Podobenstvo o stratenom synovi, ktoré Ježiš práve vyrozprával, malo vyberačom daní, znalcom Zákona a farizejom pomôcť pochopiť, že Boh je ochotný odpustiť kajúcnikom. (Lukáš 15:1–7, 11) Teraz sa Ježiš obracia na svojich učeníkov. Rozpráva ďalšie podobenstvo, tentoraz o bohatom mužovi, ktorý sa dozvie, že správca jeho domu si nekoná prácu tak, ako by mal.

Správca bol obvinený z toho, že „rozhadzuje majetok“ svojho pána. Preto sa ho pán rozhodne prepustiť. Správca premýšľa: „Čo mám robiť, keď ma môj pán chce prepustiť? Kopať nevládzem a žobrať sa hanbím.“ Potom dostane nápad: „Už viem, čo urobím, aby ma ľudia prijímali do svojho domu, keď už nebudem správcom.“ Okamžite si dá zavolať dlžníkov svojho pána a každého z nich sa opýta: „Koľko si dlžný môjmu pánovi?“ (Lukáš 16:3–5)

Prvý odpovedá: „Sto mier olivového oleja.“ To je asi 2 200 litrov. Tento dlžník má možno veľký olivový háj alebo obchoduje s olejom. Správca mu hovorí: „Vezmi svoj dlžobný úpis, posaď sa a rýchlo napíš 50 [1 100 litrov].“ (Lukáš 16:6)

Správca sa pýta ďalšieho dlžníka: „A čo ty, koľko si dlžný?“ Ten odpovedá: „Sto veľkých mier pšenice.“ To je asi 22 000 litrov. Správca mu hovorí: „Vezmi svoj dlžobný úpis a napíš 80.“ Teda zníži mu dlh o dvadsať percent. (Lukáš 16:7)

Tento správca je ešte stále vo svojej funkcii, takže v istom zmysle je ešte stále v jeho kompetencii nakladať s majetkom pána. Keď znižuje dlhy dlžníkom, získava si priateľov, ktorí mu možno pomôžu, keď príde o svoje miesto.

O nejaký čas sa pán dozvedá, čo správca urobil. Hoci preňho to znamená stratu, zapôsobí to naňho. Správcovi hovorí, že aj keď „konal nepoctivo“, zaslúži si pochvalu za to, že „je prezieravý“. Ježiš dodáva: „Ľudia v tomto svete sa v praktickom ohľade správajú k sebe navzájom múdrejšie ako synovia svetla.“ (Lukáš 16:8)

Ježiš tým nechce povedať, že schvaľuje správcove spôsoby, ani nepovzbudzuje k nečestným obchodným praktikám. Na čo teda myslí? Svojich učeníkov nabáda: „Robte si priateľov pomocou bohatstva tohto sveta, aby vás, keď sa pominie, prijali do večných príbytkov.“ (Lukáš 16:9) Povzbudzuje ich teda k tomu, aby boli predvídaví a uvažovali prakticky. Boží služobníci, „synovia svetla“, majú  nakladať so svojím majetkom s ohľadom na večnú budúcnosť.

Človeka môže prijať do nebeského Kráľovstva alebo do pozemského raja pod vládou tohto Kráľovstva jedine Boh Jehova a jeho Syn. Mali by sme sa teda snažiť získať si ich priateľstvo a používať svoj hmotný majetok na podporu záujmov Kráľovstva. Tak si zaistíme večnú budúcnosť, keď raz zlato, striebro a iné cenné veci stratia svoju hodnotu.

Ježiš potom hovorí, že ten, kto verne spravuje a používa svoje bohatstvo či hmotné veci, bude verný aj v dôležitejších záležitostiach. A pýta sa: „Ak ste neboli verní v súvislosti s bohatstvom tohto sveta, kto vám zverí to, čo je naozaj cenné [napríklad záujmy Kráľovstva]?“ (Lukáš 16:11)

Ježiš chce svojim učeníkom povedať, že ak chcú byť prijatí „do večných príbytkov“, bude sa od nich veľa vyžadovať. Človek nemôže byť Božím služobníkom a zároveň slúžiť bohatstvu tohto sveta. Ježiš svoje podobenstvo končí slovami: „Žiaden sluha nemôže slúžiť dvom pánom, pretože ak bude jedného milovať, druhého bude nenávidieť, a ak bude jednému oddaný, druhým bude pohŕdať. Nemôžete slúžiť Bohu aj bohatstvu.“ (Lukáš 16:9, 13)