Svet, ako ho videl Ibn Battúta

V ROKU 1325 sa z Tandže v Maroku vydal istý mladý muž na prvú zo svojich viacerých ciest, ktoré ho zaviedli do niektorých najvzdialenejších končín vtedy známeho sveta vrátane Číny, Indie, Indonézie, Mali, Perzie, Ruska, Sýrie, Tanzánie, Turecka a všetkých arabských krajín. Tento muž, Abú Abdalláh Ibn Battúta, precestoval viac ako 120 000 kilometrov, čo je vzdialenosť, ktorú až do veku pary nikto neprekonal.

Ibn Battúta je považovaný za najvýznamnejšieho moslimského cestovateľa a najväčšieho cestovateľa staroveku a stredoveku vôbec. Jeho pamäti, napísané, keď sa napokon takmer po 30 rokoch vrátil zo svojich ciest domov, priblížili mnoho stránok života a kultúry 14. storočia, hlavne stredovekého moslimského sveta.

Púť do Mekky

Ibn Battúta odišiel z Tandže navštíviť sväté miesta a vykonať hadždž, moslimskú púť do Mekky, ktorá sa vyžaduje od každého dospelého moslima finančne a fyzicky schopného cestovať. Mekka je vzdialená asi 4 800 kilometrov na východ od Tandže. Ibn Battúta sa tak ako väčšina pútnikov v záujme bezpečnosti pripojil ku karavánam, aby mu pomohli dostať sa do cieľa jeho cesty.

Keďže Ibn Battútov otec bol kádím, čiže miestnym sudcom, zabezpečil svojmu synovi vzdelanie kádího, to najlepšie, aké bolo v Tandži dostupné. Keď sa to jeho spolupútnici dozvedeli, ustanovili ho za svojho sudcu, aby riešil akékoľvek nezhody, ktoré by cestou vznikli.

Alexandria, Káhira a Horný Níl

Karavána smerovala severoafrickým pobrežím do Egypta. Tu Ibn Battúta uvidel slávny alexandrijský maják — jeden z divov starovekého sveta —, ktorý bol v tom čase už sčasti v ruinách. O Káhire sa vyjadril ako o meste ‚bezhraničnom čo do počtu domov, neporovnateľnom v kráse a vznešenosti, ako o mieste, kde sa stretávajú prichádzajúci s odchádzajúcimi, kde sa zastavujú slabí i mocní a ktorého davy sa vzdúvajú ako vlny mora‘. Veľmi obdivoval lode, záhrady, bazáre, náboženské budovy a zvyklosti tohto veľkolepého mesta. V Egypte, tak ako sa mu stalo zvykom, sa snažil získať a aj získal záštitu u náboženských vodcov, učencov a ďalších vplyvných ľudí.

Z Káhiry odišiel smerom proti prúdu rieky Níl do Horného Egypta a po ceste využíval po hostinnosť nábožných ľudí, kláštorov a v tom čase v moslimskom svete bežných nocľahární i škôl podporovaných darmi. Mal v úmysle prejsť púšťou k Červenému moru, preplaviť sa do západnej Arábie, potom ísť do Mediny, kde sa nachádzala mešita proroka Mohameda, a odtiaľ do Mekky. Cestu mu však prekazila vojna, a preto sa vrátil do Káhiry.

Veľká okľuka

Stále pevne odhodlaný dostať sa do Mediny a Mekky, vydal sa na sever do Gazy, ďalej do Hebronu a potom na miesto, o ktorom sa verilo, že sú tam pochovaní Abrahám, Izák a Jakob. Cestou do Jeruzalema a jeho Skalného dómu sa zastavil v Betleheme, kde si všimol, ako ľudia, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu, uctievajú miesto Ježišovho narodenia.

Ibn Battúta sa potom vydal na sever do Damasku, v ktorom študoval u význačných moslimských učencov a získal osvedčenie, ktoré ho oprávňovalo vyučovať. Tamojšiu Umajjovskú mešitu opísal ako „najskvostnejšiu“ na celom svete. Na miestnych bazároch sa predávali šperky, látky, písacie potreby, knihy i sklo. Boli tu aj biele notárske stánky a v nich bolo „k dispozícii päť alebo šesť svedkov a osoba, ktorú miestny kádí oprávnil vykonávať svadobné obrady“. Aj Ibn Battúta sa počas svojho pobytu v Damasku oženil. Jeho nevesta však bola len jednou z mnohých manželiek a konkubín, ktoré z jeho príbehu miznú tak rýchlo, ako sa v ňom objavili.

V Damasku sa pripojil k ďalšej skupine pútnikov smerujúcich do Mekky. Cestou sa utáborili pri prameni, kde nosiči vody vyrábali z byvolích koží veľké nádrže alebo cisterny. Z nich si pocestní, skôr ako sa vydali cez púšť, napojili ťavy a nabrali vodu do svojich kožíc. Napokon Ibn Battúta dorazil do Mekky. Bola to prvá z jeho siedmich pútí na toto miesto. Väčšina pútnikov sa po vykonaní náboženských obradov vrátila domov. Ale Ibn Battúta nie. On, ako sa vyjadril istý životopisec, „z čírej túžby po dobrodružstve“ odišiel do Bagdadu.

Začína sa ozajstná cesta okolo sveta

V Bagdade, ktorý bol vtedy hlavným mestom islamu, na Ibn Battútu veľmi zapôsobili verejné kúpele. „Každé zariadenie malo veľké množstvo samostatných kúpeľní,“ uviedol, „a každá mala v rohu umývadlo s dvoma kohútikmi, z ktorých tiekla teplá a studená voda.“ Na príhovor priateľsky nakloneného vojvodcu bol tento mladý muž predstavený sultánovi Abú Saídovi. Zo stretnutia s ním odišiel Ibn Battúta s hodnotnými darmi — s koňom, slávnostným rúchom a listom so žiadosťou, aby mu miestodržiteľ Bagdadu poskytol ťavy a zásoby potravín.

Nato sa Ibn Battúta vydal loďou do východoafrických prístavov Mogadišo, Mombasa, Zanzibar a odtiaľ do Arábie a Perzského zálivu. Neskôr opísal ľudí, zvyky a výrobky, ktoré cestou videl — pohostinnosť, ktorej sa dostávalo obchodníkom v Somálsku, žuvanie betelových orechov a pestovanie kokosových orechov v Jemene, či lov perál v Perzskom zálive. Potom sa vydal mimoriadne veľkou okľukou do Indie, pričom prešiel cez Egypt, Sýriu, Anatóliu (Turecko), preplavil sa cez Čierne more, prešiel severne okolo Kaspického mora a následne cez územie dnešného Kazachstanu, Uzbekistanu, Afganistanu a Pakistanu.

Z Indie do Číny

V Indii slúžil Ibn Battúta osem rokov ako kádí pre sultána v Dillí. Keďže sultán vedel o Ibn Battútovej cestovateľskej vášni, poslal ho ako vyslanca k Togon Timurovi, mongolskému cisárovi Číny. Pri príchode mal odovzdať diplomatický dar, ktorý pozostával zo „sto plnokrvných koní, sto bielych otrokov, sto indických tanečníc a speváčok, tisíc dvesto kusov rôznych druhov látok, zlatých a strieborných viacramenných svietnikov a mís, brokátových rúch, pohárov, tulcov, mečov, rukavíc zdobených perlami a pätnástich eunuchov“.

V juhoindickom prístave Kalkata videl Ibn Battúta veľké obchodné plavidlá, nazývané džunky, ktoré zaisťovali pravidelné spojenie s Čínou a na ktorých sa tam mal v úmysle  doplaviť aj on. Tieto lode mávali až 12 plachiet vyrobených z pleteného bambusu a posádku pozostávajúcu až z 1 000 mužov — 600 námorníkov a ďalších 400 ozbrojencov. Na palube žili aj rodiny námorníkov, a ako sa vyjadril Ibn Battúta, „v drevených debnách [pestovali] bylinky, listovú a inú zeleninu a zázvor“.

Ibn Battúta však svoju diplomatickú misiu v Číne nesplnil, lebo stroskotal. Namiesto toho prijal ponuku slúžiť u moslimského vládcu na Maldivách a stal sa prvým, kto opísal okolitému svetu miestne zvyky. Nakoniec sa však do Číny predsa len dostal. Hoci tam našiel veľa vecí, ktoré sa mu páčili, videl tam aj také, ktoré urážali jeho náboženské cítenie. Keďže toho o Číne napísal len veľmi málo, v niektorých to vyvoláva pochybnosti, či po nej cestoval toľko, ako sám tvrdil. Je možné, že sa dostal len do prístavov na juhu Číny.

Smutné správy na ceste domov

Keď sa Ibn Battúta vrátil späť do Damasku, dozvedel sa, že jeho syn, ktorého tam asi pred 20 rokmi nechal, je už 12 rokov mŕtvy a že jeho otec, ktorý žil v Tandži, zomrel pred 15 rokmi. Vtedy sa písal rok 1348 a Blízky východ pustošila čierna smrť. V Káhire, ako napísal, zomieralo 21 000 ľudí denne.

O rok neskôr ako 45-ročný docestoval do Maroka, kde ho čakala správa, že jeho matka podľahla moru len niekoľko mesiacov pred jeho príchodom. Keď sa vydal na cesty, mal 21 rokov. Uspokojilo 24 rokov na cestách jeho túžbu po dobrodružstve? Zjavne nie, lebo už čoskoro zamieril do Španielska. O ďalšie tri roky sa vydal na svoju poslednú cestu, ktorá ho zaviedla k rieke Niger a do mesta Timbuktu v africkej krajine dnes známej ako Mali.

Spísanie pamätí

Keď sa sultán marockého mesta Fás dozvedel o Ibn Battútových cestách, požiadal ho, aby pripravil písomnú správu, ktorá mala slúžiť na pobavenie panovníckeho dvora, a dal mu k dispozícii aj svojho tajomníka Ibn Džuzajja. Hotové dielo nevyšlo v arabčine vo veľkom náklade a s prekladom do západných jazykov sa začalo, až keď tento príbeh v 19. storočí objavili európski učenci.

Ibn Džuzajj túto správu opísal ako skrátenú verziu rozprávania samotného cestovateľa, hoci je zrejmé, že niektoré časti zámerne pozmenil. Napriek tomu toto dielo ponúka jedinečný pohľad na život, obchodné vzťahy, zvyky, náboženstvo a politické pomery krajín, ktoré Ibn Battúta navštívil, hlavne krajín stredovekého moslimského sveta.

[Obrázok na strane 14]

Ilustrácia od al-Wasitiho z 13. storočia zobrazujúca stredovekých moslimských pútnikov na hadždži

[Prameň ilustrácie]

Scala/​White Images/​Art Resource, NY

[Obrázok na strane 16]

Katalánsky atlas z roku 1375 zobrazujúci niektoré z krajín, ktoré precestoval Ibn Battúta

[Prameň ilustrácie]

Snark/​Art Resource, NY