Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Nacisti ma nedokázali zmeniť

Nacisti ma nedokázali zmeniť

Nacisti ma nedokázali zmeniť

Rozpráva Hermine Lisková

MOJE bezstarostné detstvo sa náhle skončilo v roku 1938. Vtedy sa Adolf Hitler a jeho národnosocialistická strana ujali moci nad Rakúskom, krajinou, kde som vyrastala. Netrvalo dlho a odo mňa i od mojich spolužiakov sa vyžadovalo, aby sme zdravili „Heil Hitler“, spievali nacistické piesne a pridali sa k hnutiu Hitlerova mládež. To som rozhodne odmietala. Rada vám o tom poviem viac.

Mala som štyroch starších súrodencov, všetko bratov, a vyrastali sme na hospodárstve v dedine St. Walburgen v rakúskom Korutánsku. Naši rodičia boli Johann a Elisabeth Obwegerovci. V roku 1925 sa otec stal Bibelforscherom, teda Bádateľom Biblie, ako sa vtedy volali Jehovovi svedkovia. Mama sa dala pokrstiť v roku 1937. Odmalička ma učili biblickým zásadám a pomáhali mi vypestovať si lásku k Bohu a jeho stvoreniu. Napríklad mi vysvetľovali, že je nesprávne prejavovať človeku úctu, ktorá patrí jedine Bohu. Ježiš Kristus povedal: „Jehovu, svojho Boha, budeš uctievať a jemu samému budeš preukazovať svätú službu.“ ​(Lukáš 4:8)

Otec s mamou boli mimoriadne pohostinní. Mávali sme mnoho návštev a s našou sedemčlennou rodinou bývalo viacero tých, ktorí nám pomáhali na hospodárstve. Často sme spievali, čo je v Korutánsku stále obľúbeným zvykom, a mali sme veľa zaujímavých rozhovorov o Biblii. Dodnes si s láskou spomínam, ako sme každú nedeľu ráno celá rodina sedeli za stolom v obývacej izbe a študovali Bibliu.

Čas slobody sa mení na čas strachu

Keď som mala necelých osem rokov, Nemci anektovali Rakúsko. Odvtedy sa zosilnil tlak podvoliť sa rozkazom národnosocialistickej strany, k čomu veľmi skoro patrilo i to, že všetci sa mali zdraviť „Heil Hitler“. To som odmietala, lebo „heil“ znamená v nemčine „záchrana“, a ja som nemienila pripisovať záchranu Hitlerovi! Vedela som, že mojím Záchrancom je Ježiš Kristus. (Skutky 4:12) Za tento postoj sa mi sústavne vysmievali tak učitelia, ako aj spolužiaci. Keď som mala 11 rokov, riaditeľ našej základnej školy mi povedal: „Hermine, ja ťa pošlem do prvého ročníka. Nebudem v triede trpieť také zanovité dieťa!“

Keďže ja i moji bratia sme neoblomne odmietali hajlovať, otca predvolali pred súd. Povedali mu, aby podpísal vyhlásenie, že sa zrieka svojej viery a že svoje deti bude vychovávať v súlade s nacistickou ideológiou. Odmietol to. Preto nás deti rodičom odobrali a mňa poslali do prevýchovného ústavu vzdialeného 40 kilometrov.

Bolo mi tam nepredstaviteľne smutno za domovom a veľa som plakala. Vychovávateľka ma okrem toho chcela prinútiť, aby som sa pridala k Hitlerovej mládeži. No neúspešne. Ostatné dievčatá sa snažili zdvihnúť mi pravú ruku, keď sa zdravila nacistická zástava, ale nepodarilo sa im to. Cítila som sa ako Boží služobníci v dávnej dobe, ktorí vyhlásili: „Je pre nás nemysliteľné opustiť Jehovu, aby sme slúžili iným bohom.“ ​(Jozua 24:16)

Rodičia ma nesmeli navštevovať. A predsa si našli spôsoby, ako sa so mnou potajomky stretnúť v škole alebo cestou do nej. Tieto krátke stretnutia ma nesmierne povzbudzovali, aby som zostala Jehovovi verná. Pri jednom takom stretnutí mi otec dal malú Bibliu a ja som si ju starostlivo ukryla v posteli. Ako rada som si ju čítala, hoci to muselo byť v tajnosti! Jedného dňa ma skoro prichytili, no rýchlo som ju schovala pod deku.

Do kláštora

Keď úrady videli, že všetky snahy o prevýchovu zlyhali, mali podozrenie, že ma stále ovplyvňujú rodičia. Preto ma v septembri 1942 poslali vlakom do Mníchova v Nemecku, aby som tam chodila do katolíckej školy Adelgunden, ktorá bola zároveň kláštorom. Počas cesty si mníšky všimli moju Bibliu a vzali mi ju.

Napriek tomu som bola odhodlaná držať sa svojho presvedčenia a odmietala som chodiť na bohoslužby. Raz som jednej mníške povedala, že mi rodičia každú nedeľu čítavali z Biblie. Jej reakcia ma prekvapila — vrátila mi Bibliu! Moje slová zjavne zapôsobili na jej srdce. Dokonca ma nechala, aby som jej z nej čítala.

Pri inej príležitosti mi učiteľka povedala: „Hermine, máš blond vlasy a modré oči. Si Germánka, nie Židovka. Jehova je Bohom Židov.“

„Ale veď Jehova vytvoril všetko,“ odvetila som jej. „Je Stvoriteľom nás všetkých!“

Aj riaditeľ sa snažil vyvíjať na mňa nátlak. Raz mi povedal: „Pozri, Hermine. Jeden z tvojich bratov vstúpil do armády. Zober si z neho príklad!“ Vedela som, že môj brat vstúpil do armády, no v žiadnom prípade som ho nechcela napodobňovať.

„Nenasledujem svojho brata,“ vyhlásila som. „Nasledujem Ježiša Krista.“ Riaditeľ sa mi potom vyhrážal, že ma pošle na psychiatriu, a dokonca jednej mníške povedal, nech sa pripraví, aby ma tam mohla odviesť. Ale zostalo len pri slovách.

V lete roku 1943 bol Mníchov bombardovaný a deti z Adelgundenu boli premiestnené na vidiek. V tom čase mi neraz prišli na myseľ mamine slová: „Keby nás niekedy oddelili a ty by si nedostávala ani moje listy, nezabudni, že Jehova a Ježiš budú s tebou. Nikdy ťa neopustia. Preto sa nikdy neprestaň modliť.“

Môžem ísť domov

V marci 1944 ma vzali späť do Adelgundenu, kde sme boli takmer stále, vo dne v noci, v protileteckom kryte, keďže Mníchov bol intenzívne bombardovaný. Moji rodičia neprestajne písali žiadosti, aby som sa k nim mohla vrátiť. Napokon im bolo vyhovené a koncom apríla 1944 som prišla domov.

Keď som sa šla rozlúčiť s riaditeľom, povedal mi: „Hermine, napíš nám, keď prídeš domov. A zostaň, aká si.“ Ako sa len jeho postoj zmenil! Neskôr som sa dozvedela, že krátko po mojom odchode zahynulo pri bombardovaní deväť dievčat a tri mníšky. Vojna je naozaj hrozná!

Bola som šťastná, že môžem byť opäť s rodinou. Svoju oddanosť Jehovovi som sa rozhodla dať najavo v máji 1944, no keďže ešte stále zúrila vojna, bola som pokrstená vo vani. Keď v roku 1945 nastali pokojnejšie časy, začala som vo zvýšenej miere oznamovať druhým dobré posolstvo o Božom Kráľovstve, ktoré je jedinou nádejou ľudstva na trvalý mier a bezpečie. (Matúš 6:9, 10)

V roku 1950 som sa zoznámila s Erichom Liskom z Viedne, ktorý navštevoval a povzbudzoval zbory Jehovových svedkov. V roku 1952 sme sa vzali a krátke obdobie som ho v tejto službe sprevádzala.

V roku 1953 sa nám narodilo prvé dieťa a potom sme mali ešte ďalšie dve. Keďže nám pribudli povinnosti súvisiace s výchovou, už sme sa nemohli venovať službe v takej miere ako predtým. Z toho, čo som zažila, som sa naučila, že pokiaľ máte blízky vzťah k Bohu, nikdy vás nesklame a dá vám silu. Mňa nikdy nesklamal. Zvlášť odvtedy, čo môj drahý manžel v roku 2002 zomrel, cítim, že Jehova mi je zdrojom útechy a sily.

Keď uvažujem o svojom živote, som nesmierne vďačná rodičom, že mi už v detstve do srdca vštepili lásku k Bohu a jeho písanému Slovu, ktoré je zdrojom pravej múdrosti. (2. Timotejovi 3:16, 17) Ale predovšetkým som vďačná Jehovovi, že mi stále dáva silu, aby som úspešne zvládala skúšky, ktoré so sebou život prináša.

[Zvýraznený text na strane 19]

„Nenasledujem svojho brata... Nasledujem Ježiša Krista“

[Obrázok na strane 19]

Naša rodina na hospodárstve v St. Walburgene

[Obrázky na strane 19]

Moji rodičia Elisabeth a Johann Obwegerovci

[Prameň ilustrácií]

Obe fotografie: Foto Hammerschlag

[Obrázok na strane 20]

S mojím manželom