„AHOJ. Ako sa máš?“

Pravdepodobne aj ty používaš podobné slová, keď niekoho stretneš. Okrem toho mu možno podáš ruku alebo ho objímeš. Slová a zvyky sa v rôznych častiach sveta líšia, ale pozdrav sa všade považuje za prejav slušnosti. Keby sme druhých nezdravili alebo pozdrav neopätovali, bolo by to neláskavé, ba až neslušné.

Ale nie všetci majú vo zvyku pozdraviť sa. Niektorým v tom bráni plachá povaha alebo nízka sebaúcta. Ďalší majú zábrany zdraviť ľudí, ktorí sú inej rasy, pochádzajú z odlišného prostredia alebo majú iné spoločenské postavenie. Ale aj krátky pozdrav môže mať veľmi pozitívne účinky.

Polož si otázky: Čo dobré sa dá dosiahnuť pozdravom? A čo sa o pozdrave učím z Biblie?

Keď apoštol Peter privítal v zbore Kornélia, prvého kresťana z Nežidov, povedal: „Boh nie je predpojatý.“ (Sk. 10:34) Neskôr napísal, že Boh „si praje, aby všetci dospeli k pokániu“. (2. Petra 3:9) Ako prvé nám možno príde na myseľ, že v týchto veršoch sa hovorí najmä o ľuďoch, ktorí spoznávajú pravdu. Ale Peter nabáda kresťanov, aby si „ctili ľudí každého druhu, milovali celé spoločenstvo bratov“. (1. Petra 2:17) Nemali by sme teda zdraviť všetkých bez ohľadu na to, akej sú rasy a z akého prostredia či kultúry pochádzajú? Tak dokážeme, že si ich vážime a máme ich radi.

Apoštol Pavol nabádal kresťanov, aby „sa navzájom vítali, tak ako aj Kristus privítal [ich]“. (Rim. 15:7) Zmienil sa hlavne o bratoch, ktorí boli preňho „posilňujúcou pomocou“. Dnes potrebujeme povzbudenie ešte viac ako kresťania v Pavlových dňoch, lebo Satan intenzívne bojuje proti Božiemu ľudu. (Kol. 4:11; Zjav. 12:12, 17)

Keď druhých zdravíme, cítia sa vítaní. Ale z biblických správ vidíme, že pozdravom môžeme dosiahnuť aj ďalšie dobré výsledky.

Keď nastal správny čas, aby bol život Božieho Syna prenesený do lona Márie, Jehova za ňou poslal svojho anjela. Prihovoril sa jej slovami: „Dobrý deň, ty vysoko poctená, Jehova je s tebou.“ Mária nevedela, prečo za ňou anjel prišiel, a tak bola „hlboko znepokojená“. Anjel si to všimol, a preto jej povedal: „Neboj sa, Mária, lebo si našla priazeň u Boha.“ Vysvetlil jej, že Boh si ju vybral, aby sa stala matkou Mesiáša. Mária sa upokojila a pokorne povedala: „Hľa, som Jehovova otrokyňa! Nech sa mi stane podľa tvojho vyhlásenia.“ (Luk. 1:26–38)

Pre anjela bolo cťou, že mohol byť Jehovovým poslom. Nemyslel si, že rozhovor s nedokonalým človekom je pod jeho úroveň. A tak keď prišiel za Máriou, najprv ju pozdravil. Čo sa z toho učíme? Z tejto správy vidíme, aké dôležité je druhých iniciatívne zdraviť a povzbudzovať. Niekedy stačí len pár slov, aby sme druhých povzbudili a uistili ich, že sú cennými členmi Božej organizácie.

V Malej Ázii a Európe Pavol poznal mnohých kresťanov. Vo svojich listoch menovite pozdravil viacerých z nich. Niekoľko takýchto pozdravov nachádzame v 16. kapitole listu Rimanom. Menovite spomína napríklad Foibu a prosí bratov, aby „ju privítali v Pánovi spôsobom hodným svätých  a aby... jej boli nápomocní v čomkoľvek by... azda potrebovala“. Pavol pozdravil aj Prisku a Akvilu a napísal, že im „ďakuje nielen [on], ale aj všetky zbory z národov“. Pozdravil aj kresťanov, o ktorých toho nevieme veľa, napríklad „milovaného Epajneta“, tiež „Tryfajnu a Tryfósu, ženy, ktoré tvrdo pracujú v Pánovi“. Vidíme, že Pavol mal vo zvyku posielať bratom a sestrám pozdravy. (Rim. 16:1–16)

Určite si vieš predstaviť ich radosť, keď videli, že Pavol na nich s láskou spomína. Iste si Pavla i jeden druhého ešte viac obľúbili. A keď sa iní kresťania dopočuli o Pavlových láskavých pozdravoch, nepochybne to posilnilo ich vieru. Pozdrav má naozaj silu. Keď sa o bratov a sestry úprimne zaujímame, srdečne ich zdravíme a chválime, posilňujeme naše priateľstvo a kresťanskú jednotu.

Keď sa Pavol na ceste do Ríma vylodil v prístave Puteoli, miestni bratia mu prišli naproti. Keď ich Pavol zbadal, „ďakoval Bohu a nadobudol odvahu“. (Sk. 28:13–15) Niekedy máme možnosť len sa na niekoho usmiať alebo mu zamávať. Ale aj to ho môže pozdvihnúť na duchu, najmä ak je smutný alebo skľúčený.

Učeník Jakub si všimol, že niektorí kresťania zmýšľajú telesne a robia veci, ktoré sú z duchovného hľadiska neprijateľné. Preto im chcel dať dôraznú radu. (Jak. 4:4) Všimnime si však, akými slovami začal svoj list:

„Jakub, otrok Boha a Pána Ježiša Krista, dvanástim rozptýleným kmeňom: Pozdravy!“ (Jak. 1:1) Už z Jakubovho pozdravu kresťania nepochybne cítili, že sa nad nich nevyvyšuje, a preto bolo pre nich ľahšie prijať jeho radu. Pozdrav, z ktorého druhí cítia, že sme pokorní, nám môže otvoriť dvere aj k rozhovoru o vážnych veciach.

Aj keď druhých len krátko, ale srdečne a úprimne pozdravíme, môžeme ich veľmi povzbudiť. Mali by sme to robiť, aj keď sa nám zdá, že druhí na náš pozdrav vôbec nereagujú. (Mat. 22:39) Istá sestra z Írska raz prišla na zhromaždenie do sály Kráľovstva tesne pred začiatkom. Ponáhľala sa na miesto, keď sa na ňu pozrel istý brat a s úsmevom povedal: „Vitaj. Rád ťa vidím.“ Sestra okolo neho len prešla a sadla si.

O niekoľko týždňov podišla k spomínanému bratovi a povedala mu, že prechádzala ťažším obdobím, pretože mali nejaké rodinné problémy. Spomína: „V ten večer som bola veľmi rozrušená. Myslela som si, že ani nepôjdem na program. Už si ani nepamätám, o čom sa hovorilo na zhromaždení. Jediné, čo si pamätám, je tvoj pozdrav. Cítila som sa skutočne vítaná. Ďakujem.“

Brat ani netušil, že svojím krátkym pozdravom sestru tak veľmi povzbudil. Hovorí: „Keď som sa dozvedel, čo pre ňu znamenalo tých pár slov, bol som veľmi rád, že som ju vtedy pozdravil. Mám z toho radosť.“

Šalamún napísal: „Posielaj svoj chlieb po vodnej hladine, lebo po mnohých dňoch ho opäť nájdeš.“ (Kaz. 11:1) Keď si uvedomujeme, aké dôležité je zdraviť druhých, hlavne našich bratov a sestry, obohacujeme ich i náš život. Preto nikdy nepodceňujme silu pozdravu.