel priepasti“, predstavuje Ježiša Krista.

  • abib –

    pôvodný názov prvého mesiaca židovského náboženského kalendára a siedmeho mesiaca svetského kalendára. Abib znamená „zelené klasy“. Trval od polovice marca do polovice apríla. Po návrate Židov z babylonského zajatia sa mu začalo hovoriť nisan. (5Mo 16:1; pozri dodatok B15)

  • adar –

    názov 12. mesiaca židovského náboženského kalendára a 6. mesiaca svetského kalendára. Tento názov sa začal používať po návrate Židov z babylonského zajatia. Adar trval od polovice februára do polovice marca. (Est 3:7; pozri dodatok B15)

  • Achája –

    rímska provincia na juhu Grécka spomínaná v Kresťanských gréckych písmach. Zahŕňala celý Peloponéz a strednú časť pevninského Grécka a jej hlavným mestom bol Korint. (Sk 18:12; pozri dodatok B13)

  • alabaster –

    kameň, ktorý sa vyskytoval neďaleko Alabastrónu v Egypte. Z tohto kameňa sa vyrábali nádobky na vonné oleje. Zvyčajne mali úzke hrdlo, ktoré sa dalo dobre uzavrieť, aby z nich vzácny olej nevytiekol. (Mar 14:3)

  • alamot –

    hudobný termín, ktorý znamená „dievčatá, mladé ženy“ a zrejme poukazuje na soprán mladých žien. Pravdepodobne to bol pokyn, aby hudobná skladba zaznela vo vyššej polohe. (1Kn 15:20; Ža 46:0)

  • Alfa a Omega –

    titul Boha, ktorý sa trikrát objavuje v knihe Zjavenie. Má symbolický význam „prvý a posledný“ a „začiatok a koniec“, keďže alfa je prvé a omega posledné písmeno gréckej abecedy. (Zj 1:8; 21:6; 22:13)

  • amen –

    „nech sa tak stane“ alebo „istotne“. Toto slovo pochádza z hebrejského slovotvorného základu aman, ktorý znamená „byť verný, dôveryhodný“. Slovom „amen“ sa vyjadroval súhlas s prísahou, modlitbou alebo s vyhlásením. Tento výraz často používal aj Ježiš na uvedenie určitého výroku, sľubu alebo proroctva, čím zdôrazňoval jeho úplnú pravdivosť a spoľahlivosť. V tomto preklade je preložený výrazmi „uisťujem vás“, „verte mi“ alebo „hovorím vám“. Spôsob, akým Ježiš používal výraz „amen“, je v náboženskej literatúre údajne jedinečný. V Zjavení sa toto slovo objavuje ako Ježišov titul. (Mat 5:18; 5Mo 27:26; 1Kn 16:36; Zj 3:14)

  • anjel –

    z hebrejského slova malach a gréckeho aggelos. Oba výrazy znamenajú „posol“, ale keď sa vzťahujú na duchovného posla, prekladajú sa slovom anjel. (1Mo 16:7; 32:3; Jak 2:25, pozn.; Zj 22:8) Anjeli sú mocné duchovné bytosti, ktoré Boh stvoril dávno predtým, ako stvoril ľudí. V Biblii sú označovaní aj ako „sväté myriady“, „Boží synovia“ a „ranné hviezdy“. (5Mo 33:2; Jób 1:6; 38:7) Anjeli nemajú schopnosť rozmnožovať sa, každý z nich bol vytvorený osobitne. Ich počet vysoko presahuje sto miliónov. (Dan 7:10) Z Biblie vyplýva, že každý anjel má meno a jedinečnú osobnosť, no všetci sa vyznačujú pokorou a tým, že nechcú byť uctievaní. Väčšina z nich ani nechcela odhaliť svoje meno. (1Mo 32:29; Luk 1:26; Zj 22:8, 9) Majú rôzne postavenie a dostávajú rôzne úlohy, napríklad slúžia pred Jehovovým trónom, odovzdávajú jeho posolstvá, pomáhajú Jehovovým služobníkom na zemi, vykonávajú Božie rozsudky a podieľajú sa na zvestovaní dobrej správy. (2Kr 19:35; Ža 34:7; Luk 1:30, 31; Zj 5:11; 14:6) V budúcnosti budú bojovať na Ježišovej strane v armagedonskej vojne. (Zj 19:14, 15)

  • antikrist –

    zodpovedajúci grécky výraz má dvojaký význam. Môže označovať niečo, čo je proti Kristovi, aj niekoho, kto sa stavia na miesto Krista, čím sa stáva falošným Kristom. Teda všetci ľudia a organizácie, ktoré klamlivo tvrdia, že zastupujú Krista, vyhlasujú sa za Mesiáša alebo sa stavajú proti Kristovi a jeho učeníkom, môžu byť právom označené za antikrista. (1Já 2:22)

  • apoštol –

    základný význam pôvodného slova je „vyslaný“. Označuje sa ním Ježiš a ďalší  jednotlivci, ktorí boli vyslaní, aby slúžili iným. Najčastejšie sa toto slovo používa na označenie 12 učeníkov, ktorých si Ježiš osobne vybral za svojich zástupcov. (Mar 3:14; Sk 14:14)

  • Araba –

    priekopová prepadlina, ktorá sa tiahne od svahov vrchu Hermon smerom na juh. Leží v nej Galilejské more a rieka Jordán. Prepadlina postupne klesá hlboko pod úroveň mora, kde vytvára panvu Mŕtveho mora a potom sa tiahne na juh k Akabskému zálivu Červeného mora. (5Mo 1:7; Joz 11:16; Jer 39:4)

  • Aram, Aramejci –

    Aramejci boli potomkami Semovho syna Arama. Žili najmä na území rozprestierajúcom sa od libanonských vrchov po Mezotopámiu a od pohoria Taurus po Damask a ďalej na juh. Táto oblasť, v hebrejčine nazývaná Aram, sa neskôr začala nazývať Sýria a jej obyvatelia Sýrčania. (1Mo 25:20; 5Mo 26:5; Oz 12:12)

  • aramejčina –

    semitský jazyk, ktorý je blízky hebrejčine a používa rovnakú abecedu. Pôvodne ním hovorili Aramejci, ale neskôr slúžil ako medzinárodný jazyk, ktorý sa využíval pri obchodovaní a dalo sa ním dohovoriť v Asýrskej a Babylonskej ríši. Aramejčina bola tiež úradným jazykom Perzskej ríše. (Ezd 4:7) Boli v nej napísané časti kníh Ezdráš, Jeremiáš a Daniel. (Ezd 4:8–6:18; 7:12–26; Jer 10:11; Dan 2:4b–7:28)

  • Areopág –

    pahorok v Aténach, ktorý sa nachádzal severozápadne od Akropoly. Rovnako sa nazýval aj súd, ktorý tam zasadal. Na Areopág priviedli Pavla stoickí a epikurejskí filozofi, aby vysvetlil, čomu verí. (Sk 17:19)

  • archanjel –

    predpona „arch“ v tomto slove znamená „hlavný“. Teda význam výrazu je „hlavný anjel“. Z tejto definície a tiež zo skutočnosti, že slovo „archanjel“ sa v Biblii používa len v jednotnom čísle, vyplýva, že archanjel je iba jeden. V Biblii je pomenovaný Michael. (Dan 12:1; Jú 9; Zj 12:7)

  • Armagedon –

    z hebrejského výrazu Har Megiddón, čo znamená „vrch Megiddo“. Slovo Armagedon sa spája s „vojnou, ktorá vypukne vo veľký deň Všemohúceho Boha“. V tejto vojne sa „králi celej obývanej zeme“ zhromaždia, aby bojovali proti Jehovovi. (Zj 16:14, 16; 19:11–21; pozri heslo VEĽKÉ SÚŽENIE)

  • Áronovi synovia 

    potomkovia Léviho vnuka Árona, ktorý bol ako prvý vymenovaný za veľkňaza podľa Mojžišovho Zákona. Áronovi synovia vykonávali kňazskú službu vo svätostánku a neskôr v chráme. (1Kn 23:28)

  • aselgeia –

    pozri heslo BEZOČIVÉ SPRÁVANIE.

  • astrológ –

    človek, ktorý skúma pohyb Slnka, Mesiaca a hviezd s cieľom predpovedať budúcnosť. (Dan 2:27; Mat 2:1)

  • Aštoret –

    kanaánska bohyňa vojny a plodnosti, manželka Baala. (1Sa 7:3)

  • Azázel –

    hebrejské meno, ktoré možno znamená „cap, ktorý mizne“. V Deň zmierenia bol cap, ktorý bol určený pre Azázela, vypustený do pustatiny a v symbolickom zmysle odniesol hriechy, ktorých sa národ dopustil v uplynulom roku. (3Mo 16:8, 10)

  • Ázia –

    v Kresťanských gréckych písmach sa vzťahuje na rímsku provinciu, ktorá zahŕňala západnú časť dnešného Turecka a niektoré ostrovy v blízkosti pobrežia, napríklad Samos a Patmos. Jej hlavným mestom bol Efez. (Sk 20:16; Zj 1:4; pozri dodatok B13)

B

  • Baal –

    kanaánsky boh považovaný za majiteľa oblohy, darcu dažďa a boha plodnosti. Slovom „Baal“ sa označovali aj menej významné miestne božstvá. V hebrejčine toto slovo znamená „majiteľ; pán“. (1Kr 18:21; Rim 11:4)

  • balzam –

    voňavá olejnatá živica niektorých rastlín a stromov. Používala sa na liečebné účely a tiež ako voňavka. Ľudia si ju vysoko cenili. (1Mo 37:25; Jer 8:22)

  • bat –

    objemová miera na tekutiny, ktorá zodpovedala asi 22 l. Tento údaj je založený na archeologických nálezoch úlomkov džbánov, na ktorých bolo napísané slovo bat. Z predpokladaného objemu batu sa odvodzuje, aký objem mala väčšina ostatných mier na sypké i tekuté látky, ktoré sú spomínané v Biblii. (1Kr 7:38; Eze 45:14; pozri dodatok B14)

  • Belzebub –

    označenie Satana, ktorý je kniežaťom alebo vládcom démonov. Možno ide o jednu z podôb mena Baal-Zebúb, čo bol Baal, ktorého uctievali Filištínci v Ekróne. (2Kr 1:3; Mat 12:24)

  • bezočivé správanie –

    preklad gréckeho slova aselgeia. Označuje skutky, ktoré sú vážnym porušením Božích zákonov a v ktorých sa prejavuje bezočivosť či pohŕdavý postoj. Človek s takýmto postojom nemá úctu k autorite, zákonom a normám, dokonca nimi opovrhuje. Tento výraz sa nevzťahuje na menej závažné previnenia. (Gal 5:19; 2Pe 2:7)

  • bodec –

    palica s kovovým hrotom na poháňanie dobytka. V Biblii sú k volskému bodcu prirovnané múdre slová, ktoré človeka podnietia poslúchnuť dobrú radu. Slovný obraz „vzpierať sa proti bodcom“ vychádza zo správania tvrdohlavého býka, ktorý sa pri poháňaní bodcom vzpiera a tým sám sebe ubližuje. (Sk 26:14; Sud 3:31; Kaz 12:11)

  •  borievka –

    toto slovo môže v Biblii označovať viacero druhov drevín. Strom, ktorý kráľ Šalamún dovážal z Libanonu, sa dá stotožniť s borievkou vysokou (Juniperus excelsa), vysokým, mohutným, vždyzeleným stromom, ktorý dorastá do výšky 20 m a má rozložitú korunu. Drevo týchto borievok bolo vysoko cenené pre svoju trvácnosť a veľa sa ho použilo pri výstavbe Šalamúnovho chrámu. (1Kr 5:8–10; 6:15) Na niektorých miestach v Biblii však ide pravdepodobne o borievku purpurovú (Juniperus phoenicea), čo je nízky strom alebo ker. (Jer 48:6)

  • Božie Kráľovstvo –

    toto slovné spojenie označuje predovšetkým vládu, prostredníctvom ktorej Boh uplatňuje svoju zvrchovanosť a ktorej vládcom je Boží Syn, Kristus Ježiš. (Mat 12:28; Luk 4:43; 1Ko 15:50)

  • bul –

    názov ôsmeho mesiaca židovského náboženského kalendára a druhého mesiaca svetského kalendára. Názov pochádza zo slovotvorného základu s významom „plodiť“. Bul trval od polovice októbra do polovice novembra. (1Kr 6:38; pozri dodatok B15)

C

  • cesta –

    výraz, ktorý sa v Písme v obraznom zmysle používa na označenie správania alebo spôsobu konania, a to buď takého, aké Jehova schvaľuje, alebo takého, aké sa mu nepáči. O nasledovníkoch Ježiša Krista sa hovorilo ako o „tej Ceste“, pretože sa v živote zameriavali na vieru v Ježiša Krista a na napodobňovanie jeho príkladu. (Sk 19:9)

  • cisár –

    titul panovníka Rímskej ríše, ktorý je odvodený od rímskeho dedičného mena Caesar. V Biblii sa menovite spomínajú cisári Augustus, Tibérius a Klaudius a nepriamo cisár Nero. V Kresťanských gréckych písmach sa týmto výrazom prenesene označuje aj svetská moc, teda štát. (Mar 12:17; Sk 25:12)

  • cudzoložstvo –

    dobrovoľný pohlavný styk ženatého muža alebo vydatej ženy s niekým, kto nie je ich manželským partnerom. (2Mo 20:14; Mat 5:27; 19:9)

Č

  • čašník –

    vysokopostavený člen kráľovského dvora, ktorý kráľovi podával víno a iné nápoje. Čašník sa tešil veľkej dôvere a úcte. Nebolo nič nezvyčajné, ak sa stal kráľovým dôverníkom a radcom. (1Mo 40:1, 2, 11; Neh 1:11; 2:1)

  • čistota –

    v Biblii sa tento výraz nevzťahuje vždy len na telesnú čistotu. Používa sa aj v súvislosti s udržaním alebo obnovením morálne či duchovne čistého stavu – stavu, keď je niečo bez chyby, poškvrny a bez čohokoľvek, čo kazí alebo znečisťuje. V Mojžišovom Zákone sa toto slovo vzťahovalo na obradnú čistotu. (3Mo 10:10; Ža 51:7; Mat 8:2, pozn.; 1Ko 6:11)

D

  • Dágon –

    filištínsky boh. Pôvod slova je neistý, ale niektorí odborníci sa domnievajú, že súvisí s hebrejským slovom dag (ryba). (Sud 16:23; 1Sa 5:4)

  • dareikos –

    perzská zlatá minca s hmotnosťou 8,4 g. (1Kn 29:7; pozri dodatok B14)

  • Dávidovo mesto –

    meno, ktoré dostalo mesto Jebuz, keď ho dobyl Dávid a vybudoval v ňom svoje kráľovské sídlo. Nazýva sa aj Sion. Tvorí juhovýchodnú a zároveň najstaršiu časť Jeruzalema. (2Sa 5:7; 1Kn 11:4, 5)

  • dcéra –

    okrem základného významu sa toto slovo používa v Biblii aj vo význame sestry, adoptovanej dcéry, nevesty alebo vnučky. Výraz „dcéry“ môže označovať aj ženy vo všeobecnom zmysle alebo ženské obyvateľky určitej krajiny či členky určitého národa. Vo výrazoch ako „dcéra Sionu“, „dcéra Edoma“ a podobne sa slovo vzťahuje na mesto alebo na obyvateľov mesta. (Iz 1:8)

  • Dekapolis –

    skupina gréckych miest, ktorú pôvodne tvorilo desať miest (z gréckeho deka „desať“ a polis „mesto“). Týmto menom sa zároveň nazývala oblasť na východ od Galilejského mora a rieky Jordán, lebo tam bolo týchto miest najviac. Boli centrom helénskej kultúry a obchodu. Ježiš touto oblasťou prechádzal, ale nikde sa nepíše, že by do niektorého z miest Dekapolisu vstúpil. (Mat 4:25; Mar 5:20; pozri dodatok A7B10)

  • démoni –

    neviditeľné zlé duchovné bytosti s nadľudskými schopnosťami. V 1. Mojžišovej 6:2 sú nazvaní „synovia pravého Boha“ a v Júdovi 6 „anjeli“, z čoho sa dá vyvodiť, že neboli stvorení ako zlí. Títo anjeli sa za Noemových dní sami rozhodli, že neposlúchnu Boha, čím sa pridali k Satanovej vzbure proti Jehovovi. (5Mo 32:17; Luk 8:30; Sk 16:16; Jak 2:19)

  • deň prípravy –

    označenie dňa, keď sa Židia pripravovali na sabat. Deň prípravy zodpovedal súčasnému piatku. Tak ako každý židovský deň, končil sa pri západe slnka. Potom sa začínal sabat. (Mar 15:42; Luk 23:54)

  • Deň zmierenia –

    najdôležitejší sviatok Izraelitov, nazývaný aj Jom Kipur (z hebrejského jóm hakkippurim, čo znamená „deň prikrytia“). Slávil sa 10. dňa mesiaca etanim. Bol to jediný deň v roku, v ktorý veľkňaz vošiel do Najsvätejšej vo svätostánku a neskôr v chráme. Tam predložil krv obetovaných zvierat na zmierenie za svoje hriechy, za hriechy Lévitov a za hriechy ľudu. V tento sviatok sa konalo  sväté zhromaždenie, držal sa pôst a nerobili sa bežné práce, lebo to bol sabat. (3Mo 23:27, 28)

  • denár –

    strieborná rímska minca s hmotnosťou asi 3,85 g, na ktorej bola z jednej strany podobizeň cisára. Predstavoval dennú mzdu robotníka a tiež daň z hlavy, ktorú Rimania vyberali od Židov. (Mat 22:17; Luk 20:24; pozri dodatok B14)

  • desiatok –

    desatina, čiže desať percent, ktorá sa dávala ako poplatok, zvlášť na náboženské účely. (Mal 3:10; 5Mo 26:12; Mat 23:23) V čase platnosti Mojžišovho Zákona prinášali Izraeliti desatinu z toho, čo sa urodilo v krajine, a desatinu z prírastku hospodárskych zvierat. Tieto desiatky boli určené na podporu Lévitov. Léviti zase dávali desatinu z toho, čo dostali, na podporu kňazov z Áronovho rodu. Existovali aj ďalšie druhy desiatkov. Od kresťanov sa desiatky nevyžadujú.

  • Diabol –

    opisné meno Satana v Kresťanských gréckych písmach, ktoré znamená „ohovárač“. Satan dostal meno Diabol, lebo je hlavným ohováračom, ktorý vznáša krivé obvinenia proti Jehovovi, jeho slovu a jeho svätému menu. (Mat 4:1; Ján 8:44; Zj 12:9)

  • dirigent –

    z toho, ako sa pôvodné slovo používa v Knihe žalmov, sa zdá, že označuje človeka, ktorý pripravoval aranžmán piesní a ktorý dirigoval zbor lévitských spevákov, nacvičoval s nimi spev, školil ich a viedol pri verejných vystúpeniach. Iné preklady používajú aj výraz „zbormajster“. (Ža 4:0; 5:0)

  • dobrá správa –

    po grécky euaggelion, z čoho pochádza slovo evanjelium. V Kresťanských gréckych písmach je tým myslená dobrá správa o Božom Kráľovstve a o záchrane prostredníctvom viery v Ježiša Krista. (Luk 4:18, 43; Sk 5:42; Zj 14:6)

  • dom –

    toto slovo sa v Biblii používa napríklad na (1) domácnosť alebo všetko potomstvo muža (2Sa 3:6); (2) väzenie alebo v prenesenom zmysle na krajinu, kde je človek zotročený (2Mo 13:3, pozn.); (3) kňazský rod (1Sa 2:35); (4) kráľovskú dynastiu (1Sa 25:28); (5) Jehovov svätostánok alebo chrám, a to v doslovnom aj v prenesenom zmysle (2Mo 23:19); (6) svätyňu falošného boha (1Kr 16:32, pozn.); (7) porušiteľné ľudské telo a (8) neporušiteľné duchovné telo (2Ko 5:1).

  • dozorca –

    ak ide o preklad gréckeho výrazu episkopos, tento výraz sa vzťahuje na muža, ktorý bol poverený dohliadať na zbor a starať sa o potreby jeho členov. Základnou myšlienkou pôvodného slova je poskytovanie ochrany a starostlivosti. Výrazy „dozorca“ a „starší“ (presbyteros) sa vzťahujú na rovnakú úlohu v kresťanskom zbore. Výraz „starší“ upriamuje pozornosť na duchovnú zrelosť a výraz „dozorca“ na povinnosti súvisiace s týmto poverením. (Sk 20:28; 1Ti 3:2–7; 1Pe 5:2)

  • drachma –

    v Kresťanských gréckych písmach toto slovo označuje striebornú grécku mincu, ktorá v tom čase vážila 3,4 g. V Hebrejských písmach sa objavuje zmienka o zlatej drachme, ktorou sa platilo za čias Perzskej ríše a jej hodnota sa rovnala dareiku. (Neh 7:70; Mat 17:24, pozn.; pozri dodatok B14)

  • duch –

    hebrejský výraz ruach a grécky výraz pneuma, ktoré sa často prekladajú ako duch, majú viac významov. Všetky sa vzťahujú na silu, ktorá je ľudským očiam neviditeľná, ale ktorej pôsobenie možno jasne vnímať. Pôvodné výrazy sa používajú na označenie: (1) vetra, (2) životnej sily pozemských tvorov, (3) pohnútky, čiže hnacej sily, ktorá vychádza z obrazného srdca človeka a vedie ho, aby rozprával alebo konal určitým spôsobom, (4) posolstva, ktoré prichádza z neviditeľného duchovného zdroja, (5) duchovných bytostí a (6) Božej činnej sily, čiže svätého ducha. (2Mo 35:21, pozn.; Ža 104:29; Mat 12:43; Luk 11:13)

  • duša –

    slovo, ktorým sa tradične prekladá hebrejský výraz nefeš a grécky výraz psyché. Zo skúmania toho, ako sa tieto výrazy používajú v Biblii, je zjavné, že majú tri základné významy. Vzťahujú sa (1) na ľudí, (2) na zvieratá a (3) na život človeka alebo zvieraťa. (1Mo 1:20, pozn.; 2:7, pozn.; 4Mo 31:28; 1Pe 3:20) Na rozdiel od učenia mnohých náboženstiev Biblia ukazuje, že keď sa slová nefeš psyché používajú v súvislosti s pozemskými tvormi, vzťahujú sa na niečo hmotné, hmatateľné, viditeľné a smrteľné. V tomto preklade sa pôvodné výrazy prekladajú na väčšine miest podľa zmyslu, a to slovami ako „život“, „živý tvor“, „živá bytosť“, „celé moje ja“ alebo jednoducho osobnými zámenami (napríklad zámenom „on“ namiesto „jeho duša“). V niektorých prípadoch je uvedená aj poznámka pod čiarou s alternatívnym znením „duša“. Teda výraz duša, či už sa nachádza v hlavnom texte, alebo v poznámke pod čiarou, by mal čitateľ vnímať v súlade s uvedeným vysvetlením. Ak sa uvádza, že človek má niečo robiť „celou dušou“, myslí sa tým, že to má robiť naplno, bezvýhradne a celým svojím ja. (5Mo 6:5; Mat 22:37) V niektorých kontextoch môžu pôvodné výrazy niesť význam túžob, želaní alebo chuti do jedla. Inokedy zas môžu označovať mŕtveho človeka alebo telo. (4Mo 6:6; Prí 23:2; Ag 2:13)

 E

  • Edom –

    iné meno Izákovho syna Ezaua. Potomkovia Ezaua (Edoma) sa usadili v Seire, v hornatom kraji medzi Mŕtvym morom a Akabským zálivom. Toto územie sa stalo známym ako Edom. (1Mo 25:30; 36:8; pozri dodatok B3B4)

  • efa –

    objemová miera na sypké látky, napríklad na obilie, a tiež nádoba s týmto objemom. Efa zodpovedala batu, čo bola objemová miera na tekutiny s objemom asi 22 l. (2Mo 16:36; Eze 45:10; pozri dodatok B14)

  • efod –

    kňazský odev, ktorý sa podobal zástere. Veľkňaz nosil špeciálny efod, na ktorého prednej časti bol pripevnený náprsník s 12 vzácnymi kameňmi. (2Mo 28:4, 6; pozri dodatok B5)

  • Efraim –

    meno druhého Jozefovho syna a názov izraelského kmeňa, ktorý z neho vzišiel. Keď bol Izrael rozdelený, Efraim bol najvýznamnejším izraelským kmeňom a jeho menom sa začalo označovať celé desaťkmeňové kráľovstvo. (1Mo 41:52; Jer 7:15)

  • elul –

    názov 6. mesiaca židovského náboženského kalendára a 12. mesiaca svetského kalendára. Tento názov sa začal používať po návrate Židov z babylonského zajatia. Elul trval od polovice augusta do polovice septembra. (Neh 6:15; pozri dodatok B15)

  • epikurejskí filozofi –

    nasledovníci gréckeho filozofa Epikura (341 – 270 pred n. l.). Ich filozofia bola založená na myšlienke, že zmyslom života je oddávať sa pôžitkom. (Sk 17:18)

  • etanim –

    názov siedmeho mesiaca židovského náboženského kalendára a prvého mesiaca svetského kalendára. Trval od polovice septembra do polovice októbra. Po návrate Židov z Babylona sa mu začalo hovoriť tišri. (1Kr 8:2; pozri dodatok B15)

  • Etiópia –

    krajina južne od Egypta, ktorá v staroveku zaberala aj územie najjužnejšej časti dnešného Egypta a severnej polovice dnešného Sudánu. Týmto výrazom sa niekedy prekladá hebrejské pomenovanie „Kúš“. (Est 1:1)

  • Eufrat –

    najdlhšia a najdôležitejšia rieka v juhozápadnej Ázii a jedna z dvoch významných riek v Mezopotámii. Prvýkrát sa spomína v 1. Mojžišovej 2:14 ako jedna zo štyroch riek, ktoré pretekali Edenom. Niekedy je označovaný len ako „Rieka“. (1Mo 31:21) Rieka Eufrat tvorila severnú hranicu územia, ktoré bolo vyhradené pre Izraelitov. (1Mo 15:18; Zj 16:12; pozri dodatok B2)

  • eunuch –

    v doslovnom zmysle vykastrovaný muž. Takíto muži často slúžili na kráľovskom dvore ako osobní sluhovia alebo opatrovníci kráľovnej a kráľových vedľajších manželiek. Tento výraz sa používal aj na označenie muža, ktorý nebol eunuchom v pravom zmysle slova, ale zastával nejaký úrad na kráľovskom dvore. Slovo eunuch sa používa aj v obraznom zmysle na pomenovanie človeka, ktorý ovláda svoje telesné túžby, aby sa mohol naplno venovať službe Bohu. (Est 2:15; Mat 19:12; Sk 8:27)

  • evanjelium –

    pozri heslo DOBRÁ SPRÁVA.

F

  • faraón –

    titul egyptských panovníkov. V Biblii sa menovite spomína päť faraónov (Šišak, Só, Tirháka, Necho a Chofra). Mená ďalších nie sú uvedené. To sa týka aj faraónov, ktorí mali do činenia s Abrahámom, Mojžišom a Jozefom. (2Mo 15:4; Rim 9:17)

  • farizeji –

    významná náboženská sekta judaizmu v prvom storočí n. l. Nemali kňazský pôvod, ale do najmenších detailov prísne dodržiavali Zákon a za rovnako záväzné považovali aj ústne tradície. (Mat 23:23) Bránili sa vplyvu gréckej kultúry a ako znalci Zákona a tradícií mali nad ľuďmi veľkú moc. (Mat 23:2–6) Niektorí z nich boli aj členmi Sanhedrinu. Často sa s Ježišom dohadovali o dodržiavaní sabatu a rôznych tradícií a vyčítali mu, že sa stretáva s hriešnikmi a vyberačmi daní. Niektorí z nich, medzi inými aj Saul z Tarzu, sa stali kresťanmi. (Mat 9:11; 12:14; Mar 7:5; Luk 6:2; Sk 26:5)

  • Filištínci –

    prisťahovalci z Kréty, ktorí sa usadili v prímorskej oblasti na juhu Izraela. Dávid si ich podrobil, ale napriek tomu si zachovali nezávislosť a neustále bojovali proti Izraelu. (2Mo 13:17; 1Sa 17:4; Am 9:7; pozri dodatok B4)

G

  • gehenna –

    tento výraz pochádza z gréckeho názvu pre údolie Hinnom, ktoré ležalo na juhozápad od starovekého Jeruzalema. (Jer 7:31) V proroctvách sa o tomto údolí hovorí ako o mieste posiatom mŕtvolami. (Jer 7:32; 19:6) Neexistuje dôkaz, že by ľudia alebo zvieratá boli hádzaní do gehenny zaživa, aby tam boli upálení alebo mučení. Preto gehenna nemôže symbolizovať neviditeľné miesto, kde by ľudské duše boli navždy mučené v doslovnom ohni. Ježiš a jeho učeníci používali výraz gehenna ako symbol definitívneho trestu v podobe „druhej smrti“, čiže večného zničenia. (Zj 20:14; Mat 5:22; 10:28)

  • gera –

    hmotnostná jednotka, ktorá zodpovedala 0,57 g, čo bola 1/20 šekela. (3Mo 27:25; pozri dodatok B14)

  • Gileád –

    v užšom zmysle slova úrodná oblasť východne od Jordánu, ktorá sa rozprestierala na sever a na juh od údolia Jabbok. Niekedy  sa týmto názvom označuje celé izraelské územie na východ od Jordánu, kde žili kmene Rúben, Gád a polovica kmeňa Manašše. (4Mo 32:1; Joz 12:2; 2Kr 10:33; pozri dodatok B4)

  • gittit –

    hudobný termín s neistým významom. Je možné, že slovo gittit je odvodené od hebrejského slova gat. Niektorí sa domnievajú, že označuje melódiu piesní, ktoré súviseli s výrobou vína, keďže slovo gat znamená „vínny lis“. (Ža 81:0)

  • granátové jablko –

    ovocie, ktoré sa tvarom podobá jablku a na spodnej strane má výraznú ružicu. Pod tuhou šupkou sa skrývajú drobné ružové alebo červené semienka obalené šťavnatou dužinou. Ozdoby v tvare granátových jabĺk lemovali veľkňazov modrý plášť a zdobili hlavice stĺpov Jachin a Boaz, ktoré stáli pred chrámom. (2Mo 28:34; 4Mo 13:23; 1Kr 7:18)

  • gréčtina –

    jazyk, v ktorom boli napísané Kresťanské grécke písma (s výnimkou Matúšovho evanjelia, ktoré bolo pôvodne napísané v hebrejčine). Gréčtina bola zároveň prvým jazykom, do ktorého boli preložené celé Hebrejské písma. Tento preklad sa nazýva grécka Septuaginta.

  • Grék –

    okrem základného významu sa v Kresťanských gréckych písmach toto označenie používa v širšom zmysle a vzťahuje sa na všetkých Nežidov alebo na ľudí, ktorí boli ovplyvnení gréckou kultúrou a jazykom. (Joe 3:6; Ján 12:20)

H

  • hádes –

    grécky výraz pre obrazný hrob ľudstva. Zodpovedá hebrejskému výrazu šeol. (Pozri heslo HROB.)

  • Hebrej –

    týmto výrazom bol prvýkrát označený Abram (Abrahám) na odlíšenie od jeho amorejských susedov. Neskôr sa začal používať na Abrahámových potomkov, ktorí pochádzali z jeho vnuka Jakoba. (1Mo 14:13; 2Mo 5:3)

  • hebrejčina –

    jazyk Hebrejov. Za čias Ježiša hebrejčina obsahovala mnoho výrazov z aramejčiny. Po hebrejsky hovoril aj Ježiš a jeho učeníci. (Sk 26:14)

  • Hermes –

    grécky boh, syn Dia. Hermes bol považovaný za posla bohov a za boha rečníctva. Preto si ho ľudia v Lystre omylom spojili s apoštolom Pavlom. (Sk 14:12)

  • Herodes –

    dedičné meno panovníckej dynastie, ktorá z poverenia Ríma vládla nad Židmi. Herodes Veľký je známy tým, že dal prestavať jeruzalemský chrám a že prikázal povraždiť malých chlapcov v snahe zabiť Ježiša. (Mat 2:16; Luk 1:5) Synovia Herodesa Veľkého, Herodes Archelaos a Herodes Antipas, boli dosadení nad časťami územia, ktorému predtým vládol ich otec. (Mat 2:22) Antipas bol tetrarchom, teda vládcom, ktorý nemal titul kráľa, aj keď ľudia ho tak bežne označovali. Vládol v čase Kristovej triapolročnej služby a počas obdobia zachyteného v prvých 12 kapitolách knihy Skutky. (Mar 6:14–17; Luk 3:1, 19, 20; 13:31, 32; 23:6–15; Sk 4:27; 13:1) Potom krátko vládol Herodes Agrippa I., vnuk Herodesa Veľkého. Toho usmrtil Boží anjel. (Sk 12:1–6, 18–23) Nato sa ujal vlády jeho syn Herodes Agrippa II., ktorý panoval až do židovskej vzbury proti Rímu. (Sk 23:35; 25:13, 22–27; 26:1, 2, 19–32)

  • Herodesovi stúpenci –

    nazývaní aj herodiáni, boli nacionalistickou skupinou, ktorá podporovala politické ciele rodu Herodesovcov v čase ich vlády pod správou Ríma. K tejto sekte pravdepodobne patrili niektorí saduceji. Herodiáni sa spojili s farizejmi proti Ježišovi. (Mar 3:6)

  • higgájon –

    technický termín, ktorý bol pokynom k hudobnej skladbe. V Žalme 9:16 môže znamenať buď slávnostnú medzihru v podobe hlbokých tónov harfy, alebo dramatickú prestávku na rozjímanie.

  • hin –

    objemová miera na tekutiny, ktorá zodpovedala asi 3,67 l, a tiež nádoba s týmto objemom. (2Mo 29:40; pozri dodatok B14)

  • hlavný kňaz –

    v Hebrejských písmach ide o iné označenie veľkňaza. V Kresťanských gréckych písmach sa výraz „hlavní kňazi“ zjavne vzťahoval na významných kňazov. Mohli medzi nimi byť bývalí veľkňazi a vodcovia 24 kňazských oddelení. (2Kn 26:20; Ezd 7:5; Mat 2:4; Mar 8:31)

  • Hlavný Sprostredkovateľ –

    základný význam zodpovedajúceho gréckeho výrazu je „hlavný vodca“. Ide o titul Ježiša Krista a poukazuje na to, že Ježiš má zásadnú úlohu pri oslobodení poslušných ľudí od smrteľných účinkov hriechu a že im má pomôcť získať večný život. (Sk 3:15; 5:31; Heb 2:10; 12:2)

  • hriech, hrešiť –

    pôvodný hebrejský aj grécky výraz znamená „minúť“ v zmysle minúť alebo nedosiahnuť cieľ. Ľudia hrešia, keď sa im nedarí dodržiavať Božie normy. (Ža 51:3; Ján 8:34; Rim 5:12)

  • hrnčiar –

    výrobca hlinených hrncov, misiek a iných nádob. Hebrejské slovo pre hrnčiara doslova znamená „ten, kto formuje“. To, akú moc má hrnčiar nad hlinou, sa často používa na znázornenie Jehovovej zvrchovanosti nad jednotlivcami a národmi. (Iz 64:8; Rim 9:21)

  • hrob –

    ak je slovo hrob bez poznámky pod čiarou, označuje doslovné miesto, kde je niekto pochovaný. Tam, kde je aj poznámka, ide  o preklad hebrejského slova šeol a gréckeho slova hádes, ktoré označujú obrazný hrob ľudstva. V Biblii je tento obrazný hrob opísaný ako miesto alebo stav nečinnosti a neprítomnosti vedomia. (1Mo 47:30; Kaz 9:10; Sk 2:31)

CH

  • Chaldea, Chaldejci –

    pôvodne sa tieto výrazy vzťahovali na územie delty riek Eufrat a Tigris a na národ, ktorý tam žil. Neskôr tieto výrazy označovali celú Babylonskú ríšu a jej obyvateľov. Výraz „Chaldejci“ sa vzťahoval aj na skupinu učencov, ktorí sa venovali vede, dejinám, jazykom a astronómii, ale aj mágii a astrológii. (Ezd 5:12; Dan 4:7; Sk 7:4)

  • cherubíni –

    anjeli, ktorí majú vysoké postavenie a plnia mimoriadne úlohy. Ide o inú skupinu anjelov ako serafíni. (1Mo 3:24; 2Mo 25:19, 20; Iz 37:16; Heb 9:5)

  • chleby predloženia –

    dvanásť chlebov, ktoré boli uložené na stole vo Svätej, najskôr vo svätostánku a neskôr v chráme. Boli naukladané na seba v dvoch stĺpcoch po šesť. Nazývali sa aj chleby vystavenia. Každý sabat sa tieto chleby, ktoré boli obetované Jehovovi, vymieňali za čerstvé. Keď boli chleby predloženia odstránené zo Svätej, jedávali ich iba kňazi. (2Mo 25:30; 3Mo 24:5–9; 2Kn 2:4; Mat 12:4; Heb 9:2; pozri dodatok B5)

  • choinix –

    objemová miera na sypké látky. Predpokladá sa, že objem choinixu bol o niečo väčší než liter. (Zj 6:6, pozn.; pozri dodatok B14)

  • chomer –

    objemová miera na sypké látky, ktorá sa rovnala jednému koru. Z predpokladaného objemu batu sa dá vyvodiť, že jeden chomer zodpovedal 220 l. (3Mo 27:16; pozri dodatok B14)

  • Choreb –

    hornatý kraj v okolí vrchu Sinaj. Zároveň to bol iný názov vrchu Sinaj. (2Mo 3:1; 5Mo 5:2; pozri dodatok B3)

  • chrám –

    trvalá stavba v Jeruzaleme, ktorá nahradila prenosný svätostánok a pre Izraelitov bola strediskom uctievania Boha. Prvý chrám postavil Šalamún a zničili ho Babylončania. Druhý chrám postavil Zorobábel po návrate z vyhnanstva v Babylone a neskôr ho prestaval Herodes Veľký. V Biblii sa chrám často opisuje len ako „Jehovov dom“. (Ezd 1:5; 6:14, 15; 1Kn 29:1, pozn.; 2Kn 2:4; Mat 24:1; pozri dodatok B8B11)

  • chrámoví sluhovia –

    Neizraeliti, ktorí slúžili v chráme. Hebrejský výraz prekladaný aj ako netinejci doslova znamená „daní“, čo poukazovalo na to, že boli daní alebo určení na službu v chráme. Je pravdepodobné, že mnohí netinejci boli potomkami Gibeončanov, ktorým Jozua zveril úlohu „zbierať drevo a čerpať vodu pre ľud a pre Jehovov oltár“. (Joz 9:23, 27; 1Kn 9:2; Ezd 8:17)

I

  • Ilýria –

    rímska provincia, ktorá ležala severozápadne od Grécka. Pavol sa pri svojej službe dostal až k tejto provincii, ale nie je isté, či zvestoval v samotnej Ilýrii alebo prišiel len po jej hranice. (Rim 15:19; pozri dodatok B13)

  • Izrael –

    meno, ktoré dal Boh Jakobovi. Časom sa tak začali označovať všetci Jakobovi potomkovia ako národ. Potomkovia Jakobových 12 synov sa často nazývali izraelskí synovia, dom Izraela, izraelský ľud alebo Izraeliti. Meno Izrael sa používalo aj na označenie desaťkmeňového severného kráľovstva, ktoré sa odtrhlo od južného kráľovstva, a neskôr aj na pomazaných kresťanov, „Boží Izrael“. (Gal 6:16; 1Mo 32:28; 2Sa 7:23; Rim 9:6)

J

  • Jakob –

    syn Izáka a Rebeky, ktorého Boh neskôr pomenoval Izrael. Bol praotcom Izraelitov, ktorí sa stali známymi aj ako Židia. Z jeho 12 synov a ich potomkov vzniklo 12 kmeňov izraelského národa. Jakob bolo aj jedno z pomenovaní izraelského národa. (1Mo 32:28; Mat 22:32)

  • jarmo –

    išlo o tyč, ktorú človek nosil na pleciach a na oba jej konce sa vešal náklad, alebo o časť postroja či drevenú tyč položenú na krk dvoch ťažných zvierat (obvykle hovädzieho dobytka), ktoré pomocou nej ťahali roľnícke náradie alebo voz. Jarmo často používali otroci, ktorí nosili ťažký náklad, a preto sa tento výraz používal ako symbol otroctva a podriadenosti a tiež ako symbol útlaku a utrpenia. Odstránenie alebo zlomenie jarma predstavovalo vyslobodenie z otroctva, útlaku a vykorisťovania. (3Mo 26:13; Mat 11:29, 30)

  • jednorodený –

    jeden z výrazov používaných na preklad gréckeho slova monogenes. Základný význam pôvodného slova je „jediný svojho druhu; jedináčik; jediný člen určitého rodu“. Opisuje sa ním vzťah synov i dcér k ich rodičom. V Písme sa toto grécke slovo používa pri opise „jediného syna“ vdovy z mesta Nain, „jedinej dcéry“ Jaira a „jediného syna“ istého muža, ktorý chlapca priviedol za Ježišom, aby z neho vyhnal démona. (Luk 7:11, 12; 8:41, 42; 9:38) Keď sa toto slovo vzťahuje na Ježiša, v tradícii slovenského prekladu Biblie sa zaužívalo slovo „jednorodený“. (Ján 1:18)

  • Jedutún –

    výraz, ktorý sa objavuje v nadpise 39., 62. a 77. žalmu. Jeho význam je neistý. Zdá sa, že tieto nadpisy boli pokynom na hudobné stvárnenie žalmu – možno určovali hudobný štýl alebo nástroj. Jedutún bolo  meno jedného z lévitských hudobníkov, takže tento štýl alebo nástroj mohol súvisieť s ním alebo s jeho synmi.

  • Jehova –

    bežná slovenská podoba Božieho osobného mena. V hebrejčine ho tvoria štyri písmená, čiže tetragram. Meno Jehova sa v tomto preklade objavuje vyše 7 000-krát. (Pozri dodatok A4A5.)

  • Jehova vojsk –

    tento výraz upriamuje pozornosť na to, že Jehova oplýva nesmiernou mocou, lebo velí obrovskému vojsku duchovných tvorov. (Ža 103:20, 21; Iz 1:24; Jer 32:17, 18; Rim 9:29)

  • jubilejný rok –

    každý 50. rok, ktorý sa počítal od roku, keď Izraeliti vošli do Zasľúbenej krajiny. V jubilejnom roku sa nemala obrábať zem, mali byť prepustení hebrejskí otroci a mala sa vrátiť dedičná pôda, ktorá bola predaná. V určitom zmysle to bol celoročný sviatok, rok slobody, počas ktorého sa mal národ vrátiť do stavu, v akom bol na začiatku, keď sa stal Božím národom. (3Mo 25:10)

  • Júda –

    štvrtý syn Jakoba a Ley. Z proroctva, ktoré Jakob vyslovil na smrteľnej posteli, vyplývalo, že z Júdovho rodu vzíde veľký kráľ, ktorého vláda bude trvalá. Jedným z potomkov Júdu bol Ježiš. Meno Júda označuje aj kmeň a odvodzuje sa od neho aj meno južného kráľovstva – Judska. To bolo tvorené kmeňmi Júda a Benjamín a žili v ňom kňazi a Léviti. Na území kmeňa Júda sa nachádzal Jeruzalem a chrám. (1Mo 29:35; 49:10; 1Kr 4:20; 12:32; Heb 7:14)

K

  • kab –

    objemová miera na sypké látky. Z predpokladaného objemu batu sa dá vyvodiť, že jeden kab zodpovedal 1,22 l. (2Kr 6:25; pozri dodatok B14)

  • kadidelnica –

    nádoba zo zlata, striebra alebo medi, ktorá sa vo svätostánku a v chráme používala na pálenie kadidla a do ktorej sa zbierali uhlíky z obetného oltára a vyhorené knôty lámp zo zlatého svietnika. Označovala sa aj ako nádoba na uhlíky. (2Mo 37:23; 2Kn 26:19; Heb 9:4)

  • kadidlo –

    zmes aromatických živíc a balzamov, ktoré pomaly horia a pritom vydávajú príjemnú vôňu. Vo svätostánku a v chráme sa používalo špeciálne kadidlo zo štyroch zložiek. Každé ráno a každý večer sa pálilo na oltári, ktorý bol vo Svätej. V Deň zmierenia sa pálilo aj v Najsvätejšej. Kadidlo predstavovalo modlitby Božích verných služobníkov. Od kresťanov sa už nevyžaduje používanie kadidla. (2Mo 30:34, 35; 3Mo 16:13; Zj 5:8)

  • kadidlová živica –

    vysušená miazga stromov a kríkov z rodu kadidlovník (Boswellia). Pri spaľovaní vydávala sladkú vôňu. Bola jednou zo zložiek posvätného kadidla, ktoré sa pálilo vo svätostánku a v chráme. Pridávala sa aj k obilnej obeti a kládla sa na každý stĺpec chlebov predloženia vo Svätej. (2Mo 30:34–36; 3Mo 2:1; 24:7; Mat 2:11)

  • kameň úrazu –

    pozri heslo PÁD, PADNÚŤ.

  • Kanaán –

    Noemov vnuk a Chamov štvrtý syn. Bol predkom 11 kmeňov, ktoré sa časom usadili na území pozdĺž východného pobrežia Stredozemného mora medzi Egyptom a Sýriou. Toto územie sa nazývalo „kanaánska krajina“. (3Mo 18:3; 1Mo 9:18; Sk 13:19; pozri dodatok B4)

  • kasia –

    produkt získavaný z kôry škoricovníka čínskeho (Cinnamomum cassia), ktorý sa používal ako aromatická látka a prísada do svätého oleja na pomazávanie. (2Mo 30:24; Ža 45:8; Eze 27:19)

  • kázeň –

    pozri heslo USMERŇOVANIE.

  • Kemoš –

    hlavný boh Moábcov. (1Kr 11:33)

  • kislev –

    názov deviateho mesiaca židovského náboženského kalendára a tretieho mesiaca svetského kalendára. Tento názov sa začal používať po návrate Židov z Babylona. Kislev trval od polovice novembra do polovice decembra. (Neh 1:1; Za 7:1; pozri dodatok B15)

  • klada –

    nástroj na trestanie previnilcov, ktorý obmedzoval ich pohyb. Niektoré klady zvierali iba nohy, kým iné aj krk a ruky, čo znamenalo, že telo pripútaného človeka bolo celý čas zohnuté. (Jer 20:2; Sk 16:24)

  • klásť, položiť ruky –

    keď sa na niekoho položili ruky, znamenalo to, že bol poverený mimoriadnou úlohou, že ho niekto žehná, chce ho uzdraviť alebo mu odovzdať dar svätého ducha. Niekedy sa ruky kládli na zvieratá, ktoré sa mali obetovať. (2Mo 29:15; 4Mo 27:18; Sk 19:6; 1Ti 5:22)

  • kliatba, preklínať –

    sloveso preklínať znamená vyhrážať sa niečím zlým alebo zvolávať zlo na niekoho alebo na niečo. V Biblii sa toto slovo nepoužíva vo význame „nadávať, kliať“. Kliatba často predstavuje predpoveď niečoho zlého. Ak ju vysloví Boh alebo jeho zástupca, má prorocký význam. Niekedy označuje prísahu spojenú s kliatbou, pričom kliatba má byť trestom za porušenie prísahy. (1Mo 12:3; 4Mo 22:12; Neh 10:29, pozn.; Gal 3:10)

  • kňaz –

    muž zastupujúci Boha pred ľudom, ktorému slúžil. Učil ľudí o Bohu a o jeho zákonoch. Kňaz zároveň zastupoval ľud pred Bohom – predkladal obete, prosil za ľud a prihováral sa zaň. Pred ustanovením mojžišovského Zákona plnil úlohu kňaza v rodine ten, kto bol jej hlavou. V mojžišovskom Zákone  bolo stanovené, že kňazmi budú muži z kmeňa Lévi, ktorí pochádzali z Áronovho rodu. Ostatní Léviti im mali pomáhať. Pri uvedení novej zmluvy vznikol duchovný Izrael – národ kňazov, pričom úloha veľkňaza bola zverená Ježišovi Kristovi. (2Mo 28:41; Heb 9:24; Zj 5:10)

  • kobylky –

    hovorové označenie hmyzu z čeľade koníkovité, ktorý sa sťahuje vo veľkých húfoch a všade, kde sa objaví, spôsobuje obrovské škody. Preto sa invázie koníkov (v Biblii nazývaných kobylky) považovali za pohromu. V Mojžišovom Zákone boli vyhlásené za čisté, takže sa mohli jesť. (2Mo 10:14; Mat 3:4)

  • konkubína –

    pozri heslo VEDĽAJŠIA MANŽELKA.

  • kor –

    objemová miera na sypké látky a tekutiny. Z predpokladaného objemu batu sa dá vyvodiť, že jeden kor zodpovedal 220 l. (1Kr 5:11; pozri dodatok B14)

  • koral –

    tvrdý materiál podobný kameňu, ktorý je tvorený schránkami malých morských živočíchov. Vyskytuje sa v moriach a oceánoch a má najrôznejšie farby vrátane červenej, bielej a čiernej. Veľké množstvo koralov sa nachádzalo v Červenom mori. V biblických časoch si ľudia zvlášť cenili červené koraly, z ktorých sa vyrábali koráliky a iné ozdoby. (Prí 8:11)

  • kožený mech –

    tieto mechy sa vyrábali z jedného kusa kože, napríklad z kozej alebo ovčej, a slúžili na uchovávanie vína. Víno sa dávalo do nových kožených mechov, pretože keď kvasí, produkuje oxid uhličitý, ktorý vytvára v mechoch veľký tlak. Kým nové kožené mechy sa pod tlakom rozťahujú, staré a stvrdnuté mechy praskajú. (Joz 9:4; Mat 9:17)

  • kôl –

    vztýčený stĺp, ktorý niektoré národy používali pri popravách alebo na vystavenie mŕtveho tela, čo malo slúžiť ako varovanie alebo verejné poníženie. Asýrčania, ktorí boli známi svojimi krutými vojnovými metódami, popravovali zajatcov tak, že ich nabodli na špicaté koly, ktoré prešli ich bruchom do hrudnej dutiny. Podľa židovského zákona mali byť ľudia, ktorí sa previnili odpornými zločinmi, napríklad rúhaním alebo modlárstvom, najprv ukameňovaní alebo usmrtení iným spôsobom. Až potom mali byť ich telá povesené na kôl či na strom, aby slúžili ako odstrašujúci prípad. (5Mo 21:22, 23; 2Sa 21:6, 9) Rimania niekedy obeť ku kolu priväzovali, čo znamenalo, že zomierala až po niekoľkých dňoch od bolesti, smädu, hladu a horúčavy. V iných prípadoch, ako to bolo aj v prípade Ježiša, ruky a nohy obvineného pribili ku kolu. (Luk 24:20; Ján 19:14–16; 20:25; Sk 2:23, 36; pozri heslo MUČENÍCKY KÔL)

  • kráľovná nebies –

    titul bohyne, ktorú uctievali odpadlícki Izraeliti za dní Jeremiáša. Niektorí sa domnievajú, že ide o babylonskú bohyňu Ištar (Aštartu). Korene uctievania tejto bohyne siahajú až do čias Sumeru. Vtedy ju nazývali Inanna, čo znamená „kráľovná nebies“. Okrem toho, že ju spájali s nebesami, uctievali ju aj ako bohyňu plodnosti. Na istom egyptskom nápise bola nazvaná „pani neba“. (Jer 44:19)

  • kresťan –

    označenie nasledovníkov Ježiša Krista, ktoré dostali od Boha. (Sk 11:26; 26:28)

  • Kristus –

    Ježišov titul, ktorý pochádza z gréckeho slova Christos. To zodpovedá hebrejskému slovu prekladanému ako „Mesiáš“, čiže „Pomazaný“. (Mat 1:16; Ján 1:41)

  • krst, krstiť –

    zodpovedajúce grécke sloveso znamená „ponoriť“. Ježiš stanovil krst ako požiadavku pre svojich nasledovníkov. V Biblii sa spomína aj Jánov krst, krst svätým duchom, krst ohňom a iné krsty. (Mat 3:11, 16; 28:19; Ján 3:23; 1Pe 3:21)

  • kvas –

    prísada pridávaná do cesta alebo do tekutín, ktorá spôsobuje kysnutie a kvasenie. Často sa týmto výrazom myslela časť vykysnutého cesta, ktorá sa odložila z predchádzajúcej dávky. Kvas v Biblii často prenesene znamená hriech alebo skazenosť, ale aj nenápadný rast, ktorý sa prejavuje všade. (2Mo 12:20; Mat 13:33; Gal 5:9)

L

  • lakeť –

    dĺžková miera, ktorá zodpovedala vzdialenosti približne od lakťa po koniec prostredníka. Izraeliti poznali bežný lakeť, ktorý mal 44,5 cm, ale aj dlhý lakeť, ktorý bol o dlaň dlhší a meral 51,8 cm. (1Mo 6:15; Luk 12:25, pozn.; pozri dodatok B14)

  • leptón –

    v období, ktoré je zachytené v Kresťanských gréckych písmach, to bola najmenšia židovská minca vyrobená z medi alebo z bronzu. V niektorých Bibliách je toto slovo preložené ako „halier“. (Mar 12:42; Luk 21:2; poznámky; pozri dodatok B14)

  • Letnice –

    druhý z troch veľkých sviatkov, ktoré museli všetci židovskí muži sláviť v Jeruzaleme. Názov Letnice, čo znamená „päťdesiaty deň“, sa používa v Kresťanských gréckych písmach. V Hebrejských písmach sa tento sviatok nazýva Sviatok žatvy alebo Sviatok týždňov. Slávil sa v 50. deň po 16. nisane. (2Mo 23:16; 34:22; Sk 2:1)

  • Lévi, Lévita –

    Lévi bolo meno tretieho syna Jakoba a Ley a tiež meno kmeňa, ktorý z neho pochádzal. Z Léviho troch synov vznikli tri hlavné oddelenia Lévitov. Výraz Léviti sa niekedy používal na celý kmeň s výnimkou Áronovho  kňazského rodu. Kmeň Lévi nedostal v Zasľúbenej krajine žiadne územie, ale dostal 48 miest na územiach, ktoré boli pridelené ostatným kmeňom. (5Mo 10:8; 1Kn 6:1; Heb 7:11)

  • leviatan –

    zviera, ktoré sa väčšinou spomína v súvislosti s vodou, možno nejaký vodný živočích. V Jóbovi 3:841:1 zrejme označuje krokodíla alebo iné veľké vodné zviera, ktoré sa vyznačuje veľkou silou. V Žalme 104:26 sa možno vzťahuje na určitý druh veľryby. Na iných miestach sa toto slovo používa v obraznom zmysle a nedá sa stotožniť s konkrétnym zvieraťom. (Ža 74:14; Iz 27:1)

  • Libanon (pohorie) –

    jedno z dvoch pohorí, ktoré tvoria horské pásmo v Libanone. Na západe je pohorie Libanon a na východe pohorie Antilibanon. Medzi nimi leží dlhé úrodné údolie. Pohorie Libanon sa dvíha takmer priamo zo Stredozemného mora a nadmorská výška jeho najvyššieho vrcholu presahuje 3 000 metrov. V staroveku pokrývali Libanon majestátne cédre, ktoré si okolité národy vysoko cenili. (5Mo 1:7; Ža 29:6; 92:12; pozri dodatok B7)

  • log –

    najmenšia objemová miera na tekutiny, o ktorej sa píše v Biblii. V židovskom Talmude je opísaný ako 1/12 hinu, z čoho sa dá vyvodiť, že jeden log zodpovedal 0,31 l. (3Mo 14:10; pozri dodatok B14)

  • lósy –

    kamienky alebo drievka, ktoré sa používali pri rozhodovaní. Vložili sa do záhybu odevu alebo do nádoby, zatriaslo sa nimi a lós, ktorý vypadol alebo sa vytiahol, určil výsledok losovania. Hádzanie lósov bolo často spojené s modlitbou. (Joz 14:2; Prí 16:33; Mat 27:35)

M

  • Macedónia –

    územie severne od Grécka, ktoré získalo na dôležitosti za vlády Alexandra Veľkého a zostalo nezávislé, až kým si ho nepodmanili Rimania. V čase, keď apoštol Pavol prvýkrát zavítal do Európy, bola rímskou provinciou. Pavol sa tam na svojich cestách dostal trikrát. (Sk 16:9; pozri dodatok B13)

  • mágia; čarodejníctvo –

    tajné umenie, pri ktorom sa využívajú nečisté sily spojené so špiritizmom na uskutočnenie niečoho nadprirodzeného. (2Kn 33:6)

  • machalat –

    zjavne hudobný termín, ktorý sa objavuje v nadpisoch 53. a 88. žalmu. Možno súvisí s hebrejským slovotvorným základom, ktorý znamená „zoslabnúť; ochorieť“. Výraz machalat by teda mohol byť pokynom na pochmúrne, smutné stvárnenie skladby, čo by zodpovedalo zádumčivému obsahu týchto dvoch piesní.

  • Malkám –

    pravdepodobne je totožný s Molochom, hlavným bohom Ammóncov. (Sof 1:5; pozri heslo MOLOCH)

  • malomocenstvo –

    vážna kožná choroba. Toto slovo sa v Biblii používa v širšom zmysle, než ho poznáme dnes. Malomocenstvo zahŕňalo infekcie, ktoré mohli okrem ľudí postihnúť aj oblečenie či domy. (3Mo 14:54; Luk 5:12)

  • manna –

    základná potravina Izraelitov, keď 40 rokov putovali po pustatine. Zaobstarával im ju Jehova. S výnimkou sabatu sa objavovala na zemi každé ráno, keď sa odparila rosa. Keď ju Izraeliti prvýkrát zbadali, pýtali sa: „Čo je to?“, po hebrejsky „man hu?“ (2Mo 16:13–15, 35) Na iných miestach je nazvaná „nebeské obilie“ (Ža 78:24), „chlieb z neba“ (Ža 105:40) či „chlieb mocných“ (Ža 78:25). Ježiš hovoril o manne v prenesenom zmysle. (Ján 6:49, 50)

  • maskil –

    hebrejské slovo s neistým významom, ktoré sa objavuje v nadpise 13 žalmov. Možno znamená „báseň na rozjímanie“. Podľa niektorých názorov môže byť významovo blízke inému slovu podobného tvaru, ktoré znamená „slúžiť s múdrosťou“. (2Kn 30:22; Ža 32:0)

  • Média, Médovia –

    Médovia boli národom, ktorý pochádzal z Jafetovho syna Madaja. Usadili sa na hornatej Iránskej plošine, kde časom vznikla Média. Médovia sa spojili s Babylonom a porazili Asýriu. V tom čase bola Perzia len provinciou pod médskou nadvládou. Po Kýrovej vzbure vznikla Médo-perzská ríša, ktorá v roku 539 pred n. l. porazila Novobabylonskú ríšu. Médovia boli prítomní v Jeruzaleme na Letnice roku 33 n. l. (Dan 5:28, 31; Sk 2:9; pozri dodatok B9)

  • meracia trstina –

    mala dĺžku šesť lakťov, čo znamená, že merala 2,67 m, keď sa vychádzalo z bežného lakťa, a 3,11 m, keď sa vychádzalo z dlhého lakťa. (Eze 40:3, 5; Zj 11:1; pozri dodatok B14)

  • Merodach –

    hlavný boh mesta Babylon. Keď babylonský kráľ a zákonodarca Chammurapi (Chammurabi) urobil z Babylona hlavné mesto Babylonskej ríše, význam Merodacha (nazývaného aj Marduk) vzrástol. Tento boh nakoniec nahradil viacero skorších bohov a z babylonských bohov sa stal najvýznamnejším. Neskôr bolo meno Merodach (Marduk) nahradené titulom „Belu“ (čo znamená majiteľ) a v bežnej reči sa používala podoba „Bel“. (Jer 50:2)

  • Mesiáš –

    slovo odvodené z hebrejského slova „pomazaný“. Jeho ekvivalentom odvodeným z gréčtiny je slovo „Kristus“. (Dan 9:25; Ján 1:41)

  •  mestskí predstavitelia –

    v rímskych kolóniách boli zástupcami vlády. K ich povinnostiam patrilo udržiavať verejný poriadok, spravovať financie, súdiť tých, čo porušovali zákon, a nariaďovať vykonanie trestu. (Sk 16:20)

  • michtam –

    hebrejské slovo, ktoré sa objavuje v nadpisoch šiestich žalmov. (Ža 16; 56-60) Je to technický termín s neistým významom. Predpokladá sa, že môže súvisieť so slovom „nápis“.

  • míľa –

    dĺžková miera, ktorá sa v Kresťanských gréckych písmach vyskytuje len raz, v Matúšovi 5:41. Pravdepodobne ide o rímsku míľu, ktorá zodpovedala 1 479,5 m. (Pozri dodatok B14.)

  • Milkom –

    boh Ammóncov, pravdepodobne totožný s Molochom. (1Kr 11:5, 7) Tomuto bohu Šalamún postavil na konci svojej vlády posvätné výšiny. (Pozri heslo MOLOCH.)

  • mína –

    v Ezechielovi nazývaná aj „mane“. Hmotnostná i peňažná jednotka. Z archeologických nálezov vyplýva, že mína zodpovedala 50 šekelom a šekel vážil 11,4 g. Mína spomínaná v Hebrejských písmach teda vážila 570 g. Existovala zrejme aj kráľovská mína, podobne ako existoval kráľovský lakeť. V Kresťanských gréckych písmach mína zodpovedala 100 drachmám. Vážila 340 g. Šesťdesiat mín bol jeden talent. (Ezd 2:69; Luk 19:13; pozri dodatok B14)

  • mlátenie –

    proces, pri ktorom sa zrno oddeľuje od stebla a pliev. Mlátilo sa palicou a pri väčších množstvách špecializovaným náradím, takzvanými mlátiacimi saňami, ktoré boli ťahané zvieratami. Saňami sa prechádzalo po obilí, ktoré bolo rozsypané na mlatovisku. Mlatovisko bola zvyčajne okrúhla plošina na vyvýšenom mieste, kde fúkal vietor. (3Mo 26:5; Iz 41:15; Mat 3:12)

  • mlynský kameň –

    okrúhly kameň položený na kameň s podobným priemerom. Tieto kamene slúžili na mletie obilia. V strede spodného kameňa bol zasadený čap, ktorý tvoril os, okolo ktorej sa otáčal vrchný kameň. V biblických časoch boli ručné mlyny takmer v každej domácnosti a pracovali s nimi ženy. Keďže od ručného mlyna záviselo, či si rodina bude môcť každý deň pripraviť chlieb, Mojžišov Zákon zakazoval vziať ručný mlyn alebo jeho vrchný kameň do zálohu. Na otáčanie väčších mlynov podobnej konštrukcie sa využívali zvieratá. (5Mo 24:6; Mar 9:42)

  • mocné skutky –

    pozri heslo ZÁZRAKY.

  • modla, modlárstvo –

    modla je obraz, socha alebo iný predmet, ktorý sa používa pri falošnom uctievaní a je stvárnením čohokoľvek reálneho alebo vymysleného. Modlárstvo je prejavovanie lásky alebo úcty modlám, čiže ich zbožňovanie a uctievanie. (Ža 115:4; Sk 17:16; 1Ko 10:14)

  • Moloch –

    boh Ammóncov, niekedy označovaný aj Malkám a Milkom. Možno ide o titul, nie o meno konkrétneho boha. Každý, kto obetoval svoje deti Molochovi, mal byť podľa Mojžišovho Zákona usmrtený. (3Mo 20:2; Jer 32:35; Sk 7:43)

  • mor –

    akákoľvek rýchlo sa šíriaca infekčná choroba, ktorá môže nadobudnúť epidemické rozmery a končiť sa smrťou. Často sa spája s vykonaním Božieho rozsudku. (4Mo 14:12; Eze 38:22, 23; Am 4:10)

  • mučenícky kôl –

    preklad gréckeho slova stauros, čo znamená vztýčený kôl alebo stĺp, napríklad taký, na akom bol popravený Ježiš. Neexistuje dôkaz, že by tento grécky výraz označoval kríž, ktorý pohania používali ako náboženský symbol už mnoho storočí pred Kristom. Prívlastok „mučenícky“ vhodne vyjadruje spôsob, akým bolo slovo stauros používané, keďže vyjadrovalo aj myšlienku mučenia, utrpenia a ponižovania, ktoré mali znášať Ježišovi nasledovníci. (Mat 16:24; Heb 12:2; pozri heslo KÔL)

  • mut-labben –

    výraz v nadpise k 9. žalmu, ktorý podľa tradície znamená „o smrti syna“. Niektorí sa domnievajú, že išlo o názov alebo úvodné slová známej piesne, podľa ktorej sa spieval tento žalm.

  • myrha –

    aromatická živica, ktorá sa získavala z viacerých druhov tŕnistých kríkov alebo malých stromov z rodu myrhovník (Commiphora). Myrha patrila medzi prísady, z ktorých sa vyrábal svätý olej na pomazávanie. Používala sa aj na navoňanie odevu alebo postele a ako prísada do masážnych a telových olejov. Okrem toho sa využívala pri príprave tiel mŕtvych na pohreb. (2Mo 30:23; Prí 7:17; Ján 19:39)

N

  • nadpis –

    viaceré žalmy obsahujú nadpis, v ktorom sa uvádza informácia o autorovi, o udalostiach, ktoré viedli k napísaniu žalmu, či o jeho hlavnej myšlienke a účele. Niektoré nadpisy obsahovali pokyny pre hudobníkov. (Pozri nadpisy k Žalmom 3, 4, 5, 6, 7, 30, 38, 60, 92102.)

  • nádvorie –

    ohradené nezastrešené priestranstvo okolo svätostánku a neskôr okolo hlavnej budovy chrámu. Na nádvorí svätostánku aj na vnútornom nádvorí chrámu bol oltár na zápalné obete. (Pozri dodatok B5, B8B11.) V Biblii nájdeme zmienky aj o nádvoriach domov a palácov. (2Mo 27:9; 1Kr 7:12; Est 4:11; Mat 26:3)

  •  Najsvätejšia –

    najvnútornejšia miestnosť vo svätostánku a v chráme, kde sa uchovávala truhla zmluvy. Hovorilo sa jej aj Svätá svätých. Jediný, kto do nej podľa Mojžišovho Zákona smel vstupovať, bol veľkňaz a aj on tam mohol vojsť len v Deň zmierenia. (2Mo 26:33; 3Mo 16:2, 17; 1Kr 6:16; Heb 9:3)

  • náprsník –

    puzdro zdobené drahokamami, ktoré nosil izraelský veľkňaz na hrudi, keď vchádzal do Svätej. Nazýval sa aj „náprsník súdu“, lebo v ňom boli urim a tumim, pomocou ktorých Jehova oznamoval svoje rozhodnutia. (2Mo 28:15–30; pozri dodatok B5)

  • nard –

    vonný olej červenkastej farby získavaný z nardu pravého (Nardostachys jatamansi). Keďže bol drahý, často sa zmiešaval s menej hodnotnými olejmi a niekedy sa vyrábali jeho napodobeniny. Je zaujímavé, že Marek i Ján uvádzajú, že na Ježiša bol vyliaty „pravý nard“. (Mar 14:3; Ján 12:3)

  • Nazaretský –

    meno, ktorým ľudia nazývali Ježiša, lebo vyrastal v Nazarete. Pravdepodobne súvisí s hebrejským slovom pre „výhonok“, ktoré sa objavuje v Izaiášovi 11:1. Neskôr takto nazývali aj Ježišových nasledovníkov. (Mat 2:23; Sk 24:5)

  • nazirejec –

    slovo odvodené z hebrejského výrazu s významom „vyčlenený, zasvätený, oddelený“. Existovali dve triedy nazirejcov: tí, ktorí sa nimi stali dobrovoľne, a tí, ktorých na to určil Boh. Mimoriadny slávnostný sľub, ktorým sa človek zaväzoval, že bude žiť ako nazirejec, mohli dať muži aj ženy. Tí, čo sa dobrovoľne zaviazali týmto sľubom, mali tri základné obmedzenia: nesmeli piť alkohol ani jesť nič vyrobené z hrozna, nesmeli si strihať vlasy a nesmeli sa dotýkať mŕtveho tela. Tí, ktorých pre nazirejstvo vybral Boh, boli nazirejcami po celý život a museli dodržiavať konkrétne požiadavky, ktoré im stanovil Jehova. (4Mo 6:2–7; Sud 13:5)

  • nečistota –

    môže sa vzťahovať na telesnú nečistotu alebo na porušovanie morálnych noriem. V Biblii sa slovo nečistý často používa na označenie niečoho, čo je podľa Mojžišovho Zákona neprijateľné. (3Mo 5:2; 13:45; Mat 10:1, pozn.; Sk 10:14; Ef 5:5; pozri heslo ČISTOTA)

  • nefilim –

    násilní obri, ktorí žili pred potopou a boli synmi zhmotnených anjelov a ľudských žien. (1Mo 6:4)

  • nechilót –

    slovo s neistým významom, ktoré sa objavuje v nadpise 5. žalmu. Niektorí ho spájajú s hebrejským slovotvorným základom, ktorý súvisí so slovom chalil (flauta), a vyvodzujú z toho, že ide o dychový nástroj. Môže však označovať aj melódiu.

  • nemravnosť –

    výraz, ktorým sa prekladá grécke slovo porneia a ktorým sa označujú nepovolené pohlavné styky vo všeobecnosti. Zahŕňa cudzoložstvo, prostitúciu, sexuálne styky medzi nezosobášenými ľuďmi, homosexualitu a sodomiu. V knihe Zjavenie sa používa v prenesenom zmysle v súvislosti s náboženskou prostitútkou zvanou „Veľký Babylon“. Tá sa dopúšťa nemravnosti, keď sa spolčuje s vládcami tohto sveta s cieľom získať moc a materiálny zisk. (Zj 14:8; 17:2; 18:3; Mat 5:32; Sk 15:29; Gal 5:19; pozri heslo PROSTITÚTKA)

  • netinejci –

    pozri heslo CHRÁMOVÍ SLUHOVIA.

  • nevera –

    pozri heslo CUDZOLOŽSTVO.

  • nezaslúžená láskavosť –

    preklad gréckeho slova charis, ktoré poukazuje na niečo príjemné a príťažlivé. Vzťahuje sa na láskavý dar alebo na láskavý spôsob dávania. Keď sa hovorí o Božej nezaslúženej láskavosti, myslí sa tým dar od Boha, ktorý je daný štedro a bez nároku na odmenu. Tento dar je prejavom Božej ochoty dávať a tiež jeho obrovskej lásky a láskavosti k ľuďom. Pôvodný grécky výraz sa prekladá aj ako „priazeň“ alebo „štedrý dar“. Takýto dar si človek nemôže nárokovať ani si ho zaslúžiť, dostáva ho len vďaka štedrosti darcu. (2Ko 6:1; Ef 1:7)

  • nisan –

    názov prvého mesiaca židovského náboženského kalendára a siedmeho mesiaca svetského kalendára. Tento názov sa začal používať po návrate Židov z babylonského zajatia (predtým to bol mesiac abib). Nisan trval od polovice marca do polovice apríla. (Neh 2:1; pozri dodatok B15)

  • novmesiac –

    prvý deň každého mesiaca v židovskom kalendári. V tento deň sa ľudia zhromažďovali, hodovali a prinášali mimoriadne obete. Neskôr sa novmesiac stal významným národným sviatkom, počas ktorého sa nepracovalo. (4Mo 10:10; 2Kn 8:13; Kol 2:16)

O, Ó

  • obeť –

    dar, ktorý človek predkladá Bohu, aby vyjadril vďačnosť, uznal svoju vinu alebo zlepšil narušený vzťah s Bohom. Ľudia už od čias Ábela prinášali Bohu obete, zvieracie alebo iné, no tieto obete boli dobrovoľné. Keď vstúpil do platnosti Mojžišov Zákon, obete sa stali povinnými. Od času, keď Ježiš dal svoj život ako dokonalú obeť, zvieracie obete už nie sú potrebné. Kresťania však prinášajú Bohu duchovné obete. (1Mo 4:4; Heb 13:15, 16; 1Já 4:10)

  • obeť pohojdávania –

    obeť, pri ktorej kňaz zrejme podložil svoje ruky pod ruky človeka, ktorý v nich držal prinášaný obetný dar, a pohojdával jeho rukami sem a tam. Obeťou mohol  pohojdávať aj samotný kňaz. Tento úkon symbolizoval, že obeť bola prinesená pred Jehovu. (3Mo 7:30)

  • obeť spoločenstva –

    obeť, ktorá sa predkladala Jehovovi na znak pokojného vzťahu s ním. Jedol z nej ten, kto ju priniesol, jeho rodina, kňaz, ktorý ju predkladal, i ďalší kňazi, ktorí mali práve službu. Jehovovi pripadla príjemná vôňa horiaceho tuku a krv predstavujúca život. Bolo to, akoby sa všetci prítomní zúčastnili na spoločnom jedle s Jehovom, čo svedčilo o tom, že majú medzi sebou pokojné vzťahy. (3Mo 7:29, 32; 5Mo 27:7)

  • obeť vďaky –

    obeť spoločenstva, ktorú človek predkladal, keď chcel chváliť Boha za vernú lásku a za všetko, čo od neho má. Pri tomto obrade sa jedlo mäso obetovaného zvieraťa a kvasený aj nekvasený chlieb. Mäso sa muselo zjesť v deň predloženia obete. (2Kn 29:31)

  • obeť za hriech –

    obeť predkladaná za neúmyselný hriech, ktorého sa človek dopustil pre slabosť nedokonalého tela. Ako obeť za hriech mohlo byť predložených viacero druhov zvierat, od býka po holuba. Záviselo to od postavenia a okolností človeka, ktorý chcel dosiahnuť zmierenie za hriech. (3Mo 4:27, 29; Heb 10:8)

  • obeť za vinu –

    bola to obeť za hriech jednotlivca. Od ostatných obetí za hriech sa líšila v tom, že ňou človek priznával, že zhrešil voči Bohu alebo porušil niečie práva zaručené Zákonom. Táto obeť bola zároveň žiadosťou jednotlivca o obnovenie určitých práv, o ktoré prišiel pre svoj hriech, alebo žiadosťou o odpustenie trestu. (3Mo 7:37; 19:22; Iz 53:10)

  • obriezka –

    odstránenie predkožky mužského pohlavného orgánu. Pre Abraháma a jeho potomkov bola povinná, ale pre kresťanov už nie je. Tento výraz sa používa aj v prenesenom význame. (1Mo 17:10; 1Ko 7:19; Fil 3:3) Izraeliti niekedy používali výrazy „neobrezaný“ alebo „neobrezanci“ ako opovržlivé pomenovanie Neizraelitov. (1Sa 17:26)

  • odpadlíctvo –

    grécky výraz apostasia je odvodený od slovesa, ktoré doslova znamená „odstúpiť od“. Podstatné meno má význam „zbehnutie, opustenie, vzbura“. V Kresťanských gréckych písmach sa výraz odpadlík a slová od neho odvodené používajú najmä v súvislosti s ľuďmi, ktorí opustili pravé uctievanie Boha. (Prí 11:9; Sk 21:21, pozn.; 2Te 2:3)

  • ohnivé jazero –

    symbolické miesto, ktoré „horí ohňom a sírou“ a je tiež označené za „druhú smrť“. Do tohto jazera budú vrhnutí nekajúcni hriešnici, Diabol a aj smrť a hrob (alebo hádes). Z toho, že doň má byť vrhnutá duchovná bytosť a tiež smrť a hádes, ktorým oheň nemôže nijako ublížiť, vyplýva, že toto jazero nemôže byť symbolom večných múk. Ide o symbol večného zničenia. (Zj 19:20; 20:14, 15; 21:8)

  • oltár –

    vyvýšená konštrukcia alebo plošina z hliny, kameňov, kamenného bloku alebo z dreva pokrytého kovom, na ktorej sa predkladali obete alebo kadidlo. V prvej miestnosti svätostánku a chrámu bol malý zlatý oltár na predkladanie kadidla. Bol vyrobený z dreva a potiahnutý zlatom. Na nádvorí sa nachádzal väčší „medený oltár“, na ktorom sa predkladali zápalné obete. (2Mo 27:1; 39:38, 39; 1Mo 8:20; 1Kr 6:20; 2Kn 4:1; Luk 1:11; pozri dodatok B5B8)

  • omer –

    objemová miera na sypké látky. Jeden omer zodpovedal 2,2 l alebo desatine efy. (2Mo 16:16, 18; pozri dodatok B14)

  • ónyx –

    polodrahokam, tvrdá odroda achátu alebo druh pásikavého chalcedónu, v ktorom sa biele pásiky striedajú s čiernymi, hnedými, červenými, sivými a zelenými. Bol súčasťou veľkňazovho slávnostného odevu. (2Mo 28:9, 12; 1Kn 29:2; Jób 28:16)

  • opona –

    záves z krásnej tkanej látky, na ktorom boli vyšití cherubíni a ktorý vo svätostánku a v chráme oddeľoval Svätú od Najsvätejšej. (2Mo 26:31; 2Kn 3:14; Mat 27:51; Heb 9:3; pozri dodatok B5)

  • osnova –

    pozri heslo TKANIE.

  • otrok, otroctvo –

    v čase, keď sa písala Biblia, bolo otroctvo bežné. Niektorí páni boli k svojim otrokom krutí, iní boli láskaví. Pôvodné slová, ktoré sa prekladajú ako „otrok“, mali širší význam a vzťahovali sa aj na služobníka, ktorý sa v domácnosti tešil veľkej dôvere a úcte. V čase Rímskej ríše bolo veľmi veľa otrokov, no človek mohol byť z otroctva uvoľnený. Ak bol uvoľnený oficiálne, získal rímske občianstvo, ale nemohol sa uchádzať o politický úrad. Ak bol uvoľnený neoficiálne, nebol už viac otrokom, ale nezískal všetky občianske práva. Na druhej strane, ak sa človek narodil slobodný, bol plnoprávnym občanom. Medzi ranými kresťanmi boli slobodní, otroci aj tí, čo boli uvoľnení z otroctva. Všetci kresťania sú však označovaní za otrokov v duchovnom zmysle, lebo boli kúpení Ježišovou drahocennou krvou. Tí, ktorí sa dávajú pokrstiť ako kresťania, sa z vlastnej vôle stávajú otrokmi svojich pánov, Boha Jehovu a Ježiša Krista. (2Mo 21:2; Rim 1:1; 1Ko 7:22; 1Pe 2:16)

P

  • paberkovať –

    zbierať zvyšky úrody, ktoré úmyselne alebo neúmyselne nepozberali ženci  a zberači. Mojžišov Zákon nariaďoval, že ľudia nemajú zožať okraje svojich polí ani pooberať všetky olivy a hrozno. Zákon o paberkovaní Boh zaviedol kvôli chudobným, trpiacim, cudzincom, sirotám a vdovám. (Rút 2:15)

  • pád, padnúť –

    myšlienka pádu sa v pôvodných jazykoch často používala v prenesenom zmysle. Okrem výrazov „padnúť“ a „priviesť k pádu“ sa vyjadruje aj slovným spojením „byť kameňom úrazu“ alebo sa priamo v texte uvádza jej obrazný význam. V závislosti od kontextu sa pôvodné výrazy dajú pochopiť rôzne. Znamenajú napríklad zhrešiť alebo zvádzať na hriech; pohoršiť sa alebo pohoršiť niekoho natoľko, že človek stratí vieru; stratiť vieru alebo spôsobiť, že niekto stratí vieru a dôveru v Boha, v Ježiša alebo v tých, ktorí ich zastupujú, a podobne. (Ža 119:165; Mat 13:21; 18:6–8; 26:31; 1Ko 8:13; 2Ko 6:3; 1Já 2:10)

  • palina –

    týmto slovom sa označujú viaceré druhy drevitých rastlín, ktoré majú výrazne horkú chuť a silnú arómu. Palina sa v Biblii používa ako symbol trpkých následkov nemravnosti, upadnutia do otroctva, nespravodlivosti alebo odpadlíctva. V Zjavení 8:11 je slovom palina preložené grécke slovo apsinthos, ktoré označuje horkú a jedovatú látku. (5Mo 29:18, pozn.; Prí 5:4; Jer 9:15; Am 5:7)

  • pamätná hrobka –

    miesto na pochovanie mŕtveho človeka. Tento výraz je prekladom gréckeho slova mnémeion. Je odvodené zo slovesa „pripomínať“, čo poukazuje na to, že na človeka, ktorý zomrel, druhí spomínajú. (Ján 5:28, 29)

  • Pánova večera –

    doslovné jedlo pozostávajúce z nekvaseného chleba a vína, ktoré slúžia ako symboly Kristovho tela a krvi. Podľa Biblie si týmto jedlom majú kresťania pripomínať Ježišovu smrť, a preto sa Pánova večera nazýva aj Pamätná slávnosť. (1Ko 11:20, 23–26)

  • papyrus –

    vodná rastlina podobná trstine, ktorá sa používala na výrobu košíkov, nádob a lodí. Vyrábal sa z nej aj materiál na písanie, ktorý sa podobal papieru a často sa z neho robili zvitky. (2Mo 2:3)

  • pečať –

    predmet na vytvorenie odtlačku (väčšinou do hliny alebo do vosku), ktorým sa potvrdzovalo vlastníctvo, pravosť alebo platnosť niečoho. Staroveké pečate sa vyrábali z tvrdého materiálu (z kameňa, slonoviny alebo z dreva), do ktorého boli vyryté zrkadlovo obrátené písmená alebo symbol. Toto slovo sa vzťahuje aj na odtlačok vytvorený takýmto predmetom. V obraznom zmysle môže pečať označovať niečo, čo je pravé, čo niekomu patrí alebo čo je skryté či tajné. (2Mo 28:11; Neh 9:38; Zj 5:1; 9:4)

  • pečatný prsteň –

    druh pečate, ktorý sa nosil na prste alebo na šnúrke pravdepodobne zavesenej na krku. Bol symbolom moci vládcu alebo iných vysokopostavených ľudí. (1Mo 41:42; pozri heslo PEČAŤ)

  • pergamen –

    materiál na písanie, ktorý sa vyrábal z ovčích, kozích alebo teľacích koží a bol trvácnejší ako papyrus. Na zvitky z tohto materiálu sa zapisoval aj text Biblie. Pergameny, o ktoré Pavol poprosil Timoteja, pravdepodobne obsahovali časti Hebrejských písiem. Z pergamenu boli aj niektoré zvitky od Mŕtveho mora. (2Ti 4:13)

  • Perzia, Peržania –

    Peržania boli národom, ktorý sa často spomína spolu s Médmi, s ktorými boli očividne spríbuznení. V počiatkoch svojich dejín Peržania sídlili iba v juhozápadnej časti Iránskej plošiny. Za vlády Kýra Veľkého (ktorý mal podľa niektorých starovekých historikov perzského otca a médsku matku) získali prevahu nad Médmi, no na vláde sa ďalej podieľali oba národy. V roku 539 pred n. l. si Kýros podmanil Babylonskú ríšu a umožnil židovským zajatcom vrátiť sa do svojej domoviny. Perzská ríša sa rozprestierala od rieky Indus na východe až po Egejské more na západe. Židia boli pod nadvládou Peržanov, až kým si túto ríšu v roku 331 pred n. l. nepodrobil Alexander Veľký. O Perzskej ríši je zmienka v Danielovom proroctve a spomína sa aj v biblických knihách Ezdráš, Nehemiáš a Ester. (Ezd 1:1; Dan 5:28; pozri dodatok B9)

  • Pesach –

    výročný sviatok, ktorý sa slávil 14. dňa mesiaca abib (neskôr nazývaného nisan) a bol pripomienkou vyslobodenia Izraelitov z Egypta. Na sviatok sa zabíjal baránok (alebo kozľa), ktorý sa upiekol a potom sa jedol s horkými bylinkami a nekvaseným chlebom. (2Mo 12:27; Ján 6:4; 1Ko 5:7)

  • piaď –

    dĺžková miera, ktorá zodpovedá približne vzdialenosti medzi palcom a malíčkom roztiahnutej dlane. Z toho, že jeden lakeť meral 44,5 cm, sa dá vyvodiť, že piaď sa rovnala 22,2 cm. (2Mo 28:16; 1Sa 17:4; pozri dodatok B14)

  • Pieseň výstupov –

    nadpis 120. – 134. žalmu. Existuje viacero názorov na to, aký je význam tohto slovného spojenia. Mnohí sú presvedčení, že týchto 15 žalmov Izraeliti radostne spievali, keď cestou na tri veľké výročné sviatky vystupovali do Jeruzalema, ktorý bol položený vysoko v judských vrchoch.

  • pim –

    závažie i platidlo. Filištínci vyžadovali od Izraelitov jeden pim za brúsenie kovových  nástrojov. Pri vykopávkach v Izraeli sa našlo niekoľko kamenných závaží, na ktorých boli starohebrejskými písmenami napísané spoluhlásky slova pim. Priemerná hmotnosť závaží je 7,8 g, čo zodpovedá približne dvom tretinám šekela. (1Sa 13:20, 21)

  • Písmo –

    sväté spisy, ktoré tvoria Božie Slovo. Tento výraz sa vyskytuje iba v Kresťanských gréckych písmach. (Luk 24:27; 2Ti 3:16)

  • pleseň –

    akékoľvek parazitické ochorenie rastlín, ktoré je spôsobené hubami. Predpokladá sa, že pleseň, o ktorej sa hovorí v Biblii, je hrdza trávová (Puccinia graminis). (1Kr 8:37)

  • plevy –

    šupinovitý odpad, ktorý sa oddeľuje od obilných zŕn pri mlátení a previevaní. V prenesenom zmysle predstavujú niečo bezcenné a nežiaduce. (Ža 1:4; Mat 3:12)

  • pokánie –

    v biblickom zmysle zmena zmýšľania sprevádzaná ľútosťou nad predošlým spôsobom života, nesprávnym konaním alebo nad tým, že človek nerobil, čo mal. Pravé pokánie sa prejavuje skutkami, zmenou správania. (Mat 3:8; Sk 3:19; 2Pe 3:9)

  • pomazať, pomazanie –

    základný význam zodpovedajúceho hebrejského slova je „potrieť tekutinou“. Keď bol človek alebo predmet pomazaný olejom, symbolizovalo to, že bol zasvätený na nejakú zvláštnu službu alebo účel. V Kresťanských gréckych písmach sa týmto slovom označuje aj vyliatie svätého ducha na ľudí, ktorí majú nebeskú nádej. (2Mo 28:41; 1Sa 16:13; 2Ko 1:21)

  • porneia –

    pozri heslo NEMRAVNOSŤ.

  • posledné dni –

    toto a podobné vyjadrenia, napríklad „konečná časť dní“, sa v biblických proroctvách vzťahujú na čas, keď budú vrcholiť určité historické udalosti. (Eze 38:16; Dan 10:14; Sk 2:17) V závislosti od proroctva môže ísť o obdobie mnohých rokov alebo len niekoľkých. Zvlášť zaujímavé je, že v Biblii sa toto slovné spojenie používa na záverečné obdobie súčasného usporiadania sveta. V tomto prípade označuje obdobie, ktoré zodpovedá času Kristovej neviditeľnej prítomnosti. (2Ti 3:1; Jak 5:3; 2Pe 3:3)

  • posvätný kôl –

    hebrejské slovo ašera sa vzťahuje (1) na posvätný kôl, ktorý symbolizoval Ašéru, kanaánsku bohyňu plodnosti, alebo (2) na sochu tejto bohyne. Koly boli zjavne vztýčené a prinajmenšom sčasti boli z dreva. Mohli to byť obyčajné koly bez vyrezávania alebo aj stromy. (5Mo 16:21; Sud 6:26; 1Kr 15:13)

  • posvätný stĺp –

    zvyčajne sa robil z kameňa. Zjavne išlo o falický symbol Baala alebo iných falošných bohov. Niekedy Izraeliti napodobňovali iné národy a aj oni si stavali takéto stĺpy. (2Mo 23:24; 1Kr 14:23)

  • pôst –

    obdobie, keď si človek odopiera jedlo. Izraeliti sa postili v Deň zmierenia, v čase, keď prežívali ťažkosti, a tiež keď potrebovali pomoc od Boha. Židia zaviedli štyri výročné pôsty, ktoré slúžili ako pripomienka tragických udalostí v ich histórii. Pre kresťanov pôst nie je povinný. (Ezd 8:21; Iz 58:6; Luk 18:12)

  • prak –

    kožený remeň alebo pás spletený zo zvieracích šliach, srsti alebo zo sitiny. Do rozšírenej strednej časti praku sa vkladala strela, často kameň. Jeden koniec praku mal strelec priviazaný k ruke alebo k zápästiu, kým druhý koniec držal v dlani, aby ho mohol pustiť, keď prak roztočil. V starovekých národoch bolo bežné, že strelci s prakmi boli súčasťou armády. (Sud 20:16; 1Sa 17:50)

  • pravý Boh –

    týmto slovným spojením sa prekladajú hebrejské výrazy El Elohim („Boh“), ak sa pred nimi nachádza určitý člen. Uvádzanie určitého člena pred týmito slovami slúži v hebrejčine na odlíšenie Jehovu ako jediného pravého Boha od falošných bohov. Teda slovné spojenie „pravý Boh“ presne zachováva tento významový odtieň pôvodného textu. (1Mo 5:22, 24; 46:3; 5Mo 4:39)

  • prefekt –

    úradník v babylonskej vláde, ktorý mal nižšie postavenie ako satrapa. V Biblii sa uvádza, že na babylonskom kráľovskom dvore mali prefekti väčšiu právomoc ako mudrci. Funkcia prefekta zjavne existovala aj za vlády kráľa Dária Médskeho. (Dan 2:48; 6:7)

  • prétoriánska stráž –

    skupina rímskych vojakov, ktorí tvorili telesnú stráž rímskeho cisára. Prétoriáni nadobudli veľký politický vplyv a hrali dôležitú úlohu pri podpore alebo zvrhnutí cisára. (Fil 1:13)

  • previevanie –

    proces, pri ktorom sa zrno oddeľuje od pliev. V biblických časoch sa obilie najprv vymlátilo, čím sa zrno uvoľnilo od pliev a steblá sa polámali na malé kúsky. Potom sa všetko vyhadzovalo do vzduchu vejačkou, čiže lopatou alebo vidlami na previevanie. Vietor odnášal plevy preč a zrná, ktoré boli ťažšie, padali na mlatovisko. (Rút 3:2; Iz 30:24; Luk 3:17; pozri heslá PLEVYMLÁTENIE)

  • priepasť –

    z gréckeho slova abyssos, ktoré znamená „mimoriadne hlboký“ alebo „nezmerný, bezmedzný“. V Kresťanských gréckych písmach sa ním označuje väzenie alebo stav, keď je niekto uväznený. Niekedy sa týmto výrazom myslí hrob, ale jeho význam je širší. (Luk 8:31; Rim 10:7; Zj 20:3)

  • prísaha –

    vyhlásenie, ktorým sa dosvedčuje, že niečo je pravda; slávnostný sľub, že človek  niečo urobí alebo, naopak, neurobí. Často išlo o sľub, ktorý sa dával niekomu vyššiemu, najmä Bohu. Prísahou Jehova potvrdil napríklad svoju zmluvu s Abrahámom. (1Mo 14:22; Heb 6:16, 17)

  • príslovie –

    múdry výrok, ktorý obsahuje hlbokú pravdu vyjadrenú iba niekoľkými slovami. Biblické príslovie môže mať aj formu záhadného výroku, hádanky či krátkeho príbehu. Príslovie vyjadruje myšlienky farbistým jazykom, často pomocou slovných obrazov. Niektoré výroky sa zaužívali na vyjadrenie posmechu alebo opovrhnutia. (Kaz 12:9; 2Pe 2:22)

  • prítomnosť –

    na niektorých miestach v Kresťanských gréckych písmach sa týmto slovom označuje neviditeľná prítomnosť Ježiša Krista v úlohe kráľa. Začala sa, keď bol v nebi dosadený na trón ako mesiášsky Kráľ, a bude trvať až do posledných dní tohto usporiadania sveta. Kristova prítomnosť nepredstavuje príchod a krátko nato odchod, ale označuje určité stanovené obdobie. (Mat 24:3)

  • prokonzul –

    miestodržiteľ provincie, ktorá bola pod dohľadom rímskeho senátu. Mal súdnu moc a svoje vojsko. Hoci sa zodpovedal senátu, v provincii predstavoval najvyššiu autoritu. (Sk 13:7; 18:12)

  • Proroci –

    keď sa toto slovo začína veľkým písmenom, označuje jednu z troch častí Hebrejských písiem. Tie Židia rozdeľovali na Mojžišov Zákon, Prorokov a Žalmy. Časť Proroci zahŕňala všetky prorocké knihy Hebrejských písiem vrátane takzvaných skorších prorokov (biblické knihy od Jozuu až po knihy Kráľov). (Luk 24:44; Ján 6:45; Sk 26:27) Výraz „Zákon a Proroci“ však označoval celé Hebrejské písma. (Mat 7:12; 22:40)

  • proroctvo, prorokovať –

    základný význam slova prorokovať je odovzdávať posolstvá od Boha a zjavovať Božiu vôľu. V Biblii prorokovanie nie vždy súvisí s predpovedaním budúcnosti. Proroctvom môže byť morálne poučenie alebo oznamovanie Božieho príkazu, rozsudku či budúcich udalostí. (Eze 37:9, 10; Dan 9:24; Mat 13:14; 2Pe 1:20, 21)

  • prorok –

    človek, prostredníctvom ktorého Boh oznamuje svoj zámer. Proroci vystupovali ako Boží hovorcovia. Ich úlohou nebolo len predpovedať budúcnosť, ale tiež odovzdávať ľuďom Božie prikázania a pokyny a ohlasovať jeho rozsudky. (Am 3:7; 2Pe 1:21)

  • prostitútka –

    grécky výraz pre prostitútku (porné) je odvodený od slovného základu „predávať“. Hoci prostitúcia sa v Biblii väčšinou spája so ženami, hovorí sa v nej aj o prostitútoch. Mojžišovský Zákon prostitúciu zakazoval a mzda prostitútky alebo prostitúta nemohla byť prijatá ako príspevok do Jehovovej svätyne. To bolo v ostrom kontraste s pohanskými náboženstvami, kde bola bežná chrámová prostitúcia, ktorá predstavovala zdroj príjmov. (5Mo 23:17, 18; 1Kr 14:24) V Biblii sa tento výraz používa aj obrazne na ľudí, národy či organizácie, ktoré vyhlasujú, že uctievajú Boha, ale dopúšťajú sa nejakej formy modlárstva. Napríklad v knihe Zjavenie sa spomína náboženský systém označený ako „Veľký Babylon“. Ten je opísaný ako prostitútka, ktorá sa spolčuje s vládcami tohto sveta s cieľom získať moc a materiálny zisk. (Zj 17:1–5; 18:3; 1Kn 5:25)

  • prozelyta –

    príslušník iného náboženstva, ktorý prijal judaizmus, čo v prípade mužov znamenalo dať sa obrezať. (Mat 23:15, pozn.; Sk 13:43)

  • prvé plody –

    prvé plody úrody alebo práce, čiže prvotiny. Jehova žiadal od Izraelitov, aby mu odovzdávali prvotiny zo všetkého, či to boli ľudia, zvieratá, alebo úroda. Ako národ Izraeliti obetovali Bohu prvé plody na Sviatok nekvasených chlebov a na Letnice. Výrazom „prvé plody“ sa v prenesenom zmysle označuje aj Kristus a jeho pomazaní nasledovníci. (Zj 14:4; 5Mo 26:10; Prí 3:9; 1Ko 15:23, pozn.)

  • prvorodený –

    vzťahuje sa predovšetkým na najstaršieho syna (no muselo ísť o prvorodeného syna otca, nie prvorodeného syna matky). V biblických časoch mal prvorodený syn čestné postavenie v rodine a po smrti otca sa stal jej hlavou. Tento výraz označuje aj prvorodeného samca zvierat. (2Mo 11:5; 13:12; 1Mo 25:33; Kol 1:15)

  • Purim –

    výročný sviatok, ktorý sa slávi 14. a 15. dňa mesiaca adar. Je pripomienkou toho, ako Židia za čias kráľovnej Ester unikli vyvraždeniu. Slovo purim nie je hebrejského pôvodu a znamená „lósy“. Názov sviatku Purim alebo Sviatku lósov vznikol z toho, že Háman hádzal „pur“, čiže lós, aby určil deň, keď zrealizuje svoj plán na vyvraždenie Židov. (Est 3:7; 9:26)

R

  • Rabbi, Rabbuni –

    znamená „učiteľ“. Pred Ježišovým narodením sa toto slovo začalo používať ako oslovenie alebo ako titul vyjadrujúci úctu a česť. V tom čase nadobudol význam „môj veľký“ alebo „môj vynikajúci“. Niektorí učenci a znalci Zákona vyžadovali, aby ich ľudia oslovovali týmto titulom. (Mat 23:6, 7, pozn.; Ján 1:38; 20:16)

  • Rahab –

    symbolické vyjadrenie, ktoré sa objavuje v Jóbovi, v Knihe žalmov a v Izaiášovi. V Jóbovi z kontextu vyplýva, že označenie  Rahab sa vzťahuje na nejakého mocného morského tvora. Na iných miestach je morský tvor Rahab symbolom Egypta. (Jób 9:13; Ža 87:4; Iz 30:7; 51:9, 10)

  • raj –

    nádherný park alebo záhrada. Prvým rajom bola záhrada Eden, ktorú Jehova vytvoril pre prvý ľudský pár. Z Ježišových slov adresovaných zločincovi, ktorý vedľa neho visel na kole, vyplýva, že zem raz bude rajom. V 2. Korinťanom 12:4 sa toto slovo vzťahuje na budúci raj a v Zjavení 2:7 na nebeský raj. (Pie 4:13; Luk 23:43)

  • ranná hviezda –

    pozri heslo ZORNICA.

  • roh –

    zvieracie rohy sa používali ako nádoby na pitie, na olej, atrament a kozmetiku a tiež ako hudobné a signálne nástroje. (1Sa 16:1, 13; 1Kr 1:39) Slovo roh sa často používalo v prenesenom zmysle na opis sily, záchrany a víťazstva. (5Mo 33:17; Ža 18:2, pozn.; Mi 4:13; Za 1:19)

  • rúhať sa, rúhanie –

    v slovenčine sa týmito výrazmi myslí hrubo urážať Boha alebo niečo posvätné a v tomto význame sa väčšinou používajú aj v Preklade nového sveta. V pôvodnom jazyku sa tieto slová vzťahovali aj na opis urážlivej, hanlivej alebo hrubej reči adresovanej človeku. (4Mo 15:30; Mar 3:29; Luk 22:65; Sk 6:11; Jak 2:7)

S

  • sabat –

    z hebrejského slova s významom „odpočívať, prestať“. Je to siedmy deň židovského týždňa (trvá od západu slnka v piatok do západu slnka v sobotu). Za sabatné sa označovali aj ďalšie sviatočné dni v roku a tiež každý 7. a 50. rok. V sabat sa nesmela konať nijaká práca okrem kňazskej služby vo svätyni. V sabatné roky sa nesmela obrábať pôda a Hebreji nemali medzi sebou vymáhať dlhy. Obmedzenia týkajúce sa sabatu, ktoré boli stanovené v Mojžišovom Zákone, neboli zaťažujúce, ale náboženskí vodcovia k nim pridávali ďalšie pravidlá. Preto bolo pre ľudí v Ježišových dňoch už veľmi ťažké dodržiavať ich. (2Mo 20:8; 3Mo 25:4; Luk 13:14–16; Kol 2:16)

  • saduceji –

    vplyvná náboženská sekta judaizmu, ktorú tvorili bohatí a vznešení ľudia a kňazi. Saduceji mali veľkú autoritu a výrazne zasahovali do diania v chráme. Odmietali veľa ústnych tradícií a náuk, ktorých sa pridŕžali farizeji. Neverili vo vzkriesenie ani v existenciu anjelov a odporovali Ježišovi. (Mat 16:1; Sk 23:8)

  • Samária –

    mesto, ktoré bolo 200 rokov hlavným mestom severného desaťkmeňového izraelského kráľovstva. Nazývalo sa tak aj celé územie tohto kráľovstva i vrch, na ktorom stálo spomínané mesto. Za Ježišovho života bola Samária názvom územia, ktoré ležalo medzi Galileou na severe a Judeou na juhu. Ježiš tam obvykle nezvestoval, ale občas týmto územím prechádzal a hovoril s miestnymi obyvateľmi. Niektorí obyvatelia Samárie dostali svätého ducha, keď Peter použil druhý zo symbolických kľúčov od Kráľovstva. (1Kr 16:24; Ján 4:7; Sk 8:14; pozri dodatok B10)

  • Samaritáni –

    týmto slovom sa spočiatku označovali obyvatelia severného desaťkmeňového izraelského kráľovstva. Keď si v roku 740 pred n. l. Samáriu podrobili Asýrčania, výraz Samaritán sa začal používať aj na cudzincov, ktorých tam Asýrčania priviedli. Počas Ježišovho života tento výraz už nemal etnický a politický význam. Obyčajne sa používal na príslušníkov náboženskej sekty, ktorá sídlila v blízkosti Sichemu a Samárie. Niektoré náuky tejto sekty sa výrazne líšili od judaizmu. (Ján 8:48)

  • Sanhedrin –

    židovský najvyšší súd so sídlom v Jeruzaleme. Za čias Ježiša mal 71 členov. Tvoril ho veľkňaz a iní kňazi, ktorí v minulosti zastávali tento úrad, príslušníci veľkňazských rodín, starší, znalci Zákona a muži, ktorí boli hlavami kmeňov a rodov. (Mar 15:1; Sk 5:34; 23:1, 6)

  • Satan –

    hebrejské slovo s významom „odporca“. Keď je v pôvodných jazykoch uvedené s určitým členom, vzťahuje sa na Satana Diabla, Božieho úhlavného nepriateľa. (Jób 1:6; Mat 4:10; Zj 12:9)

  • satrapa –

    zástupca kráľa alebo miestodržiteľ provincie v Babylonskej a Perzskej ríši. Satrapa bol v provincii najvyšším vládcom a vymenúval ho priamo kráľ. (Ezd 8:36; Dan 6:1)

  • sea –

    objemová miera na sypké látky. Z objemu batu, čo bola miera na tekuté látky, sa dá vyvodiť, že jedna sea zodpovedala 7,33 l. (2Kr 7:1; pozri dodatok B14)

  • sekta –

    skupina ľudí, ktorá sa drží nejakej náuky alebo nasleduje nejakého vodcu a riadi sa vlastným učením. Tento výraz sa používa napríklad na dva významné smery judaizmu – na farizejov a saducejov. Aj o kresťanoch sa hovorilo ako o „sekte“ alebo o „sekte Nazaretských“. Bolo to možno preto, že ich považovali za skupinu, ktorá sa oddelila od judaizmu. Sekty sa postupne začali objavovať aj v kresťanskom zbore. Napríklad v Zjavení sa hovorí o „Mikulášovej sekte“. (Sk 5:17; 15:5; 24:5; 28:22; Zj 2:6; 2Pe 2:1)

  • sela –

    odborný výraz, ktorý súvisí s hudbou alebo s recitáciou a objavuje sa v Knihe žalmov a v Habakukovi. Možno označuje prestávku v speve alebo v hudobnom sprievode, prípadne  v oboch naraz. Poskytovala priestor na tiché rozjímanie a na to, aby vyjadrené myšlienky mohli lepšie vyniknúť. V gréckej Septuaginte sa prekladá výrazom diapsalma, čo znamená „hudobná medzihra“. (Ža 3:4; Hab 3:3)

  • serafíni –

    duchovní tvorovia, ktorí sú okolo Jehovovho nebeského trónu. Hebrejský výraz serafim doslova znamená „tí, ktorí horia“. (Iz 6:2, 6)

  • siaha –

    dĺžková miera používaná na meranie hĺbky vody, ktorá zodpovedala asi 1,8 m. (Sk 27:28; pozri dodatok B14)

  • signálny stĺp –

    hebrejský výraz nes označuje tyč alebo kôl umiestnený na vyvýšenom mieste, aby bol dobre viditeľný zo všetkých smerov. Používa sa v doslovnom i obraznom zmysle. Signálny stĺp slúžil ako bod, pri ktorom sa zhromažďovali ľudia alebo vojská. (2Mo 17:15, pozn.; Iz 5:26, pozn.; 30:17)

  • Sion –

    iný názov pre Jebuz, opevnené mesto Jebuzejcov, ktoré stálo na juhovýchodnom vrchu Jeruzalema, a tiež názov tohto vrchu. Keď Dávid dobyl toto mesto, postavil si tam kráľovské sídlo, ktoré sa stalo známym ako „Dávidovo mesto“. (2Sa 5:7, 9) Vrch Sion sa stal pre Jehovu mimoriadne svätým vrchom, keď tam Dávid dal preniesť truhlu zmluvy. Neskôr sa názvom Sion označoval aj vrch Mórija, na ktorom sa nachádzal chrám, a niekedy tento názov zahŕňal celý Jeruzalem. V Kresťanských gréckych písmach sa slovo Sion často používa v obraznom zmysle. (Ža 2:6; 1Pe 2:6; Zj 14:1)

  • sivan –

    názov tretieho mesiaca židovského náboženského kalendára a deviateho mesiaca svetského kalendára. Tento názov sa začal používať po návrate Židov z babylonského zajatia. Sivan trval od polovice mája do polovice júna. (Est 8:9; pozri dodatok B15)

  • slávnostný sľub –

    slávnostné vyhlásenie, ktorým sa človek zaväzoval Bohu, že niečo urobí, že predloží obeť alebo dá určitý dar, že sa ujme nejakej služby alebo že sa bude vyhýbať niečomu, čo samo osebe nie je zlé. Považoval sa za rovnako záväzný ako prísaha. (4Mo 6:2; Kaz 5:4; Mat 5:33)

  • služobný pomocník –

    preklad gréckeho slova diakonos, ktoré sa často prekladá aj „služobník“ alebo „sluha“. Výraz „služobný pomocník“ sa vzťahuje na muža, ktorý v zbore pomáha rade starších. Aby niekto mohol takto slúžiť, musí spĺňať biblické požiadavky. (1Ti 3:8–10, 12)

  • smilstvo, smilniť –

    pozri heslo NEMRAVNOSŤ.

  • smútenie; smútok –

    v biblických časoch bolo bežné smútiť určitý stanovený čas. Ľudia vyjadrovali smútok tak, že hlasno nariekali, nosili smútočné šaty, sypali si popol na hlavu, trhali si odevy a bili sa do pŕs. Niekedy si ľudia na pohreby najímali plačky a spevákov žalospevov. (5Mo 34:8; Est 4:3; Sk 8:2)

  • spravodlivosť, spravodlivý –

    týmto výrazom sa v Písme opisuje to, čo je správne podľa Božích noriem. (5Mo 6:25; Prí 11:4; Sof 2:3) V mnohých kontextoch sa myšlienka hebrejského a gréckeho slova dá vyjadriť výrazmi ako „správny“, „dobrý“, „čestný“ alebo „to, čo je správne“. (2Mo 23:8; Ža 23:3; Mat 5:10; 13:49) Keď sa tento výraz vzťahuje na Boha, znamená to, že sa vždy drží svojich noriem spravodlivosti a práva, napríklad keď súdi alebo prejavuje milosrdenstvo. (Ža 9:8; Iz 56:1; Rim 3:25)

  • sprostredkovateľ –

    ten, kto pomáha dvom stranám zmieriť sa. V Biblii sa tento výraz používa na Mojžiša, ktorý bol sprostredkovateľom zmluvy Zákona, a na Ježiša, sprostredkovateľa novej zmluvy. (Gal 3:19; 1Ti 2:5)

  • stan stretávania –

    slovné spojenie, ktoré sa vzťahovalo na Mojžišov stan i na svätostánok, ktorý bol vyrobený v pustatine. „Stanom stretávania“ bol zjavne nazývaný preto, lebo ľudia sa tam chodili radiť s Jehovom, teda symbolicky sa tam s ním stretávali. (2Mo 33:7; 39:32)

  • starší –

    v Biblii sa toto označenie väčšinou používa na zrelých mužov, ktorým bola v určitom národe alebo spoločenstve zverená autorita či nejaká zodpovedná úloha. V knihe Zjavenie sa ním označujú duchovní tvorovia. Keď sa grécke slovo presbyteros vzťahuje na mužov, ktorým je zverená úloha viesť zbor, prekladá sa tiež ako starší. (2Mo 4:29; Prí 31:23; 1Ti 5:17; Zj 4:4)

  • stoickí filozofi –

    grécka škola filozofov, ktorí verili, že šťastie sa dá dosiahnuť, keď človek žije v súlade s prírodou a riadi sa rozumom. Boli presvedčení, že skutočne múdry človek je ľahostajný k bolesti či k pôžitkom. (Sk 17:18)

  • strážca –

    človek, ktorý chránil ľudí pred ujmou na zdraví alebo na majetku a v prípade nebezpečenstva vyhlásil poplach. Jeho úloha bola zvlášť dôležitá v noci. V mestách boli strážcovia často rozmiestnení po hradbách a strážnych vežiach, aby už z diaľky videli, kto sa blíži k mestu. V obraznom zmysle boli strážcami Izraela proroci, ktorých úlohou bolo vystríhať národ pred hroziacim zničením. (2Kr 9:20; Eze 3:17)

  • strom poznania dobrého a zlého –

    strom v záhrade Eden, ktorý predstavoval Božie právo určovať, čo je pre ľudí dobré a čo zlé. (1Mo 2:9, 17)

  •  strom života –

    strom v záhrade Eden. Biblia neuvádza, že by ovocie tohto stromu bolo samo osebe akýmsi elixírom života. Strom predstavoval záruku večného života pre ľudí, ktorým by Boh dovolil jesť z jeho ovocia. (1Mo 2:9; 3:22)

  • Sudcovia –

    názov biblickej knihy, ktorá zachytáva obdobie, keď nad Izraelitmi ešte nevládli králi. V tom čase Jehova zachraňoval svoj ľud prostredníctvom mužov, ktorým sa hovorilo sudcovia. (Sud 2:16)

  • sudcovská stolica –

    obyčajne vyvýšené miesto pod holým nebom, ku ktorému sa vystupovalo po schodoch. Predstavitelia vládnej moci sa odtiaľ prihovárali zástupom a ohlasovali svoje rozhodnutia. Výrazy „Božia sudcovská stolica“ a „Kristova sudcovská stolica“ symbolicky poukazujú na to, že Jehova sa postará, aby boli všetci ľudia súdení za svoje správanie. (Rim 14:10; 2Ko 5:10; Ján 19:13)

  • súdny deň –

    tento výraz sa vzťahuje na deň alebo obdobie stanovené Bohom, v ktorom mu národy, určité skupiny ľudí a ľudia vo všeobecnosti skladajú účty. Môže to byť čas, keď je vykonaný rozsudok smrti nad tými, ktorí sú na ňu odsúdení, alebo keď je niektorým ľuďom daná príležitosť, aby boli zachránení. Ježiš Kristus a jeho apoštoli poukazovali na „súdny deň“, ktorý má prísť v budúcnosti a bude sa týkať nielen živých, ale aj tých, čo už zomreli. (Mat 12:36)

  • Svätá –

    prvá, väčšia miestnosť svätostánku a chrámu (druhá, najvnútornejšia miestnosť sa nazývala Najsvätejšia). Vo svätostánku sa vo Svätej nachádzal zlatý svietnik, zlatý oltár na kadidlo, stôl na chleby predloženia a zlaté náčinie. V chráme v nej bol zlatý oltár, desať zlatých svietnikov a desať stolov na chleby predloženia. (2Mo 26:33; Heb 9:2; pozri dodatok B5B8)

  • svätá služba –

    služba alebo práca, ktorá má posvätný charakter a priamo súvisí s uctievaním Boha. (Rim 12:1, pozn.; Heb 8:5)

  • sväté tajomstvo –

    súčasť Božieho zámeru, ktorú Boh drží utajenú až do určeného času a odhalí ju iba tým, ktorých si vyberie. (Mar 4:11; Kol 1:26)

  • sväté znamenie zasvätenia Bohu –

    žiarivá doštička z rýdzeho zlata, na ktorej boli vyryté hebrejské slová „Jehova je svätý“. Pripevňovala sa na prednú časť veľkňazovho turbanu. (2Mo 39:30; pozri dodatok B5)

  • svätí –

    za svätých sú v Kresťanských gréckych písmach označovaní všetci členovia kresťanského zboru v prvom storočí, teda všetci, ktorí boli očistení krvou Krista a boli oddelení pre službu Bohu ako budúci spoludedičia s Kristom. (1Ko 1:2; 2Ko 1:1) To, že boli nazývaní svätí, neznamenalo, že by už za svojho života na zemi boli oslobodení od všetkých hriechov. (1Já 1:8) Nikde sa ani neuvádza, že by boli uznaní za svätých až po svojej smrti. Kresťania boli nabádaní, aby sa modlili za svätých, čiže za svojich spoluveriacich, ale nie k nim ani skrze nich. (Ef 6:18, 19)

  • svätostánok –

    prenosný stan uctievania, ktorý používali Izraeliti po odchode z Egypta. Bola v ňom umiestnená truhla Jehovovej zmluvy, ktorá symbolizovala Božiu prítomnosť. Svätostánok bol centrom uctievania a prinášali sa tam obete. Nazýval sa aj „stan stretávania“. Bol skonštruovaný z drevených dielcových rámov zakrytých ľanovými prikrývkami, na ktorých boli vyšití cherubíni. Svätostánok bol rozdelený na dve miestnosti, prvá sa volala Svätá a druhá Najsvätejšia. (Joz 18:1; 2Mo 25:9; pozri dodatok B5)

  • svätý, svätosť –

    vlastnosť, ktorá sa neoddeliteľne spája s Jehovom, stav úplnej morálnej čistoty a posvätnosti. (2Mo 28:36; 1Sa 2:2; Prí 9:10; Iz 6:3) Za svätých môžu byť označení ľudia (2Mo 19:6; 2Kr 4:9), zvieratá (4Mo 18:17), rôzne veci (2Mo 28:38; 30:25; 3Mo 27:14), miesta (2Mo 3:5; Iz 27:13), časové úseky (2Mo 16:23; 3Mo 25:12) a služba (Rim 15:16). V takom prípade nesú pôvodné slová v hebrejčine a gréčtine myšlienku oddelenosti, výlučnosti alebo zasvätenia pre svätého Boha, čiže stavu, v ktorom je niečo alebo niekto oddelený na službu Jehovovi. V Kresťanských gréckych písmach sa tieto slová môžu vzťahovať aj na čistotu v správaní. (Mar 6:20; 2Ko 7:1; 1Pe 1:15, 16)

  • svätý duch –

    neviditeľná Božia sila v činnosti. Túto silu Boh využíva na vykonanie svojej vôle. Za svätú sa označuje preto, lebo jej zdrojom je Jehova, ktorý je čistý a spravodlivý v najväčšej možnej miere, a tiež preto, lebo Boh ju využíva na konanie toho, čo je sväté. (Luk 1:35; Sk 1:8)

  • svätyňa –

    miesto vyhradené na uctievanie. Najčastejšie sa takto označuje svätostánok alebo jeruzalemský chrám. Svätyňou je nazvané aj miesto v nebi, kde prebýva Boh. (2Mo 25:8, 9; 2Kr 10:25; 1Kn 28:10; Zj 11:19)

  • svedectvo –

    v slovnom spojení „tabuľky so svedectvom“ sa slovo svedectvo vzťahuje na Desatoro, ktoré Jehova odovzdal Mojžišovi na dvoch kamenných tabuľkách. (2Mo 31:18) Truhla, v ktorej boli tabuľky uložené, sa niekedy nazývala „truhla svedectva“, čo bolo iné pomenovanie truhly zmluvy. (2Mo 25:22) Výraz  „stan svedectva“ bolo iné označenie svätostánku. (4Mo 17:7)

  • Sviatok nekvasených chlebov –

    prvý z troch hlavných sviatkov, ktoré sa každý rok slávili v Izraeli. Začínal sa 15. nisana, deň po Pesachu, a trval 7 dní. Izraeliti počas neho smeli jesť len nekvasený chlieb, čím si pripomínali odchod z Egypta. (2Mo 23:15; Mar 14:1)

  • Sviatok stánkov –

    nazývaný aj Sviatok zberu úrody. Konal sa 15. – 21. dňa mesiaca etanim a bol oslavou žatvy na konci poľnohospodárskeho roka. Izraelitom poskytoval príležitosť radovať sa a ďakovať Jehovovi za bohatú úrodu. Počas tohto sviatku bývali v stánkoch, čiže v jednoduchých dočasných prístreškoch, čím si pripomínali odchod z Egypta. Sviatok stánkov bol jedným z troch sviatkov, pri ktorých sa od mužov očakávalo, že ich prídu sláviť do Jeruzalema. (3Mo 23:34; Ezd 3:4)

  • Sviatok týždňov; Sviatok žatvy –

    pozri heslo LETNICE.

  • Sviatok zasvätenia –

    výročný sviatok na pripomienku očistenia chrámu, ktorý znesvätil Antiochos Epifanes. Oslava sa začínala 25. dňa mesiaca kislev a trvala 8 dní. (Ján 10:22)

  • Syn človeka –

    slovné spojenie, ktoré sa v evanjeliách nachádza asi 80-krát. Ide o označenie Ježiša Krista, ktoré upozorňuje na to, že sa narodil ako človek v pravom zmysle slova, nie ako duchovný tvor s ľudským telom. Zároveň upriamuje pozornosť na to, že Ježiš mal naplniť proroctvo z knihy Daniel 7:13, 14. V Hebrejských písmach je slovné spojenie syn človeka použité aj na Ezechiela a Daniela, čím sa zdôrazňuje kontrast medzi týmito smrteľnými hovorcami a božským Pôvodcom ich posolstva. (Eze 3:17; Dan 8:17; Mat 19:28; 20:28)

  • Syn Dávidov –

    pomenovanie, ktorým bol často označovaný Ježiš a ktoré upriamovalo pozornosť na to, že pochádzal z Dávidovej rodovej línie a podľa zmluvy uzavretej s Dávidom bol dedičom Kráľovstva. (Mat 12:23; 21:9)

  • synagóga –

    slovo, ktoré znamená „zhromažďovanie, zhromaždenie“. Vo väčšine veršov označuje budovu alebo miesto, kde sa Židia stretávali, aby čítali Písma, učili sa, počúvali kázne a modlili sa. Za Ježišových čias sa synagóga nachádzala v každom väčšom meste a vo veľkých mestách ich mohlo byť aj niekoľko. (Luk 4:16; Sk 13:14, 15)

  • Sýria, Sýrčania –

    pozri heslo ARAM, ARAMEJCI.

  • Syrtis –

    názov dvoch veľkých plytkých zálivov na pobreží Líbye, ktorá leží na severe Afriky. Námorníci v staroveku sa oboch zálivov obávali, pretože na ich dne boli piesčiny, ktoré sa pod vplyvom prílivu a odlivu stále presúvali. (Sk 27:17; pozri dodatok B13)

  • systém vecí –

    pozri heslo USPORIADANIE SVETA.

Š

  • Šalamúnovo stĺporadie –

    v chráme za Ježišových čias to bolo zastrešené stĺporadie na východnej strane vonkajšieho nádvoria. Bolo považované za pozostatok Šalamúnovho chrámu. Z Biblie sa dozvedáme, že Ježiš sa tu v zime prechádzal a že neskôr sa na tomto mieste stretávali raní kresťania, aby uctievali Boha. (Ján 10:22, 23; Sk 5:12; pozri dodatok B11)

  • šebat –

    názov 11. mesiaca židovského náboženského kalendára a 5. mesiaca svetského kalendára. Tento názov sa začal používať po návrate Židov z babylonského zajatia. Šebat trval od polovice januára do polovice februára. (Za 1:7; pozri dodatok B15)

  • šekel –

    základná hebrejská hmotnostná i peňažná jednotka. Zodpovedal 11,4 g. Výraz preložený ako „vzorový šekel uložený na svätom mieste“ alebo „svätý šekel“ mohol naznačovať jednak to, že štandardizované závažie sa uchovávalo vo svätostánku, a jednak to, že závažie malo byť presné. V Biblii sa hovorí aj o „šekeloch podľa kráľovského kamenného závažia“. Mohlo to byť štandardizované závažie uložené v kráľovskom paláci alebo to mohol byť kráľovský šekel, ktorý sa líšil od bežného šekela. (2Mo 30:13, pozn.; 2Sa 14:26)

  • šeminit –

    hudobný termín, ktorý doslova znamená „ôsmy“. Môže označovať nižší hudobný register alebo modus. Ak tento výraz súvisel s hudobnými nástrojmi, pravdepodobne išlo o nástroje na hranie basových tónov. No mohol znamenať aj to, že piesne mali byť spievané a sprevádzané hudbou v nižšej tónine. (1Kn 15:21; Ža 6:0; Ža 12:0)

  • šeol –

    hebrejský ekvivalent gréckeho slova hádes. Prekladá sa slovom hrob, pričom ide o obrazný hrob ľudstva, nie o doslovné miesto, kde je niekto pochovaný. (1Mo 37:35; Ža 16:10; Sk 2:31; poznámky; pozri heslo HROB)

  • špalda –

    druh pšenice (Triticum spelta). Je typická tým, že je náročné oddeliť jej zrno od pliev. (2Mo 9:32)

  • špiritistické médium –

    osoba, ktorá tvrdí, že komunikuje s mŕtvymi. (3Mo 20:27; 5Mo 18:10–12; 2Kr 21:6)

  • špiritizmus –

    viera, že duchovia mŕtvych prežívajú smrť fyzického tela a dokážu komunikovať so živými, a to najmä prostredníctvom média, čiže osoby, ktorá je mimoriadne citlivá na ich pôsobenie. Slovo špiritizmus je prekladom gréckeho slova farmakia, čo doslova  znamená užívanie liekov či drog. Tento výraz sa začal spájať so špiritizmom, pretože v staroveku bolo vyvolávanie démonov a čarodejníctvo často sprevádzané užívaním drog. (Gal 5:20; Zj 21:8)

  • švagrovské manželstvo –

    zvyk, podľa ktorého sa muž mal oženiť s vdovou po svojom bratovi, ktorý zomrel a nezanechal po sebe syna. Cieľom tohto zvyku, ktorý sa nazýva aj levirát, bolo zaistiť pokračovanie rodovej línie mŕtveho brata. Tento zvyk bol začlenený aj do Mojžišovho Zákona. (1Mo 38:8; 5Mo 25:5)

T

  • talent –

    najväčšia hebrejská hmotnostná a peňažná jednotka. Vážil 34,2 kg. Grécky talent bol menší a vážil asi 20,4 kg. (1Kn 22:14; Mat 18:24; pozri dodatok B14)

  • Tammúz –

    meno božstva, ktoré oplakávali odpadlícke Hebrejky v Jeruzaleme. Existuje názor, že pôvodne bol Tammúz kráľ, ktorý začal byť po smrti uctievaný ako boh. V sumerských textoch je Tammúz nazvaný Dumuzi a je stotožnený s manželom alebo milencom bohyne plodnosti Inanny (babylonskej Ištar). (Eze 8:14)

  • tamuz –

    názov štvrtého mesiaca židovského náboženského kalendára a desiateho mesiaca svetského kalendára. Tento názov sa začal používať po návrate Židov z babylonského zajatia. Tamuz trval od polovice júna do polovice júla. (Pozri dodatok B15.)

  • taršíšske lode –

    pôvodne sa tento výraz používal na lode, ktoré sa plavili do starovekého Taršíša (súčasné Španielsko). Zdá sa, že časom sa týmto slovným spojením začali označovať veľké lode určené na diaľkovú plavbu. Takéto lode využívali na obchodovanie Šalamún a Jehošafat. (1Kr 9:26; 10:22; 22:48)

  • tartar –

    v Kresťanských gréckych písmach sa tento výraz vzťahuje na ponížený stav podobný vyhnanstvu, do ktorého boli vypovedaní neposlušní anjeli za Noemových dní. V 2. Petra 2:4 sloveso tartaroó („vrhnúť do tartaru“) neznamená, že „anjeli, ktorí zhrešili“, boli vrhnutí do tartaru spomínaného v pohanskej mytológii (čo bolo podzemné väzenie a temné miesto určené pre nižších bohov). Poukazuje na to, že Boh ich vypovedal z ich miesta v nebesiach, zbavil ich výsad a ich myseľ nechal upadnúť do úplnej temnoty, aby nemohli pochopiť jeho vznešené zámery. Temnota je tiež symbolom toho, čo ich podľa Písma čaká – symbolom večného zničenia po boku ich vládcu, Satana Diabla. Teda tartar je symbolom hlbokého poníženia týchto padlých anjelov. Tartar nie je to isté čo priepasť, o ktorej sa píše v Zjavení 20:1–3.

  • tebet –

    názov desiateho mesiaca židovského náboženského kalendára a štvrtého mesiaca svetského kalendára. Tento názov sa začal používať po návrate Židov z babylonského zajatia. Tebet trval od polovice decembra do polovice januára. Zvyčajne sa označuje len ako „desiaty mesiac“. (Est 2:16; pozri dodatok B15)

  • tekutá obeť –

    obeť v podobe vína, ktorá sa vylievala na oltár a predkladala sa s väčšinou ďalších obetí. Pavol použil tento výraz v prenesenom zmysle, aby ilustroval svoju ochotu vydať zo seba všetko na úžitok spolukresťanov. (4Mo 15:5, 7; Fil 2:17)

  • terafim –

    rodinní bôžikovia alebo modly, na ktoré sa ľudia obracali, keď hľadali znamenia. (Eze 21:21) Niektoré mali podobu človeka v životnej veľkosti, iné boli oveľa menšie. (1Mo 31:34; 1Sa 19:13, 16) Z archeologických nálezov v Mezopotámii vyplýva, že ten, kto vlastnil týchto bôžikov, mal nárok na rodinné dedičstvo. (To môže byť dôvod, prečo ich Ráchel vzala svojmu otcovi.) Nezdá sa, že tento zvyk sa dodržiaval aj v Izraeli, hoci takíto bôžikovia boli súčasťou falošného uctievania za dní sudcov aj za dní kráľov. Sochy rodinných bôžikov patrili k predmetom, ktoré zničil verný kráľ Joziáš. (Sud 17:5; 2Kr 23:24; Oz 3:4)

  • tišri –

    pozri heslo ETANIMdodatok B15.

  • tkanie –

    výroba látok, pri ktorej sa pozdĺžne naukladajú vlákna alebo nite (nazývané aj osnova alebo osnovné nite) a kolmo sa prepletajú zvislými niťami (nazývanými aj útok alebo útkové nite). (3Mo 13:48, pozn.; Sud 16:13)

  • trstina –

    slovo používané na viaceré druhy rastlín, ktoré sa bežne vyskytujú na vlhkých miestach. Väčšinou sa vzťahuje na trsteník obyčajný (Arundo donax). (Jób 8:11; Iz 42:3; Mat 27:29; Zj 11:1; pozri heslo MERACIA TRSTINA)

  • trúbka –

    plechový dychový nástroj, ktorý sa používal ako hudobný nástroj a tiež na signalizáciu. V 4. Mojžišovej 10:2 sa píše, že Jehova prikázal vyrobiť dve trúbky zo striebra, ktorými sa mali dávať dohovorené znamenia. Týmito znameniami sa zvolávalo zhromaždenie, ukončovalo táborenie alebo vyhlasovala vojna. Pravdepodobne išlo o rovné trúbky, nie o zahnuté rohy, ktoré sa vyrábali zo zvieracích rohov. Trúbky patrili aj medzi nástroje používané v chráme. Ich tvar a materiál, z ktorého sa vyrábali, nie je bližšie špecifikovaný. V symbolickom zmysle sa trúbenie často spája s oznamovaním Jehovových rozsudkov alebo iných dôležitých udalostí, ktorých pôvodcom je Boh. (2Kn 29:26; Ezd 3:10; 1Ko 15:52; Zj 8:7–11:15)

  •  truhla zmluvy –

    truhlica vyrobená z akáciového dreva a potiahnutá zlatom, ktorá sa uchovávala v Najsvätejšej – najskôr vo svätostánku a neskôr v Šalamúnovom chráme. Bola prikrytá vrchnákom vyrobeným zo zlata, na ktorom boli umiestnení dvaja cherubíni obrátení k sebe. To najdôležitejšie, čo obsahovala, boli dve tabuľky s desiatimi prikázaniami nazývané aj tabuľky svedectva. Preto sa označovala aj ako truhla svedectva. (2Mo 25:16, 22; 5Mo 31:26; 1Kr 6:19; Heb 9:4; pozri dodatok B5B8)

  • turban –

    pokrývka hlavy, ktorú tvoril pás látky ovinutý okolo hlavy. Veľkňaz nosil turban z jemného plátna. Vpredu na turbane mal modrou šnúrkou pripevnenú zlatú doštičku. Turban nosili aj králi a nasadzovali si naň korunu. Jób použil toto slovo obrazne ako symbol práva. (2Mo 28:36, 37; Jób 29:14; Eze 21:26)

U, Ú

  • uholný kameň –

    kameň, ktorý sa nachádza v rohu budovy a plní dôležitú úlohu pri spájaní dvoch stien. Hlavný uholný kameň, čiže základný kameň, bol uholný kameň umiestnený v základoch budovy. Tento kameň musel byť výnimočne pevný, najmä ak išlo o stavbu verejných budov alebo mestských hradieb. V obraznom zmysle je tento výraz použitý v súvislosti so stvorením zeme. Na inom mieste je vztiahnutý na Ježiša. On je označený za „základný kameň“ kresťanského zboru, ktorý je pripodobnený k duchovnej stavbe. (Ef 2:20; Jób 38:6)

  • urim a tumim –

    predmety, ktoré sa používali podobne ako lósy. Pomocou nich veľkňaz zisťoval, aká je Božia vôľa, keď vznikli otázky celonárodného významu a bola potrebná odpoveď od Jehovu. Veľkňaz si ich mal vkladať do náprsníka, keď vstupoval do svätostánku. Zdá sa, že sa prestali používať po zničení Jeruzalema Babylončanmi. (2Mo 28:30; Neh 7:65)

  • usmerňovanie –

    jeden zo spôsobov, ako sa prekladajú výrazy v pôvodnom jazyku, ktoré majú podobný význam ako slovenské slovo „výchova“. Sú významovo široké a nesú myšlienku poučovania spojeného s formovaním a naprávaním. V závislosti od kontextu sa v tomto preklade vyjadrujú aj slovami poučovanie, naprávanie, trest, výchova a podobne. (5Mo 11:2; Prí 1:2; Ef 6:4; Heb 12:5)

  • usporiadanie sveta –

    preklad gréckeho výrazu aión. Okrem slovného spojenia „usporiadanie sveta“ sa prekladá aj slovami „vek“ alebo „systém vecí“, ak označuje isté časové obdobie, ktoré sa od iných odlišuje určitými charakteristickými črtami. Na ďalších miestach sa prekladá výrazom „tento svet“. Vtedy sa tým myslí stav sveta vo všeobecnom zmysle alebo svetský spôsob života. (2Ti 4:10) Prostredníctvom zmluvy Zákona sa začalo obdobie, ktoré sa dá nazvať židovským alebo izraelským usporiadaním či vekom. Keď Boh obetoval svojho Syna Ježiša Krista ako výkupnú obeť, uviedol nové usporiadanie alebo vek, ktorý súvisel najmä so zborom pomazaných kresťanov. Začal sa tak vek, ktorý bol charakteristický napĺňaním skutočností, ktoré boli predobrazené v zmluve Zákona. Keď sa tento výraz používa v množnom čísle, označuje rôzne svetové systémy alebo rôzne spôsoby usporiadania sveta, ktoré existovali v minulosti alebo budú existovať v budúcnosti. V určitých kontextoch môže výraz „veky“ znamenať aj súhrn všetkých stvorených vecí vrátane slnka, mesiaca, hviezd a zeme. (Mat 24:3; Mar 4:19; Rim 12:2; 1Ko 10:11; Heb 1:2; 11:3)

  • útočiskové mestá –

    šesť lévitských miest, do ktorých mohol pred vykonávateľom krvnej pomsty utiecť človek, ktorý niekoho neúmyselne usmrtil. Tieto mestá sa nachádzali po celej Zasľúbenej krajine. Za útočiskové ich pod Jehovovým vedením vyhlásil Mojžiš a neskôr Jozua. Keď človek dobehol do útočiskového mesta, musel starším v mestskej bráne oznámiť, čo sa stalo, a oni ho láskavo prijali. Aby toto opatrenie nezneužívali vrahovia, každý, kto tam hľadal útočisko, sa musel postaviť pred súd v meste, kde došlo k zabitiu. Ak sa dokázalo, že je nevinný, vrátil sa do útočiskového mesta. Jeho hranice nesmel prekročiť až do svojej smrti alebo do smrti veľkňaza. (4Mo 35:6, 11–15, 22–29; Joz 20:2–8)

V

  • vádí –

    údolie alebo koryto vodného toku, ktoré býva suché s výnimkou obdobia dažďov. Týmto slovom sa označuje aj samotný vodný tok. Niektoré vodné toky spomínané v Biblii boli napájané prameňmi, a preto v nich voda tiekla celoročne. Pôvodné slovo sa zvyčajne prekladá ako „údolie“, prípadne „riečne údolie“. (1Mo 26:19; 4Mo 34:5; 5Mo 8:7, pozn.; 1Kr 18:5; Jób 6:15)

  • Val –

    po hebrejsky „Millo“, zo slovotvorného základu s významom „vyplniť“. Septuaginta tento výraz prekladá ako „pevnosť“. Zjavne išlo o útvar prírodného alebo ľudského pôvodu, ktorý bol súčasťou Dávidovho mesta. Jeho presná podoba však nie je známa. (2Sa 5:9; 1Kr 11:27)

  • vedľajšia manželka –

    v polygamnom manželstve to bola žena, ktorú si muž vzal, no nemala  rovnaké práva ako oficiálna manželka (alebo manželky). Vedľajšími manželkami sa často stávali otrokyne. (2Mo 21:8; 2Sa 5:13; 1Kr 11:3)

  • veľké súženie –

    grécke slovo prekladané aj ako „súženie“ znamená tieseň alebo utrpenie, ktoré je spôsobené tlakom okolností. Ježiš hovoril o „veľkom súžení“, aké ešte nebolo. Tieto slová sa vzťahovali na ťažkosti, ktoré mali postihnúť Jeruzalem, ale predovšetkým na tie, ktoré majú postihnúť ľudstvo v budúcnosti, keď Ježiš príde „s veľkou slávou“. (Mat 24:21, 29–31) Pavol opísal toto súženie ako spravodlivý Boží zásah proti tým, „čo nepoznajú Boha, a tým, čo neprijímajú dobrú správu“ o Ježišovi Kristovi. V 19. kapitole Zjavenia sa o Ježišovi píše ako o tom, ktorý vedie nebeské vojská proti „divému zvieraťu a kráľom zeme a ich vojskám“. (2Te 1:6–8; Zj 19:11–21) No v Zjavení sa píše aj o „veľkom zástupe“, ktorý veľké súženie prežije. (Zj 7:9, 14; pozri heslo ARMAGEDON)

  • veľkňaz –

    v čase, keď platil Mojžišov Zákon, hlavný kňaz, ktorý zastupoval Boha pred ľuďmi a dozeral na činnosť ďalších kňazov. Niekedy bol nazývaný aj „hlavný kňaz“. (2Kn 26:20; Ezd 7:5) Iba on smel vstúpiť do Najsvätejšej, čo bola najvnútornejšia miestnosť vo svätostánku a neskôr v chráme. Vstupoval tam iba na výročný Deň zmierenia. Výrazom „veľkňaz“ sa označuje aj Ježiš Kristus. (3Mo 16:2, 17; 21:10; Mat 26:3; Heb 4:14)

  • verná láska –

    výraz, ktorým sa najčastejšie prekladá hebrejské slovo chesed. Vzťahuje sa na lásku podnecovanú vedomím záväzku, morálnou zásadovosťou, vernosťou a hlbokými citmi. Často opisuje Božiu lásku k ľuďom, ale používa sa aj na opis lásky medzi ľuďmi. (2Mo 34:6; Rút 3:10)

  • veštec –

    človek, ktorý tvrdí, že dokáže predpovedať budúcnosť. Za veštcov sú v Biblii považovaní aj mágovia, astrológovia a ďalší. (3Mo 19:31; 5Mo 18:11; Sk 16:16)

  • vidiaci –

    človek, ktorý dostal od Boha schopnosť rozoznať Božiu vôľu a ktorému Boh v obraznom zmysle otvoril oči, aby mohol vidieť a chápať veci, ktoré boli väčšine ľudí skryté. Hebrejské slovo je utvorené zo slovotvorného základu s významom „vidieť“, či už v doslovnom, alebo v prenesenom zmysle. Za vidiacim chodili ľudia, ktorí mali ťažkosti a potrebovali múdre rady. (1Sa 9:9)

  • vínny lis –

    zvyčajne ho tvorili dve nádrže vytesané do prírodného vápenca. Jedna z nich bola umiestnená vyššie než druhá a boli spojené kanálikom. V hornej nádrži sa z hrozna vytláčala šťava, ktorá potom pretekala do spodnej nádrže. V obraznom zmysle sa tento výraz spája s Božím rozsudkom. (Iz 5:2; Zj 19:15)

  • voľnosť reči –

    grécke slovo parrésia sa môže vzťahovať na to, keď niekto otvorene a bez zábran rozpráva o kresťanskej viere. Je tiež vyjadrením odvahy, istoty a toho, že človek pristupuje k Bohu bez obáv zo zavrhnutia alebo odsúdenia. Dá sa chápať aj v širšom zmysle ako vyjadrenie myšlienky, že človek necíti vo vzťahu k Bohu žiadne vnútorné zábrany. (Sk 28:31; Ef 3:12; 1Ti 3:13)

  • vrecovina –

    hrubá tkanina, z ktorej sa vyrábali vrecia určené napríklad na obilie. Zvyčajne sa tkala z tmavej kozej srsti. Ľudia sa ňou zahaľovali, keď mali smútok. (1Mo 37:34; Luk 10:13)

  • vyhnanstvo –

    nútený odchod z domova alebo z domovskej krajiny, ktorý často nasleduje po dobytí krajiny nepriateľmi. Hebrejský výraz znamená „odchod“. Izraelský národ sa ocitol vo vyhnanstve dvakrát. Prvýkrát, keď bolo desaťkmeňové kráľovstvo dobyté Asýrčanmi, a druhýkrát, keď si južné dvojkmeňové kráľovstvo podmanili Babylončania. Časť obyvateľov, ktorí boli potomkami oboch skupín odvedených do vyhnanstva, sa vrátila do svojej krajiny za vlády perzského kráľa Kýra. (2Kr 17:6; 24:16; Ezd 6:21)

  • vykonávateľ krvnej pomsty –

    v Mojžišovom Zákone sa tento výraz vzťahoval na muža, ktorý bol najbližším príbuzným zabitého človeka a mal povinnosť pomstiť jeho smrť. (4Mo 35:19) Vykonávanie krvnej pomsty vychádzalo zo slov o svätosti krvi a ľudského života, ktoré Boh povedal Noemovi. (1Mo 9:5, 6)

  • výkupca –

    príbuzný, ktorý mal výkupné právo. Ak nejaký Izraelita zažíval ťažkosti, podľa Mojžišovho Zákona mu bol jeho blízky príbuzný povinný pomôcť. Napríklad ak sa niekto stal otrokom, výkupca ho mohol z otroctva oslobodiť. Mohol tiež kúpiť majetok alebo dedičstvo, o ktoré jeho príbuzný prišiel pre finančné ťažkosti. (3Mo 25:25–27, 47–54) Výraz výkupca sa používal aj v súvislosti so zvykom vziať si za manželku vdovu po blízkom príbuznom, a tak zabezpečiť zosnulému príbuznému potomka. (Rút 4:7–10; pozri heslo ŠVAGROVSKÉ MANŽELSTVO)

  • výkupné –

    peniaze alebo iná hodnota, ktorá je zaplatená, aby sa dosiahlo oslobodenie zo zajatia, trestu, utrpenia, hriechu, prípadne záväzku. (Iz 43:3) Výkupné sa platilo v rôznych situáciách. Napríklad všetci prvorodení chlapci a všetky prvorodené zvieratá v Izraeli  patrili Jehovovi, a preto mali byť vyčlenení výhradne na službu jemu. Za oslobodenie od tejto služby sa muselo zaplatiť výkupné. (4Mo 3:45, 46; 18:15, 16) Ak niekto nestrážil svojho býka, o ktorom vedel, že je nebezpečný, a ten niekoho usmrtil, majiteľ býka mal za to podľa zákona zaplatiť svojím životom. Mohol sa však vykúpiť. (2Mo 21:29, 30) Ale ak sa niekto dopustil vraždy, nemohol sa vykúpiť. (4Mo 35:31) Najviac pozornosti sa v Biblii venuje výkupnému, ktorým je obetná smrť Krista. Vďaka nej sú poslušní ľudia oslobodení z hriechu a smrti. (Ža 49:7, 8; Mat 20:28; Ef 1:7)

  • výšina –

    miesto na vrchole kopca, vrchu alebo umelo vytvorenej vyvýšeniny, ktoré slúžilo na uctievanie bohov. Hoci niekedy sa na výšinách uctieval pravý Boh, väčšinou sa spájali s uctievaním pohanských bohov. (4Mo 33:52; 1Kr 3:2; Jer 19:5)

  • vzkriesenie –

    zmŕtvychvstanie, návrat do života. Grécke slovo anastasis doslova znamená „vstať; postaviť sa“. V Biblii sa píše o deviatich prípadoch vzkriesenia vrátane toho, keď Boh Jehova vzkriesil Ježiša. Hoci v ostatných spomínaných prípadoch boli ľudia vzkriesení prostredníctvom Eliáša, Elizea, Ježiša, Petra a Pavla, zásluha za tento zázrak sa jasne pripisuje Bohu. Vzkriesenie „spravodlivých i nespravodlivých“ k životu na zemi je dôležitou časťou Božieho zámeru. (Sk 24:15) V Biblii sa hovorí aj o vzkriesení do neba. Označuje sa ako „skoršie“ alebo „prvé vzkriesenie“. Toto vzkriesenie sa týka Ježišových bratov pomazaných duchom. (Fil 3:11; Zj 20:5, 6; Ján 5:28, 29; 11:25)

Y

  • yzop –

    rastlina s jemnými vetvičkami a listami, ktorá sa používala pri očisťovacích obradoch na kropenie krvou alebo vodou. V Biblii sa týmto výrazom môžu označovať viaceré rastliny, napríklad pamajorán druhu Origanum maru Origanum syriacum. Yzop spomínaný v Jánovi 19:29 mohol byť zväzok majoránu pripevnený na nejakú vetvu alebo to mohol byť cirok obyčajný (Sorghum vulgare), ktorý má steblo dostatočne dlhé na to, aby sa pomocou neho dala k Ježišovým ústam priložiť špongia. (2Mo 12:22; Ža 51:7)

Z

  • zákon –

    keď je toto slovo uvedené s veľkým začiatočným písmenom, vzťahuje sa na Zákon, ktorý dal Jehova prostredníctvom Mojžiša izraelskému národu na Sinajskej púšti v roku 1513 pred n. l. Vzťahuje sa tiež na prvých päť kníh Biblie. Keď sa píše s malým začiatočným písmenom, týka sa jednotlivých nariadení Mojžišovho Zákona alebo zákona vo všeobecnosti. (4Mo 15:16; 5Mo 4:8; Joz 23:6; Mat 7:12; Luk 24:44; Gal 3:24)

  • záloh –

    predmet v osobnom vlastníctve, ktorý dlžník odovzdáva veriteľovi ako záruku, že splatí pôžičku. Mojžišov Zákon obsahoval nariadenia týkajúce sa zálohu, ktorých cieľom bolo chrániť chudobných a bezbranných členov národa. (2Mo 22:26; Eze 18:7)

  • zápalná obeť –

    zvieracia obeť (býk, baran, cap, hrdlička alebo holúbä), ktorá sa pri obetovaní celá spálila na oltári. Ten, kto priniesol Bohu takúto obeť, si neponechal žiadnu časť obetovaného zvieraťa. (2Mo 29:18; 3Mo 6:9)

  • zástupná obeť –

    časť obete, ktorá predstavovala celú obeť. Hebrejský výraz niesol myšlienku „pripomienky celej obete“ v tom zmysle, že táto zástupná časť obete pripomínala Bohu celú obeť. (3Mo 2:2)

  • zasvätiť zničeniu –

    toto slovné spojenie je prekladom hebrejských výrazov, ktoré sa v Biblii používajú vo viacerých významoch. Ak bolo toto slovné spojenie použité v súvislosti s ľuďmi, znamenalo, že mali byť usmrtení. Ak sa vzťahovalo na zvieratá, predmety alebo nehnuteľnosti (napríklad polia alebo celé mestá), znamenalo, že mali byť buď zničené, alebo zhabané a vyhradené na svätý účel, čiže mohli byť určené kňazom alebo na službu vo svätostánku. O tom, či mali byť zničené alebo zhabané, rozhodoval Jehova. (3Mo 27:28; 1Sa 15:8, pozn.)

  • záver tohto usporiadania sveta –

    obdobie, ktoré vyvrcholí zničením tohto usporiadania sveta, čiže tohto systému, ktorý je ovládaný Satanom. Zhoduje sa s obdobím Kristovej prítomnosti. Anjeli pod vedením Ježiša „oddelia zlých od spravodlivých“ a zlých zničia. (Mat 13:40–42, 49, 50) Ježišovi učeníci sa veľmi zaujímali o to, kedy nastane tento záver. (Mat 24:3) Skôr ako Ježiš vystúpil do neba, svojim nasledovníkom sľúbil, že s nimi bude „až do konca tohto usporiadania sveta“. (Mat 28:20)

  • zázraky –

    činy alebo úkazy, ktoré sa vymykajú všetkým silám, ktoré ľudia poznajú, a sú pripisované nadprirodzenej moci. V podobnom zmysle sa v Biblii používajú aj výrazy znamenia, predzvesti a divy. (2Mo 4:21; Sk 4:22; Heb 2:4)

  • zbor; zhromaždenie –

    skupina ľudí, ktorí sa zhromaždili s určitým cieľom alebo pri určitej príležitosti. V Hebrejských písmach sa oba výrazy vzťahujú na izraelský národ ako celok alebo na stretnutia pri príležitosti náboženských sviatkov či udalostí celonárodného významu. Niekedy sa nimi označujú len  zástupcovia národa. V Kresťanských gréckych písmach sa výraz zbor niekedy vzťahuje na jednotlivé kresťanské zbory, ale častejšie na kresťanský zbor vo všeobecnosti. (4Mo 16:3; 35:12; 5Mo 16:8; 1Kr 8:22; Rim 16:5; Gal 1:13)

  • Zeus –

    najvyšší boh polyteistických Grékov (pri skloňovaní sa používa podoba Dia, Diovi a pod.). Keď bol Barnabáš v Lystre, mylne ho považovali za Dia. Staroveké nápisy, ktoré boli objavené neďaleko Lystry, hovoria o „Diových kňazoch“ a o „slnečnom bohu Diovi“. Loď, na ktorej sa Pavol plavil z Malty, mala na prove „figúru Diových synov“, dvojčiat Kastora a Polluxa. (Sk 14:12; 28:11)

  • ziv –

    pôvodný názov druhého mesiaca židovského náboženského kalendára a ôsmeho mesiaca svetského kalendára. Ziv trval od polovice apríla do polovice mája. V židovskom Talmude a v iných dielach napísaných po príchode z babylonského vyhnanstva sa uvádza v podobe ijar. (1Kr 6:37; pozri dodatok B15)

  • zľutovnica –

    vrchnák truhly zmluvy, pred ktorým mal veľkňaz v Deň zmierenia prsknúť krv z obetí za hriech. Hebrejský výraz je odvodený od slovotvorného základu s významom „prikryť (hriech)“ alebo možno „zotrieť (hriech)“. Zľutovnica bola vyrobená z rýdzeho zlata a na jej koncoch boli umiestnení dvaja zlatí cherubíni. Niekedy sa označuje len ako „vrchnák“. (2Mo 25:17–22; 1Kn 28:11; Heb 9:5; pozri dodatok B5)

  • zlý –

    v Biblii sú za zlých označení ľudia, ktorí sa odmietajú podriadiť Jehovovým spravodlivým normám. V niektorých prípadoch je výraz „ten zlý“ označením Satana Diabla, ktorý odporuje Bohu a stavia sa proti jeho spravodlivým normám. (Ža 37:10; Mat 6:13; 1Já 5:19)

  • zmierenie –

    v Hebrejských písmach sa tento pojem spája s obeťami, ktoré ľuďom umožňovali predstupovať pred Boha a uctievať ho. V čase platnosti Mojžišovho Zákona sa predkladali obete s cieľom zmyť hriechy jednotlivcov i celého národa a tak dosiahnuť zmierenie s Bohom, najmä pri každoročnom Dni zmierenia. Tieto obete poukazovali na obeť, ktorú raz navždy predložil Ježiš za hriechy ľudstva a vďaka ktorej ľudia dostali možnosť zmieriť sa s Jehovom. (3Mo 5:10; 23:28; Kol 1:20; Heb 9:12)

  • zmluva –

    záväzná dohoda medzi Bohom a ľuďmi alebo len medzi ľuďmi. Zmluvou sa obe strany zaväzujú, že niečo urobia alebo, naopak, neurobia. Niekedy sa zmluvou zaväzovala len jedna strana (takže v podstate išlo o sľub), inokedy sa ňou zaväzovali obe strany. Biblia sa zmieňuje o zmluvách medzi Bohom a ľuďmi a tiež o zmluvách medzi jednotlivcami, kmeňmi, národmi alebo skupinami ľudí. Niektoré zmluvy mali ďalekosiahly význam. Patrí k nim zmluva, ktorú Boh uzavrel s Abrahámom, Dávidom, izraelským národom (zmluva Zákona) a Božím Izraelom (nová zmluva). (1Mo 9:11; 15:18; 21:27; 2Mo 24:7; 2Kn 21:7)

  • znalec Zákona –

    pôvodný výraz sa najskôr používal na odpisovačov – mužov, ktorí robili odpisy Hebrejských písiem. Za čias Ježiša sa vzťahoval na mužov, ktorí dobre poznali Zákon. Znalci Zákona odporovali Ježišovi. (Ezd 7:6, pozn.; Mar 12:38, 39; 14:1)

  • znamenie –

    predmet, skutok, situácia alebo neobvyklý jav, ktorý poukazuje na niečo v prítomnosti alebo v budúcnosti. (1Mo 9:12, 13; 2Kr 20:9; Mat 24:3)

  • zornica –

    slovo významom podobné slovnému spojeniu „ranná hviezda“. Je to posledná hviezda, ktorá sa objaví nad východným obzorom pred východom slnka, čím ohlasuje príchod nového dňa. (Zj 22:16; 2Pe 1:19)

  • zvitok –

    dlhý pás pergamenu alebo papyrusu, ktorý bol popísaný z jednej strany a obvykle sa navíjal na tyč. Na zvitky sa zapisoval a odpisoval aj text Biblie. V tom čase boli obdobou dnešnej knihy. (Jer 36:4, 18, 23; Luk 4:17–20; 2Ti 4:13)

Ž

  • žalm –

    pieseň na chválu Boha. Boli to básne, ku ktorým bola zložená hudba, a spievali sa pri uctievaní Boha Jehovu, napríklad pri verejných bohoslužbách v jeruzalemskom chráme. (Luk 20:42; Sk 13:33; Jak 5:13)

  • žehnať, požehnanie –

    požehnať znamená prejaviť dobrotu a priazeň; oslavovať niečo; dobre o niečom hovoriť; chrániť pred zlom; žiadať Boha o prejav priazne; priať šťastie alebo k nemu prispievať. V Biblii sa výrazy žehnať a požehnanie používajú vtedy, keď (1) Jehova žehná ľudí (1Mo 25:11); (2) ľudia žehnajú Krista (Ján 12:13); (3) ľudia žehnajú ľudí (3Mo 9:22).

  • Žid –

    pomenovanie Izraelitu z kmeňa Júda, ktoré sa začalo používať po páde desaťkmeňového kráľovstva. (2Kr 16:6) Po návrate z babylonského vyhnanstva sa používalo na Izraelitov z rôznych kmeňov, ktorí sa vrátili do svojej domovskej krajiny. (Ezd 4:12) Neskôr sa na celom svete používalo na odlíšenie Izraelitov od iných národov. (Est 3:6) Apoštol Pavol použil výraz Žid v prenesenom zmysle, keď vysvetľoval, že národnosť nehrá v kresťanskom zbore žiadnu úlohu. (Rim 2:28, 29; Gal 3:28)