Pamätajme na dôležitosť pochvaly

POČULI ste už niekedy niekoho, ako sa sťažuje, že jeho zamestnávateľ mu vyjadruje príliš málo uznania? Sťažovali ste sa už v podobnom zmysle aj vy? Alebo ak patríte k mladým ľuďom, povedali ste niekedy niečo podobné o svojich rodičoch či učiteľoch?

Niektoré z takýchto sťažností sú zrejme opodstatnené. Ale jeden nemecký inštruktor hovorí, že keď sa zamestnanci takto sťažujú, často ich netrápi ani tak nedostatok pochvaly, ako skôr nedostatok osobného záujmu zo strany ich nadriadeného. V každom prípade zjavne niečo chýba. Obe tieto veci — pochvala i pociťovanie osobného záujmu — sú nevyhnutné, ak sa máme tešiť z uspokojujúcich vzťahov.

Rovnako je to, aj pokiaľ ide o uctievanie. Je potrebné, aby sa kresťanský zbor vyznačoval atmosférou vrúcnosti, v ktorej si kresťania navzájom vyjadrujú pochvalu a uznanie a cítia osobný záujem. Takéhoto znamenitého ducha v zbore jeho členovia dosiahnu a udržiavajú tým, že sa držia biblických pokynov. No nech je v našom zbore akákoľvek vrúcna atmosféra lásky, vždy je tu možnosť zlepšovať sa. S týmto cieľom na mysli teraz pouvažujme o troch vynikajúcich príkladoch vo vyjadrovaní uznania a pochvaly: o Božom služobníkovi Elíhuovi z predkresťanskej doby, o apoštolovi Pavlovi a o samotnom Ježišovi Kristovi.

Úctivé dávanie rád

Elíhu, zrejme vzdialený Abrahámov príbuzný, dôležitým spôsobom pomohol Jóbovi, aby získal vyrovnaný pohľad na svoj vzťah k Bohu. Elíhu prejavil úctu. Trpezlivo čakal, kým ostatní dohovoria. A zatiaľ čo Jóbovi údajní priatelia hľadali na Jóbovi iba chyby, Elíhu mu dal nielen radu, ale ho aj pochválil za jeho priame konanie. A urobil to vrúcne a so zjavným osobným záujmom, ako priateľ, a na rozdiel od ostatných oslovoval Jóba menom. Úctivo ho požiadal: „Vypočuj, prosím, moje slová, ty, Jób, a nakloň ucho všetkému, čo hovorím.“ Prejavil úctu, keď sa vžil do Jóbovej situácie, a uznal: „Hľa, som pre pravého Boha práve to, čo ty; aj ja som bol sformovaný z hliny.“ A potom mu vyjadril pochvalu slovami: „Ak sú dajaké slová, ktoré by si povedal, odveť mi; hovor, lebo som našiel zaľúbenie v tvojej spravodlivosti.“ — Jób 33:1, 6, 32.

Keď s druhými zaobchádzame s úctou a rešpektom, je to v istom zmysle spôsob vyjadrenia pochvaly a uznania. V podstate tým svojmu poslucháčovi hovoríme: ‚Považujem ťa za hodného mojej pozornosti a za hodného toho, aby sa s tebou zaobchádzalo s úctou.‘ Tak vytvárame vrúcnu atmosféru  a dávame najavo svoj osobný záujem o daného človeka.

Byť úctivý znamená viac ako len formálne sa držať pravidiel zdvorilého správania a dobrých spôsobov. Ak chceme pôsobiť na srdce iných, naša úcta musí byť úprimná a musí vychádzať zo srdca. Musí to byť prejav skutočného záujmu a lásky.

Taktnosť a vyjadrovanie pochvaly

Apoštol Pavol ukázal, akú úlohu zohráva pri vyjadrovaní pochvaly taktnosť. Napríklad počas svojej druhej misionárskej cesty, keď zvestoval v Aténach, obhajoval kresťanstvo pred niekoľkými gréckymi filozofmi. Všimnime si, ako taktne zvládol túto ťažkú úlohu. „Ale niektorí z epikurejských a stoických filozofov s ním polemizovali a daktorí hovorili: ‚Čože chce povedať tento táraj?‘ Iní zase: ‚Zdá sa, že je to zvestovateľ cudzích božstiev.‘“ ​(Skutky 17:18) Napriek týmto poznámkam sa Pavol nedal vyviesť z miery a odpovedal: „Muži, Aténčania, vidím, že podľa všetkého máte väčšiu bázeň pred božstvami ako iní.“ Pavol ich neodsúdil za modlárstvo, ale, naopak, pochválil ich za ich zbožnosť. — Skutky 17:22.

Bolo to od Pavla pokrytecké? Vôbec nie. Vedel, že by nebolo správne, keby súdil svojich poslucháčov; veľmi dobre si uvedomoval, že aj on sám bol kedysi v nevedomosti o pravde. Jeho úlohou bolo predkladať druhým Božie posolstvo, nie súdiť ich. Zo skúseností vedel to, čo zisťujú aj mnohí Jehovovi svedkovia dnes: Z niektorých úprimných obhajcov falošného náboženstva sa nakoniec stávajú tí najhorlivejší obhajcovia pravého náboženstva.

Pavlov prístup bol správny a priniesol vynikajúce výsledky. „Niektorí muži sa k nemu pripojili a uverili; medzi nimi bol aj Dionýzius, sudca areopágskeho súdu, žena menom Damaris a okrem nich iní.“ ​(Skutky 17:34) Bolo naozaj múdre, že Pavol radšej pochválil Aténčanov za ich úprimné presvedčenie — hoci falošné —, než by ich odsúdil za to, že im chýbalo presné poznanie! Mnohí ľudia, ktorí sú pomýlení falošnými informáciami, majú dobré srdce.

Pavol použil taktný prístup aj vtedy, keď bol predvolaný, aby sa obhajoval pred Herodesom Agrippom II. O Herodesovi bolo známe, že žije v krvismilnom vzťahu so svojou sestrou Bernike, čo bolo niečo, čo Božie Slovo jednoznačne odsudzovalo. No Pavol Herodesa ani slovom neodsúdil. Naopak, našiel opodstatnený dôvod pochváliť ho. „Kráľ Agrippa, považujem sa za šťastného, že sa dnes môžem hájiť pred tebou vo všetkých veciach, z ktorých ma žalujú Židia, zvlášť preto, že si znalcom tak všetkých zvykov, ako aj sporov medzi Židmi.“ — Skutky 26:1–3.

Je múdre, aby sme aj my rovnako taktne zaobchádzali s inými. Vyjadrenie pochvaly a uznania susedovi, spolužiakovi či spolupracovníkovi môže prispieť k pokojným vzťahom a motivovať k dobrému správaniu. Keď sa usilujeme pôsobiť na srdce vyjadrovaním zaslúženej pochvaly, niekedy môžeme podnietiť úprimných ľudí, aby zmenili svoje nesprávne uvažovanie a konanie a začali konať viac v súlade s presným poznaním Božieho Slova.

Ježišov dokonalý príklad vo vyjadrovaní pochvaly

Ježiš vyjadroval iným pochvalu a uznanie. Napríklad po svojom vzkriesení a vystúpení do neba pod Božím vedením prehovoril prostredníctvom apoštola Jána k siedmim zborom v Malej Ázii. Zakaždým vyjadril pochvalu tým, ktorí si ju zaslúžili. V slovách určených zboru v Efeze, Pergame a Tyatíre použil také vyjadrenia ako: „Poznám tvoje skutky a tvoju namáhavú prácu a vytrvalosť a že nemôžeš zniesť zlých“, „ďalej [sa] držíš môjho mena a nezaprel si svoju vieru vo mňa“  a „poznám tvoje skutky a tvoju lásku a vieru a službu a vytrvalosť a že tvojich posledných skutkov je viac ako tých skorších“. Dokonca aj v Sardách, kde zbor potreboval rázne napomenutie, si Ježiš všimol jednotlivcov, ktorí boli hodní pochvaly, a povedal: „Predsa však máš v Sardách niekoľko mien, ktoré si nepoškvrnili vrchný odev, a tí budú chodiť so mnou v bielych vrchných odevoch, lebo sú toho hodní.“ ​(Zjavenie 2:2, 13, 19; 3:4) Aký znamenitý príklad nám dal Ježiš!

Mali by sme sa snažiť napodobňovať Ježiša a nikdy neodsúdiť celú skupinu za zlyhanie niekoľkých, a keď je nutné dať radu, nedávať ju bez toho, aby sme nevyjadrili aj náležitú pochvalu. Je však dobré pamätať na to, že ak vyjadrujeme pochvalu iba vtedy, keď plánujeme dať radu, môže sa stať, že naša pochvala bude prehliadnutá. Buďme preto štedrí vo vyjadrovaní pochvaly vždy, keď je to možné! Potom, keď bude pri inej príležitosti potrebné dať radu, je pravdepodobnejšie, že bude ochotne prijatá.

Starší, ktorí náležite chvália

Cornelia, kresťanka, ktorá v súčasnosti slúži v jednej z európskych odbočiek Jehovových svedkov, spomína, ako sa jej raz začiatkom 70. rokov 20. storočia jeden cestujúci dozorca opýtal, ako sa jej darí v osobnom štúdiu a v čítaní časopisov. „Trochu som sa zahanbila,“ hovorí. Ale napriek tomu sa mu priznala, že sa jej nedarí prečítať si v časopisoch všetky články. „Namiesto toho, aby mi to vyčítal,“ spomína si táto sestra, „pochválil ma  za to, že som si prečítala toľko, koľko som mohla. Jeho pochvala ma tak veľmi povzbudila, že odvtedy som bola rozhodnutá prečítať si každý jeden článok.“

Ray, ktorý slúži v jednej európskej odbočke, si spomína na svoj prvý deň v priekopníckej službe. Keď predsedajúci dozorca zboru, muž, ktorý mal zamestnanie a rodinné povinnosti, ako aj množstvo zodpovedných úloh v zbore, vstúpil v ten večer do sály Kráľovstva, šiel rovno za Rayom. Opýtal sa ho: „Tak aký bol tvoj prvý deň v priekopníckej službe?“ Aj teraz, takmer po 60 rokoch, si Ray pamätá na to, že mu tento starší prejavil taký záujem.

Ako ukazujú tieto dve skúsenosti, láskyplný prejav ocenenia pre to, čo druhí urobili — nie zdvorilostné frázy či prázdne lichôtky —, dokáže robiť zázraky. V kresťanskom zbore máme mnoho dôvodov chváliť našich spoluveriacich. Premýšľajme napríklad o ich túžbe slúžiť Jehovovi, o ich dobre pripravených komentároch, o ich pokroku v tom, ako prekonávajú trému, keď majú prejavy alebo sa zapájajú do určitých častí zhromaždení, o ich horlivosti vo zvestovaní a vyučovaní, o ich úsilí klásť do popredia záujmy Kráľovstva a duchovné ciele. Keď druhým vyjadrujeme pochvalu, aj my sami sme bohato odmeňovaní. Robí nás to šťastnými a získavame vďaka tomu pozitívny pohľad. — Skutky 20:35.

Je dobré, keď zboroví starší chvália zbor za usilovnosť. A keď je nevyhnutné dať radu, dajú ju v duchu lásky. Na druhej strane, nemali by byť natoľko posadnutí túžbou, aby bolo všetko dokonalé, že by akýkoľvek nedostatok považovali za vážnu slabosť.

Kresťanskí starší, ktorí napodobňujú príklad úcty a lásky, akú prejavil Elíhu, taktný prístup Pavla a láskyplný záujem Ježiša, budú pre svojich bratov zdrojom pravého povzbudenia. Pochvala prebudí v druhých to najlepšie, čo v nich je, a povedie k obšťastňujúcim, harmonickým vzťahom. Ako sa musel Ježiš pri svojom krste tešiť, keď počul slová uznania od svojho nebeského Otca: „Ty si môj Syn, milovaný; schválil som ťa.“ ​(Marek 1:11) Usilujme sa svojimi úprimnými, premyslenými slovami pochvaly vyvolávať podobnú radosť v srdciach našich bratov!

[Obrázky na strane 15]

Pavlov taktný prístup viedol k vynikajúcim výsledkom a podobne to môže byť aj v našom prípade

[Obrázok na strane 16]

Vrúcna, úprimná pochvala robí zázraky