Druhá Samuelova 14:1–33

14  Joáb, syn Ceruje,+ postrehol, že kráľovo srdce túži po Abšalómovi,+  a tak dal z Tekoy+ priviesť jednu múdru ženu a povedal jej: „Predstieraj, prosím, že máš smútok. Obleč si smútočné šaty, nenatieraj sa olejom+ a správaj sa ako žena, ktorá už dlho smúti za mŕtvym.  Choď ku kráľovi a povedz mu toto.“ A poučil ju, čo má hovoriť.*  Žena z Tekoy prišla ku kráľovi, padla na kolená a poklonila sa až k zemi. Povedala: „Pomôž mi, kráľ môj!“  „Čo sa stalo?“ spýtal sa kráľ a ona odpovedala: „Som vdova, zomrel mi manžel.  Tvoja slúžka mala dvoch synov. Pobili sa na poli a nebol tam nikto, kto by ich od seba odtrhol. Jeden z nich udrel toho druhého a zabil ho.  A teraz sa proti tvojej slúžke postavila celá rodina. Hovoria: ‚Vydaj nám toho, ktorý zabil svojho brata, nech zaplatí za život svojho brata,+ aj keď tým odstránime dediča!‘ Chcú uhasiť posledný žeravý uhlík, ktorý mi zostal,* aby po mojom manželovi nezostalo na zemi meno ani potomstvo.“*  Nato jej kráľ povedal: „Choď domov a tú vec nechaj na mňa.“  Žena z Tekoy povedala kráľovi: „Môj pán kráľ, nech je vina na mne a na dome môjho otca, ale kráľ a jeho trón nech sú bez viny.“ 10  Kráľ povedal: „Ak ti niekto ešte niečo povie, priveď ho ku mne a už ťa nebude obťažovať.“ 11  Ale ona povedala: „Nech, prosím, kráľ pamätá na Jehovu, svojho Boha, aby vykonávateľ krvnej pomsty+ nespôsobil skazu a nezabil môjho syna.“ A tak jej kráľ sľúbil: „Akože žije Jehova,+ tvojmu synovi sa neskriví ani vlások na hlave.“ 12  Potom ho žena požiadala: „Dovoľ, prosím, svojej slúžke, aby svojmu pánovi kráľovi ešte niečo povedala.“ „Hovor,“ povedal jej. 13  Žena sa spýtala: „Prečo zamýšľaš urobiť niečo podobné na škodu Božieho ľudu?+ Keď to kráľ hovorí, sám si priznáva vinu, lebo nechce priviesť späť svojho vlastného syna, ktorého vyhnal.+ 14  Všetci musíme zomrieť a sme ako voda vyliata na zem, ktorú nemožno pozbierať. Ale Boh nechce nikoho pripraviť o život* a hľadá dôvody, aby vyhnanec nezostal od neho vyhnaný navždy. 15  Prišla som to vyrozprávať svojmu pánovi kráľovi, pretože ma ľudia vystrašili. Tvoja slúžka si povedala: ‚Pohovorím o tom s kráľom. Azda vyhovie prosbe svojej otrokyne. 16  Azda ma vypočuje a vyslobodí svoju otrokyňu z rúk muža, ktorý chce mňa a môjho syna odrezať od dedičstva, ktoré nám dal Boh.‘+ 17  Potom si tvoja slúžka povedala: ‚Nech mi slová môjho pána kráľa prinesú úľavu.‘ Veď môj pán kráľ dokáže rozlišovať dobré od zlého ako anjel pravého Boha. Nech je Jehova, tvoj Boh, s tebou.“ 18  „Na niečo sa ťa spýtam,“ povedal jej kráľ, „nič predo mnou netaj.“ A tak žena povedala: „Prosím, nech môj pán kráľ hovorí.“ 19  Spýtal sa jej: „Nenaviedol ťa na to celé Joáb?“+ Žena odpovedala: „Akože žiješ, môj pán kráľ, všetko je tak, ako hovoríš.* Prikázal mi to tvoj služobník Joáb a on tvojej slúžke povedal, čo má hovoriť.* 20  Tvoj služobník Joáb to urobil, aby tú vec vykreslil v inom svetle, ale môj pán je múdry ako anjel pravého Boha a vie o všetkom, čo sa v krajine deje.“ 21  Potom kráľ povedal Joábovi: „Dobre, urobím to.+ Choď a priveď môjho syna Abšalóma.“+ 22  Nato Joáb padol na kolená, poklonil sa až k zemi, chválil kráľa a povedal: „Dnes tvoj služobník vie, že získal tvoju priazeň, môj pán kráľ, lebo kráľ vyhovel prosbe svojho služobníka.“ 23  Potom šiel Joáb do Gešúru+ a priviedol Abšalóma do Jeruzalema. 24  Ale kráľ povedal: „Nech sa vráti do svojho domu, ale predo mnou sa nesmie objaviť.“ A tak sa Abšalóm vrátil do svojho domu a pred kráľom sa neobjavil. 25  V celom Izraeli nebol nikto taký krásny a obdivovaný ako Abšalóm. Od hlavy po päty na ňom nebola jediná chybička. 26  Vždy na konci roka si dával ostrihať vlasy, lebo mu už boli veľmi ťažké. Vlasy z jeho hlavy vážili 200 šekelov* podľa kráľovského kamenného závažia.* 27  Abšalómovi sa narodili traja synovia+ a jedna dcéra, ktorá sa volala Támar. Bola to prekrásna žena. 28  Abšalóm býval v Jeruzaleme celé dva roky, ale pred kráľom sa neobjavil.+ 29  Preto Abšalóm zavolal Joába a chcel ho poslať ku kráľovi. Ale Joáb nechcel k nemu prísť. Zavolal ho teda znovu, ale Joáb opäť odmietol. 30  Vtedy Abšalóm povedal svojim sluhom: „Joábovo pole je vedľa môjho a má na ňom jačmeň. Choďte a podpáľte ho.“ Abšalómovi sluhovia ho teda podpálili. 31  Nato Joáb prišiel za Abšalómom do jeho domu. „Prečo mi tvoji sluhovia podpálili pole?“ spýtal sa ho. 32  Abšalóm odpovedal: „Poslal som ti odkaz: ‚Príď, chcem ťa poslať ku kráľovi so žiadosťou: „Načo som prišiel z Gešúru?+ Bolo by mi lepšie, keby som tam zostal. Nech mi kráľ dovolí pred neho predstúpiť, a ak som sa niečím previnil, nech ma usmrtí.“‘“ 33  A tak šiel Joáb ku kráľovi a povedal mu to. Potom kráľ zavolal Abšalóma a ten prišiel, padol pred ním na kolená a poklonil sa až k zemi. A kráľ pobozkal Abšalóma.+

Poznámky pod čiarou

Dosl. „vložil jej slová do úst“.
Čiže poslednú nádej na potomkov.
Dosl. „ostatok“.
Al. „o dušu“.
Al. „nikto nemôže ísť naľavo ani napravo od toho, čo hovoríš“.
Dosl. „vložil slová do úst“.
Asi 2,3 kg. Pozri dodatok B14.
Mohlo ísť o štandardizované závažie uložené v kráľovskom paláci alebo o „kráľovský“ šekel, ktorý sa líšil od bežného šekela.