ASI pred desiatimi rokmi slúžili manželia Gregorio a Marilou, ktorí mali vtedy vyše 30 rokov, ako priekopníci v Manile. Mali prácu na plný úväzok, a hoci to bolo náročné, zvládali to. Potom Marilou povýšili na miesto riaditeľky banky, v ktorej pracovala. „Vďaka dobre plateným miestam sme si žili na úrovni,“ hovorí. Ich finančná situácia bola taká dobrá, že sa rozhodli zrealizovať svoj sen a postaviť si dom na lukratívnom mieste asi 19 kilometrov východne od Manily. Uzavreli zmluvu so stavebnou firmou a zaviazali sa, že najbližších desať rokov budú dom splácať mesačnými splátkami.

Marilou rozpráva: „Nová pozícia si odo mňa vyžadovala toľko času a síl, že na duchovné činnosti som už nemala chuť. Cítila som, že Jehovu olupujem.“ Pokračuje: „Službe Jehovovi som už nedokázala venovať toľko času, koľko predtým.“ Ani Marilou, ani Gregorio neboli so svojou situáciou spokojní, a tak sa jedného dňa vážne porozprávali o tom, akým smerom sa uberá ich život. Gregorio dodáva: „Chceli sme to zmeniť, ale nevedeli sme presne ako. Spoločne sme uvažovali, ako môžeme slúžiť Jehovovi ešte viac, najmä keď  nemáme deti. Modlili sme sa k Jehovovi, aby nás viedol.“

V tom čase si vypočuli niekoľko prejavov o službe na miestach, kde je potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva. „Tieto prejavy sme považovali za Jehovovu odpoveď na naše modlitby,“ hovorí Gregorio. Modlili sa o to, aby mali viac viery, ktorá by im dodala odvahu rozhodnúť sa správne. Jednou veľkou prekážkou, ktorú museli prekonať, bola rozbehnutá výstavba domu. Už mali zaplatené splátky za tri roky. Čo mali urobiť? Marilou vysvetľuje: „Keby sme odstúpili od zmluvy, prišli by sme o všetko, čo sme dovtedy zaplatili, a nebola to malá suma. Lenže my sme sa na toto rozhodnutie pozerali ako na voľbu medzi tým, či uprednostníme Jehovovu vôľu, alebo vlastné túžby.“ Pomohli im slová apoštola Pavla, ktorý „zniesol stratu všetkého“. Zastavili stavbu domu, dali výpoveď zo zamestnania, predali väčšinu majetku a presťahovali sa do odľahlej dediny na ostrove Palawan vzdialenom asi 480 kilometrov južne od Manily. (Fil. 3:8)

Predtým ako sa Gregorio s Marilou presťahovali, snažili sa pripraviť na život v skromných podmienkach. Ale až po príchode na ostrov Palawan pochopili, aký život ich čaká. „Bola som zhrozená,“ hovorí Marilou. „Nebola tam elektrina ani iné veci, ktoré nám predtým uľahčovali život. Nemohli sme napríklad vôbec používať elektrický hrniec na varenie ryže. Museli sme si narúbať dreva a jedlo uvariť na ohni. Chýbalo mi nakupovanie v hypermarkete, obedy v reštaurácii i ďalšie stránky života v meste.“ Obaja si však pripomínali, prečo sa presťahovali, a zakrátko si zvykli. Marilou pokračuje: „Teraz sa kochám pohľadom na nádhernú prírodu a hviezdnatú nočnú oblohu. Ale najviac ma teší, keď vidím šťastné tváre ľudí, ktorým zvestujeme. Služba na tomto ostrove nás ‚naučila tajomstvu‘, ako byť spokojný.“ (Fil. 4:12)

Gregorio spomína: „Keď sme prišli, boli tu iba štyria svedkovia. Boli celí šťastní, keď som začal mať každý týždeň verejnú prednášku a keď som bratov pri speve piesní Kráľovstva sprevádzal na gitare.“ Už rok po príchode týchto manželov bol zo skupinky horlivý zbor s 24 zvestovateľmi. Gregorio hovorí: „Sme dojatí, akou láskou nás tento zbor zahŕňa.“ Uplynulých viac ako šesť rokov služby na odľahlom mieste dnes hodnotia takto: „Nič sa nevyrovná radosti, ktorú má človek z duchovného rastu iných. Teraz cítime, že žijeme omnoho zmysluplnejšie ako predtým.“

Na Filipínach sa takmer 3 000 bratov a sestier presťahovalo na miesto, kde bolo potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva. Päťsto z nich boli slobodné sestry. Uveďme príklad Karen.

Vyrástla v meste Baggao v provincii Cagayan a v súčasnosti má vyše 20 rokov. Už ako tínedžerka často uvažovala, ako by mohla slúžiť viac. Hovorí: „Vedela som, že čas je skrátený a že posolstvo o Kráľovstve musia počuť ľudia každého druhu, a tak som chcela slúžiť tam, kde je potrebných viac zvestovateľov.“ Niektorí príbuzní ju od toho odhovárali a radili jej, nech radšej ide na vysokú školu. Ona však prosila Jehovu, aby ju viedol, a rozprávala sa so zvestovateľmi, ktorí slúžia na izolovaných územiach. Ako 18-ročná sa presťahovala do odľahlej oblasti vzdialenej 64 kilometrov od rodného mesta.

Malý zbor, ktorému išla Karen pomôcť, má na starosti hornaté územie na pobreží Tichého oceána. Spomína: „Len cesta do nového zboru z Baggaa nám trvala tri dni; museli sme prejsť cez vrchy a 30-krát prekročiť rieku.“ Dodáva: „Za niektorými záujemcami chodievam pešo šesť hodín. Prespím u nich a na druhý deň idem domov ďalších šesť hodín.“ Stojí to za tú námahu? S úsmevom od ucha k uchu odpovedá: „Občas ma bolia nohy, ale vediem až 18 štúdií. Okúsila som a vidím, že Jehova je dobrý!“ (Žalm 34:8)

Čo podnietilo slobodnú sestru Sukhi, ktorá žila v Spojených štátoch a má niečo vyše 40 rokov, presťahovať sa na Filipíny? V roku 2011 si na krajskom zjazde vypočula interview s istými manželmi. Rozprávali, ako predali skoro všetko, čo mali, a presťahovali sa do Mexika, lebo chceli pomôcť tamojším zvestovateľom. Sukhi hovorí: „Po interview som začala premýšľať o cieľoch, o ktorých som dovtedy neuvažovala.“ Keď sa dozvedela, že je veľmi potrebné zvestovať pandžábsky hovoriacim ľuďom žijúcim na Filipínach, rozhodla sa ísť, keďže jej predkovia boli z Indie. Narazila aj na nejaké prekážky?

„Ani som si nemyslela, že bude také ťažké vybrať si, ktoré veci si nechať a ktoré predať,“ hovorí Sukhi. „Dovtedy som 13 rokov bývala vo vlastnom byte, ale na istý čas som sa presťahovala k rodine, čo znamenalo zriecť sa pohodlia, na ktoré som bola navyknutá. Nebolo to ľahké, ale dobre ma to pripravilo na život v skromných pomeroch.“ S akými problémami sa stretla po príchode na Filipíny? „Najťažšie bolo prekonať  chorobný strach zo všetkého, čo sa hemží a lezie, a túžbu po domove. Ale naučila som sa spoliehať na Jehovu oveľa viac ako predtým!“ Oplatilo sa jej to? Sukhi sa usmeje a odpovedá: „Jehova nám hovorí: ‚Vyskúšajte ma, či na vás nevylejem požehnanie.‘ Osobne som sa presvedčila o pravdivosti týchto slov, keď sa ma domáca opýtala: ‚Kedy prídete zas? Ešte mám toľko otázok!‘ Z možnosti pomáhať duchovne hladným ľuďom mám veľkú radosť a úžasne ma to uspokojuje!“ (Mal. 3:10) Nato dodáva: „Fakticky najťažšie bolo rozhodnúť sa, že sa presťahujem. Keď som to mala za sebou, už som len oči otvárala, ako sa Jehova postaral o všetko ostatné.“

Takmer štyridsaťročný ženatý brat Sime odišiel z Filipín za dobre plateným zamestnaním do jednej krajiny na Blízkom východe. Prejav člena vedúceho zboru a rozhovor s krajským dozorcom ho podnietili dať Jehovovi v živote prednosť pred všetkým ostatným. „Ale pri predstave, že by som mal opustiť výhodné zamestnanie, ma oblieval studený pot,“ hovorí Sime. Napriek tomu to urobil a vrátil sa na Filipíny. V súčasnosti i s manželkou Haidee slúžia v provincii Davao del Sur na juhu krajiny, kde bolo na prepracovanie tamojšieho veľkého obvodu potrebných viac zvestovateľov. „Keď to spätne hodnotím,“ hovorí Sime, „som Jehovovi veľmi vďačný, že mi pomohol prekonať obavy z odchodu zo zamestnania a že som ho dokázal uprednostniť pred všetkým ostatným. Niet v živote väčšieho uspokojenia ako dávať Jehovovi to najlepšie!“

Manželia Ramilo a Juliet majú vyše 30 rokov a slúžia v priekopníckej službe. Keď sa dozvedeli, že zbor, ktorý je od ich bydliska vzdialený len 30 kilometrov, potrebuje pomoc, ponúkli sa, že ho podporia. A tak za každého počasia niekoľkokrát v týždni cestujú motocyklom na zhromaždenia a do služby. Cestovať po hrboľatých cestách a vratkých mostoch zavesených na lanách nie je zábava, ale sú šťastní, že môžu viac slúžiť. Ramilo hovorí: „Spolu s manželkou vedieme 11 biblických štúdií! Keď človek slúži tam, kde je potrebných viac zvestovateľov, musí niečo aj obetovať, ale prináša nám to hlboké uspokojenie!“ (1. Kor. 15:58)

Chcel by si sa dozvedieť viac o službe tam, kde je potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva, či už v krajine, kde žiješ, alebo v zahraničí? Ak áno, porozprávaj sa so svojím krajským dozorcom a prečítaj si článok „Môžeš ‚prejsť do Macedónie‘?“ v Našej službe Kráľovstva z augusta 2011.