Ikony sú tu oddávna

„Ikony predstavujú spôsob, ako sa spájame s dobrotou a svätosťou Boha a Jeho svätých.“ — AUSTRÁLSKA ARCIDIECÉZA GRÉCKEJ ORTODOXNEJ CIRKVI

V TENTO sparný augustový deň slnko prudko hreje na betónové schody vedúce do kláštora „Najsvätejšej Matky Božej“ na ostrove Tínos v Egejskom mori. Spaľujúca horúčava však neuberá na odhodlaní viac než 25 000 oddaných gréckych ortodoxných pútnikov, ktorí sa krok za krokom snažia dostať k bohato vyzdobenej ikone Ježišovej matky.

Chromé dievča, očividne v bolestiach a so zúfalým výrazom v tvári, sa vlečie po kolenách, ktoré jej silne krvácajú. Neďaleko sa s námahou snaží pokračovať v ceste vyčerpaná starenka, ktorá pricestovala z opačného konca krajiny. Upotený nedočkavý muž v stredných rokoch sa snaží prekliesniť si cestu davom strkajúcich sa ľudí. Ich cieľom je pobozkať ikonu Márie a vrhnúť sa pred ňou na zem.

Títo veľmi nábožní ľudia nepochybne úprimne túžia uctievať Boha. Koľkí si však uvedomujú, že taká oddanosť ikonám má pôvod v praktikách, ktoré jestvovali celé stáročia pred kresťanstvom?

Rozšírenie ikon

V ortodoxnom svete sú ikony všade. V cirkevných budovách majú ikony Ježiša, Márie a mnohých „svätých“ ústredné miesto. Veriaci im často preukazujú poctu bozkami, kadidlom a pálením sviečok. Navyše takmer vo všetkých ortodoxných alebo pravoslávnych domácnostiach majú vlastný kútik s ikonou, kde sa modlia. Ortodoxní kresťania obyčajne hovoria, že uctievanie ikony ich spája s Bohom. Mnohí veria, že ikony sú naplnené Božou milosťou a majú zázračné schopnosti.

Týchto veriacich by asi prekvapilo, keby sa dozvedeli, že kresťania žijúci v prvom storočí neschvaľovali pri uctievaní používanie ikon. V knihe Byzantium (Byzantion) sa uvádza: „Raní kresťania, ktorí zdedili po judaizme odpor k modlárstvu, neschvaľovali žiadne uctievanie obrazov svätých.“ V tej istej knihe sa píše: „Od piateho storočia získavali ikony alebo obrazy... stále väčšiu obľubu pri verejnom i súkromnom uctievaní.“ Ak teda používanie ikon nepochádza z kresťanstva prvého storočia, odkiaľ potom?

 Po stopách ikon

Výskumník Vitalij Ivanovič Petrenko napísal: „Používanie zobrazení a tradícia ich používania pochádza z čias dávno pred érou kresťanstva a ‚má pôvod v pohanstve‘.“ Mnoho historikov súhlasne hovorí, že uctievanie ikon má korene v náboženstvách starovekého Babylona, Egypta a Grécka. Napríklad v starovekom Grécku mali náboženské zobrazenia podobu sôch. Verilo sa, že tieto sochy dostali božské schopnosti. Ľudia si mysleli, že niektoré z týchto zobrazení nezhotovil človek, ale že spadli z neba. Pri zvláštnych sviatkoch vzali také kultové zobrazenia na procesiu po meste a predkladali im obete. „Nábožní ľudia považovali kultové zobrazenia za samo božstvo, hoci grécki filozofi sa... snažili robiť rozdiel medzi božstvom a jeho zobrazením,“ uviedol Petrenko.

Ako prenikli také predstavy a praktiky do kresťanstva? Ten istý výskumník uviedol, že v storočiach, ktoré nasledovali po smrti Kristových apoštolov, boli zvlášť v Egypte „kresťanské myšlienky vystavené ‚pohanskej zmiešanine‘ tvorenej egyptskými, gréckymi, židovskými, orientálnymi a rímskymi zvykmi a náukami, ktoré ľudia praktizovali spolu s kresťanským vierovyznaním“. V dôsledku toho „kresťanskí remeselníci prijali [medzicirkevnú] metódu a využili pohanské symboly, pričom ich vsadili do nového kontextu, hoci ich celkom neočistili od pohanského vplyvu“.

Zakrátko sa ikony stali stredobodom tak súkromného, ako aj verejného náboženského života. V knihe The Age of Faith (Vek viery) historik Will Durant opisuje, ako sa to stalo: „S rastúcim počtom uctievaných svätých vznikla potreba vedieť ich rozlíšiť a zapamätať si ich; obrazy svätých a obrazy Márie sa vyrábali vo veľkom množstve; a v prípade obrazov Krista sa stala objektom nábožnej úcty nielen Jeho predpokladaná podoba, ale i Jeho kríž — pre dôverčivých ľudí sa dokonca stali zázračnými talizmanmi. Prirodzená predstavivosť viedla ľudí k tomu, že urobili zo svätých relikvií, obrazov a sôch predmety uctievania; vrhali  sa pred nimi na zem, bozkávali ich, zapaľovali pred nimi sviečky a kadidlo, ovenčovali ich kvetmi a žiadali o zázrak zo sféry ich okultného vplyvu... Cirkevní Otcovia a koncily opakovane vysvetľovali, že zobrazenia nie sú božstvami, len ich pripomienkou; no ľudia nerobili taký rozdiel.“

Dnes by mnoho ľudí používajúcich ikony podobne argumentovalo, že zobrazenia sú len predmetom úcty — nie uctievania. Možno by tvrdili, že náboženské maľby sú zákonnými — dokonca nenahraditeľnými — pomôckami pri uctievaní Boha. Možno máte taký názor aj vy. No otázkou je: Aký má na to názor Boh? Je možné, že by sa prejavovanie nábožnej úcty nejakej ikone rovnalo jej uctievaniu? Skrýva sa v takých praktikách nebezpečenstvo?

[Rámček/obrázok na strane 4]

Čo je ikona?

Na rozdiel od sôch, ktoré sa vo veľkom rozsahu používajú v rímskokatolíckej cirkvi, ikony sú dvojrozmerné zobrazenia Krista, Márie, „svätých“, anjelov, biblických postáv a biblických udalostí či udalostí z dejín ortodoxnej cirkvi. Obyčajne sa maľujú na prenosné drevené dosky.

Podľa ortodoxnej cirkvi „ikony svätých nevyzerajú ako zobrazenia bytostí z mäsa a kostí“. Okrem toho na ikonách „je perspektíva zozadu dopredu“ — obraz sa smerom do diaľky nezužuje. Zvyčajne „na nich nie sú tiene ani nenaznačujú deň či noc“. Navyše ľudia veria, že drevo i maľbu ikony môže „naplniť Božia prítomnosť“.

[Obrázok na strane 4]

Používanie zobrazení má pôvod v pohanských praktikách

[Prameň ilustrácie na strane 3]

© AFP/​CORBIS