Vzrast medzi pestrým obyvateľstvom Ugandy

UGANDA, ktorá leží medzi dvoma vetvami Východoafrickej priekopovej prepadliny po oboch stranách rovníka, je obdarená pozoruhodnou krásou. Je to rozmanitá krajina s bujnou vegetáciou a zaujímavými živočíchmi. Keďže sa nachádza na veľkej africkej náhornej plošine, má mierne podnebie a fascinujúcu panorámu vrchov, ktoré sa tiahnu stovky kilometrov.

Len málo krajín má na malom území také rozmanité podnebné podmienky ako Uganda, kde môžete nájsť charakteristické prvky trópov, ale aj večný sneh a ľad. Jej územie siaha od zasnežených vrcholkov Mesačných vrchov, čiže pohoria Ruwenzori, na západe až po oblasti s miernymi zrážkami na východe. Na pláňach Ugandy môžete vidieť slony, byvoly i levy. Pohoria a husté lesy sú domovom goríl, šimpanzov a viac než 1000 druhov vtákov. Veľká časť afrického kontinentu bojuje so suchom a hladom, no Uganda je požehnaná riekami a jazerami, ako napríklad Viktóriiným jazerom, ktoré je druhým najväčším sladkovodným jazerom na svete. Na severe z Viktóriinho jazera vyteká rieka Níl. Nie div, že Winston Churchill nazval túto krajinu „perlou Afriky“!

„Perla“ dnes žiari

Uganda je však príťažlivá predovšetkým svojím obyvateľstvom. Je to priateľský, pohostinný a rozmanitý ľud. Táto prevažne „kresťanská“ krajina je pestrou zmesou početných etnických skupín a kultúr. Aj dnes sa toto rozmanité obyvateľstvo dá rozlíšiť podľa jeho tradícií a oblečenia.

V poslednom čase rastúce množstvo obyvateľov Ugandy priaznivo reaguje na dobré posolstvo Biblie, ktoré hovorí o čase, keď na celej zemi zavládne trvalý mier. (Žalm 37:11; Zjavenie 21:4) Priniesť toto posolstvo všetkým ľuďom, ktorí žijú v krajine približne rovnako veľkej ako Veľká Británia, je náročné.

 Začiatky zvestovateľského diela v Ugande boli skromné. V roku 1955 bol vo Viktóriinom jazere prvý raz v histórii Ugandy pokrstený miestny obyvateľ ako Jehovov svedok. Z tohto „maličkého“ sa napokon v roku 1992 stalo tisíc. Od roku 1955 zaznamenáva krajina stály vzrast, čo je v súlade s Božím uistením: „Ja, Jehova, to urýchlim v patričnom čase.“ — Izaiáš 60:22.

Prekonávanie jazykových bariér

Angličtina je v Ugande úradným jazykom a bežne sa používa, najmä vo vzdelávaní. Napriek tomu to však pre väčšinu Uganďanov nie je materinský jazyk. Preto Jehovovi svedkovia v snahe sprístupniť ľuďom dobré posolstvo venujú pozornosť aj ďalším hlavným jazykom. Ukázalo sa, že je to nevyhnutné, lebo vyše 80 percent z 25 miliónov obyvateľov žije na vidieku alebo v malých mestách, kde sú ľudia pri bežnej komunikácii do veľkej miery odkázaní na svoj materinský jazyk. Dostať sa k ľuďom z týchto jazykových skupín a uspokojiť ich duchovné potreby si vyžaduje veľké úsilie.

Napriek tomu sa Jehovovi svedkovia snažia uspokojiť potreby týchto ľudí tak, že im vydávajú svedectvo v ich jazyku a vo viacerých jazykoch pripravujú biblickú literatúru. Prekladateľské tímy v odbočke v hlavnom meste Kampale slúžia štyrom jazykovým skupinám: ačoli, lhukonzo, luganda a runyankore. Návštevnosť kresťanských zjazdov, ktoré prebiehajú po celej krajine vo viacerých jazykoch, prevyšuje dvojnásobok počtu Jehovových svedkov v Ugande. To jasne ukazuje, že snahy dostať sa k rôznym jazykovým skupinám prispievajú k rýchlemu duchovnému rastu. Ale to ešte nie je všetko.

Priekopníci na čele diela

Zbory sa s nadšením zapájajú do každoročných kampaní, ktoré trvajú asi tri mesiace a počas ktorých sa prepracúvajú odľahlé oblasti. (Skutky 16:9) Na čele tohto diela stojí rastúci počet horlivých mladých priekopníkov, čiže zvestovateľov, ktorí sa vo zvýšenej miere venujú zvestovateľskej službe. Cestujú do odľahlých oblastí, kde v niektorých  prípadoch ľudia nikdy predtým nepočuli dobré posolstvo.

Dve svedkyne boli ako zvláštne priekopníčky poslané na tri mesiace do malého mesta Bushenyi v západnej Ugande. Pripojili sa tam vo zvestovateľskej službe a v organizovaní kresťanských zhromaždení k jednej zvestovateľke, ktorá bola v tej oblasti jedinou Jehovovou svedkyňou. O mesiac už viedli tieto dve priekopníčky pravidelné biblické rozhovory so 40 ľuďmi, z ktorých sedemnásti začali chodiť na zhromaždenia Jehovových svedkov. Priekopníčky rozprávajú: „Niektorí ľudia, ktorým sme dali brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? *, k nám neskôr prišli s niekoľkými hárkami papiera, na ktorých mali napísané odpovede na otázky z brožúry. Chceli vedieť, či sú ich odpovede správne.“ Dnes je v tomto meste zbor s vlastnou sálou Kráľovstva.

Dvaja priekopníci cestovali do jednej oblasti v západnej Ugande, kde sa dobré posolstvo nikdy predtým nezvestovalo. Napísali: „Ľudia majú skutočný smäd po biblickej pravde. Za tie tri mesiace, čo sme tu, sme mohli zaviesť 86 biblických štúdií.“ Onedlho bola v tejto oblasti oficiálne založená skupina Jehovových svedkov.

Ďalší horliví pracovníci v poli

Medzi horlivými priekopníkmi sú takí, ktorí slúžia už mnoho rokov. Predtým než sa stal Patrick Jehovovým svedkom, bol klarinetistom v kapele vojnového letectva ugandského prezidenta Idiho Amina. Šesť mesiacov po svojom krste v roku 1983 sa Patrick stal priekopníkom. Dnes ako cestujúci dozorca navštevuje a povzbudzuje zbory.

Margaret bola pokrstená v roku 1962. Napriek tomu, že má takmer 80 rokov a ťažkosti s bedrovými kĺbmi, ktoré obmedzujú jej pohyblivosť, strávi asi 70 hodín mesačne tým, že rozpráva svojim susedom o biblickej nádeji. Vystavuje literatúru na lavičke pred svojím domom a nadväzuje rozhovory s každým, kto ide okolo a chce si vypočuť dobrú správu o pokojnom novom svete.

Simon, roľník, ktorý žije na východe Ugandy, už 16 rokov hľadal pravdu, keď sa mu v roku 1995 dostala do rúk nejaká literatúra vydaná Jehovovými svedkami. To, čo sa v nej dočítal, v ňom vzbudilo túžbu dozvedieť sa viac o Božom Kráľovstve a Jehovovom nádhernom predsavzatí so zemou. V Kamuli, kde žil, neboli žiadni svedkovia, a tak cestoval asi 140 kilometrov do Kampaly, aby ich vyhľadal. Dnes je v jeho dedine zbor.

 „Sme tu nastálo“

Tak ako je to v iných častiach Afriky, aj tu mnohí ľudia očakávajú, že náboženská skupina bude mať vhodné miesto na uctievanie. Zdalo sa, že pre niektoré zbory Jehovových svedkov je to neprekonateľný problém, keďže im na výstavbu vhodnej sály Kráľovstva chýbali finančné prostriedky. Slovami sa nedá opísať vďačnosť bratov, keď koncom roku 1999 začal prebiehať celosvetový zrýchlený program výstavby sál Kráľovstva. V nasledujúcich piatich rokoch bolo v Ugande postavených 40 nových sál Kráľovstva. Dnes majú takmer všetky zbory svoju vlastnú sálu, skromnú, no primeranú. Touto stavebnou činnosťou bolo miestnym komunitám oznamované posolstvo: „Sme tu nastálo.“ To prispelo k vzrastu.

Jeden malý zbor na severe Ugandy mával zhromaždenia pod husto olistenými mangovníkmi. Keď bratia získali pozemok, veci sa dali rýchlo do pohybu. Bratia zo stavebnej skupiny spolu s miestnymi svedkami začali stavať sálu Kráľovstva. Na jedného muža, ktorý bol kedysi popredným politikom v tejto oblasti, to veľmi zapôsobilo. Ponúkol bratom, že môžu na svoje zhromaždenia používať jeho garáž, kým nebude sála Kráľovstva dokončená. Prijal tiež ponuku študovať Bibliu s jedným zo stavebných dobrovoľníkov. Teraz je z neho horlivý pokrstený zvestovateľ, ktorý je šťastný, že môže uctievať Jehovu v nádhernej novej sále Kráľovstva!

Pri výstavbe sály Kráľovstva v juhovýchodnej časti krajiny na jedného miestneho murára tak zapôsobil duch priateľstva, lásky a spolupráce medzi bratmi, že im ponúkol svoju pomoc. Ku koncu stavby dokonca pracoval celú noc, aby mohla byť nasledujúce ráno sála Kráľovstva pripravená na zasvätenie. Poznamenal: „Ste jediní ľudia, ktorí skutočne milujú jeden druhého, nielen o tom hovoria.“

Sľubný vzrast uprostred ťažkostí

Keďže sa v Ugande prepracovávajú nové územia, počet svedkov neustále rastie a mnohí záujemcovia prichádzajú na zhromaždenia. Momentálne je však naliehavo potrebné venovať pozornosť veľkému počtu utečencov, ktorí do Ugandy prišli hľadať útočisko. Občianska vojna v susedných krajinách sa dotkla i Jehovovho ľudu. Svedkovia v utečeneckých táboroch prejavili mimoriadnu dôveru v Jehovu. Jeden bývalý vysoký štátny úradník zo susednej krajiny, ktorý bol kedysi zapojený do prenasledovania svedkov, keď bolo dielo v tej krajine zakázané, študoval v jednom utečeneckom tábore Bibliu a stal sa svedkom. O svojom predošlom pohodlnom spôsobe života hovorí: „Hmotný blahobyt a vysoké postavenie v tomto svete nemá žiadnu skutočnú hodnotu. Hoci som teraz chudobný a chorý, môj život je oveľa lepší než kedykoľvek predtým. Poznám Jehovu a som vďačný za výsadu modlitby. Okrem toho, že mám pevnú nádej do budúcnosti, chápem, prečo dnes musíme znášať ťažkosti. A tak mám vnútorný pokoj, aký som nikdy predtým necítil.“

Hovorí sa, že ak do ugandskej pôdy, ktorá je veľmi úrodná, zastoknete večer palicu, do rána pustí korene. Duchovný vzrast v tejto krajine naznačuje, že aj duchovná pôda je tu veľmi úrodná. Ďakujeme Jehovovi Bohu, že poskytol dostatok času, aby sa ešte ďalší ľudia spomedzi pestrého obyvateľstva Ugandy dozvedeli o jeho Kráľovstve. Ježiš prirovnal vzácnosť tohto Kráľovstva k ‚perle veľkej hodnoty‘. V Ugande si to začína uvedomovať stále viac ľudí. — Matúš 13:45, 46.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapy na strane 8]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

SUDÁN

UGANDA

Níl

Kamuli

Tororo

Kampala

Bushenyi

Viktóriino jazero

KEŇA

TANZÁNIA

RWANDA

[Obrázok na strane 9]

Traja z mnohých horlivých priekopníkov

[Obrázok na strane 10]

Patrick

[Obrázok na strane 10]

Margaret

[Obrázok na strane 10]

Simon

[Obrázok na strane 10]

Oblastný zjazd v Torore

[Prameň ilustrácie na strane 8]

Pozadie: © Uganda Tourist Board