ŠALAMÚN je ešte veľmi mladý, keď sa stáva kráľom. Miluje Jehovu a riadi sa múdrymi radami, ktoré mu dal jeho otec Dávid. Jehovovi sa Šalamún páči, a tak mu raz v noci hovorí vo sne: ‚Šalamún, čo ti mám dať?‘

Nato Šalamún odpovedá: ‚Jehova, môj Bože, som ešte veľmi mladý a neviem vládnuť. Daj mi preto múdrosť, aby som vedel správne panovať nad tvojím ľudom.‘

To sa Jehovovi veľmi páčilo. Preto hovorí: ‚Pretože si ma žiadal o múdrosť a nechcel si dlhý život ani bohatstvo, dám ti viac múdrosti ako kedy mal ktorýkoľvek človek. Ale dám ti aj to, o čo si neprosil: bohatstvo a slávu.‘

Zakrátko na to prichádzajú k Šalamúnovi dve ženy s veľmi ťažkou otázkou. Jedna z nich vysvetľuje: ‚My dve žijeme v jednom dome. Narodil sa mi chlapček a o dva dni sa narodil chlapček aj jej. Raz v noci jej dieťatko zomrelo. Ale keď som spala, položila vedľa mňa svoje mŕtve dieťatko a moje si vzala. Keď som sa prebudila a pozrela som sa na mŕtve dieťa, videla som, že nie je moje.‘

Nato povedala druhá žena: ‚Nie, to živé dieťa je moje, a mŕtve je jej!‘ Prvá žena odpovedala: ‚Nie, mŕtve dieťa je tvoje, a živé je moje!‘ Tak sa ženy hádali. Čo mal robiť Šalamún?

Necháva priniesť meč a potom hovorí: ‚Rozotnite to dieťatko a každej žene dajte polovicu.‘

‚Nie!‘ skríkla pravá mamička. ‚Prosím vás, nezabíjajte to dieťatko. Dajte jej ho!‘ Ale tá druhá žena hovorí: ‚Nedávajte ho ani jednej z nás; len ho rozotnite!‘

Šalamún teda povedal: ‚Nezabíjajte to dieťa! Dajte ho tej prvej žene. Ona je jeho pravá matka.‘ Šalamún to vedel, lebo pravá mamička miluje dieťatko tak, že ho radšej dá inej žene, len aby ho nezabili. Keď počuli ľudia, ako Šalamún vyriešil tento spor, radovali sa, že majú takého múdreho kráľa.

Počas Šalamúnovej vlády Boh žehnal ľud. Na ich pôde sa urodilo veľa pšenice a jačmeňa, veľa hrozna a fíg aj iných vecí na jedenie. Ľudia boli dobre oblečení a bývali v pekných domoch. Všetci mali viac ako dosť dobrých vecí.