Rozpráva Leonard Smith

Už v mladom veku na mňa zapôsobili dve biblické pasáže. Ešte aj teraz, po vyše 70 rokoch, si spomínam na chvíľu, keď som pochopil zmysel Zechariáša 8:23, kde sa píše, že „desať mužov“ sa chytí „sukne muža Žida“ a bude mu hovoriť: „My pôjdeme s vami, lebo sme počuli, že je s vami Boh.“

ŽIDOVSKÝ muž symbolizuje pomazaných kresťanov a „desať mužov“ predstavuje „iné ovce“, čiže „jonadábov“, ako sa im vtedy hovorilo. * (Ján 10:16) Keď som pochopil túto pravdu, uvedomil som si, že naplnenie mojej nádeje na večný život na zemi úzko súvisí s tým, či budem verne podporovať pomazanú triedu.

Hlboko na mňa zapôsobilo aj Ježišovo podobenstvo o „ovciach“ a „capoch“ z Matúša 25:31–46. „Ovce“ znázorňujú ľudí, ktorí budú v čase konca posúdení priaznivo, lebo robia dobro Kristovým pomazaným bratom žijúcim na zemi. Ako mladý jonadáb som si povedal: ‚Ak chceš, aby ťa Kristus považoval za ovcu, musíš podporovať jeho pomazaných bratov a dať sa nimi viesť, lebo s nimi je Boh.‘ Táto myšlienka ma vedie životom už vyše sedem desaťročí.

‚KDE JE MOJE MIESTO?‘

Moja mama bola pokrstená v roku 1925 v sále v Bételi, kde sa konali zhromaždenia. Sála sa nazývala Londýnsky svätostánok a používali ju bratia v tom okolí. Ja som sa narodil 15. októbra 1926. V marci 1940 som sa dal pokrstiť na zjazde, ktorý sa konal v Doveri, v meste na pobreží Anglicka. Láska k biblickej pravde vo mne rástla. Keďže mama bola pomazaná kresťanka, prvá „sukňa Žida“, ktorej som sa držal, bola mamina. Otec a staršia sestra v tom čase neslúžili Jehovovi. Žili sme na juhovýchode Anglicka a boli sme súčasťou zboru Gillingham, kde väčšina kresťanov patrila k pomazaným. Mama bola vynikajúcim príkladom horlivosti vo zvestovateľskej službe.

V septembri 1941 sa v meste Leicester konal zjazd, na ktorom sa v prednáške „Rýdzosť“ rozoberala otázka univerzálnej vlády. Vďaka tejto prednáške som prvýkrát pochopil, že sa nás týka spor medzi Jehovom a Satanom. Preto sa musíme postaviť na Jehovovu stranu a musíme mu zostať verní ako Zvrchovanému Panovníkovi.

Veľký dôraz sa na tomto zjazde kládol na priekopnícku službu a mladí boli povzbudzovaní, aby si ju dali za cieľ. Prednáška „Miesto priekopníka v organizácii“ ma podnietila k zamysleniu: ‚Kde je moje miesto?‘ Tento zjazd ma presvedčil, že ako jonadáb mám povinnosť pomáhať pomazanej  triede vo zvestovateľskej službe najlepšie, ako viem. Hneď na zjazde som vyplnil prihlášku do priekopníckej služby.

PRIEKOPNÍCKA SLUŽBA POČAS VOJNY

Prvého decembra 1941 som bol ako 15-ročný vymenovaný za zvláštneho priekopníka. Mojím prvým partnerom v službe bola mama, ale asi po roku musela zo zdravotných dôvodov skončiť s priekopníckou službou. Londýnska odbočka mi potom pridelila nového partnera, Rona Parkina, ktorý v súčasnosti slúži ako člen výboru odbočky v Portoriku.

Bratia nás poslali do pobrežných miest Broadstairs a Ramsgate v grófstve Kent, kde sme si prenajali izbu. Mesačný príspevok zvláštneho priekopníka bol 40 šilingov (v tom čase to zodpovedalo asi ôsmim americkým dolárom). A tak keď sme zaplatili nájomné, na živobytie nám veľa neostalo. Často sme nevedeli, či budeme mať najbližšie čo jesť, ale Jehova vždy našiel spôsob, ako sa o nás postarať.

Veľa sme jazdili na bicykli. Nebolo to ľahké, lebo bicykle sme mali plne naložené a neraz nás silný vietor dujúci od Severného mora nútil poriadne šliapať do pedálov. Situáciu nám sťažovali aj nálety a nemecké rakety typu V-1, ktoré smerovali na Londýn a lietali v nízkej výške. Raz som musel zoskočiť z bicykla a hodiť sa do jarku, lebo tesne nad hlavou mi preletela bomba, ktorá potom vybuchla o kus ďalej na poli. Napriek týmto ťažkostiam považujem roky, ktoré sme strávili ako priekopníci v Kente, za radostné obdobie.

STÁVAM SA BÉTELITOM

Mama vždy rozprávala o Bételi s obdivom. Vravievala: „To najlepšie, čo ti môžem priať, je, aby si sa stal bételitom.“ Preto si iste viete predstaviť moju radosť a prekvapenie, keď som bol v januári 1946 pozvaný do londýnskeho Bételu na trojtýždňovú výpomoc. Keď sa mal môj pobyt skončiť, služobník odbočky Pryce Hughes ma požiadal, aby som v Bételi zostal. Dostal som tam vynikajúce školenie, z ktorého som mal úžitok celý život.

V tom čase tvorilo londýnsku rodinu Bétel asi 30 ľudí, väčšinou mladých slobodných bratov, ale aj niekoľko pomazaných bratov vrátane Prycea Hughesa, Edgara Claya a Johna (Jacka) Barra, ktorý sa stal členom vedúceho zboru. Bolo veľkou výsadou, že v takom mladom veku som mohol podporovať Kristových bratov a pracovať pod duchovným dohľadom týchto „stĺpov“. (Gal. 2:9)

Jedného dňa mi ktorýsi brat povedal, že pri hlavnom vchode do Bételu stojí nejaká sestra a chce ma vidieť. Na moje prekvapenie to bola mama. Pod pazuchou držala balík. Povedala, že ma nechce vyrušovať v práci, len mi chce niečo dať. Podala mi balík a odišla. Bol v ňom teplý kabát. Toto láskavé gesto mi pripomenulo, ako Anna každý rok nosievala pláštik svojmu synovi Samuelovi, ktorý slúžil vo svätostánku. (1. Sam. 2:18, 19)

GILEÁD — NEZABUDNUTEĽNÝ ZÁŽITOK

V roku 1947 sme boli piati z Bételu pozvaní do školy Gileád v Spojených štátoch a ďalší rok sme absolvovali 11. triedu. Keď sme prišli, na severe  štátu New York, kde stojí škola, bola treskúca zima. Bol som veľmi rád, že mám od mamy ten teplý kabát.

Tých šesť mesiacov v Gileáde bolo nezabudnuteľných. Veľmi ma obohatilo, že som sa pohyboval v kruhu spolužiakov zo 16 krajín. Okrem toho, že som v škole nadobúdal duchovné vzdelanie, mal som úžitok aj zo spoločnosti zrelých kresťanov. Lloyd Barry, môj spolužiak, Albert Schroeder, inštruktor, a John Booth, dozorca farmy Kráľovstva (kde sa nachádzala škola Gileád), sa neskôr stali členmi vedúceho zboru. Vysoko si cením láskavé rady, ktoré mi dali títo bratia, ako aj ich vynikajúci príklad vernosti Jehovovi a jeho organizácii.

KRAJSKÁ SLUŽBA A OPÄŤ BÉTEL

Pri odchode z Gileádu som bol pridelený ako krajský dozorca do amerického štátu Ohio. Mal som iba 21 rokov, ale bratia sa tešili z môjho mladíckeho nadšenia. V tom kraji som sa od skúsených starších mužov veľa naučil.

Po niekoľkých mesiacoch ma bratia pozvali do brooklynského Bételu, aby som dostal ďalšie školenie. Tam som sa spoznal s takými „stĺpmi“ ako Milton Henschel, Karl Klein, Nathan Knorr, T. J. (Bud) Sullivan a Lyman Swingle, ktorí boli alebo sa časom stali členmi vedúceho zboru. Bolo veľmi obohacujúce pozorovať ich v práci a všímať si ich kresťanský spôsob konania. Mimoriadne to posilnilo moju dôveru v Jehovovu organizáciu. Potom som bol poslaný späť do Európy, aby som tam pokračoval v službe.

Mama zomrela vo februári 1950. Po pohrebe som sa otvorene porozprával s otcom a so sestrou Dorou. Spýtal som sa ich, ako sa teraz postavia k pravde, keď už mama nežije a ja som preč z domu. Dohodli sme sa, že budú viesť rozhovory o pravde so starším pomazaným bratom Harrym Browningom, ktorého poznali a vážili si ho. Do roka boli otec i Dora pokrstení. Otec bol neskôr vymenovaný za služobníka v zbore Gillingham. Dora sa po otcovej smrti vydala za verného brata Roya Moretona, staršieho v zbore, a až do svojej smrti v roku 2010 verne slúžila Jehovovi.

POMÁHAM VO FRANCÚZSKU

V škole som sa učil francúzštinu, nemčinu a latinčinu, pričom najväčšie problémy som mal s francúzštinou. Preto keď ma bratia požiadali, aby som šiel pomáhať do parížskeho Bételu, mal som zmiešané pocity. Vo Francúzsku som mal výsadu spolupracovať so služobníkom odbočky Henrim Geigerom, starším pomazaným bratom. Moja práca nebola vždy ľahká a istotne som urobil mnoho chýb, ale veľa som sa naučil o medziľudských vzťahoch.

Navyše v roku 1951 sa mal v Paríži konať prvý povojnový medzinárodný zjazd a ja som mal pomáhať pri jeho organizovaní. Do Bételu prišiel mladý cestujúci dozorca Léopold Jontès, aby mi s tým pomohol. Neskôr bol vymenovaný za dozorcu odbočky. Zjazd sa konal v Palais des sports neďaleko Eiffelovej veže. Prišli naň delegáti z 28 krajín. V posledný deň zjazdu boli francúzski svedkovia, ktorých bolo na zjazde 6 000, od radosti celí bez seba, keď sa dozvedeli, že celkový počet prítomných je 10 456.

Keď som prišiel do Francúzska, moja francúzština bola biedna. Čo bolo ešte horšie, ústa  som otvoril len vtedy, keď som si bol istý, že sa viem správne vyjadriť. Ale to bola chyba, lebo keď sa nemýlite, nikto vás neopraví a nemôžete sa zlepšiť.

Rozhodol som sa, že s tým niečo urobím, a prihlásil som sa na kurz francúzštiny. Chodieval som naň po večeroch, keď neboli zhromaždenia. Francúzštinu som si zamiloval a láska k nej rokmi rástla. Ukázalo sa to ako užitočné, lebo som mohol francúzskej odbočke pomáhať s prekladom. Časom som sa sám stal prekladateľom a prekladal som z angličtiny do francúzštiny. Považoval som za výsadu pomáhať pri sprostredkúvaní výživného duchovného pokrmu od triedy otroka, aby z neho mali úžitok bratia hovoriaci po francúzsky, nech už žijú kdekoľvek. (Mat. 24:45–47)

MANŽELSTVO A ĎALŠIE VÝSADY

V roku 1956 som sa oženil s Esther, priekopníčkou zo Švajčiarska, s ktorou som sa stretol pár rokov predtým. Vzali sme sa v sále Kráľovstva pri londýnskom Bételi (v niekdajšom Londýnskom svätostánku, kde bola pokrstená moja mama). Svadobný prejav mal brat Hughes. Na svadbe bola aj Estherina mama, ktorá tiež mala nebeskú nádej. Keď som sa oženil, získal som nielen krásnu a vernú partnerku, ale aj možnosť stráviť veľa vzácnych chvíľ v spoločnosti vynikajúcej, duchovne zmýšľajúcej svokry, a to až kým v roku 2000 nedokončila svoj pozemský beh.

Po svadbe sme s Esther žili mimo Bételu. Ja som pokračoval v prekladaní pre Bétel a Esther slúžila ako zvláštna priekopníčka na predmestiach Paríža. Niekoľkým ľuďom pomohla stať sa služobníkmi Jehovu. V roku 1964 sme boli pozvaní do Bételu. Neskôr, v roku 1976, keď boli prvýkrát vytvorené výbory odbočiek, som sa stal členom výboru francúzskej odbočky. Esther ma celé tie roky s láskou podporuje.

„MŇA NEBUDETE MAŤ STÁLE“

Mám výsadu pravidelne navštevovať svetové ústredie v New Yorku. Pri týchto návštevách vždy dostávam dobré rady od členov vedúceho zboru. Napríklad raz, keď som vyjadril obavy, či stihnem načas dokončiť určitú prácu, brat Knorr sa usmial a povedal: „Netráp sa. Pracuj!“ Touto radou sa riadim často. Keď sa mi povinnosti nahromadia, nepodlieham panike, ale začnem robiť jednu vec za druhou, až kým nie je všetko hotové. A zvyčajne to spravím načas.

Ježiš krátko pred smrťou povedal svojim učeníkom: „Mňa nebudete mať [pri sebe] stále.“ ​(Mat. 26:11) My iné ovce si tiež uvedomujeme, že Kristovi pomazaní bratia nebudú s nami na zemi stále. Preto považujem za neoceniteľnú výsadu, že už vyše 70 rokov mám možnosť byť úzko spojený s mnohými pomazanými, a tak sa držať sukne Žida.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 21]

Brat Knorr sa usmial a povedal: „Netráp sa. Pracuj!“

[Obrázky na strane 19]

Vľavo: Mama a otec

Vpravo: V areáli Gileádu v roku 1948. Na sebe mám teplý kabát od mamy

[Obrázok na strane 20]

Tlmočím prejav brata Lloyda Barryho pri zasvätení francúzskej odbočky v roku 1997

[Obrázky na strane 21]

Vľavo: S Esther vo svadobný deň

Vpravo: Vo zvestovateľskej službe