Životný príbeh

Posilnený naším celosvetovým bratstvom

ROZPRÁVA THOMSON KANGALE

Dostal som pozvanie navštíviť 24. apríla 1993 program zasvätenia nového komplexu 13 budov kancelárie odbočky v Lusake v Zambii. Keďže sa mi ťažko kráčalo, kresťanská sestra, ktorá nám robila prehliadku priestorov, sa ma láskavo spýtala: „Praješ si, aby som ti niesla stoličku, aby si si mohol občas oddýchnuť?“ Ja som černoch a ona je beloška, ale jej na tom vôbec nezáležalo. Hlboko dojatý som jej poďakoval, pretože vďaka jej láskavosti som si mohol prezrieť všetky budovy odbočky.

V PRIEBEHU rokov ma skúsenosti ako táto hrejú pri srdci a znovu ma upevňujú v presvedčení, že v kresťanskom spoločenstve Jehovových svedkov existuje láska, o ktorej Ježiš povedal, že bude identifikovať jeho pravých nasledovníkov. (Ján 13:35; 1. Petra 2:17) Dovoľte, aby som vám porozprával, ako som sa v roku 1931 zoznámil s týmito kresťanmi. Bolo to v roku, keď verejne oznámili, že túžia byť známi menom založeným na Biblii — Jehovovi svedkovia. — Izaiáš 43:12.

Začiatok služby v Afrike

V novembri 1931 som mal 22 rokov a žil som v meste Kitwe, ktoré leží v oblasti nazývanej Copper Belt (medený pás) v Severnej Rodézii (teraz Zambia). Priateľ, s ktorým som hrával futbal, ma zoznámil so svedkami. Navštívil  som niektoré ich zhromaždenia a potom som napísal do kancelárie odbočky v Kapskom Meste v Južnej Afrike, aby mi poslali pomôcku na štúdium Biblie, knihu Harfa Božia. * Kniha bola v angličtine, a keďže som tento jazyk dobre neovládal, bola pre mňa ťažko zrozumiteľná.

V oblasti Copper Belt, ktorá je asi 240 kilometrov juhozápadne od jazera Bangweulu a blízko ktorej som vyrastal, bolo v medených baniach zamestnaných veľa ľudí z iných provincií. Niekoľko skupín svedkov sa tam pravidelne stretávalo na biblické štúdium. Po krátkom čase som sa presťahoval z Kitwe do blízkeho mesta Ndola a začal som sa stýkať s tamojšou skupinou svedkov. V tom čase som bol kapitánom futbalového tímu s názvom Princ Waleský. Pracoval som tiež ako domáci sluha pre jedného belocha, manažéra spoločnosti African Lakes Corporation, ktorá mala sieť obchodov v strednej Afrike.

Mal som len obmedzené vzdelanie a po anglicky som sa naučil trochu od Európanov, pre ktorých som pracoval. No bol som dychtivý zlepšiť úroveň svojho vzdelania a požiadal som o štúdium na škole v meste Plumtree. Medzitým som však druhýkrát napísal do kancelárie odbočky v Kapskom Meste. Dal som im vedieť, že som dostal knihu Harfa Božia a že chcem slúžiť Jehovovi celým časom.

Bol som prekvapený, keď som od nich dostal odpoveď, ktorá znela: „Vážime si Tvoju túžbu slúžiť Jehovovi. Radi by sme Ťa povzbudili, aby si túto túžbu urobil predmetom svojich modlitieb, a Jehova Ti pomôže lepšie porozumieť pravde a nájde pre Teba miesto, na ktorom by si mu slúžil.“ Keď som si list viackrát prečítal, spýtal som sa niekoľkých svedkov, čo by som mal urobiť. Povedali: „Ak je skutočne tvojou túžbou slúžiť Jehovovi, tak sa pusť do toho a urob to ihneď.“

Celý týždeň som sa v tej veci modlil a napokon som sa rozhodol zrieknuť sa svojho vzdelávania a ďalej pokračovať v biblickom štúdiu so svedkami. Nasledujúci rok, v januári 1932, som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode. Po presťahovaní z Ndoly do blízkeho mesta Luanshya som sa zoznámil so spoluveriacou Jeanette a v septembri 1934 sme sa zobrali. Keď sme sa sobášili, Jeanette už mala syna a dcéru.

Postupne som robil duchovné pokroky a v roku 1937 som vstúpil do služby celým časom. Krátko nato som bol vymenovaný ako cestujúci služobník, teraz nazývaný krajský dozorca. Cestujúci dozorcovia navštevujú zbory Jehovových svedkov, aby ich duchovne posilnili.

 Kázanie v raných rokoch

V januári 1938 som bol poverený vykonať návštevu u afrického náčelníka menom Sokontwe, ktorý požiadal, aby ho Jehovovi svedkovia navštívili. Išiel som tri dni na bicykli, aby som sa k nemu dostal. Keď som mu povedal, že ma poslali, pretože o to prosil vo svojom liste, ktorý poslal do našej kancelárie v Kapskom Meste, bol veľmi vďačný.

Išiel som z chatrče do chatrče medzi jeho ľudom a pozýval som ich do insaky (čiže obecného prístrešku). Keď sa zhromaždili, predniesol som k zástupu prejav. Viedlo to k zavedeniu mnohých biblických štúdií. Náčelník dediny a jeho pomocník sa ako prví stali dozorcami v tamojších zboroch. Dnes je na tomto mieste, teraz známom ako oblasť Samfya, viac ako 50 zborov.

Od roku 1942 do roku 1947 som slúžil v oblasti blízko jazera Bangweulu. S každým zborom som strávil desať dní. Pretože robotníkov zapojených do duchovnej žatvy bolo vtedy málo, cítili sme presne to, čo náš Pán, Ježiš Kristus, keď povedal: „Áno, žatva je veľká, ale robotníkov je málo. Preto proste Pána žatvy, aby vyslal robotníkov do svojej žatvy.“ ​(Matúš 9:36–38) V tých raných rokoch bolo cestovanie náročné, a preto kým ja som navštevoval zbory, Jeanette zvyčajne zostávala s deťmi v Luanshye. Dovtedy sme s Jeanette mali ďalšie dve deti, ale jedno z nich zomrelo, keď malo desať mesiacov.

V tých dňoch bolo málo automobilov a to isté, samozrejme, platilo aj o cestách. Jedného dňa som sa na Jeanettinom bicykli vydal na cestu dlhú viac ako 200 kilometrov. Niekedy, keď som musel prejsť cez malú rieku, položil som si bicykel na plecia, jednou rukou som ho držal a druhou som plával. Mimochodom, počet svedkov v Luanshye pozoruhodne vzrástol a v roku 1946 navštívilo Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti 1850 ľudí.

Čelíme odporu voči nášmu dielu

Počas druhej svetovej vojny si ma pri jednej príležitosti nechal predvolať okresný komisár Kawambwy a povedal mi: „Chcem, aby ste prestali používať knihy spoločnosti Watch Tower, pretože teraz sú zakázané. Môžem vám však dať pomôcky, ktoré môžete využiť na písanie iných kníh pre vašu prácu.“

„Som spokojný s literatúrou, ktorú máme,“ odpovedal som. „Nepotrebujem inú.“

„Nepoznáte Američanov,“ povedal (naša literatúra sa vtedy tlačila v Spojených štátoch). „Oklamú vás.“

„Nie, tí, s ktorými spolupracujem, nás neoklamú,“ namietal som.

Potom sa ma spýtal: „Nemôžete vyzvať vaše zbory, aby peňažnými darmi podporili vojnu, tak ako to robia ostatné náboženstvá?“

„To je práca pre vládnych poslov,“ odpovedal som.

„Prečo nejdete domov a nepouvažujete o tom?“ povedal.

„V 2. Mojžišovej 20:13 a v 2. Timotejovi 2:24 nám Biblia prikazuje, aby sme nezabíjali ani nebojovali,“ odpovedal som.

Hoci mi dovolil odísť, neskôr ma predvolal okresný komisár vo Fort Rosebery, v meste, ktoré sa teraz nazýva Mansa. „Zavolal som vás, aby som vám oznámil, že vláda vaše knihy zakázala,“ povedal.

„Áno. Počul som o tom,“ povedal som.

„Mali by ste teda ísť do všetkých vašich zborov a povedať ľuďom z vášho náboženstva, aby sem priniesli všetky knihy. Rozumiete?“

„To nie je moja práca,“ namietal som. „To je povinnosť vládnych poslov.“

Stretnutie, ktoré prináša ovocie

Po vojne sme ďalej pokračovali v kázaní. V roku 1947 som práve skončil službu zboru v dedine Mwanza a vypytoval som sa na miesto, kde by som si mohol dať šálku čaju. Nasmerovali ma do domu pána Nkondeho,  v ktorom bola čajovňa. Pán Nkonde a jeho manželka ma milo prijali. Poprosil som pána Nkondeho, či by neprečítal z knihy „Boh nech je pravdivý“ kapitolu „Peklo, miesto odpočinku v nádeji“, kým ja vypijem čaj.

„Tak ako chápete peklo?“ opýtal som sa, keď som dopil čaj. Prekvapený tým, čo čítal, začal študovať Bibliu so svedkami a neskôr bol spolu s manželkou pokrstený. I keď nezostal svedkom, jeho manželka a viaceré jeho deti vytrvali. Jedno z detí, dcéra Pilney, stále slúži v kancelárii odbočky Jehovových svedkov v Zambii. A hoci jej matka je teraz už v pokročilom veku, stále je vernou svedkyňou.

Krátky pobyt vo východnej Afrike

Naša kancelária odbočky v Severnej Rodézii, ktorá bola zriadená začiatkom roku 1948 v Lusake, ma pridelila do Tanganiky (teraz Tanzánia). Na ceste pešo cez hornatú oblasť nás s manželkou sprevádzal ešte jeden svedok. Cesta nám trvala tri dni a bola veľmi únavná. Kým ja som niesol batoh s knihami, moja manželka niesla oblečenie a ten svedok niesol naše veci na spanie.

Keď sme v marci 1948 prišli do mesta Mbeyae, bolo tam mnoho práce, ktorú bolo potrebné vykonať, aby sme bratom pomohli urobiť úpravy a plnšie sa prispôsobiť biblickému učeniu. Napríklad v tej oblasti sme boli známi ako ľudia Strážnej veže. Hoci meno Jehovovi svedkovia bratia prijali, verejne pod ním nevystupovali. Navyše niektorí svedkovia sa potrebovali vzdať určitých zvykov spojených s poctami mŕtvym. No najťažšou úpravou bolo pre mnohých pravdepodobne zákonné uzatvorenie manželstva, aby tak bolo pred všetkými počestné. — Hebrejom 13:4.

Neskôr som mal výsadu slúžiť v iných oblastiach východnej Afriky vrátane Ugandy. Asi šesť týždňov som strávil v Entebbe a Kampale, kde mnohí dostali pomoc pri spoznávaní biblickej pravdy.

Pozvanie do New Yorku

Po tom, čo som nejaký čas slúžil v Ugande, som prišiel začiatkom roku 1956 do Dar es Salaamu, hlavného mesta Tanganiky. Tam na mňa čakal list zo svetového ústredia Jehovových svedkov. Obsahoval inštrukcie, podľa ktorých som sa mal začať pripravovať na príchod do New Yorku, na návštevu medzinárodného zjazdu, ktorý sa mal konať 27. júla až 3. augusta 1958. Je asi zbytočné hovoriť, že som bol z takej vyhliadky vzrušený.

Keď prišiel čas, ja a ďalší cestujúci dozorca, Luka Mwango, sme odleteli z Ndoly do Salisbury (teraz Harare) v Južnej Rodézii a potom do Nairobi v Keni. Odtiaľ sme leteli do Londýna v Anglicku, kde nás srdečne prijali. Keď sme v ten večer, čo sme prišli do Anglicka, išli spať, boli sme vzrušení a rozprávali sme sa o tom, ako sme my Afričania boli tak pohostinne prijatí bielymi ľuďmi. Boli sme mimoriadne posilnení týmto zážitkom.

Nakoniec sme prišli do New Yorku, kde sa konal zjazd. V jeden zjazdový deň som podal správu o činnosti Jehovových svedkov v Severnej Rodézii. V ten deň sa na Polo Grounds a Yankee štadióne v New Yorku zhromaždilo  takmer 200 000 poslucháčov. Tej noci som nemohol zaspať, pretože som premýšľal o úžasnej výsade, z ktorej som sa mohol tešiť.

Zakrátko sa zjazd skončil a my sme sa vrátili domov. Na našej ceste späť sme znovu zažili láskyplnú pohostinnosť našich bratov a sestier v Anglicku. Táto cesta nám nezabudnuteľne ukázala jednotu Jehovovho ľudu bez ohľadu na rasu alebo národnosť.

Služba i skúšky pokračujú

V roku 1967 som bol vymenovaný za oblastného služobníka — služobníka, ktorý cestuje z kraja do kraja. Dovtedy sa počet svedkov v Zambii zvýšil na viac ako 35 000. Neskôr som bol pre zhoršujúce sa zdravie znovu pridelený slúžiť ako krajský dozorca v Copper Belte. Časom sa u Jeanette prejavili zdravotné problémy a v decembri 1984 zomrela, verná Jehovovi.

Po jej smrti som bol hlboko zranený, keď ma jej príbuzní obvinili, že som použitím čarodejníctva spôsobil jej smrť. Ale niektorí, čo vedeli o Jeanettinej chorobe a rozprávali sa s jej lekárom, vysvetlili týmto príbuzným, aká je pravda. Potom prišla ďalšia skúška. Niektorí príbuzní chceli, aby som sa podrobil tradičnému zvyku zvanému ukupjanika. V oblasti, z ktorej pochádzam, tento zvyk vyžaduje, aby mal prežijúci partner po smrti manželského druha sexuálne styky s blízkymi príbuznými zosnulého. Samozrejme, že som to odmietol.

Časom tlak zo strany príbuzných skončil. Bol som vďačný, že mi Jehova pomohol zaujať pevný postoj. Mesiac po pohrebe manželky ku mne pristúpil jeden brat a povedal: „Brat Kangale, bolo pre nás skutočne povzbudzujúce, ako si sa zachoval pri smrti svojej manželky, pretože si sa nepodriadil ani jednej jedinej bezbožnej tradícii. Chceme ti veľmi poďakovať.“

Úžasná žatva

Teraz je to už 65 rokov odvtedy, čo som začal slúžiť celým časom ako Jehovov svedok. Aké radostné bolo vidieť počas tých rokov stovky vytvorených zborov a mnoho postavených sál Kráľovstva v oblastiach, kde som kedysi slúžil ako cestujúci dozorca! V Zambii sme sa rozrástli z asi 2800 svedkov v roku 1943 na viac ako 122 000 hlásateľov Kráľovstva v súčasnosti. Minulý rok v tejto krajine, ktorej počet obyvateľov je menej ako 11 miliónov, navštívilo Pamätnú slávnosť viac ako 514 000 ľudí.

Jehova sa o mňa stále dobre stará. Keď potrebujem lekársku starostlivosť, kresťanský brat ma zavezie do nemocnice. Zbory ma ešte stále pozývajú, aby som u nich predniesol verejnú prednášku, a to mi poskytuje veľa budujúcich okamihov. Zbor, s ktorým som spojený, sa stará o to, aby sa kresťanské sestry striedali pri upratovaní môjho domu a aby ma bratia, ktorí sa ponúknu, každý týždeň vozili na zhromaždenia. Viem, že by som sa nikdy netešil takej láskyplnej starostlivosti, keby som neslúžil Jehovovi. Ďakujem mu za to, že ma neustále používa v službe celým časom, a za mnoho zodpovedností, ktoré som mohol doteraz niesť na svojich pleciach.

Môj zrak sa zakalil, a keď kráčam do sály Kráľovstva, musím cestou viackrát odpočívať. Moja taška na knihy sa mi teraz zdá ťažšia, a tak vyložím niektoré knihy, ktoré možno na zhromaždení nebudem potrebovať, aby som ju odľahčil. Moja zvestovateľská služba pozostáva prevažne z vedenia biblických štúdií s tými, ktorí prídu ku mne domov. Ale je to radosť pozrieť sa späť na tie roky a môcť uvažovať o úžasnom vzraste, ktorý nastal. Slúžim v poli, v ktorom mali Jehovove slová zaznamenané v Izaiášovi 60:22 význačné splnenie. Hovorí sa tu: „Z maličkého sa stane tisíc a z malého mocný národ. Ja, Jehova, to urýchlim v patričnom čase.“ Dožil som sa toho, že vidím, ako sa práve to deje nielen v Zambii, ale všade na svete. *

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázky na strane 24]

Thomson pred zambijskou odbočkou

[Obrázok na strane 26]

Odbočka v Zambii dnes