MNOHÍ ľudia považujú náuku o Trojici za „ústrednú náuku kresťanského náboženstva“. Podľa tejto náuky Otec, Syn a svätý duch sú tri osoby v jednom Bohu. Kardinál John O’Connor o Trojici povedal: „Vieme, že to je veľmi hlboké tajomstvo, ktorému ani trochu nerozumieme.“ Prečo je také ťažké pochopiť náuku o Trojici?

The Illustrated Bible Dictionary uvádza jeden dôvod, keď v súvislosti s Trojicou priznáva: „Nejde o biblickú doktrínu v tom zmysle, že by sa v Biblii dala nájsť nejaká jej formulácia.“ Keďže Trojica nie je ‚biblická doktrína‘, jej zástancovia sa zúfalo snažili nájsť nejaké biblické texty — dokonca prekrútiť ich —, aby mali nejaký podklad pre svoje učenie.

Medzi biblické texty, ktoré sa často nesprávne používajú, patrí Ján 1:1. V Slovenskom ekumenickom preklade tento verš znie: „Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha [grécky ton theon] a to Slovo bolo Boh [grécky theos].“ Tento verš obsahuje dve formy gréckeho podstatného mena theos (boh). Pred prvým stojí ton, čo je v gréčtine forma určitého člena, a v tomto prípade sa slovo theon vzťahuje na Všemohúceho Boha. No v druhom výskyte pred slovom theos určitý člen nie je. Bol tu člen len omylom vynechaný?

Jánovo evanjelium bolo napísané v hovorovej gréčtine koiné, ktorá má presné pravidlá na používanie určitého člena. Biblický učenec A. T. Robertson uznáva, že ak aj podmet, aj prísudok  obsahuje člen, „oba sú jednoznačné, považované za totožné, za jedno a to isté, a sú zameniteľné“. Robertson uvádza ako príklad Matúša 13:38, kde sa píše: „Pole [grécky ho agros] je svet [grécky ho kosmos].“ Gramatika nám umožňuje chápať to tak, že to platí aj naopak, teda že svet je pole.

Ale čo ak podmet obsahuje určitý člen, no prísudok nie, tak ako je to v Jánovi 1:1? Učenec James Allen Hewett uvádza tento verš ako príklad a zdôrazňuje: „V takejto vetnej konštrukcii podstatné meno v podmete a podstatné meno v prísudku nie je jedno a to isté, nie sú rovnaké, totožné.“

Hewett uvádza ako názorný príklad 1. Jána 1:5, kde sa píše: „Boh je svetlo.“ V gréčtine je pred slovom theos určitý člen ho. Ale pred slovom fós, „svetlo“, člen nie je. Hewett teda vyvodzuje záver: „Človek môže... povedať o Bohu, že je charakterizovaný svetlom; no nemôže povedať o svetle, že to je Boh.“ Podobné príklady sa nachádzajú v Jánovi 4:24, „Boh je Duch“, a v 1. Jána 4:16, „Boh je láska“. V oboch týchto veršoch pred podstatným menom, ktoré je podmetom, je určitý člen, ale pred podstatným menom „Duch“ a „láska“ v mennom prísudku člen nie je. Teda podstatné meno v podmete nie je zameniteľné s podstatným menom v prísudku. Tieto verše nemôžu znamenať, že „Duch je Boh“ alebo že „láska je Boh“.

Mnohí znalci gréčtiny a prekladatelia Biblie uznávajú, že v Jánovi 1:1 sa nehovorí o totožnosti, ale o určitej vlastnosti „Slova“. Prekladateľ Biblie William Barclay hovorí: „Keďže [apoštol Ján] pred theos nedáva určitý člen, stáva sa z toho opis... Ján tu nestotožňuje Slovo s Bohom. Jednoducho povedané, Ján nehovorí, že Ježiš je Boh.“ Učenec Jason David BeDuhn podobne uvádza: „Ak v gréčtine vynecháte člen pred theos, tak ako je to v Jánovi 1:1c, potom vaši čitatelia dospejú k záveru, že myslíte ‚nejakého boha‘... Ak pred theos nie je určitý člen, má iný význam ako theos s určitým členom ho, tak ako je rozdiel medzi slovami ‚boh‘ a ‚Boh‘.“ BeDuhn dodáva: „V Jánovi 1:1 ‚Slovo‘ nie je jediný Boh, ale nejaký boh, čiže božská bytosť.“ Alebo ako povedal učenec Joseph Henry Thayer, ktorý pracoval na preklade American Standard Version: „Logos [alebo Slovo] bol božský, nie sama božská Bytosť.“

Je teda totožnosť Boha ‚veľmi hlbokým tajomstvom‘? Ježiš si to zjavne nemyslel. Keď sa Ježiš modlil, jasne ukázal, že on a Otec sú dve odlišné osoby. Povedal: „To znamená večný život, že prijímajú poznanie o tebe, jedinom pravom Bohu, a o tom, ktorého si vyslal, o Ježišovi Kristovi.“ ​(Ján 17:3) Ak veríme Ježišovi a rozumieme jasnému učeniu Biblie, budeme Ježišovi prejavovať úctu ako Božiemu Synovi, ktorým aj je. A budeme tiež uctievať Jehovu ako ‚jediného pravého Boha‘.