Z vojenského veliteľa „vojak Krista“

Rozpráva Mark Lewis

„Dobré ráno, vaše veličenstvo.“ „Dobré odpoludnie, vaša excelencia.“ „Dobrý večer, pán premiér.“ To sú len niektoré z pozdravov, ktoré som používal ako pilot a veliaci dôstojník VIP letky Austrálskeho kráľovského vojenského letectva. Na palube lietadla som viezol hlavy štátu a štátnikov do rôznych miest Austrálie a mnohých iných krajín. No dnes robím niečo omnoho uspokojujúcejšie. Rád vám poviem čo.

NARODIL som sa v roku 1951 v Perthe, v Západnej Austrálii, a vyrastal som v rodine vojaka. Ako 15-ročný som sa stal členom leteckého klubu. Tak sa zrodila moja celoživotná láska k lietaniu.

Krátko nato sa moji rodičia rozišli a naša rodina sa rozpadla. Veliteľ stíhacej letky vojenského letectva a jeho rodina ma láskavo prichýlili, kým som chodil na strednú školu. Pod jeho vplyvom som sa rozhodol stať kadetom Austrálskej kráľovskej akadémie vojenského letectva.

Dostávam „krídla“

Asi po šiestich rokoch som promoval za dôstojníka vojenského letectva. Dostal som titul a „krídla“ — stal som sa pilotom. Najprv som pilotoval vojenské dopravné lietadlo v Austrálii, južnom Tichomorí a juhovýchodnej Ázii. Často sme leteli cez vysoké horské priesmyky a do hlbokých údolí, kde sme pristávali na trávnatých pristávacích dráhach. Bolo to nebezpečné. Naša letka prišla v tých rokoch o niekoľko lietadiel a niektorých schopných ľudí. No naše misie pomáhali ľuďom v odľahlých oblastiach. Prevážali sme materiál na stavbu mostov, malé buldozéry na stavbu ciest, potravinovú pomoc a lekárske tímy. Pomáhali sme aj pri leteckej zdravotníckej evakuácii.

V roku 1978 som získal kvalifikáciu ako letový inštruktor. Vrátil som sa do akadémie vojenského letectva, teraz ako učiteľ. Tu som obnovil priateľstvo s Diane, mladou vdovou s trojročnou dcérkou. Dianin manžel bol mojím spolužiakom v akadémii, ale pri jednom leteckom nešťastí zahynul. Keď som ju požiadal o ruku, poprosila ma, aby som jej dal čas na rozmyslenie. Nebola si istá, či chce znovu za manžela pilota.

Medzitým som bol na rok prevelený za pobočníka generálneho guvernéra Austrálie. V sídle vlády v Canberre som pochopil, ako funguje politika, a dostal som sa do blízkeho kontaktu so štátnymi, vojenskými a náboženskými hodnostármi. Keď mi tam skončilo  funkčné obdobie, opäť som šiel pracovať ako letový inštruktor. Krátko nato sme sa v roku 1980 s Diane vzali.

V roku 1982 som v rámci výmenného programu prijal dvojročné školenie vo Vojenskom letectve USA, aby som sa stal dôstojníkom letovej bezpečnosti a vyšetrovateľom leteckých nešťastí. Práca ma zaviedla do rôznych kútov Spojených štátov a do Severného Írska. Mal som za úlohu vyšetrovať letecké nešťastia a vyhodnocovať dizajn lietadiel a letecké operácie s cieľom zvýšiť bezpečnosť.

Opäť v Austrálii

Keď som sa vrátil do Austrálie, naša rodina sa rozrástla na štyroch členov, pretože sa nám narodila dcérka Kerry. Keďže som bol pracovne vyťažený, Diane bola pre dcérky matkou a zároveň otcom. Náš rodinný život trpel. O tri roky som mal prvýkrát veliť letke — a hneď VIP letke vojenského letectva, o ktorej som sa zmienil v úvode. Keď v roku 1991 vypukla vojna v Perzskom zálive, moja letka tam podporovala operáciu OSN a neskôr aj ďalšie jej operácie v Pakistane, Afganistane, Afrike a Izraeli.

V roku 1992 som sa stal dôstojníkom štábu náčelníka obrany. Pri spolupráci s týmto najvyšším vojenským veliteľom v Austrálii som ešte lepšie pochopil vzťah medzi vojskom, politikou a OSN. Uvedomil som si, že OSN má mnoho nedostatkov. No zdalo sa, že je to naša jediná nádej na lepší svet. Ale zmeny v rodine ma viedli k tomu, že som svoje názory prehodnotil.

Diane dostáva odpovede

Diane bola rímskokatolíčkou a po smrti prvého manžela hľadala odpovede na svoje otázky, ale márne. Potom našu staršiu dcéru Renee začal zaujímať okultizmus. Diane bola na návšteve u priateľky a všimla si v Prebuďte sa! upútavku na budúci článok o satanizme. * Nikdy predtým Prebuďte sa! nevidela. Celou cestou domov uvažovala, ako by sa k tomu číslu mohla dostať.

O tri dni prišli k našim dverám Jehovovi svedkovia a Diane od nich tento časopis dostala. Neskôr začala študovať Bibliu a chodiť na kresťanské zhromaždenia. Bol som rád, že študuje, a dokonca som s ňou občas šiel na zhromaždenie, no necítil som potrebu viac sa tomu venovať. Nebol som nábožný. V Boha som síce veril, ale keďže som videl veľa pokrytectva, nebral som náboženstvo vážne. Nedokázal som napríklad pochopiť, prečo vojenskí duchovní kázali o láske a pokoji, no podporovali vojnu.

Diane nechávala nenápadne položené časopisy Strážna veža a Prebuďte sa!, aby som si ich mohol prečítať. Niektoré z nich som si prečítal a pozorne som ich vrátil na pôvodné miesto. Nechcel som, aby si myslela, že ma to azda zaujíma. Ako som viac spoznával Bibliu, začali ma znepokojovať dva biblické texty. Jedným z nich bolo Zjavenie 19:17, 18, kde sa píše o vtákoch, ktorí budú jesť „časti tiel vojenských veliteľov“. Druhým bolo Zjavenie 17:3, kde sa píše o „šarlátovom divom zvierati“. Svedkovia považovali toto zviera za symbol OSN, čo narúšalo moje predstavy o tejto svetovej organizácii. * Ale snažil som sa nelámať si nad tým hlavu.

V roku 1993 ma Diane pozvala na svoj krst. Vyrazilo mi to dych. Opýtal som sa jej: „Keby si si mala vybrať, vybrala by si si Jehovu alebo mňa?“ Odpovedala mi: „Jehovu. Ale pred takýmto rozhodnutím nemusím stáť. Ja vás  chcem v mojom živote oboch.“ Vtedy som si uvedomil, že sa musím dozvedieť viac o tejto druhej osobe v jej živote. Jeden miestny kresťanský starší mi navrhol, že bude so mnou študovať Bibliu, a ja som s tým súhlasil.

Veľmi ma začali zaujímať biblické proroctvá, zvlášť tie, ktoré sa týkali vojenských a politických dejín. Napríklad počas školenia vo vojenskom letectve som študoval vojenské úspechy starovekých Grékov. Teraz som sa dozvedal, že veľká časť týchto dejín bola zaznamenaná stáročia vopred v ôsmej kapitole Daniela. Toto, ako aj ďalšie proroctvá ma postupne presvedčili, že Biblia je inšpirovaná Bohom.

Aj na OSN som sa začal pozerať inak. Vedel som, že vojsko nedokáže vyriešiť problémy ľudstva, že skutočný mier sa nenastolí hrozbou vojny a že OSN nedokáže odstrániť politické, náboženské a etnické rozdiely, ktoré vyvolávajú vojnu. Začal som si uvedomovať, že iba Boh dokáže vyriešiť problémy ľudstva. Navyše som videl, že to už robí v celosvetovom bratstve Jehovových svedkov. (Žalm 133:1; Izaiáš 2:2–4) Kládol som si však otázku: ‚Môžem zanechať vojenskú kariéru a začať slúžiť Bohu?‘

Moje rozhodnutie žiť pre pravdu

Udalosti nabrali rýchly spád v roku 1994, keď som navštívil oblastný zjazd Jehovových svedkov v Sydney. Do programu bola zahrnutá biblická dráma v dobových kostýmoch. Zdôrazňovala rozhodnutie, ktoré musel urobiť staroveký Izrael — či bude slúžiť Jehovovi, alebo kanaanskemu bohu Baalovi. Jehovov prorok Eliáš oslovil Izraelitov: „Ako dlho budete pokrivkávať medzi dvoma rôznymi názormi? Ak je pravým Bohom Jehova, nasledujte ho; ale ak Baal, nasledujte toho.“ ​(1. Kráľov 18:21) Tieto slová trafili do čierneho. Bol som ako Izraeliti — páčilo sa mi jedno aj druhé. Teraz som stál pred rozhodnutím: Budem slúžiť Jehovovi alebo budem ďalej robiť kariéru vo vojsku?

Ešte v ten večer, ako sme šli autom domov, som Diane povedal, že mám v úmysle odísť z vojenského letectva a stať sa Jehovovým svedkom. Moje rýchle rozhodnutie ju prekvapilo, ale plne ma podporila. O niekoľko dní som podal výpoveď.

V tom období som bol veliteľom kadetov na Austrálskej akadémii obrany v Canberre. Mal som na starosti personál a dohliadal som na vojenské a vedecké vzdelávanie asi 1 300 kadetov, ktorí sa mali stať vojenskými, námornými a leteckými dôstojníkmi. V posledný deň školského roka som 400 kadetom vyšších ročníkov a personálu povedal, že odchádzam z vojska, aby som z domu do domu vyučoval ľudí z Biblie ako dobrovoľný kresťanský služobník. Viedlo to k niekoľkým zaujímavým rozhovorom.

Začínam slúžiť Bohu viac

Začal som zvestovať hneď na druhý deň, ako moja výpoveď nadobudla platnosť. O tri mesiace, v apríli 1995, som bol pokrstený. Potom som sa hneď, ako to bolo možné, prihlásil do pravidelnej priekopníckej služby, čo znamenalo tráviť viac času zvestovaním.

Aby som sa ja, vojenský veliteľ, stal ‚vojakom Krista‘, musel som spraviť veľa úprav. (2. Timotejovi 2:3) Jednou z mojich prvých úloh v zbore bolo nosiť na kresťanských zhromaždeniach mikrofóny. Namiesto toho, aby som vydával rozkazy, som sa musel naučiť prosiť, aby sa niečo urobilo. Ohľaduplnosť a láska sa stali dôležitejšími než efektívnosť a až dodnes sa snažím v tom nájsť vyrovnanosť. A keďže sme mali nižší príjem, museli sme si zjednodušiť život.

Kazateľská služba ma naozaj tešila a je to tak stále. Raz, keď som bol v službe s Kerry,  ktorá mala vtedy deväť rokov, povedal som jej, aby si všímala reakcie ľudí. Netrvalo dlho a videli sme, že mnohí nemajú záujem, ale niektorí sú milí alebo dokonca majú záujem. Oboch nás to povzbudilo. Naša druhá dcéra istý čas študovala Bibliu, ale rozhodla sa, že nebude slúžiť Jehovovi.

S Diane sme Kerry nabádali, aby si dala za cieľ slúžiť Bohu vo zvýšenej miere. Nedávno som mohol byť s ňou v škole priekopníckej služby. Ona bola prvýkrát, ja druhý. Bol to úžasný pocit! Veľmi ma teší, keď vidím, ako ona i ďalší mladí robia duchovné pokroky a venujú sa kresťanskej službe. — Žalm 110:3.

Bohaté požehnania

Medzi službou vojaka v armáde a vojaka Krista vidím určité podobnosti i rozdiely. V oboch prípadoch je nevyhnutná lojálnosť, poslušnosť, bezúhonnosť, disciplinovanosť a obetavosť. Ale hoci možno mnohí vojaci sú ochotní zomrieť za vlasť či priateľov, od pravých kresťanov sa očakáva, že budú milovať dokonca nepriateľov. (Matúš 5:43–48) A zatiaľ čo vojenskí hrdinovia môžu byť vyznamenaní za jediný odvážny skutok, praví kresťania získajú Božie schválenie, len keď vytrvajú vo vernej službe — čo môže znamenať celé roky prejavovať odvahu zoči-voči odporu, posmechu a iným skúškam. (Hebrejom 10:36–39) Moji spolukresťania sú najlepší ľudia, akých poznám.

Pozdravy spomenuté v úvode tohto príbehu vystriedali pozdravy „dobrý deň, sestra“ alebo „dobrý večer, brat“. Je naozaj radostné spolupracovať v kresťanskej službe s ľuďmi, ktorí skutočne milujú Boha. Ale najväčšia česť je slúžiť tomu Najvyššiemu, Jehovovi! Neviem si predstaviť, že by ma nejaký iný spôsob života napĺňal viac.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 14]

Hoci možno mnohí vojaci sú ochotní zomrieť za vlasť či priateľov, od pravých kresťanov sa očakáva, že budú milovať dokonca nepriateľov

[Obrázok na stranách 12, 13]

Pilotujem VIP lietadlo vojenského letectva nad budovou parlamentu v Canberre

[Obrázok na strane 15]

Biblická dráma na oblastnom zjazde v roku 1994 v Sydney

[Obrázok na strane 15]

S Kerry v škole priekopníckej služby

[Obrázok na strane 15]

S Diane a Kerry dnes