Je nedeľa 16. nisana a učeníci sú skľúčení. Nedokážu pochopiť, prečo je hrobka prázdna. (Matúš 28:9, 10; Lukáš 24:11) Neskôr v ten deň Kleofáš ešte s jedným učeníkom odchádzajú z Jeruzalema do dediny Emauzy, ktorá je odtiaľ asi 11 kilometrov.

Cestou sa rozprávajú o tom, čo sa v poslednom čase udialo. Nato sa k nim pripája nejaký neznámy muž. Pýta sa ich: „O čom sa to spolu rozprávate?“ Kleofáš odpovedá: „Si cudzinec a bývaš v Jeruzaleme sám, že nevieš, čo sa v ňom v týchto dňoch stalo?“ Muž sa ich pýta: „A čo sa stalo?“ (Lukáš 24:17–19)

„Nepočul si o Ježišovi Nazaretskom?“ hovoria. „My sme dúfali, že on vyslobodí Izrael.“ (Lukáš 24:19–21)

Kleofáš a jeho spoločník sa rozhovoria o všetkom, čo sa v ten deň odohralo. Spomínajú, že ženy, ktoré išli k hrobke, kde bol Ježiš pochovaný, ju našli prázdnu a že videli niečo nadprirodzené – anjelov, ktorí im povedali, že Ježiš je nažive. Potom k hrobke išli aj iní a „zistili, že je to presne tak, ako hovorili ženy“. (Lukáš 24:24)

Títo dvaja učeníci sú z toho všetkého očividne zmätení. Neznámy muž, ktorý vidí, že ich nesprávne uvažovanie im bráni uveriť v Ježišovo vzkriesenie, im vyčíta: „Akí ste neochotní rozmýšľať a aké máte nevnímavé srdce! Prečo neveríte tomu, čo hovorili proroci? Či nemal Kristus toto všetko vytrpieť, aby bol oslávený?“ (Lukáš 24:25, 26) A začne im vysvetľovať mnoho pasáží z Písma, ktoré sa vzťahujú na Krista.

Keď sú už blízko Emauz, dvaja učeníci sa chcú dozvedieť ešte viac, a tak na muža naliehajú: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a o chvíľu bude tma.“ Muž teda pristane a spoločne sa idú navečerať. Keď vysloví modlitbu a začne lámať chlieb a podávať im ho, zrazu ho spoznajú. Ale on v tej chvíli zmizne. (Lukáš 24:29–31) Teraz už vôbec nepochybujú o tom, že Ježiš žije!

Vzrušene sa zhovárajú: „Či nehorelo naše srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písmo?“ (Lukáš 24:32) Ponáhľajú sa naspäť do Jeruzalema, kde nájdu apoštolov, ktorí sa tam zhromaždili s ďalšími učeníkmi. No skôr než im stihnú vyrozprávať, čo zažili, tí ich predbehnú: „Pán bol naozaj vzkriesený! Zjavil sa Šimonovi!“ (Lukáš 24:34) Potom aj títo dvaja vyrozprávajú, ako na vlastné oči videli Ježiša.

Zrazu všetci zažijú niečo šokujúce – v miestnosti sa objaví Ježiš! Je to neuveriteľné, lebo zo strachu pred Židmi zamkli dvere. A predsa Ježiš stojí medzi nimi. Láskavo im hovorí: „Pokoj vám.“ Ale oni sú vydesení. Opäť si myslia, že „vidia ducha“. (Lukáš 24:36, 37; Matúš 14:25–27)

Aby ich presvedčil, že nie je žiaden prízrak ani výplod ich fantázie, ukazuje im svoje ruky a nohy a hovorí: „Prečo ste vystrašení a prečo máte v srdci pochybnosti? Pozrite sa na moje ruky a nohy, že som to ja. Dotknite sa ma a sami sa presvedčte, lebo duch nemá mäso a kosti, ale ako vidíte, ja mám.“ (Lukáš 24:36–39) Všetci žasnú a sú radosťou celí bez seba, hoci stále nemôžu uveriť vlastným očiam.

Ježiš sa im teda pokúša pomôcť iným spôsobom. Pýta sa ich: „Nemáte tu niečo na jedenie?“  Podajú mu kus pečenej ryby a on ju pred nimi je. Potom hovorí: „Spomeňte si, čo som vám hovoril, keď som bol ešte s vami [pred mojou smrťou], že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom Zákone, v Prorokoch a v Žalmoch.“ (Lukáš 24:41–44)

Ježiš predtým pomohol Kleofášovi a jeho spoločníkovi pochopiť význam Písma a teraz sa ho snaží vysvetliť všetkým, ktorí sa tu zhromaždili. Hovorí: „Je napísané, že Kristus bude trpieť, na tretí deň vstane z mŕtvych a na základe jeho mena sa bude vo všetkých národoch zvestovať pokánie na odpustenie hriechov – a začne sa od Jeruzalema. Vy o tom máte vydávať svedectvo.“ (Lukáš 24:46–48)

Apoštol Tomáš tu z nejakého dôvodu nie je. V nasledujúcich dňoch mu ostatní nadšene oznamujú: „Videli sme Pána!“ No on hovorí: „Kým neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nedotknem sa rán na jeho rukách a v jeho boku, rozhodne neuverím.“ (Ján 20:25)

O osem dní sa učeníci opäť stretnú za zamknutými dverami, ale tentoraz je s nimi aj Tomáš. Ježiš sa medzi nimi objaví v hmotnom tele a pozdraví ich: „Pokoj vám.“ Nato sa obráti k Tomášovi a hovorí mu: „Pozri na moje ruky, dotkni sa ich. A vystri ruku a dotkni sa rany v mojom boku a už nepochybuj, ale ver.“ Tomáš vykríkne: „Môj Pán a môj Boh!“ (Ján 20:26–28) Teraz už nemá ani najmenšiu pochybnosť o tom, že Ježiš žije ako mocná duchovná bytosť, ktorá zastupuje Boha Jehovu.

„Uveril si, lebo si ma videl?“ pýta sa Ježiš Tomáša. Potom hovorí: „Šťastní sú tí, čo nevideli, a predsa veria.“ (Ján 20:29)