Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Prečo si ubližujem?

Prečo si ubližujem?

Mladí ľudia sa pýtajú...

Prečo si ubližujem?

„Zápästie som si porezala tak, že mi ho museli zašívať. Lekárovi som povedala, že som sa porezala na žiarovke. Bola to pravda — len som mu nepovedala, že som to spravila naschvál.“ — Sasha, 23 rokov.

„Rodičia si všimli moje rany, ale len tie, ktoré nie sú také hlboké a ktoré vyzerajú ako škrabance... Možno raz objavia aj ďalšie rany, a tak si chystám výhovorku... Nechcem, aby o tom vedeli.“ — Ariel, 13 rokov.

„Ubližovala som si od svojich 11 rokov. Vedela som, že Bohu veľmi záleží na tom, čo robíme so svojím telom, no ani to ma neodradilo.“ — Jennifer, 20 rokov.

MOŽNO poznáš niekoho, ako je Sasha, Ariel či Jennifer. * Možno je to tvoj spolužiak. Možno je to tvoj súrodenec. A možno si to ty sám. Len v Spojených štátoch sú podľa odhadov milióny ľudí — často mladých ľudí —, ktorí si rôznymi spôsobmi zámerne ubližujú, napríklad si spôsobujú rezné rany, popáleniny, modriny alebo škrabance. *

Zámerne si ubližujú? V minulosti by mnohí spojili takéto správanie s nejakou čudnou módou alebo kultom. Ale v nedávnych rokoch výrazne pribudlo poznatkov o sebapoškodzovaní. A podľa dostupných údajov vzrástol výrazne aj počet ľudí, ktorí sa k tomuto problému priznávajú. „Každý lekár hovorí, že je ich stále viac,“ hovorí Michael Hollander, riaditeľ jedného liečebného centra v Spojených štátoch.

Sebapoškodzovanie zriedka vedie k smrti. Napriek tomu je nebezpečné. Ako príklad si vezmime Beth. Hovorí: „Spôsobujem si rany žiletkou. Už som bola dvakrát v nemocnici. Raz som musela ísť na pohotovosť, pretože som si spravila hlboký zárez.“ Beth si podobne ako mnohí ďalší preniesla tento zvyk aj do dospelosti. „Robím to od svojich 15 rokov. Teraz mám 30,“ hovorí.

Si ty alebo niekto z tvojich známych obeťou sebapoškodzovania? Ak áno, nezúfaj. Pomoc je dostupná. V ďalšom čísle Prebuďte sa! budeme o nej hovoriť viac. * No najprv bude dobré pouvažovať o tom, u koho sa môže táto porucha vyvinúť a prečo.

Príčiny sú rôzne

Je ťažké zaradiť ľudí, ktorí si telesne ubližujú, do jednej kategórie. Niektorí pochádzajú z problematických rodín, iní majú stabilný, šťastný domov. Niektorým sa nedarí v škole, ale mnohí sú výbornými študentmi. Často je ťažké zistiť, že majú nejaký problém, pretože človek, ktorý je nešťastný, to nie vždy dá najavo. Biblia hovorí: „I pri smiechu môže bolieť srdce.“ — Príslovia 14:13.

Aj stupeň sebapoškodzovania môže byť u každého človeka iný. Z jednej štúdie napríklad vyšlo najavo, že niektorí ľudia sa porania len raz ročne, kým iní priemerne dvakrát za deň. Zaujímavé je i to, že si ubližuje viac chlapcov, než sa kedysi predpokladalo. Týmto problémom však trpia väčšinou dospievajúce dievčatá.

Napriek všetkým týmto rozdielom sa zdá, že niektoré črty majú títo ľudia spoločné. Jedna encyklopédia o dospievajúcich uvádza: „Dospievajúci, ktorí si ubližujú, sa často cítia bezmocní, je pre nich ťažké zdôveriť sa druhým so svojimi pocitmi, majú pocit osamelosti alebo odcudzenia, majú strach a nízku sebaúctu.“

Samozrejme, niekto by mohol povedať, že tento opis sa môže týkať takmer každého mladého človeka, ktorý prežíva obavy a neistotu spojenú s dospievaním. Ale človek, ktorý si ubližuje, prežíva zvlášť intenzívne pocity. Neschopnosť vyjadriť trýznivé pocity slovami a zdôveriť sa s nimi niekomu môže viesť k tomu, že tlaky v škole, nároky v práci či spory doma sa javia neúnosné. Nevidí žiadne riešenie a nemá nikoho, s kým by sa mohol porozprávať. Napätie je neznesiteľné. Vtom takýto človek niečo zistí: Keď si telesne ublíži, citové utrpenie sa zmierni a on dokáže žiť ďalej — aspoň na chvíľu.

Prečo sa takýto človek utieka k telesnej bolesti, keď vlastne ide o citové utrpenie? Predstav si, že si v ordinácii lekára a máš dostať injekciu. Stalo sa ti, že si sa štipol alebo si sa nechtom zaboril do kože, len aby si tak necítil to bodnutie? Človek, ktorý sa zraňuje, robí niečo podobné, ale vážnejšie. Sebapoškodzovanie je spôsob, ako sa odpútať od citovej bolesti a pocítiť úľavu. Citová bolesť je totiž taká intenzívna, že fyzická bolesť je pre obeť znesiteľnejšia. Možno preto jedno dievča povedalo, že sebapoškodzovanie je „liek proti úzkostiam“.

„Mechanizmus na zvládnutie stresu“

Ľudia, ktorí nepoznajú túto poruchu, môžu považovať sebapoškodzovanie za pokus o samovraždu. No zvyčajne o ňu nejde. „Vo všeobecnosti sa títo ľudia snažia skoncovať len s bolesťou, nie so životom,“ píše Sabrina Solin Weillová, šéfredaktorka jedného časopisu pre mladých. Preto jedna kniha opisuje sebapoškodzovanie ako „‚záchrannú vestu‘, nie ako snahu ukončiť život“. Tento zvyk označuje za „mechanizmus na zvládnutie stresu“. Akého stresu?

Zistilo sa, že mnohí z týchto ľudí zažili nejakú traumu, napríklad týranie alebo zanedbávanie v detstve. Iných viedli k sebapoškodzovaniu rodinné nezhody alebo alkoholizmus jedného z rodičov. U iných je príčinou duševná porucha.

Môžu tu byť aj iné ťažkosti. Napríklad Sara povedala, že zápasila so sebatrýznivým perfekcionizmom. Hoci jej kresťanskí starší pomohli, keď spravila vážne chyby, cítila sa nesmierne vinná za svoje každodenné nedostatky. „Myslela som si, že musím byť na seba tvrdá,“ hovorí. „Sebapoškodzovanie bolo iba trestom. ‚Trestala‘ som sa tak, že som si vytrhávala vlasy, robila si zárezy na zápästí a na rukách, udierala som sa a spôsobovala si podliatiny a ‚za trest‘ som tiež držala ruku pod horúcou vodou, sedela vonku v mraze bez kabáta a celý deň hladovala.“

Sara si ubližovala, pretože sebou úplne opovrhovala. Hovorí: „Boli chvíle, keď som vedela, že mi Jehova odpustil chyby, ale ja som s tým nesúhlasila. Chcela som trpieť, pretože som sa veľmi nenávidela. Aj keď som vedela, že Jehova určite nikdy nevymyslel také miesto trápenia, aké vymyslelo ‚kresťanstvo‘, ktoré učí o pekle, chcela som, aby urobil nejaké len pre mňa.“

„Kritické časy“

Niekto možno uvažuje, prečo sa takéto znepokojivé správanie objavilo až v posledných desaťročiach. No ľudia, ktorí študujú Bibliu, vedia, že teraz sú ‚kritické časy, s ktorými sa dá ťažko vyrovnať‘. (2. Timotejovi 3:1) Preto ich neprekvapuje, že ľudia — a to aj mladí — sa uchyľujú k správaniu, ktoré je ťažké vysvetliť.

Biblia pripúšťa, že „samotný útlak môže spôsobiť, že múdry koná pomätene“. (Kazateľ 7:7) Ťažkosti spojené s dospievaním — ku ktorým sa niekedy pridružia tragické zážitky — môžu byť živnou pôdou pre deštruktívne správanie, akým je aj sebapoškodzovanie. Mladý človek, ktorý sa cíti osamelý a ktorý si myslí, že sa nemá s kým porozprávať, sa môže v snahe nájsť úľavu uchýliť k sebapoškodzovaniu. No akákoľvek úľava, ktorú by mohlo poskytnúť sebapoškodzovanie, je len krátkodobá. Skôr či neskôr sa problémy vrátia a s nimi aj sebapoškodzovanie.

Ľudia, ktorí si ubližujú, s tým spravidla chcú skončiť, ale je to pre nich ťažké. Ako sa to niektorým podarilo? To sa bude rozoberať v rubrike „Mladí ľudia sa pýtajú...“ v článku „Ako si môžem prestať ubližovať?“, ktorý nájdeš vo februárovom čísle Prebuďte sa!

[Poznámky pod čiarou]

^ 6. ods. Niektoré mená v tomto článku boli zmenené.

^ 6. ods. Sebapoškodzovanie by sa nemalo zamieňať s body piercingom ani s tetovaním, ktoré vo všeobecnosti súvisia s módou, nie s nutkaním napadnúť vlastné telo. Pozri Prebuďte sa! z 8. augusta 2000, strany 18 – 19.

^ 9. ods.4. Mojžišovej 19:28 sa píše: „Na tele si neurobíte zárezy kvôli duši, ktorá skonala.“ Cieľom tohto pohanského zvyku bolo zjavne uzmierenie bohov, ktorí údajne ovládali zosnulých. Sebapoškodzovanie, o ktorom tu hovoríme, je však niečo iné.

NA ZAMYSLENIE

▪ Prečo sa niektorí mladí ľudia uchyľujú k sebapoškodzovaniu?

▪ Uvažoval si pri čítaní tohto článku, akým lepším spôsobom sa dajú zvládnuť tiesnivé pocity?

[Zvýraznený text na strane 11]

„I pri smiechu môže bolieť srdce.“ — Príslovia 14:13

[Zvýraznený text na strane 11]

„Vo všeobecnosti sa títo ľudia snažia skoncovať len s bolesťou, nie so životom“

[Zvýraznený text na strane 12]

Žijeme v ‚kritických časoch, s ktorými sa dá ťažko vyrovnať‘. — 2. Timotejovi 3:1