Malawi

VITAJTE v horúcom srdci Afriky! Malawi je so svojím miernym podnebím a priateľskými ľuďmi skutočne príjemnou krajinou plnou pôvabu. Pre mnohých ľudí je príťažlivé najmä hrejivé posolstvo biblickej pravdy, ktoré káže viac než 40 000 svedkov Jehovu Boha.

Boli však časy — a nebolo to ani tak dávno —, keď títo pokorní Boží služobníci znášali mnohé súženia. Namiesto toho, aby im ich susedia prejavovali vrúcne priateľstvo, boli vystavení zúrivej páľave prenasledovania, hrôzam pripomínajúcim pogromy proti Židom a stredovekú inkvizíciu. Správa o tom, čo zažili a ako vytrvali, je pozoruhodným príkladom rýdzosti prejavenej za nepriaznivých okolností. Ale prv než vyrozprávame ich príbeh, pozrime sa na samotnú krajinu.

Pohľad na Malawi

I keď je Malawi veľmi malá krajina, pýši sa množstvom krásnych hôr, riek a jazier. Mimoriadne úchvatný je vrch Mulanje na juhu krajiny. Od nižšie položených oblastí sviežozelených čajových plantáží sa majestátne dvíha do nadmorskej výšky 3002 metrov, čím je najvyšším vrchom v tejto časti Afriky. Avšak pravdepodobne najznámejším lákadlom je 580 kilometrov dlhé jazero Malawi. Známy bádateľ  David Livingstone ho nazval „hviezdnym jazerom“ pre to, ako sa na jeho hladine trbliece slnko. Žijú v ňom stovky druhov rýb — hovorí sa, že ich je viac než v ktoromkoľvek inom sladkovodnom jazere na svete.

Priateľskosť 11 miliónov obyvateľov Malawi je príjemná. Široko a srdečne sa usmievajú a sú dychtiví pomôcť. Zrejmá je aj ich láska k Božiemu Slovu. V hlavných jazykoch, ktorými sa v Malawi hovorí — čičewa, jao a tumbuka —, je Biblia dostupná už asi sto rokov. Temer každá domácnosť má aspoň jednu Bibliu a mnoho ľudí ju pravidelne číta. Väčšina Malawijčanov je po hmotnej stránke chudobná, ale keď niektorí prijmú pomoc, ktorú ponúkajú Jehovovi svedkovia, nájdu na stránkach svojej Biblie veľké duchovné bohatstvo.

Činnosť Jehovových svedkov v Malawi siaha až na začiatok tohto storočia. A tunajší ľudia sa s ňou zoznámili dosť dramatickým spôsobom.

‚Ako keď ničivý požiar zachváti trávu‘

Náš príbeh sa začína Josephom Boothom, zaujímavou, ale rozporuplnou osobnosťou. Zapálený nadšením po prečítaní niekoľkých publikácií spoločnosti Watch Tower, sa v roku 1906 stretol s Ch. T. Russellom. Presvedčil ho, že spoločnosť Watch Tower potrebuje v južnej Afrike zástupcu. Keďže Joseph Booth predtým pracoval v Malawi alebo Ňasku, ako sa vtedy táto krajina nazývala, zdalo sa, že by mohol poskytnúť cennú službu. Brat Russell však nevedel o zlej povesti, ktorú tento muž mal v tejto časti sveta. Stal sa známym — podľa neskoršieho opisu istého spisovateľa — ako „náboženský stopár“, keď využíval jednu denomináciu kresťanstva za druhou, a pritom sledoval vlastné ciele. Preto bol Booth u miestnych úradov veľmi nepopulárny a v Malawi už nebol ani vítaný. Tento skúsený „stopár“ sa však opäť raz úspešne viezol.

 Keďže Booth vedel, že nemôže ísť priamo do Malawi, založil základňu najprv v Južnej Afrike. Tam sa stretol s Elliottom Kamwanom, starým známym z Malawi. Onedlho Booth prikázal tomuto mladému mužovi, aby sa vrátil domov. Elliott Kamwana začal po svojom príchode v roku 1908 kampaň verejného kázania, pričom svoje posolstvo voľne zakladal na niektorých publikáciách spoločnosti Watch Tower. Vtedy sa stretol prvý raz s pravdou McCoffie Nguluh. Tento brat, ktorý pred niekoľkými rokmi zomrel ako verný starší, pripodobnil Kamwanovo kázanie k „ničivému požiaru, ktorý zachvátil trávu“. Podobne ako požiar v buši, aj účinky Kamwanovho kázania s jeho pôsobivými krstami pod holým nebom sa v Malawi šírili naozaj rýchlo. Tisíce ľudí reagovali a zakrátko bolo založených mnoho „zborov“.

Ale ani Booth, ani Kamwana nikdy neopustili „Veľký Babylon“. (Zjav. 17:5; 18:4) V skutočnosti boli ich zámery motivované politicky. Netrvalo dlho a pochybné kazateľské metódy Elliotta Kamwanu upútali nepriaznivým spôsobom pozornosť vládnych úradov v Malawi. Zakrátko bol deportovaný na Seychely. Aj Joseph Booth išiel svojím smerom a do roku 1910 bolo jeho spojenie so spoločnosťou Watch Tower ukončené. Žiaľ, títo dvaja muži narobili viac škody ako osohu; ich činnosť však mala jednu kladnú stránku: po celej krajine bolo rozšírených mnoho publikácií obsahujúcich biblickú pravdu. Počas niekoľkých ďalších rokov ľudia s čestným srdcom, ako bol McCoffie Nguluh, priaznivo reagovali na to, čo čítali.

„Hnutia Watch Tower“ spôsobujú zmätok

Po tomto neuspokojivom začiatku vyslala Spoločnosť do Malawi Williama Johnstona, veľmi spôsobilého brata z Glasgowa (Škótsko), aby situáciu prešetril. Zistil, že bolo  založených mnoho takzvaných zborov, ale ich pochopenie biblickej pravdy je biedne. Boli tu však aj niekoľkí, ktorí skutočne hľadali pravdu. Brat Johnston pred odchodom do Južnej Afriky spomedzi nich vyškolil niekoľko miestnych mužov, aby sa ujímali vedenia. Potom prešiel dlhý čas, kým sa dielu v Malawi venovala ďalšia pozornosť. Vznikol hrozný zmätok. Tým sa Bádatelia Biblie, ako boli vtedy Jehovovi svedkovia známi, dostali do nepriaznivej situácie a bola vyskúšaná ich rýdzosť.

Podľa vzoru charizmatického štýlu Elliotta Kamwanu vznikali ako huby po daždi hnutia, ktoré miešali niektoré biblické pravdy s falošnými náukami a s nebiblickými praktikami. Keďže tieto hnutia do istej miery používali publikácie Watch Tower, často si dávali Watch Tower do svojho názvu. Niekoľkým našim pravým bratom v krajine to spôsobovalo problémy. Je pozoruhodné, že aj keď nemali správny dozor a potrebný duchovný pokrm, činnosť týchto pravých bratov celkom neustala. Ďalej sa stretávali, vydávali svedectvo druhým a vytrvalo kráčali v šľapajach Ježiša Krista. — 1. Petra 2:21.

Miestni náboženskí vodcovia využili situáciu a ohovorili Bádateľov Biblie tak, že ich falošne stotožnili s hnutiami, ktoré si neprávom privlastnili názov Watch Tower. Časom sa však rozdiel medzi týmito miestnymi sektami a našimi bratmi stal zjavným. Podnietený znepokojivými správami od členov duchovenstva kresťanstva, začal hlavný policajný komisár začiatkom 20. rokov vyšetrovanie. V prestrojení osobne navštívil niekoľko zhromaždení Bádateľov Biblie. Aká bola jeho reakcia? Bol znechutený zlomyseľnými lžami, ktoré o nich kolovali. Jednako zmätok spôsobený týmito falošnými „hnutiami Watch Tower“ pretrvával mnoho rokov.

 Organizovanie diela

V roku 1925 Spoločnosť znova obrátila svoju pozornosť na Malawi. John Hudson strávil v tejto krajine 15 mesiacov a prednášal v jednotlivých zboroch. Vytrvalo pomáhal našim bratom pochopiť, aké je dôležité udržiavať styk so spoločnosťou Watch Tower, ktorú používa „verný a rozvážny otrok“, a prijímať jej vedenie a usmerňovanie. — Mat. 24:45–47.

Jedným z tých, ktorí mali úžitok z návštevy brata Hudsona v Malawi, bol Gresham Kwazizirah z Ntcheu. V tom roku, keď brat Hudson išiel do Malawi, bol Gresham pokrstený. Ihneď sa ocitol vo vážnej skúške. Na podnet duchovného jeho bývalej cirkvi bol obvinený z podvratného učenia. Preto bol vzatý do väzby. Čo urobí? Zriekne sa zo strachu svojej viery? Po mesiaci vyšetrovania vedeného provinčnými úradmi bol brat Kwazizirah zbavený obvinenia a prepustený. Oveľa dôležitejšia bola však tá skutočnosť, že sa rozhodol byť lojálny Jehovovi a jeho organizácii. Ľudí, ktorí prejavovali takého ducha, mohol Jehova používať. Po istom čase práce v Mozambiku sa brat Kwazizirah  tešil z mnohých výsad, keď sa podieľal na šírení posolstva o Kráľovstve a budovaní zborov v Malawi. (Pozri Strážnu vežu z 1. novembra 1972, angl.)

Návšteva brata Hudsona bola ozajstnou vzpruhou aj pre McCoffieho Nguluha a Juniora Phiriho. Títo dvaja bratia sa neskôr presťahovali do Južnej Afriky, kde obaja dlhé roky verne slúžili. Aj Richard Kalinde mal úžitok zo spoločenstva s Johnom Hudsonom. Brat Hudson pred odchodom z krajiny zariadil, aby Richard Kalinde dozeral na kázanie dobrého posolstva, kým nepríde ďalšia pomoc.

Ale nie všetci sa návšteve brata Hudsona tešili. Brat Nguluh opísal reakcie týchto ľudí. „Nebudeme prijímať učenie od ľudí z Kapského Mesta,“ hovorili. „Budeme robiť to, čo sami považujeme za správne.“ Keďže títo ľudia neboli ochotní prijať usmernenie Spoločnosti, založili si vlastné „hnutia Watch Tower“. Na druhej strane tí, ktorí skutočne hľadali pravdu, prejavili pokornejší postoj. Udržiavali kontakt s kanceláriou Spoločnosti v Južnej Afrike a prejavovali ocenenie pre pokyny a vedenie, ktoré jej prostredníctvom dostávali. Čoskoro bolo juhoafrickej odbočke jasné, že toto malé jadro úprimných záujemcov potrebuje ďalšiu pomoc.

Stály zástupca v krajine

Vzrušujúca udalosť v dejinách Jehovových svedkov v Malawi sa odohrala v roku 1933. Watch Tower Bible and Tract Society požiadala o povolenie mať v krajine stáleho zástupcu. Guvernér povedal, že „taký krok uvíta“, a žiadosti vyhovel. Napokon sa podarilo zariadiť, aby kázanie dobrého posolstva v Malawi pokračovalo dôkladnejším spôsobom. A tak v máji 1934 tu bol pod vedením juhoafrickej  odbočky zriadený sklad literatúry a kancelária, pričom na dielo mal dozerať Bert McLuckie.

Brat McLuckie bol pokrstený v roku 1930, a bol teda stále pomerne nový v pravde. Vo svojich predchádzajúcich prideleniach na Madagaskare a na Mauríciu sa však dokázal ako veľmi efektívny priekopník. Po príchode do Malawi sa mu podarilo získať v hlavnom meste Zombe na juhu krajiny malý dvojizbový dom. Jedna izba sa používala ako sklad literatúry a kancelária; druhá slúžila na ubytovanie. Brat McLuckie, ktorý bol v tom čase slobodný, sa vyjadril, že toto jeho nové pridelenie v ňom vyvolávalo pocit osamelosti a „znamenalo väčšiu zodpovednosť než ktorékoľvek pridelenie predtým“.

Veľkou pomocou mu bol Richard Kalinde, ktorý sa mu stal blízkym spoločníkom. Najdôležitejšou úlohou bolo dať najprv do poriadku zmätok, ktorý ovplyvňoval našich bratov a bol výsledkom jestvovania falošných „hnutí Watch Tower“. Nebolo to napokon také ťažké, ako sa očakávalo. Predovšetkým väčšina úradníkov zistila, že domorodé sekty nemajú nič spoločné s pravou spoločnosťou Watch Tower. A kancelária v Južnej Afrike dala tiež Bertovi McLuckiemu jasné pokyny, ako sa s touto situáciou vyrovnať. Na základe týchto pokynov navštevoval spolu s bratom Kalindem, ktorý mu slúžil ako tlmočník, jednu skupinu za druhou vo všetkých častiach Malawi. Takéto návštevy zborov mnohým pomohli, aby prestali podporovať nepravé „hnutia Watch Tower“ a ich vodcov.

Jehovovo požehnanie bolo očividné. Nakoniec bola zavedená spoľahlivá teokratická organizácia. Po prvýkrát boli tiež zozbierané správy zo zvestovateľskej služby. Tie v roku 1934 ukazovali priemerný počet 28 zvestovateľov.

 Nový brat do skladu v Zombe

Asi po ročnej práci v Malawi bol Bert McLuckie odvolaný do Južnej Afriky. Potom až do svojej smrti v roku 1995 viac ako 60 rokov lojálne slúžil Jehovovi v ďalších častiach južnej Afriky. V Malawi ho nahradil iný člen rodiny McLuckieovcov, jeho brat Bill.

Bill McLuckie predtým slúžil ako priekopník v Južnej Afrike, hoci ešte nebol pokrstený. Služobník odbočky v Južnej Afrike George Phillips sa spýtal Billa, či by sa chcel ujať pridelenia v Malawi. Keď súhlasil, povedal mu: „Prirodzene, musíš sa najskôr dať pokrstiť.“ Bil sa dal pokrstiť a do skladu v Zombe prišiel v marci 1935. Mal 26 rokov. Tento verný brat dokázal svoju rýdzosť v Malawi za veľmi nepriaznivých okolností, až kým nebol v roku 1972 deportovaný.

Aké to bolo v tých začiatkoch? Bill McLuckie, ktorý mal v roku 1998 osemdesiatdeväť rokov a býval s rodinou v Južnej Afrike, si ešte spomína na stiesnené priestory skladu v Zombe. Povedal: „Spálňa nebola širšia ako kozub [1,4 metra]. Bolo v nej dosť dusno, a tak som nechával okná v noci otvorené, až kým sa v jednom raz v noci neobjavila hlava policajta, ktorý povedal: ‚Bwana [Pane], tieto okná by ste si mali radšej zavrieť. V noci sa tu po uliciach potulujú leopardy.‘ Tak som ich zavrel.“

Napriek takým nepríjemným podmienkam sa ukázalo, že najvýhodnejšie je mať sklad v hlavnom meste. Keďže vládne úrady a policajné riaditeľstvo boli blízko, brat McLuckie mohol rýchle reagovať na akékoľvek obvinenia, ktoré boli proti Spoločnosti vznesené, lebo Jehovovi svedkovia boli naďalej zamieňaní s falošnými „hnutiami Watch Tower“. Tak ako jeho brat pred ním, aj Bill McLuckie trpezlivo navštevoval úradníkov, aby urovnal každé nedorozumenie. Jehovovi svedkovia si postupne získali dobrú povesť.

 Očisťovanie organizácie

Bill McLuckie usilovne pracoval na tom, aby si bratia budovali ocenenie pre Jehovove normy, ako sú vytýčené v Biblii. Patrilo k tomu pomáhať bratom pochopiť, že také nebiblické praktiky, ako je sexuálna nemravnosť, špiritizmus a zneužívanie alkoholu, nemôžu mať v živote Jehovových svedkov miesto. (1. Kor. 6:9, 10; Zjav. 22:15) Neoceniteľnou pomocou v tejto práci bol Gresham Kwazizirah. Dlhý čas slúžil ako cestujúci dozorca, najmä na severe krajiny. Brat McLuckie ho opísal ako „zrelého, čestného človeka“. Brat Kwazizirah sa stal známym tým, že sa vždy lojálne pridržiaval spravodlivých biblických noriem. Dokázal sa odvážne postaviť zoči-voči komukoľvek, kto bol zapletený do nemravného správania, a pritom vyhlasoval, že slúži Jehovovi. Ak takí ľudia priznali svoje nekresťanské  správanie, zobral im publikácie a povedal im, že nie sú pravými Jehovovými svedkami. Zakázal im aj podieľať sa na zvestovateľskej službe. Vďaka takému rozhodnému konaniu mnohí očistili svoj život. Bol to brat Kwazizirah, ktorý oznámil, že Richard Kalinde, žiaľ, prijal praktiky, ktoré sú nezlučiteľné s kresťanským spôsobom života. V dôsledku toho tento kedysi horlivý brat už nemohol byť používaný, aby zastupoval Jehovovu čistú organizáciu.

Vďaka takémuto pevnému postoju, pokiaľ ide o vysoké biblické mravné normy, sa Jehovovi svedkovia stali známymi ako rýdzi ľud. Často to bolo pre nich ochranou.

Jehovovo požehnanie čistej organizácie sa stalo zrejmým, keď počet tých, ktorí ho chválili, rástol. Do roku 1943 bol so 144 zbormi spojený priemerný počet 2464 zvestovateľov — znamenitý vzrast z iba 28 zvestovateľov z obdobia pred desiatimi rokmi!

Prebúdzanie Malawi

V roku 1944 mal u obyvateľov Malawi skutočný úspech výraz „nový svet“, ktorý sa často používal v publikáciách Watch Tower. Ako je v týchto publikáciách vysvetlené, tento výraz označuje Jehovov nový systém vecí — novú ľudskú spoločnosť pod vládou Božieho nebeského Kráľovstva v rukách Ježiša Krista. (Dan. 7:13, 14; 2. Petra 3:13) Tieto publikácie na základe Biblie ukazujú, že v novom svete sa zo zeme stane raj; ľudia budú žiť v pokoji so zvieratami; prestanú vojny; bohatstvo zeme bude dostupné každému; nebudú už choroby ani smrť a aj mŕtvi budú vzkriesení a dostanú príležitosť žiť navždy. — Žalm 67:5, 6; Iz. 2:4; 11:6–9; Luk. 23:43; Ján 5:28, 29; Zjav. 21:3, 4.

Keď mal jeden brat prednášku na túto tému, okorenil ju niečím z miestnych podmienok a vysvetlil to takto: „Keď  Adam zhrešil, žiadne deti sa mu nenarodili v záhrade; všetky sa narodili v ‚buši‘; priatelia, a my sme ešte stále v ‚buši‘. Ešte sme sa nevrátili do záhrady. Ale teraz je už blízko čas, keď opustíme tento matekenya svet (svet zamorený blchami), aby sme vošli do nového, pevne založeného Jehovovho sveta.“

Prednášky o Božom novom svete mali taký účinok, že v jednej časti krajiny zástup záujemcov chodil s bratmi z miesta na miesto a všade dychtivo počúval Božie sľuby o Raji. V inej oblasti na niekoľkých miestnych duchovných, ktorí si vypočuli prednášku o novom svete, tak zapôsobilo to, čo sa dozvedeli, že hromadne išli za istým európskym misionárom a povedali mu: „Prečo ste nám tieto veci zatajovali? Dnes vidíme chlapcov a dievčatá navštevovať ľudí a rozprávať im tie najúžasnejšie veci, aké kedy počuli! A vy ste nás nechali kázať náuky, ktoré sú teraz odhaľované ako falošné!“

V roku 1946 prekročil počet zvestovateľov Kráľovstva v Malawi hranicu 3000 a bratia skutočne prebúdzali krajinu.

Prirodzene, nie každý sa tešil posolstvu o Božom novom svete. Už predtým vláda zakázala dovoz publikácií Watch Tower, ktoré o tomto novom svete hovorili. Nemalo to však veľký účinok, lebo v krajine už bola značná zásoba literatúry. Teraz sa niektorí duchovní v snahe potlačiť vplyv činnosti Jehovových svedkov pokúšali napodobňovať vyjadrenia a metódy svedkov. „Aj my kážeme nový svet,“ vyhlasovali. Niektorí sa dokonca pokúsili vykonať u svojich členov opätovné návštevy, ale o niekoľko týždňov to vzdali.

Náboženskí vodcovia sa tiež snažili presvedčiť dedinských náčelníkov, aby nedovolili Jehovovým svedkom kázať v ich oblasti. Pred prednáškou v dedine bolo zvykom požiadať o dovolenie náčelníka dediny. Ale ak sa náčelník dostal  pod vplyv miestnych náboženských vodcov, verejná prednáška sa tam nemohla konať.

Avšak mnohí dedinskí náčelníci Jehovových svedkov srdečne privítali. Bratia často dostávali pozvanie, aby prišli usporiadať prednášku. Istý dedinský náčelník počul jednu takú prednášku v malom meste zvanom Lizulu, kde sa dozvedel pravdu o stave mŕtvych. (Kaz. 9:5; Ezech. 18:4) Krátko nato sa zúčastnil pohrebného obradu, ktorý viedli nejakí náboženskí vodcovia. Poslucháčom povedali, že dieťa, ktoré zomrelo, „je teraz anjelom v nebi“. Tento starý náčelník zahundral, ťažkopádne sa postavil, obrátil sa na svojho pobočníka a požiadal ho o šnupavý tabak. Potom, intenzívne šnupajúc, odišiel, pričom hovoril: „Pf, v Lizulu sme počuli, kde sú mŕtvi. Toto sú samé lži!“

Mimoriadna návšteva

Naozaj mimoriadna udalosť sa odohrala v januári 1948, keď Malawi navštívili N. H. Knorr a M. G. Henschel z ústredia Spoločnosti v Brooklyne (New York). Bola to vôbec prvá návšteva bratov zo svetového ústredia. Pre Európanov a Indov žijúcich v meste bolo zhromaždenie zorganizované na blantyrskej radnici. Vzhľadom na to, že v Bantyre žilo v tom čase len 250 Európanov, bola účasť 40 ľudí, ktorí si prišli vypočuť verejnú prednášku, povzbudivá. Na druhý deň sa bratia zúčastnili zhromaždenia pre afrických bratov, ktoré sa konalo pod holým nebom. Tlmočil Bill McLuckie, ktorý vtedy už hovoril plynule jazykom čičewa. Na popoludňajšej verejnej prednáške bolo prítomných 6000 ľudí. Keďže tam nebolo nijaké ozvučovacie zariadenie, bratia, ktorí mali program, museli hovoriť silným hlasom, aby všetci počuli. V jednom momente prerušil prednášku silný dážď a verejnosť sa začala rozchádzať a hľadať ochranu pod stromami či v neďalekých domoch. Ale svedkovia zostali a brat Knorr  dokončil prednášku, držiac si nad hlavou dáždnik. Práve skutočnosť, že tento mzungu (biely muž) stál v daždi, aby dokončil prednášku pre africké obecenstvo, ukázala ľuďom, že Jehovovi svedkovia sa naozaj zaujímajú o ich blaho, lebo miestni Európania by to nikdy neurobili.

Návšteva brata Knorra a brata Henschela dala dielu mocný impulz. V tom roku, 1948, prekročil počet zvestovateľov hranicu 5600 a veľmi rýchlo sa k nim pridávali noví. Na niektorých miestach bolo ťažké nájsť dostatočný obvod na vydávanie svedectva!

Začína pracovať odbočka

Medzičasom bol sklad Spoločnosti presťahovaný zo Zomby do Blantyre, obchodného centra krajiny ležiaceho južnejšie. Potom 1. septembra 1948, po mnohých rokoch, keď bola činnosť Jehovových svedkov v Malawi pod dohľadom juhoafrickej odbočky, bola v Malawi zriadená kancelária odbočky, ktorej prvým služobníkom sa stal Bill McLuckie. O potreby poľa v Malawi mohlo byť teraz postarané priamo, pod dozorom svetového ústredia.

Dovtedy tu už bolo množstvo zrelých, skúsených bratov, ktorí mohli slúžiť ako krajskí služobníci a mohli navštevovať zbory a posilňovať bratov. Krajské zjazdy sa konali dvakrát ročne a ako oblastný služobník pre celú krajinu slúžil Gresham Kwazizirah. Aj Bill McLuckie mal v kancelárii naďalej veľmi veľa povinností — pričom často písal na stroji do skorého rána.

Bolo treba urobiť veľa práce a potrebná bola ďalšia pomoc. A tak keď v roku 1949 prišli absolventi misionárskej školy Gileád Peter Bridle a Fred Smedley, boli srdečne privítaní. Títo a ďalší absolventi Gileádu poskytli preťaženému služobníkovi odbočky veľmi potrebnú pomoc. Teraz bolo  možné venovať viac pozornosti činnosti zborov a priebehu zjazdov.

„Nezvládnem to!“

Zvlášť v tom čase mohol byť pre niekoho z Európy či zo Severnej Ameriky príchod do Malawi prekvapivou zmenou. Neboli tu žiadne moderné vymoženosti, na ktoré bol azda taký človek predtým zvyknutý. V africkom buši nebolo možné nájsť žiadne elektrické prístroje. To, čo miestni ľudia azda považovali za bežnú súčasť života, mohlo cudzincovi spôsobovať ťažkosti. Ako sa noví misionári prispôsobia?

Keď Peter Bridle spomína na svoje prvé dojmy po príchode do Malawi a po únavnej ceste vlakom z prístavu Beira (Mozambik), hovorí: „Práve sa stmievalo, keď sme konečne prišli k rieke Shire. Všade okolo lietali veľké chrobáky. Zhlukovali sa okolo lámp a úplne ich pokrývali. Človek ich mal okolo krku, lozili pod oblečenie a von. Povedal som Jehovovi: ‚To nevydržím. To bude na mňa príliš veľa. Nezvládnem  to!‘ Potom sme prešli cez rieku a nastúpili sme do vlaku, ktorý stál v stanici. Svetlá vo vlaku boli veľmi, veľmi tlmené. Čoskoro som zistil prečo — bolo to preto, aby dnu nevlietaval tento hmyz. Podali nám jedlo, ktoré sa začínalo polievkou. Svetlá boli také slabé, že sme ledva videli človeka na opačnej strane stola. Polievku sme jedli tak, že sme ju nasávali pomedzi zuby, aby nám hmyz nevošiel do úst, a opäť som povedal Jehovovi: ‚Prosím, myslím, že tentoraz je toho na mňa priveľa. Nezvládnem to!‘“

Pri jednej neskoršej ceste do tejto oblasti mal brat Bridle problémy s verejnou prednáškou. Prečo? Hovorí: „Tie moskyty boli neuveriteľné. Keď som raz večer prednášal, mal som nohavice zakasané do ponožiek. Na hlave som mal osušku a tú som mal zastrčenú do košele. Na manžetách som mal elastické pásy, aby som mal odhalené len ruky a tvár. Prednášal som prostredníctvom tlmočníka. Povedal som vetu a zotrel som si moskyty z tváre. Potom som si utrel ruky a opäť tvár. Len čo tlmočník skončil, povedal som ďalšiu vetu a urobil som opäť to isté.“

Napriek takýmto situáciám to Peter Bridle a ďalší s Jehovovou pomocou zvládli. Väčšina misionárov pridelených do Malawi tu slúžila verne mnoho rokov. Ich úsilie v službe celou dušou prinieslo malawijskému poľu mnoho požehnaní.

Viac zrelých miestnych bratov

Medzitým stále viac miestnych bratov spelo ku kresťanskej zrelosti. Aj títo bratia mali úžitok zo spoločenstva s misionármi. Jedným z týchto bratov bol Alexander Mafambana — Alex, ako ho najčastejšie volali. Alex bol veľmi schopný človek. Narodil sa v Mozambiku, bol synom náčelníka a mal sa stať náčelníkom po svojom otcovi. Ale keď  sa presťahoval do Južnej Afriky za prácou, stretol sa s Jehovovými svedkami a získal presné poznanie biblickej pravdy. Alex dospel k záveru, že keby sa stal náčelníkom, musel by robiť ústupky v kresťanských zásadách. Aby sa vyhol problémom, rozhodol sa usadiť v Malawi. Onedlho sa brat Mafambana stal priekopníkom a v roku 1952 začal pomáhať v kancelárii odbočky v Blantyre. Jeho znalosť niekoľkých jazykov bola užitočná najmä pri spracovávaní listov z poľa. V roku 1958/59 sa zúčastnil misionárskej školy Gileád a absolvoval ju s triedou, kde boli Jack a Linda Johanssonovci, ktorí boli tiež pridelení do Malawi.

Ďalším bratom, ktorý spoznal pravdu v Južnej Afrike, bol Kenneth Chimbaza. V roku 1942 tam bol pokrstený a vrátil sa do Malawi. Netrvalo dlho a bolo zjavné, že brat Chimbaza si rozvíja vlastnosti zrelého kresťana. Krátky čas slúžil ako priekopník a potom dlho slúžil ako cestujúci dozorca. Niektorí z misionárov, ktorí prišli neskôr, sa tešili zo spolupráce s bratom Chimbazom, jeho manželkou Elisi a ich malým synom Maimbom. Takto sa zoznámili so spôsobom života v Malawi.

Naozaj, takíto zrelí bratia dokázali, že sú cennými „darmi v podobe ľudí“. — Ef. 4:8.

Misionári podporujú vzrast

Na misionárov, ktorí v Malawi verne slúžili, stále radi spomínajú zvlášť dlhoroční svedkovia, ktorí mali príležitosť s nimi v tom čase pracovať. Niektorí z misionárov zistili, že ich nové pridelenie si vyžaduje, aby urobili závažné zmeny vo svojom spôsobe života, ale láska ich podnietila urobiť tieto zmeny.

Malcolm Vigo prišiel ako slobodný v roku 1957. Po večeri hneď v prvý večer v kancelárii odbočky chcel dychtivo  vedieť, aké bude jeho pridelenie. Lonnie Nail, absolvent Gileádu, ktorý prišiel rok pred ním a ktorý bol vtedy služobníkom odbočky, ho informoval, že má slúžiť ako cestujúci dozorca. Po jazykovom kurze a po čase na to, aby sa zorientoval? Nie, v tom čase žiadne také opatrenie nebolo. Mal začať hneď na druhý deň!

Misionári, ktorí dostali pridelenie slúžiť ako cestujúci dozorcovia, čoskoro zistili, že okrem služby zborom musia byť aj mechanikmi, ak sa chcú voziť. Zistili tiež, že cestami sú často len ťažko rozoznateľné chodníky v buši. Prirodzene, miestni bratia si ich úsilie cenili a robili všetko, čo mohli, aby im život uľahčili. Zvyčajne bol pre misionára, a ak bol ženatý, aj pre jeho manželku, postavený útulný dom so strechou z trávy a záchod. Ale pre sestry, ktoré cestovali so svojimi manželmi, mohli byť tajomné nočné zvuky zvlášť desivé. Chvíľu trvalo, kým si človek zvykol na „smiech“ hyen, pri ktorom behá mráz po chrbte, a na „orchester“ zvukov množstva rozmanitého hmyzu.

Jack Johansson spomína na to, aké náročné bolo usporiadať zjazd v buši. Miesto najskôr vyčistili a potom vo väčšine prípadov všetko postavili z materiálov, ktoré našli priamo tam v buši. Ale bratia a sestry, mladí i starí, boli radi, že môžu poskytnúť svoju pomoc. Na miesto konania zjazdu neďaleko Mulanje prišiel jeden starší brat so šťastnou tvárou k bratovi Johanssonovi a povedal mu: „Aj ja  chcem pomáhať pri tejto práci.“ Nevyzeralo to nezvyčajne. No neskôr sa brat Johansson dozvedel, že tento brat šiel skoro mesiac pešo asi 800 kilometrov na miesto zjazdu a prvou vecou, ktorú urobil po príchode, bolo, že ponúkol pomoc pri stavaní zjazdového zariadenia! S takýmto ochotným duchom premenili bratia a sestry buš na „štadión“ s miestom na sedenie pre 6000 ľudí!

Misionári prispeli k lepšej organizácii zborov a krajov v Malawi. Bratia ako Hal Bentley, Eddie Dobart, Keith Eaton, Harold Guy, Jack Johansson, Rod Sharp a Malcolm Vigo vykonali ako oblastní dozorcovia dobrú prácu. Miestni svedkovia priaznivo reagovali na láskyplné rady a vedenie, ktoré dostávali. Vďaka tomu boli zborové zhromaždenia a kázanie posolstva o Kráľovstve lepšie zorganizované. V tom čase boli bratia a sestry upevňovaní v pravde, aby boli pripravení na nepriaznivé okolnosti, ktoré boli pred nimi.

Vydávanie svedectva Európanom

Niektorí z misionárov boli časom pridelení pracovať v kancelárii odbočky a aj tam boli naďalej veľmi zamestnaní. To niektorým z ich manželiek umožnilo vydávať svedectvo v európskej časti poľa v Blantyre a Zombe. Phyllis Bridlová, Linda Johanssonová, Linda Louise Vigová, Anne Eatonová a ďalšie sestry urobili v tejto oblasti veľa užitočnej práce. Európania boli občas voči nášmu dielu zaujatí, často v dôsledku pokračujúceho zmätku v spojitosti s „hnutiami Watch Tower“. Ale tieto sestry dobre využívali príležitosti na urovnávanie týchto záležitostí a na rozprávanie o Božom Kráľovstve.

Väčšina Európanov a Ázijčanov v Malawi vlastnila obchody alebo mali výnosné pracovné zmluvy. Vo všeobecnosti  boli so svojím životným údelom spokojní. Napriek tomu niektorí z Európanov a miestnych anglicky hovoriacich ľudí priaznivo reagovali na pravdu. Niekoľko sa ich dalo pokrstiť — jeden vo vani v Bételi!

‚Vzájomné povzbudenie‘

Keďže misionári trávili čas s miestnymi bratmi a sestrami, rozvinul sa medzi nimi pravý rasový súlad. Dobre to vyjadrovala poznámka, ktorú napísal Alex Mafambana niektorým priateľom misionárom: „Ak je vo svete priepasť, tak potom medzi Východom a Západom. Ale pokiaľ ide o nás, my máme najzjednocujúcejšie puto, aké bolo kedy vytvorené: agapé!“ Aký to bol rozdiel oproti postoju ľudí mimo Jehovovej organizácie! Európania sa obyčajne považovali za nadradených Afričanom a mali s nimi málo spoločného. No jednu vec bolo treba vyjasniť. Išlo o to, že miestni bratia používali titul Bwana. Tento titul sa často používal pri zdravení Európanov vrátane misionárov. Naznačoval, že Európania sú pánmi Afričanov. A tak kedykoľvek miestny brat oslovil misionára titulom Bwana, misionár mu pripomenul: „Jehovovi svedkovia sú bratia, nie Bwanovia!“

Úžitok nebol len jednostranný. Misionári sa veľa naučili zo spolupráce so svojimi africkými bratmi a sestrami. Vytvorilo sa mnoho pevných priateľstiev. Presne podľa Pavlových slov, „vzájomne [sa] povzbudili“. — Rim. 1:12.

Prinášanie chvály Jehovovi piesňou

Každý, kto strávi v Afrike nejaký čas, čoskoro zistí, že títo ľudia veľmi radi spievajú. Krásne spievajú viachlasne, bez sprievodu hudobných nástrojov, využívajúc len svoje hlasy. Malawi nie je výnimkou. I keď nebol k dispozícii spevník v jazyku čičewa, bratia si zložili vlastné  piesne. Prebrali obľúbené melódie z piesní takzvaného kresťanstva a zmenili slová tak, aby spievali o témach, ako je Kráľovstvo, služba a Armagedon. Hoci tieto piesne neboli napísané, poznali ich všetci bratia a spievali ich krásne. Na zjazdoch, keď nadšenie vrcholilo, často spievali refrén za každou slohou nie len raz, ale dvakrát! Keď tu bol v roku 1953 na návšteve brat Knorr, zvlášť bol pohnutý týmto krásnym viachlasným spevom. Vo svojej správe uviedol: „Treba sa zmieniť o tom, že spev bol neobyčajne pôsobivý.“

Keď v roku 1950 prišiel do odbočky nový anglický spevník Piesne na Jehovovu chválu, bratia rozhodli, že by mal byť vydaný aj v jazyku čičewa. Ale ako by sa bratia mohli naučiť spievať z nôt? Všetci vedeli spievať, ale neboli zvyknutí čítať noty. Odbočka sa rozhodla použiť solmizačný záznam, ktorý na označenie nôt využíva slabiky do, re, mi, fa, sol, la, si. Niektorí bratia sa to učili v škole. Peter Bridle, ktorý vložil do tejto práce veľa úsilia, spomína, čo to zahŕňalo. Hovorí: „Sadli sme si spolu s prekladateľmi a pracovali sme na tom. Museli sme zaistiť, aby sa preložené slová dostatočne hodili k hudbe. A tak sme krok za krokom urobili spevník.“

Čičewské vydanie spevníka Piesne na Jehovovu chválu bolo medzi bratmi veľmi obľúbené. Odbočka ho vytlačila na starom cyklostyle, pričom použila taký papier, aký mohla získať. Preto tieto prvé spevníky neboli zvlášť trváce a museli sa často vymieňať. Ale bratom to neprekážalo. Boli radi, že majú piesne, ktoré môžu spievať. Vždy, keď sa konal zjazd, dostali bratia dvetisíc až tritisíc výtlačkov! Napokon prevzal tlač tohto spevníka Brooklyn, ale dovtedy bolo miestne vyrobených asi 50 000 výtlačkov!

 Nové budovy odbočky

Dozor nad dielom Kráľovstva v Malawi sa roky vykonával z mnohých miest, zvyčajne v stiesnených priestoroch. V polovici 50. rokov však bratia rozhodli, že bude postavená budova zvlášť navrhnutá tak, aby vyhovovala kancelárii odbočky, spolu s obytnými priestormi pre pracovníkov Bételu. Na tento účel bol v roku 1956 kúpený pozemok v Blantyre. V máji 1958 bola budova pripravená na bývanie. Akí len boli bratia vzrušení!

O niekoľko rokov dostala kancelária odbočky veľmi známeho suseda. Vedľajšia stavba, dom Mudi, sa stala oficiálnym sídlom ministerského predsedu Malawi, Dr. Hastingsa Kamuzua Bandu.

Žiaľ, po všetkej tej tvrdej práci, ktorá bola spojená s výstavbou kancelárie odbočky a domova Bétel, nezostala táto budova v rukách Spoločnosti veľmi dlho.

Povzbudzujúca návšteva

V roku 1963 Malawi opäť navštívil Milton Henschel zo svetového ústredia Spoločnosti. Prišiel krátko po zjazde v Libérii, počas ktorého bol spolu s mnohými miestnymi bratmi a sestrami fyzicky napadnutý vojakmi. Neďaleko letiska niekoľko kilometrov od Blantyre sa konal veľký celonárodný zjazd. Zúčastnili sa ho bratia z celého Malawi od „Nsanje [na juhu] po Karongu [na severe]“, ako to vyjadril jeden dlhoročný svedok. Asi desaťtisícové publikum skutočne ocenilo znamenité prednášky brata Henschela a ďalších rečníkov. O zhromaždeniach Jehovových svedkov sa tlač zmieňovala zriedka, ale tentoraz vyšla reportáž o tomto zhromaždení dokonca v jedných celoštátnych novinách.

Politická situácia v krajine začínala byť napätá, a tak bolo pre bratov zvlášť povzbudivé zúčastniť sa tohto  zjazdu. Počuli, ako Jehovovi svedkovia po celom svete zaujímajú pevný postoj k biblickým zásadám. Predsedajúci, brat Mafambana, o tomto zjazde povedal: „Pamätajte, niektorí delegáti išli na bicykli vyše 600 kilometrov tam a 600 kilometrov späť, aby sa ho zúčastnili. Cítili, že je ich kresťanskou zodpovednosťou zúčastniť sa, a boli pripravení prekonávať ťažkosti, len aby túto požiadavku splnili. To je dôkaz pevnej kresťanskej viery, ktorú toľkí bratia majú.“

 Náznaky problémov

Začiatkom 60. rokov v Malawi silnel duch nacionalizmu. Podľa dohody podpísanej s Britániou mala krajina získať po všeobecných voľbách v polovici roku 1964 úplnú samosprávu. Zatiaľ bol Dr. Banda ustanovený za ministerského predsedu kolónie. Pred všeobecnými voľbami vláda zorganizovala od 30. decembra 1963 do 19. januára 1964 dobrovoľnú registráciu voličov.

Vtedy boli Jehovovi svedkovia prvýkrát vtiahnutí do toho, čo noviny San Francisco Examiner (vychádzajúce v USA) neskôr opísali ako „náboženskú vojnu... úplne jednostrannú vojnu, v ktorej stála sila proti viere“. Túto vojnu nevyhlásili Jehovovi svedkovia. V súlade s biblickými náukami svedkovia prejavujú úctu k svetským vládcom a svedomito platia dane. (Luk. 20:19–25; Rim. 13:1–7) Ale keďže Ježiš Kristus povedal, že jeho nasledovníci nebudú „časťou sveta“, Jehovovi svedkovia zachovávajú aj postoj prísnej neutrality, pokiaľ ide o vojny národov a o ich politické záležitosti. — Ján 17:16; Sk. 5:28, 29.

Keď horúčka registrácie voličov zachvátila krajinu, svedkovia uplatnili právo nezaregistrovať sa. Avšak keď si stranícki funkcionári všimli ich neutrálny postoj, prepuklo prudké prenasledovanie. Snažili sa prinútiť svedkov, aby zmenili svoj názor a kúpili si členský preukaz strany. Počas tohto obdobia prišli do kancelárie odbočky správy o tom, že bolo spálených alebo zdemolovaných viac než 100 sál Kráľovstva a hodne vyše 1000 domov našich bratov. Boli vypálené stovky polí a sýpok. Žiaľ, následkom toho sa mnohé rodiny Jehovových svedkov ocitli bez jedla či bez prístrešia. Niektorí utiekli do susedného Mozambiku, aby si zachránili život. Mnohí boli kruto zbití. Medzi nimi bol aj Kenneth Chimbaza, cestujúci dozorca. Zjavne  následkom zranení, ktoré utrpel, zomrel len niekoľko rokov po tom, čo zažil také zlé zaobchádzanie.

Rýdzosť v skúške

Skúseností o zachovávaní rýdzosti počas prenasledovania bolo mnoho. Napríklad neďaleko Blantyre žili dve sestry, ktoré sa dovedna starali o 11 detí. Ich manželia podľahli politickému tlaku a kúpili si členské preukazy strany. Teraz bol nátlak, aby si kúpili preukazy, vyvíjaný na sestry. Odmietli. Stranícki funkcionári im povedali, že sa vrátia na druhý deň, aby videli, či sestry nezmenili názor. A naozaj, nasledujúce ráno po ne prišiel veľký zástup. Potom ich vzali na verejné priestranstvo, vyhrážali sa im znásilnením a bili ich za to, že odmietali kúpiť si stranícke preukazy. Sestry boli pevné. Dovolili im ísť domov, len aby ich na druhý deň priviedli späť. Znova ich bili, tentoraz vyzlečené donaha pred celým zástupom. Sestry sa napriek tomu nedopustili kompromisu.

Teraz prenasledovatelia zmenili taktiku. „Volali sme do vašej kancelárie,“ povedali, „a hovorili sme s Johanssonom a McLuckiem a Mafambanom. Povedali nám, že by ste si mali kúpiť preukazy, pretože aj oni si ich už kúpili, podobne ako všetci ostatní Jehovovi svedkovia v [Malawi]. Zostali ste teda len samy, vy dve ženy v celej krajine, ktoré si preukazy nekúpili. Mali by ste si ich teraz radšej kúpiť.“ Sestry odpovedali: „Slúžime len Jehovovi Bohu. A tak pre nás nie je rozhodujúce, či si bratia v kancelárii odbočky kúpili preukazy. Nedopustíme sa kompromisu, ani keď nás zabijete!“ ​(Porovnaj Rimanom 14:12.) Napokon dovolili obom sestrám slobodne odísť.

Ani jedna z týchto dvoch pokorných, verných sestier nevedela čítať ani písať, ale mali hlbokú lásku k Jehovovi  a k jeho zákonu. Ich pevný postoj odrážal slová Žalmu 56:11: „V Boha som vložil svoju dôveru. Nebudem sa báť. Čo mi môže urobiť pozemský človek?“

Úsilie o objasnenie nášho postoja

Zatiaľ čo sa počet incidentov zvyšoval, Spoločnosť usilovne pracovala na tom, aby úrady podnietila ukončiť toto prenasledovanie. Nadviazal sa kontakt s kanceláriou ministerského predsedu a na 30. januára 1964 súhlasil Dr. Banda s rozhovorom. Pri tejto príležitosti Jack Johansson jasne vysvetlil neutrálne stanovisko Jehovových svedkov, pričom vysvetlenie založil na 13. kapitole Rimanom. Zdalo sa, že ministerský predseda je celkom spokojný s tým, čo počul, a keď brat Johansson odchádzal, Dr. Banda mu veľmi ďakoval.

Avšak len štyri dni nato bol v oblasti Mulanje podniknutý útok na skupinu svedkov. Brutálne bol zavraždený Elaton Mwachande. Staršej svedkyni Mone Mwiwaulovej šípom prestrelili krk a považovali ju za mŕtvu. Je pozoruhodné, že táto sestra prežila a jej svedectvo bolo neskôr použité, aby boli násilníci privedení pred súd. Keď prišla správa o tejto hroznej udalosti do kancelárie odbočky, kancelárii ministerského predsedu bol odoslaný naliehavý telegram.

Nasledovalo ďalšie stretnutie s Dr. Bandom a jeho dvoma ministrami, ktoré sa uskutočnilo 11. februára 1964. Jacka Johanssona sprevádzali Harold Guy a Alexander Mafambana. Tentoraz bola atmosféra úplne iná. Dr. Banda, mávajúc telegramom vo vzduchu, povedal: „Pán Johansson, čo ste mysleli tým, že ste mi poslali takýto telegram?“ Bratia sa pokúsili ministerského predsedu pokojne uistiť o našom neutrálnom postoji a o poslušnosti zákonom krajiny. Ale ministerský predseda a jeho spoločníci tvrdili, že Jehovovi  svedkovia úmyselne provokovali tých, ktorí ich napadli. Stretnutie sa neskončilo dobre a za zmätok v krajine bola vina zvalená na Jehovových svedkov. Bratovi Johanssonovi dokonca pohrozili okamžitou deportáciou. Ale zdalo sa, že hnev Dr. Bandu bol namierený viac na neschopnosť jeho dvoch ministrov, ktorí nemohli predložiť pádne dôkazy o tom, že by sa Jehovovi svedkovia dopustili provokácie.

Je zaujímavé, že na súdnom pojednávaní, ktoré bolo vedené po vražde brata Mwachandeho, nenašiel úradujúci sudca, pán L. M. E. Emejulu, nijaké dôkazy o tom, že by Jehovovi svedkovia nejakým spôsobom provokovali tých, ktorí ich napadli, ako to tvrdila vláda. Sudca vyhlásil: „Nevidím nijaké dôkazy o provokovaní. Je pravda, že Jehovovi svedkovia s rozhodnosťou propagovali svoju vieru a snažili sa získať konvertitov, ale uvedomovali si svoje občianske povinnosti a robili všetko, čo sa od nich požadovalo... Odmietli len pripojiť sa k nejakej politickej strane.“

Keď rozruch okolo registrácie voličov opadal, ministerský predseda vyzýval k mieru a pokoju v krajine. „Nerobte žiadne problémy Európanom, polícii, Indom ani Jehovovým svedkom,“ povedal. „Odpustite im!“ V júli 1964 sa uprostred veľkého rozruchu stala kolónia Ňasko nezávislou republikou a zmenila svoj názov na Malawi. Prenasledovanie sa napokon skončilo, ale predtým bol násilne vyhasený život ôsmich Jehovových služobníkov.

Krátke obdobie pokoja

Ako sa rok 1964 chýlil ku koncu, pre našich bratov nadišiel čas relatívneho pokoja. Niektorí bývalí krutí nepriatelia začali byť zvedaví a chceli sa dozvedieť viac o „tajomstve“, ktoré umožnilo ich obetiam zaujať pevný postoj napriek všetkému prenasledovaniu, ktorému boli bratia vystavení.  Vďaka tomu kázanie posolstva o Kráľovstve opäť vyrazilo vpred.

Začiatkom roku 1966 sa naskytla ďalšia príležitosť vysvetliť Dr. Bandovi neutrálny postoj Jehovových svedkov. Spoločnosť Watch Tower požiadala o povolenie vstupu pre ďalších misionárov. Dr. Banda, ktorý kontroloval vydávanie povolení na vstup do Malawi Európanom, sa pýtal, prečo sú potrební ďalší misionári. Vyústilo to do stretnutia Dr. Bandu s Malcolmom Vigom, služobníkom odbočky. Dr. Banda zdôrazňoval, že nechce nikoho, kto sa zapája do politiky. Brat Vigo ho opäť uistil o našej poslušnosti zákonom krajiny a o našom neutrálnom stanovisku v politických záležitostiach. — Rim. 13:1–7.

Do roku 1967 stúpol priemerný počet zvestovateľov na viac než 17 000. V tomto období pokoja prišli do krajiny ďalší dvaja absolventi Gileádu, Keith a Anne Eatonovci. Keď sa v kancelárii odbočky stretli s Johanssonovcami, Linda ich nadšene uistila: „Prišli ste do najpokojnejšej krajiny v Afrike!“ Sotva si uvedomovali, aký vážny problém je na obzore.

Situácia sa opäť zhoršuje

Po krátkom jazykovom kurze boli Keith Eaton spolu s manželkou Anne pridelení do oblastnej služby. Na začiatku im poskytoval láskyplnú pomoc Kenneth Chimbaza s rodinou. Malý Maimba bol vždy ochotný pomôcť a zvlášť sa tešil z toho, že mohol niesť bratovi Eatonovi tašku vždy, keď boli spolu vo zvestovateľskej službe.

Keď v apríli 1967 slúžil brat Eaton na krajskom zjazde v dedine Thambo v oblasti Phalombe, počul znepokojujúcu rozhlasovú reláciu. Dr. Banda obvinil Jehovových svedkov z úmyselného provokovania straníckych funkcionárov  a členov mládežníckych hnutí známych ako Malawijskí mladí pionieri a Liga malawijskej mládeže. Tvrdil tiež, že svedkovia nielenže odmietajú kúpiť si členské preukazy strany, ale odhovárajú od toho aj ďalších.

Tak ako v roku 1964, verejnosti bola opäť predložená sporná otázka straníckych preukazov. Hoci bolo zakúpenie týchto preukazov dobrovoľné, na odmietnutie sa stranícki funkcionári pozerali ako na prejav neúcty. Neskôr sa hovorilo, že zakúpenie preukazu je „jedným spôsobom, akým môžeme my, ľud tejto krajiny, prejaviť ocenenie [Dr. Bandovi] za rozvoj Malawi“. Stranícki funkcionári, popudení pevným postojom, ktorý Jehovovi svedkovia v tejto veci zaujali, opäť začali vyvíjať úsilie, aby prinútili bratov poddať sa. Do odbočky začali znovu prichádzať správy o týraní a bití.

Pri jednej príležitosti bol Malcolm Vigo niekoľkými straníckymi funkcionármi požiadaný, aby navštívil brata zo zboru Jumbe, ktorý bol uväznený za to, že si odmietol kúpiť stranícky preukaz. Pred vstupom do miestnosti sa brat Vigo potichu pomodlil. Od počiatku bolo zrejmé, v čo títo úradníci dúfajú. Mysleli si, že im brat Vigo povie, že spoločnosť Watch Tower svojim členom jasne povedala, že je nesprávne kupovať si stranícke preukazy. Brat miesto toho zdôraznil, že Spoločnosť nikomu nehovorí, čo má robiť, ale každý človek musí urobiť v tejto záležitosti vlastné rozhodnutie. Stranícki funkcionári nemali z jeho vysvetlenia radosť. Zo všetkých strán sa naňho sypali otázky. Keďže ho títo úradníci chceli prichytiť pri nejakom chybnom výroku, kládli ďalšiu otázku, prv než brat Vigo odpovedal na tú predchádzajúcu. Po dvoch hodinách vypytovania sa bol brat napokon prepustený. Nebol kúpený žiaden stranícky preukaz.

 Zakázaní!

Situácia vyvrcholila v septembri 1967 počas výročného zjazdu vládnucej Malawijskej kongresovej strany. Jedno z uznesení, ktoré tam boli prijaté, znelo: „Dôrazne odporúčame, aby bola v tejto krajine denominácia Jehovových svedkov vyhlásená za nezákonnú.“ Dôvod? V uznesení sa uvádzalo: „Ohrozuje stabilitu mieru a pokoja, ktoré sú nevyhnutné pre hladký chod nášho štátu.“ Prezident potom vo svojom záverečnom prejave k účastníkom zjazdu vyhlásil: „Jehovovi svedkovia spôsobujú všade problémy. Z tohto dôvodu prijal zjazd včera uznesenie, v ktorom sa hovorí o tom, že Jehovovi svedkovia by mali byť zakázaní. Môžem vás uistiť, že vláda sa o túto záležitosť určite veľmi rýchlo postará.“

Predstavovali Jehovovi svedkovia skutočne ‚nebezpečenstvo pre stabilitu Malawi‘? Sotva! Svedkovia v Malawi boli neskôr jedným pozorovateľom opísaní ako „vzorní  občania“, ktorí „svedomito platia dane, starajú sa o chorých, bojujú s negramotnosťou“. Vláda sa napriek tomu naozaj ‚o túto záležitosť veľmi rýchlo postarala‘. Čoskoro bolo podpísané výkonné nariadenie, ktoré zákaz vyhlasovalo, a ten vstúpil do platnosti 20. októbra 1967. Celý štát bol informovaný veľkým tučným novinovým titulkom: „Malawi zakazuje ‚nebezpečnú‘ sektu.“ Hoci sa vyhlasovalo, že tento krok bol podniknutý preto, lebo Jehovovi svedkovia sú „nebezpeční pre dobrú vládu Malawi“, bolo zrejmé, že skutočným dôvodom bolo ich odopieranie kúpiť si členský preukaz strany. V súlade so svojím silným presvedčením založeným na Biblii si Jehovovi svedkovia jednoducho zvolili „poslúchať viac Boha ako ľudí“. — Sk. 5:28, 29.

Predchádzajúca príprava sa vypláca

Pred vyhlásením zákazu si bratia v kancelárii odbočky uvedomovali, že budú podniknuté nejaké oficiálne kroky proti Jehovovým svedkom. Hoci neočakávali úplný zákaz, začali robiť predbežné opatrenia. V rôznych častiach krajiny sa konali mimoriadne stretnutia, aby boli krajským a oblastným dozorcom poskytnuté usmernenia a aby boli povzbudení. Dostali praktické pokyny týkajúce sa zborových zhromaždení, zvestovateľskej služby, zásob literatúry a zasielania listov. Tieto informácie sa ukázali ako neoceniteľné, keď sa situácia zhoršila.

Ako sa tieto návrhy postupne dostávali zborom, zbory ich svedomito uplatňovali. Nepoužívali sa už nijaké formuláre Spoločnosti. Namiesto toho sa zborové správy zo zvestovateľskej služby písali na obyčajný papier a posielali sa kancelárii prostredníctvom kuriérov. Časy zhromaždení sa menili podľa potrieb jednotlivých zborov. Jeden zbor sa rozhodol usporadúvať zhromaždenia v nedeľu o pol šiestej ráno, predtým ako sa zobudí zvyšok dediny. Pokiaľ ide  o kazateľské dielo, žiaden zákaz nemohol Jehovových svedkov zastaviť v šírení dobrého posolstva o Kráľovstve. Práve tak ako to bolo v apoštolských časoch, aj naši bratia a sestry zaujali postoj: „Nemôžeme prestať hovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ — Sk. 4:20.

Krátko pred samotným zákazom sa kancelária odbočky z dobre informovaného zdroja dozvedela, že noviny Government Gazette pripravujú oznam o zákaze Jehovových svedkov. Bratia na základe toho konali a rýchlo odsťahovali do domov rôznych bratov všetky dôležité archívy, dokumenty a aj nejaké vybavenie. Aj zásoby literatúry boli z odbočky vo veľkom množstve vyskladnené do zborov po celej krajine. Aby členovia jedného zboru ochránili tento cenný duchovný pokrm, naplnili dva veľké sudy od oleja knihami a zakopali ich na neskoršie použitie. Keď napokon v novembri prišli do odbočky policajti zhabať majetok, zdalo sa, že sú prekvapení, že je tam tak málo literatúry, archívov a vybavenia.

Misionári sú deportovaní

Ako sa očakávalo, zahraniční misionári dostali príkaz opustiť krajinu. Ale prv než odišli, urobili, čo mohli, aby posilnili bratov a sestry, ktorí im boli takí drahí. Malcolm Vigo navštevoval a povzbudzoval bratov, ktorých domy zničili násilníci. Jedným z týchto bratov bol Finley Mwinyere, krajský dozorca. Brat Vigo povedal: „Keď sme prišli, videli sme brata Mwinyereho, ako stojí a pozerá sa na svoj spálený dom. Povzbudzujúci bol duch, ktorého prejavoval. Túžil sa hneď vrátiť a posilňovať vo svojom kraji ďalších, ktorí trpeli. Nebol svojou osobnou stratou zlomený.“

Jack Johansson cestoval na sever do Lilongwe, aby navštívil asi 3000 bratov a sestier, ktorí boli vo väzbe. Hovoril  s nimi a mnohých povzbudil. Stále mali dobrého ducha. V skutočnosti sa on sám cítil pri odchode povzbudený a opísal to ako skúsenosť, ktorá posilňuje vieru. Veliaci dôstojník neskôr bratovi Johanssonovi povedal, že to bola trápna situácia. Dôstojník sa zmienil len o jednom dôsledku zákazu — povedal, že keď teraz v Lilongwe vypadla dodávka elektrického prúdu, pravdepodobne už nebude nikdy opäť obnovená. Najlepší a najspoľahlivejší pracovníci boli vo väzení!

Osem zahraničných misionárov neopustilo Malawi dobrovoľne. Pokiaľ išlo o nich, neurobili nič zlé. Sharpovci a Johanssonovci boli s policajným sprievodom odvedení priamo na letisko a posadení do lietadla opúšťajúceho krajinu. Ďalšie dve dvojice boli vzaté do Chichiri, väznice v Blantyre, kde strávili niekoľko nocí — Malcolm a Keith v jednej cele a Linda Louise a Anne v druhej. Potom boli s policajným sprievodom odvedení na letisko a deportovaní na Maurícius. Vigovci boli spolu s Johanssonovcami napokon pridelení do Kene a Eatonovci do Rodézie.

Misionári opúšťali svojich drahých bratov a sestry so smútkom v srdci. Ale malawijskí svedkovia neboli zanechaní bez pomoci. Boli tam duchovní pastieri, milujúci dozorcovia v 405 zboroch po celej krajine. (Iz. 32:2) Alex Mafambana mal dohľad nad dielom v krajine a dozor nad malawijským poľom bol odovzdaný odbočke v Zimbabwe (vtedy nazývanom Rodézia). V nasledujúcich rokoch odbočka v Harare (Zimbabwe) zariadila, aby malawijskí krajskí dozorcovia a ďalší, ktorí sa ujímali vedenia, pricestovali do Zimbabwe a zúčastnili sa oblastných zjazdov a opakovacích kurzov. Prostredníctvom týchto verných bratov boli programy krajských a oblastných zjazdov odovzdávané zborom.

 Nová vlna ukrutností

Keď sa však zákaz stal verejne známym, stranícki funkcionári a členovia Malawijských mladých pionierov a Ligy mládeže sa postavili na čelo novej vlny hrozného prenasledovania. Teraz, keď boli Jehovovi svedkovia v krajine označení za nezákonných, polícia a súdy, hoci niekedy so svedkami sympatizovali, neboli schopné násilie zastaviť.

Ako prenasledovanie silnelo, vo všetkých častiach krajiny boli ničené sály Kráľovstva, domy, sýpky a obchody Jehovových svedkov. Na niektorých miestach útočníci prišli odviezť majetok svedkov dokonca na nákladných autách. I keď peňažná hodnota takýchto materiálnych strát bola azda veľmi malá, pre našich malawijských bratov a sestry to predstavovalo všetko, čo mali.

Z celého Malawi prichádzali aj správy o bití. Pre niektoré naše drahé sestry bolo prenasledovanie mimoriadne mučivé. Vyskytovalo sa veľa správ o znásilnení, zmrzačení a bití kresťanských žien. Sadistickí útočníci nešetrili nikoho. Takéto strašné skúšky podstúpili starí, mladí, a dokonca niekoľko tehotných sestier. Niektoré následkom toho potratili. Tisíce svedkov museli znova utiecť zo svojich dedín. Mnohí našli útočište v buši. Ďalší išli do dočasného exilu v susednom Mozambiku. Do konca novembra 1967 si vlna brutálnych útokov na Jehovových svedkov vyžiadala najmenej päť ďalších životov.

Reakcia na zákaz

Ani kruté bitie Jehovových svedkov nezastrašilo. Kompromisu sa ich dopustilo len veľmi málo. Samson Khumbanyiwa bol jedným z tých, ktorým zničili dom, nábytok a všetko jeho oblečenie roztrhali na kusy, ale jeho vieru nezničili. S presvedčením povedal: „Viem, že nikdy nie  som sám a že ma Jehova ochraňuje.“ Rýdzosť týchto mužov a žien viery robí česť Jehovovi — a je odpoveďou na Satanov výsmech: „Všetko, čo človek má, dá za svoju dušu.“ — Jób 2:4.

Toto prenasledovanie prebudilo v Malawi aj niektorých jednotlivcov s čestným srdcom. Bolo to v súlade s tým, čo predpovedal sám Ježiš Kristus. Po tom, ako varoval svojich nasledovníkov, že budú prenasledovaní, dokonca vláčení pred vládcov, povedal na záver tieto povzbudzujúce slová: „Stane sa vám to na svedectvo.“ — Luk. 21:12, 13.

Istému mužovi, ktorý nejaký čas odporoval činnosti svojej manželky, prenasledovanie v skutočnosti pomohlo vidieť veci jasnejšie. Jedno ráno, ani nie dva týždne po vyhlásení zákazu, napadol dav ľudí jeho dom. Vedeli, že tento muž nie je svedok, a kričali, že prišli len po jeho manželku. Spočiatku nechcel otvoriť dvere. Ale keď sa vyhrážali, že spália dom so všetkými, čo sú vnútri, váhavo im dovolil vstúpiť. Ihneď ho zviazali reťazami a prikázali mu, aby si kúpil stranícky preukaz. Vtedy si uvedomil, že jeho manželka musí mať naozaj pravé náboženstvo. V ten deň si preukaz odmietol kúpiť. Bili jeho i jeho manželku. Ale hneď potom začal študovať Bibliu. V nasledujúcom roku oddal tento muž svoj život Jehovovi a pripojil sa k svojej manželke ako Jehovov služobník.

Aj z Malawi, aj spoza hraníc krajiny vyjadrovali ľudia svoje znepokojenie nad tým, čo sa dialo s nevinnými kresťanmi. Niektorí hovorili: „Teraz vieme, že sa musíme blížiť ku koncu sveta, keď je v našej krajine Boží ľud zakázaný!“ Články, ktoré vyšli vo februárových číslach Strážnej veže a Prebuďte sa! v roku 1968, viedli k protestu verejnosti celého sveta. Prichádzali tisíce listov, ktoré vyjadrovali rozhorčenie a naliehali na vládu, aby podnikla kroky na zastavenie  ukrutností. Na niektorých poštách bola na zvládnutie tohto návalu pošty potrebná ďalšia pomoc. Medzinárodná reakcia na túto situáciu bola taká intenzívna a taká vytrvalá, že prezident napokon vydal nariadenie, že prenasledovanie musí prestať. Neskôr Dr. Banda dokonca povedal, že by nikto nemal byť nútený kúpiť si členský preukaz strany. „Chcem, aby si ľudia vymieňali preukazy slobodne, zo srdca, nie z donútenia,“ povedal. Potom začala táto ďalšia vlna prenasledovania postupne utíchať. To niektorým našim bratom umožnilo vrátiť sa do svojich domovov a pokračovať v dôležitom diele kázania o Kráľovstve — používali však menej nápadné spôsoby, keďže nebol zrušený zákaz.

Práca v podzemí

V tomto období sa brat Mafambana verne staral o dielo v krajine. Udržiaval kontakt s odbočkou v Rodézii a prostredníctvom tejto kancelárie prijímal časové pokyny. Ale neustále ho sledovala polícia, a tak musel byť veľmi opatrný. Mnohokrát len-len že unikol zatknutiu. Žiaľ, v roku 1969 zomrel zrejme na rakovinu. Potom dozeral na činnosť Jehovových svedkov v Malawi Kenneth Chimbaza, až kým v roku 1971 nezomrel na krvácanie do mozgu. Na mnoho dobrých skutkov týchto dvoch bratov, ktorí si zachovali rýdzosť, bude Jehova iste s láskou pamätať pri nadchádzajúcom „vzkriesení spravodlivých“. — Luk. 14:14; Hebr. 6:10.

Ako sa podmienky zlepšovali, malawijskí bratia sa prispôsobovali novej situácii. Neformálne vydávanie svedectva začalo zakrátko prinášať ovocie. Napriek zákazu prekvitala činnosť priekopníkov. V roku 1971 sa na šírení dobrého posolstva horlivo podieľalo 925 priekopníkov spolu s tisícami zborových zvestovateľov. Na zozname zostával dokonca  jeden zvláštny priekopník — Gresham Kwazizirah, ktorý v pokročilom veku stále lojálne slúžil napriek mnohým nepriaznivým okolnostiam a mnohým osobným skúškam. V službe Jehovovi pokračoval verne až do svojej smrti v roku 1978.

Bratia boli „obozretní ako hady“ a do kancelárie odbočky v Rodézii sa ďalej dostávali zborové správy a ďalšia korešpondencia. (Mat. 10:16) Tieto správy ukazovali, že horlivá kazateľská činnosť v podzemí je veľmi úspešná. Tesne pred zákazom v roku 1967 bol dosiahnutý vrchol 18 519 zvestovateľov. V roku 1972, hoci bol zákaz stále v platnosti a mnohí utiekli do Mozambiku, podal správu nový vrcholný počet 23 398 zvestovateľov a bratia každý mesiac strávili v službe priemerne viac než 16 hodín.

Svedectvo vydávané v „nových obvodoch“

I keď boli svedkovia pri kázaní veľmi opatrní, jednako boli niektorí zatknutí a uväznení. Ale ani vtedy neboli zbavení odvahy. Rýdzo sa pridržiavali kázania a väzenie využívali ako svoj nový obvod.

Baston Moses Nyirenda strávil vo väzení v roku 1969 sedem mesiacov. Niektorí spoluväzni sa ho pýtali, prečo sa nechce pripojiť k ich Zjednotenej cirkvi. Aká to bola znamenitá príležitosť na vydanie svedectva! Pomocou starej ošúchanej Biblie, ktorú používali všetci väzni a v ktorej chýbalo mnoho strán, im ukázal biblickú pravdu. Viedlo to k biblickému štúdiu. Študoval aj vodca cirkvi. Brat Nyirenda sa tešil, že do svojho prepustenia z väzenia mohol štyrom ľuďom pomôcť získať základné porozumenie Božieho Slova.

Činnosť anglického zboru

Bill McLuckie, ktorý sa oženil s Juhoafričankou Denise, zostal v Blantyre i po tom, čo boli zahraniční misionári  v dôsledku zákazu deportovaní. Viedol malý obchod, aby sa mohol starať o rodinu. Dom McLuckieovcov sa pre blantyrský anglický zbor stal novým miestom na zhromažďovanie. Prirodzene, tieto zhromaždenia sa museli konať menej formálnym spôsobom, aby nepriťahovali pozornosť. A tak sa tam nespievalo ani netlieskalo.

V tom čase začal Guido Otto, ktorý slúžil v odbočke v Rodézii, tajne prinášať do Malawi literatúru. Guidov otec mal malý hotel na brehu jazera Malawi, a tak Guidove návštevy nepripadali úradníkom nijako nezvyčajné. Sotva si uvedomovali, koľko biblickej literatúry Guido zakaždým preniesol! Literatúra sa skladovala v tajnej pivnici v dome McLuckieovcov. Pri jej kopaní sa okoloidúci niekedy pýtali, na čo to bude. „To je len záchod,“ hovorili im.

V jeden večer zastalo uprostred zhromaždenia pred domom auto. Kto by to mohol byť? Polícia? Bratia nevedeli, čo robiť s knihami na štúdium. Dvere sa otvorili a dovnútra radostne vkročil Guido Otto. To bola úľava!

 Potom, ako hovorí Denise, „Bill povedal bratom, že prvé, čo musia urobiť, keď sa niekto pokúša vojsť, je dať všetku literatúru do koša, ktorý sme tam mali pripravený. Potom som mala kôš zhodiť do diery v podlahe našej spálne. Bola to diera do pivnice. Vždy bol tiež prestretý servírovací stolík. Ak by niekto vošiel dnu, vyzeralo by to, akoby sme len mali návštevu a pili čaj.“

Ako sa však podmienky zhoršovali, zhromaždenia sa už nemohli konať len na jednom mieste. Používali sa rôzne domy. Niekedy sa skupina stretla v lese a bratia boli oblečení, akoby boli na pikniku.

Napriek týmto ťažkostiam bratia stále dokázali neformálnym vydávaním svedectva anglicky hovoriacim obyvateľom dosahovať ľudí skutočne hľadajúcich pravdu. Niekoľkí spoznali pravdu. Boli medzi nimi Victor Lulker, Daniel Marne a Mike Sharma, ktorí dodnes slúžia v blantyrskom zbore.

Súdne procesy v Blantyre

Keď v roku 1971 urobila polícia prehliadku domu McLuckieovcov, našla niektoré z publikácií Spoločnosti. Brat McLuckie bol obžalovaný a mal sa dostaviť pred policajného sudcu v Limbe. Miestni svedkovia sa o tom dopočuli a riskujúc vlastnú slobodu, vo veľkom počte prišli, aby McLuckieovcov podporili. Keď policajný sudca oznámil rozsudok „nevinný“, bratia začali hlasno tlieskať! Ale obžaloba sa odvolala. Prípad bol postúpený najvyššiemu súdu. Tentoraz bol Bill McLuckie uznaný za vinného a odsúdený na sedem rokov väzenia. Ale nechceli ho naozaj uväzniť, a tak mu miesto toho prikázali, aby opustil krajinu.

V októbri 1972 sa teda skončila 37-ročná lojálna služba Billa McLuckieho v Malawi. Pred odchodom zorganizoval  bratov, aby prišli nenápadne vziať všetku literatúru, ktorá bola v jeho tajnej pivnici. Bratia odvážali plné autá kníh! Niektorých potom zastavili na cestných zátarasách, ale polícia si nevšimla ani jeden kartón. Skôr ako McLuckieovci odišli z krajiny, zabetónovali vchod do tajnej pivnice. Na vernú, obetavú službu Billa McLuckieho sa bude v histórii Jehovových svedkov v Malawi dlho spomínať!

Prichádza tretia vlna násilia

Len čo sa bratia prispôsobili novému spôsobu života, problémy vzplanuli opäť. V roku 1972 bolo počas výročného zjazdu Malawijskej kongresovej strany prijatých niekoľko veľmi znepokojujúcich uznesení. Jedno z nich žiadalo, aby boli všetci Jehovovi svedkovia prepustení zo zamestnania. Bolo to vykonané nemilosrdne, bez výnimky. Firmám, ktoré si chceli ponechať dôveryhodných zamestnancov, svedkov, to nebolo dovolené. Podniky, ktoré prevádzkovali svedkovia, boli zhabané a všetok ich majetok im bol skonfiškovaný. Ale malo prísť ešte čosi horšie.

V ďalšom uznesení prijatom na zjazde sa nariaďovalo, že „všetci [Jehovovi svedkovia], ktorí bývajú v dedinách, majú byť z nich vyhnaní“. Tým sa fakticky žiadalo, aby boli Jehovovi svedkovia vylúčení z ľudskej spoločnosti! Tisíce ich domov bolo spálených alebo zbúraných. Ich úroda bola zničená a zvieratá boli pozabíjané. Mali zakázané čerpať vodu z dedinských studní. V zúrivom drancovaní, ktoré zachvátilo celú krajinu, stratili doslova všetko, čo mali.

Na čele tejto vlny prenasledovania — dovtedy najintenzívnejšej a najbrutálnejšej — boli znovu členovia mládežníckych hnutí. Keď sa zorganizovali do desať- až stočlenných skupín, išli z dediny do dediny a hľadali Jehovových svedkov.

 Po našich bratoch sa pátralo po celej krajine. V Blantyre prenasledovatelia zhromaždili skupinu bratov a vzali ich do miestneho ústredia strany, ktoré bolo pred konfiškáciou v roku 1967 kanceláriou odbočky Spoločnosti. Medzi týmito bratmi bol aj Greyson Kapininga, ktorý pred zákazom slúžil v odbočke ako prekladateľ. Keď bratia pevne odmietli kúpiť si členské preukazy strany, prenasledovatelia im do očí votreli zmes soli a štipľavého korenia. Potom bratov bili hrubými doskami s veľkými klincami. Vždy, keď niektorý brat zakričal od bolesti, bili ho títo násilníci ešte silnejšie a hovorili: „Nech ťa príde zachrániť tvoj Boh.“

Tieto divoké útoky si vyžiadali mnoho životov. V Cape Macleare na južnom konci jazera Malawi popriväzovali Zelphatovi Mbaikovi okolo tela otepy trávy. Trávu poliali benzínom a zapálili. Bol doslova upálený!

Aj sestry hrozne trpeli. Keď si odmietli kúpiť stranícke preukazy, mnohé boli opakovane znásilnené straníckymi funkcionármi. V Lilongwe sa sestra Magola spolu s mnohými ďalšími pokúsila uniknúť utrpeniu. Bola však tehotná a nemohla utekať veľmi rýchlo. Zástup ju ako svorka divých psov dohonil a ubil na smrť.

V areáli bundskej poľnohospodárskej vyššej školy celkom blízko Lilongwe bolo zavraždených šesť bratov a jedna sestra a ich telá boli strašne zohavené. Riaditeľ školy Theodore Pinney proti týmto ukrutnostiam osobne protestoval u Dr. Bandu. A výsledok? Bol deportovaný!

Tisíce utekajú

V októbri 1972, keď sa na obzore hrozivo črtala genocída, začal sa hromadný útek Jehovových svedkov. Tisíce utiekli na západ do Zambie. Pozorovateľ Organizácie Spojených národov potvrdil, že pri prechode hranicami „mali  mnohí utečenci rezné rany a jazvy, spôsobené podľa všetkého mačetami, obrovskými nožmi, ktoré sú v Afrike bežné“.

Svedkovia boli umiestnení do utečeneckých táborov pri Sinda Misale na území tvaru trojuholníka, kde sa zbiehajú hranice Malawi, Mozambiku a Zambie. Pre nehygienické podmienky sa tam však rýchle šírili choroby. Za krátky čas zomrelo 350 ľudí, z toho veľa detí. Správy o stave utečencov sa rýchlo dostali k ich kresťanským bratom na iných miestach. Začala prúdiť humanitárna pomoc! Jehovovi svedkovia z Južnej Afriky darovali tony stanov, oblečenia a ďalších naliehavo potrebných vecí. Z juhoafrickej odbočky prišla do táborov malá kolóna nákladných áut, ktorú viedol Karel de Jager a Dennis McDonald. Neprehliadali sa ani duchovné potreby. Jedno nákladné auto priviezlo 21 kartónov Biblií a biblických študijných pomôcok. Akí len boli malawijskí bratia šťastní, keď videli tento dôkaz pravej kresťanskej lásky, o ktorej hovoril Ježiš! — Ján 13:34, 35.

Zakrátko si však svedkovia uvedomili, že v Zambii nie sú vítanými hosťami. V decembri zambijské úrady prinútili utečencov vrátiť sa do Malawi. Aké to bolo sklamanie! Vzdajú sa napokon naši bratia, keď zdanlivo nemajú kam ujsť? Michael Yadanga to zhrnul takto: „Prišiel som o zuby, lebo som si nechcel kúpiť preukaz. Prišiel som o prácu, lebo som si nechcel kúpiť preukaz. Kruto ma zbili, zničili mi majetok a musel som utiecť do Zambie — všetko preto, lebo som si nechcel kúpiť preukaz. Nekúpim si ho ani teraz.“ Ich rýdzosť zostávala neporušená. Platí to, čo napísal žalmista: „Mnohé sú nešťastia spravodlivého, ale Jehova ho oslobodzuje zo všetkých.“ — Žalm 34:19.

Títo malawijskí svedkovia, muži i ženy, dokazovali, že majú vieru podobnú viere Božích služobníkov opísaných  v Biblii v 11. kapitole Hebrejom. Podobne ako títo starovekí ctitelia Jehovu, aj malawijskí svedkovia „boli mučení, lebo neprijali vyslobodenie nejakým výkupným“ čiže kompromisom alebo zapretím svojej viery v Jehovu Boha. Aj ich „skúšali posmechom a bičovaním, ba aj putami a väzeniami“. Podobne ani ich „svet... nebol hoden“. — Hebr. 11:35, 36, 38.

Útočisko v Mozambiku

Pri návrate zo Zambie boli v Malawi znovu vystavení krutému prenasledovaniu. Zostať v Malawi bolo vylúčené. A tak opäť utekali — tentoraz do Mozambiku. Mozambik bol v tom čase ešte pod nadvládou Portugalska. Tamojšie úrady zaobchádzali s našimi bratmi láskavo. Tí, ktorí žili na juhu krajiny, utiekli cez hranice neďaleko Mulanje do utečeneckých táborov v Caricu, kde mnohí zostali až do roku 1986.

Mozambik bol ľahko prístupný aj zo západnej hranice Malawi, medzi mestami Dedza a Ntcheu. Aby tam bratia mohli nájsť útočište, stačilo im len prejsť cez hlavnú cestu, ktorá slúžila ako hranica. Tábory v tejto časti Mozambiku boli umiestnené neďaleko Mlangeni a utekala tam väčšina bratov.

 Tieto tábory v Caricu a neďaleko Mlangeni sa stali domovom asi pre 34 000 mužov, žien a detí. Do táborov putovali celé zbory Božieho ľudu vedené svojimi staršími. Úrady v Malawi nariadili, aby im s dopravou nikto nepomáhal.

Len čo sa títo Jehovovi služobníci v táboroch usadili, začal sa pre nich nový spôsob života. Spočiatku to bolo po hmotnej stránke ťažké. Začínali úplne odznova. Zanedlho však boli v rovných radoch postavené domy. V táboroch bol udržiavaný poriadok a čistota. Mnohí bratia začali sami pestovať plodiny, aby doplnili prídely poskytované Spoločnosťou a svetskými humanitárnymi organizáciami. Ďalší dokázali predať, čo ručne vyrobili, alebo si v okolitých dedinách našli prácu na čiastočný úväzok. Hoci to naši bratia po hmotnej stránke nemali ľahké, boli spokojní s tým, že majú základné veci pre život. (1. Tim. 6:8) A duchovne boli bohatí!

Organizácia v táboroch

Starší, ako bol Kennedy Alick Dick, Maurice Mabvumbe, Willard Matengo — a neskôr ďalší —, slúžili ako výbor krajiny. Za svoje neúnavné úsilie pri starostlivosti o duchovné  potreby bratov sa tešili veľkej úcte a bratia ich milovali. Títo lojálni starší si vzali k srdcu nabádanie Biblie: „Paste Božie stádo, ktoré je vo vašej starostlivosti.“ ​(1. Petra 5:2) V táboroch organizovali mnoho duchovných aktivít. Podľa zvyku, ktorý je bežný vo väčšine domácností Jehovovho ľudu, sa postarali o to, aby mal každý deň duchovný začiatok s rozhovorom o dennom texte. Pravidelne sa konalo štúdium Biblie pomocou časopisu Strážna veža, verejné prednášky, a dokonca aj zjazdy. Utečenci si uvedomovali, že také duchovné opatrenia sú životne dôležité.

Všetky zhromaždenia sa najskôr konali na jednom pozemku uprostred — na centrálnej ploche. Tu sa denne stretávali tisíce ľudí na biblické poučovanie, ako aj na to, aby dostali pokyny týkajúce sa rôznych úloh v táboroch. Neskôr boli zbory povzbudené, aby si postavili vlastné sály Kráľovstva a zhromaždenia viedli tam. Napokon bolo z viacerých táborov zorganizovaných päť krajov.

Bratia slúžiaci vo výbore krajiny, ako aj ďalší mali veľký úžitok zo školenia, ktoré pred zákazom dostali od misionárov. Pomohlo im to pri organizácii táborov. Utečenecké tábory fungovali v podstate tak ako veľký oblastný zjazd.  Boli vytvorené oddelenia, ktoré mali na starosti rôzne úlohy vrátane upratovania, rozdeľovania potravín a, prirodzene, bezpečnosti.

Hoci takmer všetci Jehovovi svedkovia už žili vo vyhnanstve mimo Malawi, niektorí prenasledovatelia stále neboli spokojní. Nepriatelia občas prekročili hranice a prepadli bratov bývajúcich v neďalekých táboroch, a tak sa ochrane Jehovovho ľudu musela venovať mimoriadna pozornosť.

Výbor krajiny určil skupinu bratov, ktorí mali byť usporiadateľmi a strážnikmi a ktorí mali strážiť všetky vchody do táborov. V tábore Mlangeni bol dozor nad usporiadateľmi zverený Batsonovi Longwemu. Jeho úlohou bolo obchádzať tábor a kontrolovať bratov na jednotlivých stanovištiach. Každý deň od rána do večera bolo vidieť  verného brata Longweho v rôznych častiach tábora, ako si plní svoju úlohu pri ochrane svojich kresťanských bratov a sestier. Každý, kto strávil istý čas v tábore pri Mlangeni, si vrúcne spomína na jeho lojálnu službu, ktorú v ich prospech konal.

Toto dočasné vyhnanstvo v Mozambiku nielenže bratom poskytlo úľavu od prenasledovania, ale pomohlo im aj pripraviť sa na zvládnutie skúšok a náročných úloh, ktoré boli ešte pred nimi. Zblížili sa so svojimi bratmi a sestrami a naučili sa viac spoliehať na Jehovu. Lemon Kabwazi, ktorý neskôr slúžil ako cestujúci dozorca, hovorí: „Malo to výhody i nevýhody. Po hmotnej stránke sme boli chudobní. Ale duchovne bolo o nás dobre postarané. Skutočne sme spoznali bratov a zamilovali si ich, lebo sme žili spolu v takej blízkosti. Po návrate do Malawi nám to pomáhalo.“

Opäť štvaní!

Nanešťastie, táto úľava od násilia z rúk prenasledovateľov trvala krátko. Keď Mozambik získal v roku 1975 nezávislosť, aj túto krajinu zachvátil duch nacionalizmu. Noví vodcovia krajiny nemali pochopenie pre neutralitu Jehovovho ľudu. Keď naši bratia odmietli dopustiť sa kompromisu, boli nútení vrátiť sa z oblasti Mlangeni cez hranice do rúk prenasledovateľov.

Pri návrate sa na hranici stretol s utečencami minister pre centrálnu oblasť, pán J. T. Kumbweza Banda. Povedal im: „Sami od seba ste Malawi opustili a teraz sa sami od seba vraciate. Vráťte sa do svojich dedín a spolupracujte s predsedami strany.“ A narážajúc na Malawijských mladých pionierov a členov Ligy mládeže, dodal: „Moji chlapci sa už o to postarajú, aby ste spolupracovali so stranou.“ To dávalo len malú nádej, že sa podmienky zlepšia.

 Niektorým z tých, čo sa pri tejto príležitosti museli vrátiť do Malawi, sa podarilo precestovať krajinu naprieč a dostať sa von cez juhovýchodnú hranicu, kde sa pripojili k svojim bratom, ktorí boli v táboroch neďaleko Milange v Mozambiku. To ale nevyriešilo všetky problémy. Napríklad Fidesi Ndalama, ktorý až do rozpustenia táborov v okolí Milange koncom 80. rokov slúžil v tej oblasti ako krajský dozorca, prišiel o svoju manželku, keď tábor prepadli partizáni. Ale tento mierny brat ďalej horlivo slúži Jehovovi.

Ďalší, ktorí boli prinútení vrátiť sa v roku 1975 do Malawi, tam museli zostať. Cesty boli zaplnené tisíckami vyčerpaných bratov, ktorí sa snažili dostať do svojich dedín. Mnohí boli na ceste vystavení početným útokom.

Spočiatku bolo väčšine z nich umožnené opäť sa usadiť v dedinách, z ktorých pochádzali. Ale zakrátko prišli „chlapci“ a snažili sa prinútiť Jehovových svedkov, aby „spolupracovali so stranou“. Bandy členov Ligy mládeže obkľučovali domy bratov a požadovali, aby si kúpili členské preukazy strany. V každom dome bola odpoveď rovnaká: „Nie!“ Odmietnutie prinášalo neľudské zaobchádzanie každého druhu. Na bití týchto nevinných kresťanov sa podieľali aj ženy a deti. Bolo hlásené zvrátené sexuálne zneužitie mužov i žien. Vyskytovali sa nechutné správy, ako boli kresťanskí muži a ženy spolu zviazaní v snahe prinútiť ich, aby sa dopustili nemravnosti.

Aj v bežnom každodennom živote boli Jehovovi svedkovia vystavení neustálym útokom na svoju rýdzosť. V nemocniciach, tržniciach, školách a prostriedkoch verejnej dopravy členovia Ligy mládeže stále sliedili po ľuďoch, ktorí nemali stranícky preukaz. Presne podľa slov Zjavenia 13:16, 17 nikto nemohol „kupovať ani predávať“ alebo jednoducho viesť normálny život, ak nemal ‚znak divého zvieraťa‘  — dôkaz o tom, že podporuje politický systém tohto sveta.

Za všetkých tých nepriaznivých okolností boli Jehovovi svedkovia pevní, nedopustili sa kompromisu. Ale ani prenasledovatelia sa nevzdávali. Malo toho prísť ešte viac.

Nahnaní do väzníc

Celé zbory Jehovových svedkov boli zhromaždené a nahnané do väzenských stredísk fungujúcich spôsobom, ktorý pripomínal nacistické koncentračné tábory. Žiaľ, v niekoľkých prípadoch boli od zúfalých rodičov oddelené deti a dojčatá. Niektoré z týchto detí boli ponechané v starostlivosti príbuzných, ktorí neboli svedkami. Iné boli zanechané bez opatery. Do januára 1976 bolo vo väzeniach a táboroch po celej krajine uväznených vyše 5000 mužov a žien.

Podmienky boli sprvu hrozné. Preľudnenie bolo živnou pôdou pre smrtiace choroby. Utrpenie ešte zväčšovali krutí strážnici. Jeden z nich bratom uštipačne povedal: „Urobíme si z vás traktory, ako to rozhodla vláda.“ Baston Moses Nyirenda si spomína, že často musel začať pracovať ráno pred východom slnka a bez jedinej prestávky na oddych alebo na jedlo končil večer po západe slnka!

Z neslávne známeho väzenského strediska Dzaleka sa jednému bratovi podarilo prepašovať túto poznámku napísanú na kuse toaletného papiera: „I keď je človek veľmi chorý, nútia ho ísť do práce. Choré deti posielajú do dowskej nemocnice... Tam sa o pacientov, ktorí patria k Jehovovmu ľudu, nestarajú. Dowskú nemocnicu voláme jatky Jehovovho ľudu.“

Zdalo sa, akoby sa väzenské stráže pokúšali robiť všetko, čo môžu, aby zbavili našich bratov a sestry odvahy a aby zlomili ich rýdzosť. Neuspeli! Jehovov ľud sa naučil  vyrovnávať s nepriaznivými okolnosťami. Jedna poznámka napísaná na kuse papiera z cementového vreca obsahovala tieto slová posilňujúce vieru: „Radostná správa. Všetci bratia a všetky sestry majú veľmi šťastné tváre, i keď sú prenasledovaní a nosia kamene.“

Kancelárii prezidenta Dr. Bandu bolo poslaných mnoho protestných listov z iných krajín — od Jehovových svedkov aj od mnohých iných ľudí. Ale tieto žiadosti narazili na hluché uši a naši bratia zostávali vo väzeniach.

„Božie slovo nie je spútané“

Napriek týmto podmienkam dokázali bratia zariadiť, aby sa vo väzeniach konali kresťanské zhromaždenia. Dnu sa pašovala literatúra a rozširovala sa medzi bratmi. Ako sa to robilo? Brat Baston Moses Nyirenda hovorí, ako sa do väzenia v Dzaleke dostala Ročenka:

„Vo väzenských záhradách pracoval jeden brat, ktorý nebol väzňom. Keďže stráže boli zvyknuté, že stále vchádza dnu a zase vychádza von, nikdy ho neprehľadávali. Keď odovzdával strážnikom zeleninu, knihu si schoval pod košeľu. Potom, skôr ako odišiel, ju dal jednému z našich bratov. Tomu, že máme Ročenku, sme sa zvlášť potešili, lebo vtedy obsahovala všetky denné texty a komentáre. Rýchlo sme sa dali do práce a odpisovali sme všetky texty a komentáre na kúsky toaletného papiera. Použili sme nemálo kotúčov! Stráže knihu po dvoch týždňoch objavili. Ale dovtedy sme už po celom tábore mali rozšírené kópie. Dokonca sa nám podarilo preniesť kópie našim sestrám do oddelenia, kde boli držané.“

V Dzaleke sa Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti slávila v malých skupinách. Spoločnosti prišiel list, v ktorom sa písalo, že „počas nášho krásneho dňa 14. apríla bolo  na zhromaždení prítomných 1601 ľudí“. V Dzaleke bolo 13 tých, ktorí prijímali symboly. V správe sa tiež uvádzalo: „Pred prejavom sa spievalo takmer vo všetkých celách, a rovnako to bolo aj po zhromaždení.“

Časom sa začali pomery vo väzení trocha zlepšovať. Niektorí strážnici začali byť k našim bratom pomerne priateľskí. Jeden strážnik po tom, čo odišiel zo služby vo väznici do dôchodku, dokonca prijal pravdu. Dnes je to brat Makumba. Aj jeho syn oddal život Jehovovi. Bolo to práve tak, ako vyhlásil apoštol Pavol: „Božie slovo nie je spútané.“ — 2. Tim. 2:9.

Služba Jehovovi počas zákazu

Intenzita prenasledovania opäť postupne slabla. Do roku 1979 bola z väzenia prepustená väčšina Jehovových svedkov. Medzi ich susedmi vládla veľká zvedavosť. „Prečo ste boli poslaní do väzenia?“ „Prečo všetci prenasledujú Jehovových svedkov?“ Takéto otázky otvárali cestu k biblickým rozhovorom a mnohí z týchto ľudí sa stali služobníkmi Jehovu. Jasne chápali, že keď sa stanú Jehovovými svedkami, aj oni budú predmetom nenávisti, ako to predpovedal Ježiš; jednako uznali, že Jehovovi svedkovia skutočne majú pravé náboženstvo. (Luk. 21:17; Jak. 1:27) Je zaujímavé, že viac novopokrstených bolo spomedzi tých, ktorým bolo vydané svedectvo, než spomedzi detí tých, ktorí už boli Jehovovými svedkami.

Ako sa v tom čase dostávala do krajiny biblická literatúra používaná na zhromaždeniach a vo zvestovateľskej službe? Koncom 70. rokov bola starostlivosť o malawijské pole presunutá na zambijskú odbočku, lebo Zambia mala s Malawi spoločné hranice, zatiaľ čo Zimbabwe nie. V Zambii bolo v blízkosti malawijských hraníc strategicky umiestnených viacero skladov literatúry. Tých niekoľko málo bratov, ktorí  mali autá, prichádzalo do Zambie po veľké balíky literatúry, ktoré potom pašovali do Malawi. Keďže počas prvých rokov zákazu bolo cestných zátarás málo, tento spôsob sa ukázal ako veľmi úspešný.

Keď mali bratia potrebné knihy a časopisy, bolo možné organizovať zhromaždenia. Nemohli sa, prirodzene, konať nijaké verejné zhromaždenia v sále Kráľovstva. Miesto toho sa bratia stretávali tajne, často v noci a tak, aby ich susedia a ďalší dedinčania nemohli počuť. Niektorí bratia v dedinách mali nejaké pozemky po predkoch zvyčajne mimo dediny. Tie boli praktickými miestami na zhromaždenia. Iste, veľké množstvo ľudí kráčajúcich na zhromaždenie v ten istý čas by zrejme upútalo pozornosť, a tak bratia chodili v malých skupinách. Keď boli všetci zídení, zhromaždenie sa mohlo začať. Nebolo počuť žiaden srdečný spev piesní Kráľovstva — len tlmené hlasy. Nebolo počuť ani nadšený potlesk po znamenitej prednáške — len jemné šúchanie dlaní.

 Napriek tomu si každý oceňoval časový duchovný pokrm a cítil sa zjednotený s bratmi a sestrami po celej zemi, ktorí sa tešili z rovnakého vyučovacieho programu. Takéto zhromaždenia bratov dobre vyzbrojovali aj pre nadovšetko dôležité dielo kázania. To museli vykonávať veľmi opatrne.

Odvážni kuriéri

Hoci sa literatúra nejaký čas prinášala do Malawi bez väčších ťažkostí, v polovici 80. rokov sa situácia zmenila.  Cestné zátarasy sa začali objavovať po celej krajine. Polícia začala byť pri prehľadávaní vozidiel ostražitejšia. Bratia viac nemohli na dopravu literatúry zo skladov v Zambii používať autá. Čo sa dalo robiť?

Začali sa vo väčšej miere používať bicykle. Bratia chodili na bicykloch cez buš, a tak sa mohli vyhnúť cestným zátarasám a hraničným priechodom. Slúžiť ako kuriér si vyžadovalo veľkú odvahu a silnú vieru. Ale bolo jasné, že Jehova Boh žehná ich lojálnu službu. Všimnime si tieto skúsenosti:

Letson Mlongoti prechádzal na bicykli cez Lilongwe s vrecom časopisov za sebou. Veľmi znervóznel, keď si všimol, že ulice sú lemované veľkými zástupmi ľudí vrátane policajtov a malawijských mladých pionierov, pretože všetci očakávali návštevu prezidenta. Potom, pri jednej odbočke, sa na jeho zdesenie vrece otvorilo a spadlo. Časopisy sa pred všetkými rozsypali po zemi! Ľudia sa okolo neho rýchlo zbehli. Náš brat sa pripravil na najhoršie. Ale čoskoro si  uvedomil, že mu len pomáhajú poukladať časopisy späť do vreca. S úľavou, i keď trochu roztrasený, čoskoro zas pokračoval v ceste a ďakoval Jehovovi, že zaslepil oči polícii i malawijským mladým pionierom.

Fred Lameck Gwirize niesol jednu dôležitú zásielku zborovej pošty. Išiel rýchlo dole kopcom neďaleko Kasungu, keď priamo pred sebou uvidel cestnú zátarasu a pri nej členov Ligy mládeže. Ešte prv než k nim dorazil, zastavil, otočil sa a rýchlo pokračoval opačným smerom. Členovia Ligy mládeže volali za ním, aby zastavil. „Kam idete?“ kričali. Kuriér odpovedal: „Tak rýchlo som išiel dolu kopcom, že som nestihol odbočiť!“ Na jeho prekvapenie toto jeho vysvetlenie prijali. Ďakoval Jehovovi za to, že ho ochraňoval.

Ale niekoľko týchto odvážnych bratov bolo zadržaných a strávili nejaký čas vo väzení. Väčšina z nich mala rodinu.

Pravidelný „turista“

V roku 1987 začal Malawi pravidelne navštevovať Edward Finch, člen zambijského výboru odbočky. Malawi bolo obľúbeným cieľom turistov a brat Finch mal v Blantyre príbuzného, takže bolo preňho ľahké prísť do krajiny na „dovolenku“. Keď mal Ed Finch len 19 rokov a slúžil ako priekopník vo svojej domovskej krajine, v Rodézii, sprevádzal Guida Otta na niekoľkých jeho cestách do Malawi, keď zásoboval tajnú pivnicu McLuckieovcov. Teraz, keď brat Finch absolvoval školu Gileád, bol v súvislosti s Malawi poverený ďalšou úlohou.

Jeho návštevy boli podnietené obavou v zambijskej odbočke, že sa do Malawi nedostáva dosť biblickej literatúry. Keď sa brat Finch stretol s výborom krajiny, bratia boli vzrušení, že tam majú zahraničného hosťa, ktorý ich má  povzbudiť a má im poskytnúť ďalšie pokyny. Konal sa rad tajných stretnutí s výborom krajiny, krajskými a oblastnými dozorcami a kuriérmi. Každý bol nadšený, že môže svojím dielom prispieť k starostlivosti o potreby zborov. Literatúra, ktorá sa začala v zambijských skladoch blízko malawijskej hranice hromadiť, opäť pravidelne prúdila do Malawi.

Brat Finch, často spolu s manželkou Lindou, vykonal veľa povzbudzujúcich „turistických“ výletov do Malawi. Cestoval krížom-krážom po celej krajine, nie aby si pozeral krásy krajiny, ale aby povzbudzoval a školil čo najväčší počet bratov. Jeho návštevy si zvlášť oceňovali bratia, ktorí sa počas zákazu ujímali vedenia. Boli vďační za lásku a trpezlivosť, ktorú prejavoval, keď s nimi spolupracoval.

Pomoc pre kuriérov

Prirodzene, nebolo možné, aby kuriéri na svojich bicykloch obišli všetky zbory v Malawi. A tak bolo v roku 1988 kúpené malé dodávkové auto, ktoré sa potom dlho používalo  na rozvoz literatúry po krajine. Vodiči sa oboznámili s oblasťami, kde boli postavené cestné zátarasy, a rozvážne sa im vyhýbali. Aj ďalší odvážni bratia ponúkli svoje služby. Bol medzi nimi Victor Lulker, ktorý slúžil v anglickom zbore v Blantyre. Používal svoje súkromné auto a s veľkým rizikom v noci často dopravoval literatúru do tajných skladov po celej krajine. Do roku 1972 podobne pomáhal Cyril Long, ktorý je teraz v Južnej Afrike. Pre našich bratov tiež obstarával veľmi potrebný zdravotnícky materiál za znížené ceny z lekárne, kde boli bratom priaznivo naklonení.

Dôležitým činiteľom v poskytovaní duchovného pokrmu bolo to, že ústredie Spoločnosti v Brooklyne schválilo tlač časopisov na bibliový papier, ako aj tlač kníh s mäkkou väzbou a tlač študijných článkov Strážnej veže v špeciálnom formáte, ktoré sa stali známymi ako miničasopisy. Keď sa v apríli 1989 Ed Finch tajne stretol s kuriérmi a povedal im o týchto nových špeciálnych vydaniach našej literatúry, kuriéri boli dojatí k slzám. Ako veľmi si cenili Jehovove láskyplné opatrenia! Teraz mohli doručovať dvakrát toľko literatúry ako predtým.

Táto literatúra sa ľahšie skladala a ukrývala. Miničasopisy bolo dokonca možné otvorene čítať vo verejnej doprave. Nikto nevedel, čo to je! „Verný a rozvážny otrok“ sa skutočne správal v súlade so svojím poverením poskytovať duchovný „pokrm v pravý čas“. (Mat. 24:45–47) Tieto vzácne dodávky „pokrmu“ pomáhali Jehovovým služobníkom zachovávať si rýdzosť za nepriaznivých okolností.

Jedinečný zbor

Nanešťastie v roku 1990 došlo k nehode medzi nákladným autom Spoločnosti a vozidlom polície. Keď polícia objavila, čo je v nákladnom aute, dvaja bratia boli ihneď  zatknutí a poslaní do väzenia. Jedným z nich bol Lemon Kabwazi.

Po príchode do väzenia Chichiri si brat Kabwazi všimol, že desať bratov, ktorých tam držali, bolo v žalostnom stave. „Starší“ väzni pokradli všetky prikrývky a nedovolili bratom usporadúvať zhromaždenia. Brat Kabwazi si uvedomil, že treba konať. Keď ho navštívila manželka Chrissie, požiadal ju, aby doniesla do väzenia niečo z jeho osobného oblečenia. Rozdal to svojim bratom, aby boli vhodne oblečení. To na ostatných väzňov urobilo dojem. Brat Kabwazi sa potom usiloval byť priateľský k „starším“ väzňom, ktorí mali pod kontrolou všetky prikrývky. Ako to robil? „Zariadil som, aby mi jeden brat kúpil desať kilogramov cukru,“ hovorí brat Kabwazi. „Jeden kilogram cukru kúpil jednu prikrývku.“ Cukor „kúpil“ aj priateľstvo „starších“ väzňov, ktorí teraz dovolili, aby sa zhromaždenia konali bez obmedzovania.

Na väzenskom dvore sa pravidelne konali zhromaždenia a čoskoro bol utvorený zbor. Ako sa volal? Zbor Roh — lebo zhromaždenia sa konali v jednom rohu väzenského dvora. Časom mal zbor Roh pravidelnú návštevnosť vyše 60 ľudí. O tento nový zbor sa dobre starali traja starší a jeden služobný pomocník. Aj ich obvod bol veľmi produktívny. Stále bol „doma“ niekto, s kým sa dalo rozprávať! Z piatich biblických štúdií, ktoré tam brat Kabwazi viedol, boli neskôr dvaja ľudia pokrstení!

„Zdravý“ pokrm

Avšak zbor Roh stál pred jedným problémom: ako dostať do väzenia literatúru potrebnú na zhromaždenia. Aj tu mal brat Kabwazi plán. Zariadil, aby sa brat, ktorý bol práve prepustený z väzenia, vrátil s balíkom jedla. Keď väzenské  stráže kontrolovali balík, jediné, čo videli, boli korene kasavy, v Malawi obľúbené hlavné jedlo. Ale sotva tušili, aká „výživná“ a „zdravá“ je táto kasava! Zo stredu každého koreňa kasavy bol vyrezaný tenký plátok. Do týchto koreňov boli vložené zrolované miničasopisy, malé časti knihy Rozhovory a Denne skúmať Písma. Po dvoch dodávkach tohto „zdravého“ jedla mali bratia všetko, čo potrebovali na svoje zhromaždenia a na biblické štúdiá. Brat Kabwazi si spomína, že mali tak veľa čísel miničasopisov, že ani raz za osem mesiacov, ktoré vo väzení strávil, nemuseli na štúdiu Strážnej veže nejaký článok opakovať.

Našťastie dnes už zbor Roh nefunguje. Jehovov ľud v Malawi už nie je nútený usporadúvať zhromaždenia za mrežami!

Naši bratia si získavajú úctu

Postupne boli útoky proti Jehovovým svedkom čoraz zriedkavejšie. Napriek tomu boli ešte z času na čas hlásené incidenty. Naši bratia však boli pevní ako vždy. Vďaka tomu si mnohí začali Jehovov ľud vážiť.

V oblasti Mchinji adresoval náčelník Mzama list „Milovanému Božiemu ľudu, ktorý žije v oblasti, nad ktorou mám právomoc“. V liste uviedol: „Všetci svedkovia, ktorí sú v mojej oblasti, sú veľmi dobrí ľudia. Moja oblasť sa skladá z 13 dedín.“ Keď pochválil svedkov za to, že spoľahlivo platia dane, že sa pridržiavajú vysokých mravných noriem a sú čistí, úctiví a pracovití, v závere napísal: „Povzbudzujem Vás, všetkých Jehovových svedkov, aby ste boli naďalej verní svojim zákonom.“

Začiatkom roku 1990 bol Austin Chigodi medzi 22 ľuďmi, ktorých zatkli členovia Ligy mládeže na krajskom zjazde v Nathenje blízko Blantyre. Brat Chigodi bol potom po  poldruha roku strávenom vo väzení prepustený vo veku takmer 80 rokov. Keď niektorí členovia Ligy mládeže videli, že tento starý muž je stále nažive a zostáva verný svojmu Bohu, hlboko to na nich zapôsobilo. Dokonca požiadali o biblické štúdium. Brat Chigodi bol však veľmi opatrný a nechcel ohroziť svojich bratov. Ale títo mladí ľudia vytrvali. Napokon boli zavedené štúdiá. Je potešiteľné, že niekoľko ich dospelo ku krstu a dnes niektorí z nich slúžia dokonca ako starší a služobní pomocníci.

Ďalší verný brat, Samuel Dzaononga, vytrval, hoci ho pre jeho neutrálny postoj štyrikrát odsúdili do väzenia v Dzaleke. Potom v roku 1989, keď opäť pevne odmietol kúpiť si stranícky preukaz, bol zatknutý piaty raz. Členovia Ligy mládeže ho odviedli na policajnú stanicu v Salime. Akí boli prekvapení, keď im veliaci dôstojník povedal: „Ak chcete, aby tento muž šiel zas do väzenia, pripravte sa na to, že tam pôjdete s ním. Bolo by dobré, aby ste vedeli, čo tento muž vydržal bez toho, aby sa niekedy dopustil kompromisu vo svojej viere. Ste ochotní to zniesť?“ „Nie,“ odpovedali. Dôstojník potom dodal: „V tom prípade odveďte tohto muža radšej späť do jeho dediny a prestaňte mu strpčovať život. Nikdy neurobí kompromis vo svojej viere.“ A tak brata Dzaonongu zaviezli naspäť do jeho dediny. Po príchode zavolali náčelníka dediny a upozornili ho, aby nedovolil znova strpčovať život nášmu bratovi. Odvtedy bolo možné vidieť brata Dzaonongu čítať časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! a vydávať svedectvo svojim susedom — otvorene a bez strachu z obťažovania.

Neformálne vydávanie svedectva

Počas celého obdobia zákazu bolo vydávané svedectvo neformálnym spôsobom. Ale keď odpor nebol taký silný,  vydávalo sa svedectvo ešte smelšie. Začiatkom roku 1990 bola istej mladej žene v meste Ntcheu, ktorá prejavila záujem o biblickú pravdu, ponúknutá kniha Počúvať veľkého Učiteľa. Keďže nevedela dobre čítať, bratia ju povzbudili, aby požiadala niekoho, kto by jej knihu čítal. „Ale mali by ste nájsť niekoho, komu môžete dôverovať,“ upozornili ju bratia. V tom čase s ňou býval jej brat Simon. To bol niekto, komu mohla dôverovať. Zatiaľ čo Simon svojej sestre čítal, rýchlo rozpoznal zvuk pravdy. Časom bolo so Simonom zavedené pravidelné biblické štúdium. „Na vlastné oči som v Biblii videl, že praví kresťania budú prenasledovaní,“ povedal Simon, „a tak som vedel, že Jehovovi svedkovia sú pravé náboženstvo.“ ​(2. Tim. 3:12) Simon Mangani robil rýchle pokroky, bol v tom istom roku pokrstený a teraz slúži v Bételi v Lilongwe.

Náhla búrka v Blantyre priniesla pravidelnému priekopníkovi Bestonovi Madeyovi neočakávanú príležitosť. Ukryl sa na verande malého kostola. Zatiaľ čo čakal, kým neprestane pršať, začul, že nejakí ľudia sa svojho farára pýtajú: „Idú všetci dobrí ľudia do neba?“ Farár nevedel odpovedať. Pretože im brat Madeya veľmi chcel pomôcť, vošiel do kostola a ponúkol sa, že im túto otázku zodpovie. Na jeho prekvapenie to prijali. Nasledovalo mnoho ďalších otázok a zakrátko bolo vedených sedem biblických štúdií.

Príležitosti na vydávanie svedectva využívali aj mladí v škole. Keď mala Dorothy Nakulová napísať slohovú prácu, rozhodla sa písať o pôvode Vianoc. Na jej učiteľa to urobilo taký dojem, že jej prácu ukázal ďalším učiteľom. „Odkiaľ si čerpala tie informácie?“ pýtali sa. Vďaka tomu Dorothy rozšírila svojim učiteľom 17 časopisov.

 „Milý strýko“

Hoci Jehovovi služobníci museli znášať veľa súženia, nikdy sa necítili osamelí. Vedeli, že ich podporuje Jehova, a dôverovali v lásku a podporu celosvetového bratstva.

Okrem toho, čo robili odbočky v Rodézii (teraz Zimbabwe) a Zambii, zrelí miestni bratia sa veľmi usilovali zabezpečiť, aby stádo v Malawi dostávalo láskyplnú starostlivosť a duchovný pokrm. Dôležitú úlohu v tom zohrával výbor krajiny alebo štáb, ako ho nazývali. Čo patrilo k jeho práci? Lemon Kabwazi, ktorý slúžil vo výbore krajiny mnoho rokov, hovorí: „V prvom rade sme mali zodpovednosť zabezpečiť, aby sa k našim bratom dostávala literatúra. A tak sme veľa času trávili organizovaním a povzbudzovaním kuriérov a krajských dozorcov. Navštevovali sme aj bratov, ktorí boli obeťami prenasledovania, aby sme videli, ako by sme im mohli pomôcť a posilniť ich.“

Do rôznych zborov sa posielali povzbudzujúce listy a zásielky. Bolo riskantné využívať poštové služby, a tak bratia  vymysleli špeciálne šifry a prezývky, aby jeden druhého neprezradili. Listy z výboru krajiny boli podpisované skratkou „S. O.“ ​(Staff Office, štáb). Takto aj keď úrady nejaký list zachytili, nezistili, čo to všetko znamená. Krajskí dozorcovia boli známi pod číslami krajov, ktorým slúžili, a návštevy krajského dozorcu boli označované ako „mimoriadne týždne“. Aj dnes niektorých počuť, ako hovoria: „Čoskoro nás príde na mimoriadny týždeň navštíviť M-11.“ A čo samotný výbor krajiny? Listy z celej krajiny boli adresované „milému strýkovi“ a odpovede boli posielané rôznym „synovcom“ a „neteriam“. Taký obozretný prístup pomohol udržať komunikáciu počas mnohých rokov zákazu.

Starší, ktorí slúžili vo výbore krajiny, naozaj ukázali, čo znamená hľadať najprv záujmy Kráľovstva. (Mat. 6:33) Niektorí, napríklad Ellyson Njunga, Havery Khwiya, Adson Mbendera a Lemon Kabwazi, stále slúžia Jehovovi ako služobníci celým časom. Ich príklad vernosti povzbudzuje mnohých ďalších, aby kládli Kráľovstvo na prvé miesto vo svojom živote a zachovávali si rýdzosť napriek nepriaznivým okolnostiam.

Politické zmeny

Nová vlna „demokratického“ zápalu, ktorá začala zaplavovať južnú Afriku, neobišla ani Malawi. V roku 1992 vzrástol medzinárodný tlak vyvíjaný na vládu, aby zlepšila stav v oblasti dodržiavania ľudských práv. Prezident Dr. Banda na to reagoval oznámením: „Každý, kto núti ľudí, aby si kupovali stranícke preukazy... koná proti zásadám Malawijskej kongresovej strany.“ A dodal: „Je to veľmi zlé, veľmi zlé... nikdy som nikomu neprikázal robiť také veci.“ Dr. Banda tak zastavil to, čo našim verným bratom v Malawi 25 rokov spôsobovalo veľa utrpenia.

 Potom Jehovovi svedkovia zistili, že väčšina ich zhromaždení a zjazdov sa môže konať otvorene a slobodne. Už nebolo hlásené nijaké ďalšie obťažovanie ani prenasledovanie. Konečne tu bola istá miera slobody a bratia ju naplno využili. Ale na to, čo sa stalo potom, neboli pripravení.

„Jehova je obdivuhodný Boh!“

Akým nezabudnuteľným dňom je pre Jehovov ľud v Malawi 12. august 1993! Zákaz, ktorý trval skoro 26 rokov, bol napokon zrušený. Bratia si to najskôr ani neuvedomili. V roku 1967, keď bol vyhlásený zákaz, vyšli noviny po celej krajine s tučnými titulkami, ktoré informovali o kroku podniknutom proti „‚nebezpečnej‘ sekte“ — Jehovovým svedkom. Teraz, keď bol zákaz zrušený, nebolo počuť ani šepnutie. Istý brat vlastne čisto náhodou narazil v novinách Government Gazette na malý oznam. Bratia boli naplnení radosťou, keď k nim táto správa pomaly prenikala, ale nemohli si pomôcť, aby nepociťovali určitú nedôveru. Prečo? Brat Kabwazi povedal: „Modlili sme sa, aby bol jedného dňa zákaz zrušený. Ale nikdy sme si nemysleli, že sa to stane za života Dr. Bandu.“ Dodal: „Jehova je obdivuhodný Boh!“

Pred zákazom, v roku 1967, bolo so zbormi aktívne spojených asi 18 000 zvestovateľov. Koľko ich bolo teraz, po 26 rokoch často brutálneho odporu? Nový vrcholný počet 30 408! Rýdzosť našich bratov a sestier zvíťazila nad všetkými nepriaznivými okolnosťami — na chválu Jehovovho slávneho mena!

Jehovovi svedkovia boli naplnení radosťou zo svojej novozískanej slobody. Ale uvedomovali si tiež, že pred nimi je viac práce než kedykoľvek predtým.

 Mimoriadna kampaň

Len čo sa táto správa dostala do kancelárie odbočky v Zambii, bol Ed Finch vyslaný do Malawi, tentoraz nie ako turista, ale aby pomáhal obnoviť dielo Jehovových svedkov v Malawi na právnom základe. Počas svojej návštevy mal spolu s manželkou Lindou príležitosť spolupracovať s anglickým zborom v Blantyre. Väčšina tamojších zvestovateľov nikdy nezvestovala z domu do domu. Je pochopiteľné, že boli nervózni. Ale po tom, čo ich Finchovci chvíľu presviedčali, vyšli do tejto služby všetci. Aké to bolo vzrušujúce, keď sa po niekoľkých hodinách vrátili, aby si porozprávali skúsenosti! Mnoho majiteľov bytov dychtivo počúvalo. Ďalší im gratulovali k slobode, z ktorej sa teraz Jehovovi svedkovia tešili. Potom už bolo pre bratov oveľa ľahšie pracovať v tejto službe.

Práca na opätovnom zaregistrovaní diela Jehovových svedkov v Malawi bola spočiatku dosť náročná. Na žiadnom z vládnych úradov nebolo možné nájsť nijaký dôkaz, že v Malawi bola vôbec niekedy Spoločnosť zaregistrovaná. Potom si Ed Finch jedného dňa všimol na matrike v Blantyre sadu starých zväzkov. Zložil z police spis označený „W“. Áno, bola tam pôvodná registrácia! Teraz už právna stránka vecí pokračovala rýchlo. Dňa 15. novembra 1993 bola Watch Tower Bible and Tract Society of Pennsylvania, právny nástroj používaný Jehovovými svedkami, zaregistrovaná a Jehovovi svedkovia boli v Malawi znova právne uznaní ako náboženstvo.

Koncom toho istého roku bola po celej krajine zorganizovaná mimoriadna kampaň s traktátom. Bolo vhodné, že sa v troch hlavných jazykoch ponúkal traktát Čomu veria Jehovovi svedkovia? Poslúžilo to dvom účelom. Po prvé, pomohlo to bratom a sestrám, aby opäť začali byť činní vo  verejnej službe, a po druhé, ľuďom to pomohlo, aby sa osobne dozvedeli fakty o Jehovových svedkoch. Rozšírených bolo vyše milióna výtlačkov a do kancelárie odbočky v Zambii prichádzalo mnoho listov vyjadrujúcich záujem. Z domu do domu a na uliciach Malawi bolo opäť počuť verejné prevolávanie na chválu Jehovovi!

Reorganizácia diela

Keď sa správa o zrušení zákazu dostala do Zambie, práve tam prebiehala prvá trieda školy služobného vzdelávania pre krajiny južnej Afriky. Medzi bételitmi a aj medzi študentmi to vyvolalo veľký rozruch. Akí vzrušení boli dvaja študenti, keď dostali pridelenie do Malawi! Boli prvými zahraničnými služobníkmi celým časom, ktorí boli pridelení do tejto krajiny od roku 1967. Títo dvaja bratia, Andrew Bird a Karl Offermann, teraz slúžia v Bételi v Lilongwe. Bernard Mazunda, prvý Malawijčan, ktorý dostal toto školenie v tej istej triede, teraz slúži ako krajský dozorca spolu s absolventmi neskorších tried tejto školy.

Medzitým sa bratia zo zambijskej odbočky ďalej zaoberali problémami súvisiacimi s reorganizáciou diela v Malawi. Zakrátko zistili, že hoci Jehovovi svedkovia už nie sú v krajine zakázaní, ich literatúra je ešte stále zakázaná. Konalo sa užitočné stretnutie s ministrom spravodlivosti, aby sa táto záležitosť vyriešila. On ihneď podnikol kroky na zrušenie zákazu literatúry Spoločnosti. A navyše ponúkol pomoc pri hľadaní vhodného pozemku pre novú kanceláriu odbočky. Vďaka tomu bola na odkúpenie poskytnutá znamenitá 12-hektárová parcela v Lilongwe. Na tomto centrálne umiestnenom pozemku už prebiehajú práce na výstavbe novej odbočky.

 Akí boli mnohí potešení, keď sa zbory začali opäť stretávať otvorene a keď stretli priateľov, ktorých nevideli od čias pred vyhlásením zákazu! Zhromaždenia sa preťahovali, ale zdalo sa, že to nikomu neprekáža. Keď poslucháči dávali najavo ocenenie za prednášky bratov, už sa nemuseli obmedzovať len na šúchanie rúk. Miesto toho sálou znel nadšený potlesk každému, kto sa objavil na pódiu. Piesne Kráľovstva už nemuseli spievať tlmenými hlasmi. Bratia teraz mohli spievať nahlas a jasne. Všetci si rýchlo obľúbili pieseň „Ďakujeme ti, Jehova“.

Napriek tomu bratia chápali, že potrebujú pomoc, aby mohli držať krok v organizačných záležitostiach. Starší pokorne a horlivo prijímali pokyny z kancelárie Spoločnosti a od ďalších zvlášť školených bratov. Netrvalo dlho a v zboroch bolo vidieť rýchle zlepšenia v organizačných postupoch. Pokračoval aj vzrast počtu zvestovateľov. V služobnom roku, ktorý nasledoval po zrušení zákazu, bolo pokrstených 4247 nových učeníkov a Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti sa zúčastnilo 88 903 ľudí.

 Prichádza ďalšia pomoc

Krajiny sa zmocnilo veľké vzrušenie, keď sa rozšírila správa, že sa vrátia dve misionárske dvojice, ktoré slúžili v Malawi pred zákazom. Keith a Anne Eatonovci, ktorí medzitým slúžili v Zimbabwe, prišli 1. februára 1995, aby pomáhali pri práci v kancelárii v Lilongwe. Po nejakom čase boli do misionárskeho domova v Blantyre pridelení Jack a Linda Johanssonovci, ktorí medzitým slúžili v Zaire (teraz Konžská demokratická republika). Obom dvojiciam bolo obnovené povolenie na trvalý pobyt v krajine. Z akých šťastných opätovných stretnutí s malawijskými bratmi a sestrami, ktorí s nimi slúžili pred zákazom, sa tešili títo dlhoroční misionári!

Malcolm Vigo, ktorý teraz slúži v nigérijskej odbočke, ale keď bol vyhlásený zákaz, bol služobníkom odbočky v Malawi, dostal vo februári 1995 výsadu byť prvým zónovým dozorcom v Malawi a navštíviť túto krajinu po mnohých rokoch. Sprevádzala ho aj jeho manželka Linda Louise. Ako to hodnotil? „Bola to veľmi vzrušujúca skúsenosť a veľká výsada! Cítil som sa, akoby som prichádzal domov.“

 Medzičasom boli do Malawi pridelení aj ďalší misionári a spôsobilí bratia z okolitých odbočiek. Z poľa prichádzali listy. Bola tu určite „hojnosť práce v Pánovom diele“. — 1. Kor. 15:58.

„Radostný ľud chváliaci Boha“

Predstavte si, ako sa malawijskí svedkovia cítili, keď v júli a v auguste 1995 mohli prvý raz po 28 rokoch usporiadať oblastné zjazdy. Ako to býva na väčšine zjazdov v Afrike, rodiny si so sebou priniesli celú katundu (batožinu)  vrátane prikrývok, hrncov a panvíc, a dokonca dreva na kúrenie, aby si mohli uvariť jedlo.

Väčšina prítomných si nepamätala posledné série zjazdov, ktoré sa konali tesne pred zákazom. Buď boli príliš mladí, alebo sa narodili po tom období, alebo vtedy ešte nepoznali pravdu. A tak to bol pre väčšinu prvý oblastný zjazd. Aké bolo vhodné, že mal námet „Radostný ľud chváliaci Boha“. Po príchode na miesta zjazdov si niektorí neveriacky pretierali oči a vraveli: „Nesníva sa mi to?“ Boli nadšení, že počas tohto zjazdového programu sú zjednotení so spoluctiteľmi na celom svete. Na rôznych miestach krajiny sa konalo dovedna deväť zjazdov a celková účasť bola vyše 77 000 prítomných! Nadšene bol prijatý nový nástroj na používanie vo zvestovateľskej službe — kniha Poznanie, ktoré vedie k večnému životu. Hoci na tomto zjazde bola vydaná len v angličtine, bratia sa potešili, keď sa dozvedeli, že už sa pracuje na jej preklade do jazyka čičewa.

 V Malawi sa konal aj anglický zjazd. I keď bol malý, bol v podstate medzinárodnou záležitosťou. Hostia prišli z Južnej Afriky, Mozambiku, Zairu, Zambie a Zimbabwe. Je zaujímavé, že tento zjazd sa konal v konferenčnom stredisku Kwacha v Blantyre, ktoré Dr. Banda zvlášť postavil na konanie niektorých politických zhromaždení svojej strany. Hostia so zatajeným dychom počúvali, keď bol vedený rozhovor s dvoma miestnymi svedkami Widdasom Madonom a Lacksonom Kunjem o ich skúsenostiach počas rokov zákazu. Prítomný bol aj Ed Finch, ktorý o tejto radostnej príležitosti hovorí: „Ako dlho sme sa o tento deň všetci modlili! Teraz tieklo po tvárach tých, ktorí sa tu zhromaždili, veľa sĺz radosti. Mali sme v očiach slzy a zvieralo nám hrdlo, keď sme sledovali, ako Victor Lulker krstí svoju dcéru Angeline, nie tajne vo vani, ale verejne.“ Keď sa zjazd končil dojímavou piesňou „Ďakujeme ti, Jehova“, bratia sa nebránili slzám a ich srdcia opäť prekypovali radosťou. Na všetkých týchto deväť zjazdov bude radostný ľud chváliaci Boha, ktorý sa ich zúčastnil, dlho pamätať.

Obnovená činnosť odbočky

Dňa 1. septembra 1995 sa z kancelárie v Malawi opäť stala odbočka fungujúca pod vedením vedúceho zboru. Tentoraz odbočka sídlila v Lilongwe. V Malawi bolo 542 zborov a viac než 30 000 zvestovateľov, a tak bolo veľa práce.

Teraz sa veci dali skutočne do pohybu! Desať bételitov muselo spočiatku veľmi tvrdo pracovať, aby zvládli veľké množstvo práce. Teraz im pomáhajú ďalší bételiti a iní bratia, ktorí sa dali k dispozícii. Čičewský a tumbukský prekladateľský tím boli tiež presunuté zo Zambie späť do „domova“ týchto jazykov.

 Odbočka má veľmi veľa práce aj s poskytovaním pomoci bratom, aby sa mohli vyrovnávať s novými situáciami, ktoré skúšajú ich lojálnosť. Patrí k nim zdravenie zástavy, nemravnosť, zneužívanie drog a zlá spoločnosť. Na pomoc tým, ktorí stoja pred spornou otázkou týkajúcou sa transfúzie krvi, bol založený úsek Nemocničných informačných služieb.

Veľkou pomocou sú aj dvaja bratia s manželkami, ktorí boli do Malawi preložení z Južnej Afriky, kde vykonávali prácu cestujúcich dozorcov. Vykonávajú znamenitú prácu ako oblastní dozorcovia.

Prednedávnom, 20. marca 1997, sa odohrala iná vzrušujúca udalosť. Počas poludňajších rozhlasových správ sa svedkovia v celom Malawi potešili, keď počuli, že vláda vracia Spoločnosti niekdajšie priestory odbočky. Boli skonfiškované v roku 1967 bývalou vládou a používalo ich ústredie Malawijskej kongresovej strany pre južnú oblasť. Ale teraz boli opäť v rukách právoplatných vlastníkov — asi po 30-ročnej prestávke. Aké to bolo svedectvo pre celú krajinu,  keď bola táto správa po celý deň opakovaná v každom rozhlasovom spravodajskom vysielaní vo všetkých hlavných jazykoch! Teraz sa tieto priestory opäť používajú na pravidelné kresťanské zhromaždenia Jehovových svedkov.

Jehova dáva vzrast

Od zrušenia zákazu Jehova skutočne žehná dielo svojich služobníkov v Malawi. Mnohí majitelia bytov horlivo pozývajú Jehovových svedkov do svojich domovov a prijímajú ich literatúru a ponuku bezplatného domáceho biblického štúdia. Keď sa nedávno konal jeden z oblastných zjazdov „Viera v Božie Slovo“, istá žena bola prekvapená, keď videla, ako sa neďaleko mesta Namitete zhromažďuje veľký zástup Jehovových svedkov. „Odkiaľ prišli všetky tie tisíce ľudí?“ pýtala sa. „To je úžasné! Tak dlho ste boli zakázaní.“ Táto žena, pohnutá tým, čo videla, sa pripojila k šťastnému zástupu ctiteľov a vypočula si program. Potom súhlasila, že aj ona bude študovať Bibliu.

Na pravdu reagujú aj bývalí nepriatelia a niektorí boli podnietení ospravedlniť sa za svoje skutky počas zákazu. „To nie my,“ hovoria. „To vláda nás podnecovala robiť vám také zlé veci.“ Bratia sú veľmi šťastní, že takých ľudí môžu privítať na svojich zhromaždeniach. Aj bývalý vládny minister, ktorý „vítal“ našich bratov pri ich nútenom návrate z Mozambiku v roku 1975 a ktorý im povedal, aby sa vrátili do svojich dedín a spolupracovali s vládnucou politickou stranou, študuje s istým priekopníkom v Lilongwe.

Žiaden svedok neprejavuje roztrpčenie. Žiaden sa neusiluje o pomstu. (Rim. 12:17–19) Chváliť Jehovu Boha, keď na to majú slobodu, je jediné, čo chcú teraz robiť. Dychtivo sa chcú učiť, ako používať všetky nástroje, ktoré im v službe pomôžu byť efektívnymi učiteľmi. Keď používajú  také nástroje ako Rozhovory z Písma a Poznanie, ktoré vedie k večnému životu, ako aj videofilmy Spoločnosti, pomáhajú tisícom záujemcov začať študovať Bibliu.

Nevieme, ako dlho nám Jehova umožní ďalej vyhľadávať ľudí, ktorí sú „správne naklonení k večnému životu“. (Sk. 13:48) Je však zrejmé, že v tejto krajine je úžasný potenciál na duchovnú žatvu. V júni 1998 podal správu nový vzrušujúci vrcholný počet zvestovateľov — 42 770! Na oblastných zjazdoch „Viera v Božie Slovo“, ktoré sa konali v roku 1998 bolo 152 746 prítomných a na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti, ktorá sa slávila na jar v tom istom roku, bolo 120 412 prítomných!

Áno, Jehovovi svedkovia v Malawi skutočne hľadia v ústrety veľmi svetlej budúcnosti. Očakávajú, že pred príchodom Jehovovho dňa ešte pomôžu mnohým tisícom ľudí prísť k presnému poznaniu Božieho Slova. Tešia sa aj na deň, keď budú môcť privítať späť zo smrti členov rodiny a drahých priateľov — kresťanských bratov a sestry, ktorí boli ochotní radšej zomrieť, než by sa dopustili kompromisu voči svojej drahocennej viere. S dychtivosťou čakajú na deň, keď bude Malawi súčasťou celosvetového raja, v ktorom bude každý prebývať v bezpečí a všetci, ktorí milujú Jehovu a slúžia mu, budú sa môcť tešiť z dokonalého života navždy.

Jehovovi svedkovia v Malawi vydržali veľké útoky na svoju vieru. Ich rýdzosť za nepriaznivých okolností bola a je zdrojom povzbudenia pre celé celosvetové bratstvo, ktorého sú časťou. A ich dychtivá túžba kázať dobré posolstvo „v priaznivom i v obťažnom období“ je príkladom hodným napodobňovania. (2. Tim. 4:2) Tí, ktorí ich spoznali, cítia, že nachádzajú „horúce srdce Afriky“.

[Mapa na strane 191]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ZAMBIA

tábory Sinda Misale

MALAWI

jazero Malawi

Lilongwe

Zomba

Blantyre

vrch Mulanje

MOZAMBIK

tábory Mlangeni

tábory Milange

MOZAMBIK

 [Celostránkový obrázok na strane 148]

[Obrázok na strane 153]

Gresham Kwazizirah, pokrstený v roku 1925

[Obrázok na strane 157]

Bill McLuckie v kancelárii Spoločnosti v Zombe

[Obrázok na strane 162]

Typická malawijská dedina

[Obrázok na strane 165]

Alex Mafambana

[Obrázky na strane 170]

Svedkovia prichádzajúci v roku 1966 na zjazd neďaleko vrchu Mulanje

 [Obrázky na strane 177]

Svedkovia sú zakázaní; brána budovy odbočky je zamknutá

[Obrázok na strane 178]

Hoci bol dom Finleyho Mwinyereho zničený, on sa zameriaval na to, aby posilňoval svojich bratov

[Obrázok na strane 186]

Bill McLuckie s manželkou Denise

[Obrázok na strane 192]

Centrálna plocha, kde bolo poskytované biblické poučovanie a kde boli prideľované úlohy v tábore

[Obrázok na strane 193]

Batson Longwe

[Obrázok na strane 194]

Utečenecký tábor Nazipoli neďaleko Mlangeni, s domami, ktoré pre svoje rodiny postavili svedkovia

[Obrázky na stranách 200, 201]

Hoci boli svedkovia v minulosti pre svoju vieru väznení, ďalej slúžia s radosťou

[Obrázok na strane 202]

Kuriéri, ktorí riskovali slobodu, aby pre svojich bratov zaobstarali duchovný pokrm

[Obrázok na strane 204]

Počas zákazu boli Ed a Linda Finchovci pravidelnými návštevníkmi Malawi

[Obrázok na strane 210]

Starší zhromaždení v škole služby Kráľovstva v triede pod holým nebom

[Obrázok na stranách 215]

Keith a Anne Eatonovci, Linda a Jack Johanssonovci — šťastní, že sú opäť v Malawi

[Obrázky na strane 216]

Výbor odbočky (zhora nadol): Lemon Kabwazi, Keith Eaton, Colin Carson

[Obrázky na strane 217]

Hore: Keď boli vrátené bývalé priestory odbočky, svedkovia nadšene dobrovoľne pracovali pri ich čistení

Vpravo: Bratia so zborovými zásielkami literatúry z odbočky

[Obrázok na strane 218]

Opätovné stretnutie Malcolma Viga s Widdasom Madonom, s ktorým Malcolm slúžil v odbočke pred zákazom

[Obrázok na strane 220]

Sála Kráľovstva so slamenou strechou. Sály Kráľovstva potrebuje ešte ďalších 600 zborov!

 [Obrázky na strane 223]

Radostní svedkovia v Malawi ďalej oznamujú dobré posolstvo o Kráľovstve