Ázijskí kočovníci, ktorí vybudovali impérium

Rusko zachvátil strach a zmätok. Z východu sa cez step hrnuli ako kobylky hordy bojovníkov na koňoch, zabíjali, rabovali a každú armádu, ktorá sa im postavila do cesty, zničili. Jediná oblasť Ruska, ktorá im unikla, bolo Novgorodské kniežatstvo. Stadiaľ jeden zdesený kronikár opísal tieto hordy ako „neznáme kmene“ hovoriace čudnou rečou.

SPOMÍNANÝMI bojovníkmi boli Mongoli, národ z trávnatej planiny v centrálnej a severovýchodnej Ázii, kde dnes leží Mongolsko. Bleskovými víťazstvami, ktoré dosahovali od začiatku 13. storočia n. l., zmenili mapu Ázie a polovice Európy. Len za 25 rokov si Mongoli podmanili väčšie územie ako Rimania za vyše 400 rokov. Na vrchole svojej moci vládli od Kórey po Uhorsko a od Sibíri po Indiu a vytvorili tak najväčšiu súvislú pevninskú ríšu v celých známych dejinách!

Dejiny Mongolskej ríše, ktorá trvala pomerne krátko, nielenže vnášajú svetlo do dejín Európy a Ázie, ale potvrdzujú aj mnohé biblické pravdy o ľudskej povahe a snahe ovládať druhých. K týmto pravdám patrí napríklad: Svetská sláva je prchavá a márna. (Žalm 62:9; 144:4) „Človek panoval nad človekom na jeho škodu.“ ​(Kazateľ 8:9) A tak ako to opisuje Biblia, politické mocnosti sa správali ako divé zvieratá v tom, akými krutými spôsobmi sa snažili ovládnuť iné národy. *

Kto boli Mongoli?

Mongoli boli kočovníci, ktorí žili v kmeňoch, boli vynikajúcimi jazdcami na koňoch a živili sa chovom dobytka, obchodovaním a lovom. Na rozdiel od väčšiny iných národov, v ktorých bola na boj cvičená a vyzbrojená len malá časť obyvateľstva, takmer každý Mongol na koni a s lukom v ruke bol húževnatým a neľútostným bojovníkom. A každý kmeň bol neochvejne oddaný svojmu vodcovi, chánovi.

Po 20 rokoch boja jeden chán, Temüdžin (asi 1162 – 1227), zjednotil 27 mongolských kmeňov a stal sa ich vodcom. Neskôr po boku Mongolov bojovali Tatári, moslimovia turkického pôvodu. Keď mongolské vojsko tiahlo na západ, zdesení Európania ich nazvali Tartármi. * V roku 1206, keď mal Temüdžin niečo vyše 40 rokov, dostal titul Džingischán, čo zrejme znamená „silný panovník“ alebo „svetový panovník“. Bol známy aj ako Veľký chán.

 Džingischánove hordy lukostrelcov na koňoch zúrivo podnikali rýchle vpády často na viacerých frontoch vzdialených od seba tisíce kilometrov. O Džingischánovi Encarta Encyclopedia hovorí, že z vojenského hľadiska „sa vyrovnal Alexandrovi Veľkému alebo Napoleonovi I.“ Perzský historik Juzjani, ktorý bol Džingischánovým súčasníkom, o ňom hovorí, že „bol plný energie, rozvážny, mal mimoriadny talent a pochopenie“. Označil ho však aj za „mäsiara“.

Za hranicami Mongolska

Severnú Čínu obývali Mandžuovia, ktorí nazývali svoju dynastiu Ťin alebo „Zlatá“. Aby sa Mongoli dostali na územie Mandžuov, prešli hrozivou púšťou Gobi, čo nebola pre týchto kočovníkov, ktorí v prípade núdze dokázali prežiť na kobylom mlieku a konskej krvi, žiadna neprekonateľná prekážka. Hoci Džingischán zabral Mandžusko a ďalšiu časť Číny, boje trvali ešte asi 20 rokov. Džingischán povolal k sebe čínskych učencov, remeselníkov a obchodníkov, ako aj odborníkov, ktorí vedeli zostrojiť obliehacie stroje, katapulty a bomby s pušným prachom.

Keď si Džingischán zaistil kontrolu nad Hodvábnou cestou, ktorá viedla na západ, snažil sa vytvoriť obchodné kontakty s turkickým sultánom Muhammadom zo susednej ríše. Sultán vládol nad obrovskou ríšou, ktorá sa rozprestierala na území dnešného Afganistanu, Tadžikistanu, Turkménska, Uzbekistanu a Iránu.

V roku 1218 prišla k hraniciam sultánovej ríše mongolská delegácia a hovorila, že chce obchodovať. Ale tamojší miestodržiteľ ich popravil, čo nakoniec viedlo k prvému mongolskému vpádu na moslimské územie. Počas ďalších troch rokov Mongoli, ktorí boli údajne početnejší ako mravce, systematicky plienili a pálili mestá i polia a hromadne zabíjali sultánových poddaných, pričom ušetrili len tých, ktorí mohli byť pre nich užitoční.

Mongolské vojsko, ktoré malo podľa odhadov asi 20 000 vojakov, potom prešlo cez Azerbajdžan a Gruzínsko do stepí severne od Kaukazu a zlikvidovalo každú armádu, s ktorou sa stretlo, vrátane 80 000-člennej ruskej armády. Pri jednej výprave dlhej 13 000 kilometrov podnikli výpad okolo Kaspického mora. Túto výpravu niektorí považujú za jeden z najväčších jazdeckých výkonov v dejinách. Séria víťazstiev bola pre neskorších mongolských vládcov vzorom pri ďalších ťaženiach do východnej Európy.

Džingischánovi nástupcovia

Ögedej, tretí zo štyroch Džingischánových synov, ktorých mu porodila jeho prvá manželka, bol vyhlásený za ďalšieho Veľkého  chána. Prevzal kontrolu nad dobytými krajinami a vazalskí vládcovia mu platili tribút. Nakoniec dovŕšil víťazstvo aj nad dynastiou Ťin na severe Číny.

Aby sa podarilo udržať ríšu i prepychový život, na ktorý si Mongoli zvykli, Ögedej sa napokon rozhodol znovu vytiahnuť do boja, a to proti krajinám, ktoré ešte neraboval. Podnikol útok na dvoch frontoch — proti európskym krajinám na západe a proti dynastii Sung na juhu Číny. Ťaženie bolo úspešné v Európe, no nie v Číne. Hoci Mongoli získali nejaké víťazstvá, väčšinu územia dynastie Sung si nepodmanili.

Výprava na západ

V roku 1236 sa asi 150 000 bojovníkov vydalo na západ do Európy. Ich prvým cieľom boli oblasti v povodí Volgy. Potom zaútočili na ruské mestské štáty a obrátili Kyjev na popol. Mongoli sľúbili, že mestá ušetria, ak im ich obyvatelia dajú zo všetkého desatinu. Ale Rusi sa rozhodli radšej bojovať. Mongoli na nepriateľa strieľali z katapultov skaly, horiacu naftu a výbušné strely. Keď prelomili hradby, vnikli do mesta a zabíjali obyvateľov, až ako sa vyjadril jeden historik, „žiadne oko nezostalo otvorené, aby oplakalo mŕtvych“.

Mongolské vojsko vyplienilo Poľsko a Uhorsko a prišlo takmer až k hraniciam dnešného Nemecka. Západná Európa sa pripravovala na mongolský útok, ku ktorému však nikdy nedošlo. V decembri 1241 chán Ögedej zomrel. Preto sa mongolskí velitelia ponáhľali domov do hlavného mesta Karakorum vzdialeného 6 000 kilometrov, aby zvolili nového vládcu.

Po Ögedejovi nastúpil na trón jeho syn Güjük. Jeho korunováciu sledoval aj taliansky mních, ktorý 15 mesiacov cestoval cez územie pod správou Mongolov, aby odovzdal list od pápeža Inocenta IV. Pápež chcel mať istotu, že Európa bude mimo nebezpečenstva nových nájazdov, a naliehal na Mongolov, aby prijali kresťanstvo. Güjük nič nesľúbil a navyše pápežovi odkázal, aby prišiel v sprievode kráľov a vzdal mu poctu.

Nové výboje na dvoch frontoch

Ďalším Veľkým chánom bol Möngke, ktorý zasadol na trón v roku 1251. So svojím bratom Chubilajom zaútočili na dynastiu Sung na juhu Číny, zatiaľ čo ďalšie vojsko podnikalo ťaženie na západe. Toto vojsko spustošilo Bagdad a prinútilo Damask vzdať sa. Takzvaní kresťania, ktorí viedli križiacke výpravy proti moslimom, sa tešili z porážky moslimov a „kresťania“, ktorí žili v Bagdade, zabíjali svojich moslimských susedov a plienili ich domy.

 V momente, keď sa zdalo, že Mongoli už-už rozdrvia moslimov, sa história zopakovala. Prišli správy, že Möngke zomrel. Vojsko sa znovu vydalo na cestu domov. Tentoraz nechali iba 10 000 mužov, aby chránili hranice. Krátko nato túto malú armádu rozdrvilo egyptské vojsko.

Útok proti bohatej dynastii Sung na juhu Číny sa skončil úspešne. Chán Chubilaj sa dokonca vyhlásil za zakladateľa novej čínskej dynastie Juan. Jeho nové hlavné mesto je dnes známe ako Peking. Keď boli koncom 70. rokov 13. storočia odstránené posledné prekážky v podobe podporovateľov dynastie Sung, Chubilaj začal vládnuť Číne, ktorá bola zjednotená prvýkrát od pádu dynastie Tchang v roku 907.

Rozpad a zánik

Začiatkom 14. storočia sa začala mocná Mongolská ríša rozpadať, a to z viacerých dôvodov. Jedným z nich boli rozbroje medzi Džingischánovými potomkami, pre ktoré sa ríša rozdrobila na viacero chanátov. Okrem toho sa Mongoli asimilovali s obyvateľstvom niektorých krajín, ktoré dobyli. V Číne boje o moc podkopali autoritu Chubilajových potomkov. V roku 1368 Číňania mali už po krk neschopných vládcov, korupcie a vysokých daní, a tak zhodili dynastiu Juan a prinútili svojich pánov vrátiť sa do Mongolska.

Ťaženie Mongolov bolo ako víchor, ktorý sa priženie a po krátkom vyčíňaní utíchne. No v dejinách Európy a Ázie zanechalo stopy a pomohlo napríklad zjednotiť Mongolsko i Čínu. A Mongoli dodnes považujú svojho prvého veľkého chána, Džingischána, za otca národa.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 13]

Z dobyvateľov obchodníci

Dynastia Juan, ktorú založil chán Chubilaj, za svojho najväčšieho rozkvetu podporovala obchod i cestovanie, čo viedlo k „najväčšiemu rozmachu obchodu v dejinách Ázie a Európy“. V tom období žil aj slávny benátsky cestovateľ Marco Polo (1254 – 1324). * Arabskí, perzskí, indickí a európski obchodníci cestovali po súši i po mori a vymieňali kone, koberce, drahokamy a koreniny za keramiku, lakované predmety a hodváb.

V roku 1492 Krištof Kolumbus zobral so sebou cestopisy Marca Pola a vydal sa z Európy na západ s cieľom obnoviť obchodné kontakty s mongolským dvorom. No nevedel, že Mongolská ríša už zanikla pred viac než sto rokmi. Jej pád viedol k tomu, že sa stadiaľ do Európy nedostávali správy. Okrem toho moslimovia bránili druhým používať pevninskú cestu, ktorá viedla z Európy do Ázie.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 14]

Známi náboženskou toleranciou

Hoci boli Mongoli animisti, tolerovali iné náboženstvá. V knihe The Devil’s Horsemen (Diablovi jazdci) sa píše, že keď ľudia zo Západu vstúpili do hlavného mesta Karakorum, prekvapilo ich nielen jeho bohatstvo, ale aj náboženská sloboda — kostoly, mešity a chrámy tam stáli vedľa seba.

S kresťanstvom sa Mongoli oboznámili vďaka nestoriánom, ktorí sa odštiepili od byzantskej, teda východnej cirkvi. Nestoriánstvo prijalo veľa príslušníkov turkických kmeňov v Ázii, s ktorými sa Mongoli stretávali. Niektoré konvertitky sa dokonca stali manželkami členov mongolskej kráľovskej rodiny.

Dnešní Mongoli sa hlásia k viacerým náboženstvám. K animizmu sa hlási približne 30 percent obyvateľov, k tibetskému buddhizmu 23 percent a k islamu 5 percent. Väčšina ostatných obyvateľov je bez vyznania.

[Mapa na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Územie podmanené Mongolmi

UHORSKO

RUSKO

Kyjev

Volga

SIBÍR

Kaspické more

Damask

IRÁN

Bagdad

UZBEKISTAN

MONGOLSKO

Karakorum

Púšť Gobi

KÓREA

ČÍNA

Peking

INDIA

Novgorod

[Obrázok na strane 15]

Stádo koní, Mongolsko

[Obrázok na strane 15]

Džingischán

[Prameň ilustrácie na strane 12]

Bildarchiv Preussischer Kulturbesitz/​Art Resource, NY

[Pramene ilustrácií na strane 15]

Scenéria: © Bruno Morandi/age fotostock; Džingischán: © The Stapleton Collection/​The Bridgeman Art Library