Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Hovorí nám Biblia celú pravdu o Ježišovi?

Hovorí nám Biblia celú pravdu o Ježišovi?

Čo ak Ježiš nezomrel na Golgote, ako to tvrdí Biblia? Je možné, že sa oženil s Máriou Magdalénou a mal s ňou deti? Alebo to bol asketický mystik, ktorý odmietal všetky radosti pozemského života? Je možné, že vyučoval náuky, ktoré sa líšia od toho, čo čítame v Biblii?

TAKÉTO špekulácie sa v posledných rokoch objavujú čoraz častejšie, a to sčasti vďaka niektorým populárnym filmom a románom. Okrem takýchto diel s prvkami fikcie je tu aj množstvo kníh a článkov, ktoré sústreďujú pozornosť na apokryfné spisy z druhého a tretieho storočia n. l. Tie tvrdia, že odhaľujú o Ježišovi skutočnosti, ktoré evanjeliá vynechávajú. Možno takéto tvrdenia považovať za pravdivé? Môžeme si byť istí, že nám Biblia hovorí celý, pravdivý príbeh o Ježišovi?

Ak chceme zistiť odpoveď na tieto otázky, bude dobré, ak sa zamyslíme nad troma  základnými vecami. Po prvé, potrebujeme poznať dôležité informácie o mužoch, ktorí napísali evanjeliá, a o tom, kedy ich napísali; po druhé, potrebujeme zistiť, kto a kedy zostavil biblický kánon; a po tretie, musíme zistiť niečo o pôvode apokryfných spisov a o tom, v čom sa líšia od kánonických spisov. *

Kedy boli Kresťanské grécke Písma napísané a kto ich napísal?

Podľa niektorých zdrojov bolo Matúšovo evanjelium napísané už osem rokov po Kristovej smrti, to znamená okolo roku 41 n. l. Mnohí učenci sa síce prikláňajú k neskoršiemu datovaniu, ale vo všeobecnosti sa zhodujú v tom, že knihy Kresťanských gréckych Písiem boli napísané v priebehu prvého storočia n. l.

V čase písania evanjelií ešte žili očití svedkovia Ježišovho života, smrti a vzkriesenia, a tak mohli potvrdiť pravdivosť týchto správ. Mohli tiež okamžite odhaliť akékoľvek nepresnosti. Profesor F. F. Bruce poznamenal: „Jednou zo silných stránok pôvodného apoštolského kázania je istota, s akou sa apoštoli odvolávali na poznatky poslucháčov; nehovorili len: ,Sme svedkami týchto vecí,‘ ale aj: ,Ako sami viete‘ (Skutky 2:22).“

To, že apoštol Pavol robil zázraky a dokonca vzkriesil z mŕtvych jedného muža, bolo mocným svedectvom, že v jeho službe i pri písaní jeho spisov ho podporoval Boží duch

Kto napísal Kresťanské grécke Písma? Medzi pisateľov patrili niektorí z Ježišových dvanástich apoštolov. Títo, ako aj ďalší pisatelia Biblie, medzi ktorých patrili Jakub, Júda a pravdepodobne i Marek, boli pri tom, keď bol na deň Letníc v roku 33 n. l. vytvorený kresťanský zbor. Všetci pisatelia, Pavla nevynímajúc, boli v úzkom spojení s prvým vedúcim zborom raného kresťanského spoločenstva. Tento vedúci zbor pozostával z apoštolov a starších v Jeruzaleme. (Skutky 15:2, 6, 12–14, 22; Galaťanom 2:7–10)

Ježiš svojich nasledovníkov poveril, aby pokračovali vo zvestovateľskom a vyučovacom diele, ktoré on začal. (Matúš 28:19, 20) Povedal dokonca: „Kto počúva vás, počúva i mňa.“ ​(Lukáš 10:16) Okrem toho im sľúbil, že Boží svätý duch, čiže Božia činná sila, im dá silu, ktorú na toto dielo budú potrebovať. Preto ak apoštoli alebo ich blízki spolupracovníci — muži, u ktorých bolo zjavné, že sú požehnaní Božím svätým duchom — napísali nejaké spisy, raní kresťania ich prirodzene prijímali ako autoritu.

Niektorí pisatelia Biblie potvrdili vierohodnosť spisov iných pisateľov, ako aj to, že tieto spisy boli inšpirované Bohom. Napríklad apoštol Peter sa odvoláva na Pavlove listy a dáva ich na rovnakú úroveň „s ostatným Písmom“. (2. Petra 3:15, 16) Aj apoštol Pavol uznával, že apoštoli a iní kresťanskí proroci boli inšpirovaní Bohom. (Efezanom 3:5)

Existuje preto silný dôvod považovať evanjeliá za spoľahlivé a autentické. Nie sú to žiadne legendy ani vymyslené príbehy. Sú starostlivo zaznamenanou históriou, ktorá je založená na svedectve očitých svedkov a ktorú zapísali muži vedení Božím svätým duchom.

Kto zostavil kánon?

Niektorí spisovatelia tvrdia, že kánon Kresťanských gréckych Písiem bol zostavený o niekoľko storočí neskôr cirkvou, ktorá získala veľkú moc, a to pod vedením cisára Konštantína. Fakty však svedčia o niečom inom.

Napríklad profesor cirkevných dejín Oskar Skarsaune napísal: „O tom, ktoré spisy budú zahrnuté do Nového Zákona a ktoré nie, nikdy nerozhodoval žiaden cirkevný koncil ani nejaký jednotlivec... Kritériá boli dosť jasné a rozumné: Spisy z prvého storočia n. l., ktoré boli pripisované apoštolom  alebo ich spolupracovníkom, sa považovali za spoľahlivé. Ostatné spisy, listy alebo ‚evanjeliá‘, ktoré boli napísané neskôr, zahrnuté neboli... Tento proces bol v podstate ukončený dávno pred Konštantínom a dávno predtým, než bola založená jeho cirkev moci. Nový Zákon máme vďaka cirkvi mučeníkov, a nie vďaka cirkvi moci.“

Docent Ken Berding, ktorého odborom je štúdium Kresťanských gréckych Písiem, sa k vzniku kánonu vyjadril takto: „Cirkev nezostavila kánon podľa toho, ako sa jej to hodilo; vhodnejšie by bolo povedať, že cirkev iba prijala knihy, ktoré kresťania vždy považovali za spoľahlivé Slovo od Boha.“

Ale boli za zostavením kánonu iba pokorní kresťania z prvého storočia? Biblia nám hovorí, že pri jeho zostavovaní zohralo úlohu niečo oveľa dôležitejšie — a mocnejšie.

K zázračným darom ducha, ktoré boli udeľované kresťanom v prvých desaťročiach pôsobenia kresťanského zboru, patrilo podľa Biblie aj „rozlišovanie inšpirovaných výrokov“. (1. Korinťanom 12:4, 10) Niektorí kresťania dostali nadľudskú schopnosť rozlišovať, ktoré výroky boli skutočne inšpirované Bohom a ktoré nie. Kresťania dnes preto môžu dôverovať, že spisy obsiahnuté v Biblii boli rozpoznané ako inšpirované Bohom.

Je teda zjavné, že kánon bol zostavený už v počiatkoch kresťanstva pod vedením svätého ducha. Od konca druhého storočia n. l. sa niektorí pisatelia vyjadrovali ku kanonicite biblických kníh. Títo pisatelia však nezostavovali kánon; oni iba potvrdzovali to, čo Boh už predtým schválil cez svojich zástupcov, ktorí boli vedení jeho duchom.

Presvedčivý dôkaz o pravosti kánonu, ktorý je dnes všeobecne prijímaný, podávajú aj staroveké rukopisy. Existuje vyše 5 000 rukopisov Gréckych Písiem v pôvodnom jazyku a niektoré z nich pochádzajú z druhého a tretieho storočia. Boli to tieto spisy — a nie apokryfné —, ktoré sa v prvých storočiach n. l. považovali za spoľahlivé, a preto boli odpisované a veľmi rozšírené.

No najdôležitejšie svedectvo kanonicity biblických spisov je ukryté v ich obsahu. Kánonické spisy sú v súlade so ‚vzorom zdravých slov‘, ktoré sa nachádzajú v ostatných častiach Biblie. (2. Timotejovi 1:13) Čitateľov povzbudzujú k tomu, aby milovali a uctievali Jehovu a slúžili mu, a varujú pred  poverčivosťou, démonizmom a uctievaním ľudí a anjelov. Sú historicky presné a obsahujú pravdivé proroctvá. Čitateľov tiež povzbudzujú k tomu, aby milovali iných ľudí. Práve takýmito charakteristickými črtami sa vyznačujú knihy Kresťanských gréckych Písiem. Možno povedať to isté aj o apokryfných spisoch?

V čom sú apokryfné spisy iné?

Apokryfné spisy sa úplne odlišujú od kánonických spisov. Datujú sa približne do polovice druhého storočia a neskôr, čo je oveľa neskôr ako v prípade kánonických spisov. Apokryfy vykresľujú Ježiša a kresťanstvo v inom svetle než inšpirované Písma.

Napríklad apokryfné Tomášovo evanjelium pripisuje Ježišovi viacero zvláštnych výrokov. Podľa jedného z nich povedal, že pretvorí Máriu na muža, aby mohla vojsť do nebeského Kráľovstva. Tomášovo evanjelium o detstve opisuje malého Ježiša ako pomstychtivé dieťa, ktoré úmyselne spôsobí smrť iného dieťaťa. Apokryfné Skutky Pavlove Skutky Petrove zdôrazňujú úplnú pohlavnú zdržanlivosť a dokonca podľa nich apoštoli nabádali ženy, aby opustili svojich manželov. V Judášovom evanjeliu sa zas píše, že Ježiš sa smial zo svojich učeníkov, keď v modlitbe ďakovali Bohu za jedlo. Takéto myšlienky sú v úplnom rozpore s tým, čo sa nachádza v kánonických knihách. (Marek 14:22; 1. Korinťanom 7:3–5; Galaťanom 3:28; Hebrejom 7:26)

V mnohých apokryfných spisoch cítiť vplyv gnostikov, ktorí tvrdili, že Stvoriteľ, Jehova, nie je dobrým Bohom. Gnostici tiež verili, že vzkriesenie nie je doslovné, že všetko hmotné je zlé a že pôvodcom manželstva a rozmnožovania je Satan.

Autorstvo viacerých apokryfných kníh sa pripisuje určitým biblickým postavám, ale skutočnosť je iná. Boli tieto knihy vylúčené z Biblie na základe nejakej zlovestnej konšpirácie? M. R. James, odborník na apokryfy, povedal: „Niet pochybností o tom, kto ich vylúčil z Nového Zákona: vylúčili sa samy.“

Biblickí pisatelia varovali pred prichádzajúcim odpadlíctvom

V kánonických spisoch nachádzame viacero varovaní pred hroziacim odpadlíctvom, ktoré malo skaziť kresťanský zbor. Toto odpadlíctvo sa v skutočnosti začalo už v prvom storočí, ale apoštoli bránili jeho šíreniu. (Skutky 20:30; 2. Tesaloničanom 2:3, 6, 7; 1. Timotejovi 4:1–3; 2. Petra 2:1; 1. Jána 2:18, 19; 4:1–3) Takéto varovania vrhajú svetlo na spisy, ktoré sa začali objavovať po smrti apoštolov a ktoré protirečili Ježišovmu učeniu.

Je pravda, že apokryfné spisy sa niektorým učencom a historikom môžu zdať starobylé, a preto úctyhodné. Ale predstavte si, že by učenci zhromaždili kopu pochybných písomných informácií zo súčasnosti, napríklad z nejakých bulvárnych časopisov a z publikácií radikálnych náboženských kultov, a potom by ich uschovali na bezpečné miesto. Stali by sa tieto informácie s plynúcim časom pravdivými a spoľahlivými? Stali by sa lži a nezmysly obsiahnuté v týchto zdrojoch po 1 700 rokoch pravdivými iba preto, že by boli veľmi staré?

Samozrejme, že nie! Podobne je to s tvrdeniami, že Ježiš sa oženil s Máriou Magdalénou, a s inými podivnými výrokmi z apokryfných kníh. Prečo by sme mali dôverovať takým nespoľahlivým zdrojom, najmä ak máme k dispozícii spoľahlivé zdroje? Všetko, čo si Boh želá, aby sme vedeli o jeho Synovi, sa nachádza v Biblii — v knihe, na ktorú sa môžeme spoľahnúť.

^ 4. ods. Slovo „kánon“ sa vzťahuje na zbierku biblických kníh, ktoré obsahujú presvedčivé dôkazy o tom, že boli inšpirované Bohom. Za kánonických sa všeobecne považuje 66 kníh, ktoré sú neoddeliteľnou a nevyhnutnou súčasťou Božieho Slova.