Prejsť na článok

Prejsť na obsah

„Nikdy nezabudni na službu od dverí k dverám“

„Nikdy nezabudni na službu od dverí k dverám“

„Nikdy nezabudni na službu od dverí k dverám“

Rozpráva Jacob Neufeld

„Nech sa stane čokoľvek, nikdy nezabudni na službu od dverí k dverám.“ Tieto slová mi zneli v ušiach, keď som kráčal do najbližšej dediny vzdialenej asi päť kilometrov. No keď som sa tam dostal, nedokázal som pozbierať odvahu ísť k prvému domu. Chvíľu som bojoval sám so sebou a potom som šiel do lesa a úpenlivo som sa modlil k Bohu, aby mi dal odvahu zvestovať. Nakoniec som sa dokázal vrátiť k tomu domu, zaklopať a vydať svedectvo.

AKO som sa ocitol v tejto dedine vo vyprahnutej oblasti Paraguaja, kde som sa snažil sám zvestovať? Dovoľte mi porozprávať vám to všetko od začiatku. Narodil som sa v novembri 1923 v dedine Kronstaľ na Ukrajine, v kolónii nemeckých mennonitov. Koncom 18. storočia mnohí mennoniti emigrovali z Nemecka na Ukrajinu, kde dostali značné privilégiá, ku ktorým patrila sloboda uctievania (hoci nemali dovolené obracať na vieru), právo samostatne spravovať svoju komunitu a oslobodenie od vojenskej služby.

Keď sa k moci dostala komunistická strana, všetky privilégiá nám boli odňaté. Koncom 20. rokov 20. storočia boli mennonitom v rámci kolektivizácie zabraté ich veľké farmy. Pokiaľ ľudia nespolupracovali s vládou, nedostali žiadne jedlo, a tak boli prinútení podvoliť sa. Akákoľvek známka odporu bola kruto potlačená. V 30. rokoch príslušníci KGB (sovietsky Výbor štátnej bezpečnosti) odvádzali mnohých mužov, obyčajne v noci, až nakoniec v mnohých dedinách zostalo len veľmi málo mužov. Tak som v roku 1938, keď som mal 14 rokov, prišiel o otca. Už nikdy som ho nevidel ani od neho nedostal žiadnu správu. O dva roky nato odviedli aj môjho staršieho brata.

Od roku 1941 Ukrajinu okupovali Hitlerove vojská. Pre nás to znamenalo oslobodenie od komunistického režimu. No osem židovských rodín, ktoré žili v našej dedine, zrazu zmizlo. Všetky tie udalosti vyvolávali v mojej mysli veľa otázok. Prečo sa to všetko stalo?

Poctivosť mi zachraňuje život

V roku 1943 sa nemecké jednotky dali na ústup a vzali so sebou väčšinu nemeckých rodín — vrátane zostávajúcich členov mojej rodiny —, aby ich využili vo svojom vojnovom úsilí. V tom čase som už bol odvedený a zaradený k nemeckým jednotkám SS (Schutzstaffel, Hitlerova elitná stráž) v Rumunsku. Vtedy sa odohrala jedna na prvý pohľad bezvýznamná príhoda, ktorá však mala významný vplyv na môj život.

Kapitán mojej jednotky chcel vyskúšať moju poctivosť. Požiadal ma, aby som mu odniesol do čistiarne uniformu. V jednom vrecku nechal nejaké peniaze, ktoré som našiel. Keď som mu ich vracal, povedal, že si v uniforme nič nenechal. No ja som trval na tom, že tie peniaze boli v jeho vrecku. Krátko nato som sa stal jeho asistentom. Robil som administratívnu prácu a mal som na starosti peniaze pre našu jednotku a rozdeľovanie služieb stráží.

Raz v noci ruská armáda zajala celú jednotku okrem mňa. Zostal som totiž v práci, aby som dokončil niečo pre kapitána. Pokiaľ viem, bol som jediný, koho nechytili. Vďačil som za to svojej poctivosti, pre ktorú si ma kapitán vybral za asistenta. Inak by som bol tiež zajatý.

A tak som v roku 1944 nečakane dostal priepustku až do času, kým ma opäť niekam nezadelia. Vrátil som sa domov navštíviť matku. Kým som čakal na ďalšie rozkazy, začal som sa učiť za murára, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi cenné. V apríli 1945 naše mesto neďaleko Magdeburgu obsadili americké vojská. O mesiac sa oficiálne skončila vojna. Boli sme nažive a zdalo sa, že je pred nami žiarivá budúcnosť.

Jedného júnového rána sme počuli, ako mestský vyvolávač oznamuje: „Včera v noci odišli americké vojská a dnes o jedenástej prídu ruské vojská.“ Boli sme zdrvení, keď sme si uvedomili, že sa znova ocitáme v komunistickej zóne. Okamžite sme s bratrancom začali plánovať útek. Uprostred leta sa nám podarilo dostať do americkej zóny. Potom sme sa v novembri rozhodli vrátiť do ruskej zóny a tajne previesť členov našich rodín cez hranicu. Bolo to veľmi nebezpečné a stretli sme sa so značnými ťažkosťami, ale podarilo sa nám to.

„Veľmi pozorne počúvaj a porovnávaj“

Usadili sme sa vo vtedajšom Západnom Nemecku. Časom som si zamiloval Bibliu. V nedeľu som chodieval do lesa a čítal som si ju. Ale to, čo sa v nej písalo, mi pripadalo také vzdialené; taká dávna minulosť. V rámci prípravy na krst, ktorým som sa mal stať mennonitom, som tiež chodil na katechizmus. Bol som šokovaný, keď som v knihe katechizmu našiel tvrdenie: „Otec je Boh, Syn je Boh a Svätý Duch je Boh“, po ktorom nasledovala otázka: „Sú teda traja Bohovia?“ Pod otázkou bola vytlačená odpoveď: „Nie, títo traja sú jedno.“ Opýtal som sa jedného duchovného, ako je niečo také možné. Jeho odpoveď znela: „Mladý muž, človek by sa nemal príliš hlboko zamýšľať nad týmito vecami; niektorí prišli o rozum, keď sa do toho príliš zahĺbili.“ V tej chvíli som sa rozhodol, že sa nedám pokrstiť.

O niekoľko dní som začul, ako sa moja sesternica rozpráva s nejakým neznámym človekom. Zvedavosť ma podnietila pripojiť sa k ich rozhovoru a položil som neznámemu niekoľko otázok. Ako som sa neskôr dozvedel, bol to Erich Nikolaizig, ktorý prežil väznenie v koncentračnom tábore vo Wewelsburgu. Opýtal sa ma, či by som chcel rozumieť Biblii. Keď som povedal, že áno, uistil ma, že všetko, čo ma bude učiť, mi ukáže v mojej vlastnej Biblii.

Už po niekoľkých návštevách ma Erich pozval na zjazd Jehovových svedkov. Myslím si, že patril k prvým, ktoré boli zorganizované po vojne. Tento zjazd na mňa veľmi zapôsobil. Zapísal som si každý biblický text, ktorý rečníci prečítali alebo čo len spomenuli. Čoskoro som si uvedomil, že spoznávanie biblického učenia so sebou prináša určitú zodpovednosť, a tak som sa rozhodol prestať študovať. Bolo tiež pre mňa ťažké pochopiť, že by mohlo byť len jedno pravé náboženstvo. Keď Erich videl, že som rozhodnutý vrátiť sa k svojmu predošlému náboženstvu, dal mi túto radu: „Veľmi pozorne počúvaj a porovnávaj.“

Stačili mi dve návštevy u duchovných mojej cirkvi, aby som si uvedomil, že vôbec nevedia, o čom hovoria, a že v žiadnom prípade nemajú pravdu. Napísal som viacerým duchovným a kládol som im biblické otázky. Jeden z nich mi odpovedal: „Nemáš právo skúmať Písma, lebo nie si znovuzrodený.“

Mladá žena, s ktorou som chodil, ma prinútila urobiť náročné rozhodnutie. Bola členkou mennonitskej sekty znovuzrodených. Pod nátlakom svojej rodiny, ktorá nenávidela Jehovových svedkov, mi oznámila, že ak nenechám to nové náboženstvo, už sa so mnou nebude stretávať. V tom čase mi už bolo dostatočne jasné, kde je pravda, a tak som vedel, že existuje iba jedno správne rozhodnutie — prestal som sa s ňou stretávať.

Zakrátko ma opäť prišiel navštíviť Erich. Povedal, že na nasledujúci týždeň je naplánovaný krst, a opýtal sa ma, či by som sa chcel dať pokrstiť. V tom čase som už bol presvedčený, že Jehovovi svedkovia učia pravdu, a chcel som slúžiť Jehovovi Bohu. A tak som na jeho otázku odpovedal kladne a v máji 1948 som bol pokrstený vo vani.

Krátko po mojom krste sa moja rodina rozhodla odísť do Paraguaja v Južnej Amerike a matka ma prosila, aby som šiel s nimi. Váhal som, lebo som ešte potreboval, aby so mnou niekto študoval Bibliu a školil ma. Na návšteve odbočky Jehovových svedkov vo Wiesbadene som sa stretol s Augustom Petersom. Pripomenul mi moju zodpovednosť starať sa o rodinu. Dal mi tiež túto radu: „Nech sa stane čokoľvek, nikdy nezabudni na službu od dverí k dverám. Inak by si bol ako členovia ktoréhokoľvek náboženstva takzvaného kresťanstva.“ Dodnes si uvedomujem význam tejto rady a to, aké potrebné je slúžiť „z domu do domu“, teda od dverí k dverám. — Skutky 20:20, 21.

„Falošný prorok“ v Paraguaji

Krátko po stretnutí s Augustom Petersom som so svojou rodinou nastúpil na loď, ktorá mala namierené do Južnej Ameriky. Usadili sme sa v Paraguaji v oblasti Grand Chaco, znovu v mennonitskej kolónii. Dva týždne po príchode som sa odhodlal na tú neľahkú úlohu ísť úplne sám zvestovať do susednej dediny. Veľmi rýchlo sa rozšírilo, že medzi novými prisťahovalcami je „falošný prorok“.

Teraz sa ukázalo ako neoceniteľné, že som sa vyučil za murára. Každá rodina prisťahovalcov potrebovala nový dom. Domy sa stavali z nepálených tehál a strecha bola zo slamy. Nasledujúcich šesť mesiacov si ma ľudia často volali na prácu, a tak som mal veľa príležitostí neformálne zvestovať. Ľudia boli zdvorilí, no len čo ich štyri steny stáli, boli radi, že sa ma môžu zbaviť.

Medzitým lode privážali ďalších mennonitských utečencov z Nemecka. Medzi nimi bola aj mladá žena Katerina Schellenbergová, ktorá už predtým bola nejaký čas v kontakte so svedkami a takmer okamžite si uvedomila, že našla pravdu. Hoci ešte nebola pokrstená, už na lodi sa hlásila k Jehovovým svedkom. Preto jej nebolo dovolené pokračovať v ceste do nemeckej kolónie. Zostala sama v Asuncióne, hlavnom meste Paraguaja. Našla si tam prácu ako slúžka, naučila sa po španielsky, vyhľadala svedkov a dala sa pokrstiť. V októbri 1950 sa táto odvážna mladá žena stala mojou manželkou. Vždy bola pre mňa úžasnou oporou a zdrojom pomoci vo všetkom, čo sme po tie roky zažívali.

Vždy som pamätal na radu brata Petersa, a keď sa mi podarilo našetriť dosť peňazí, kúpil som bričku a dva kone, aby sme mohli viac zvestovať. Pripojila sa k nám aj moja sestra, ktorá sa tiež stala svedkyňou. Často sme všetci traja vstávali o štvrtej ráno, cestovali sme asi štyri hodiny, potom sme dve alebo tri hodiny zvestovali a potom sa vrátili domov.

V našej literatúre som sa dočítal, že sa organizujú verejné prednášky, a tak som jednu zorganizoval. V Nemecku som nikdy nebol na žiadnom zborovom zhromaždení, a tak som si len domýšľal, ako by to asi malo prebiehať. V prednáške som hovoril o Božom Kráľovstve. Na zhromaždenie prišlo osem ľudí a to už bolo pre duchovných mennonitskej cirkvi priveľa. Zorganizovali kampaň, v rámci ktorej pobrali ľuďom všetku biblickú literatúru, ktorú sme im nechali, a nariadili im, aby nás už nikdy ani nepozdravili.

Potom si ma predvolal správca kolónie a niekoľko hodín ma vypočúval aj s dvomi duchovnými z Kanady. Nakoniec jeden z nich povedal: „Mladý muž, môžete si veriť, čomu chcete, ale musíte sľúbiť, že o svojom presvedčení nebudete s nikým hovoriť.“ Niečo také som nemohol sľúbiť. Preto mi povedali, aby som opustil kolóniu, pretože nechcú mať „falošného proroka“ medzi „vernými bratmi“. Keď som odmietol, ponúkli mi, že celej mojej rodine zaplatia cestovné. Zostal som pevný a odmietol som odísť.

V to leto, v roku 1953, som sa zúčastnil na zjazde v Asuncióne. Tam som hovoril s bratom Nathanom Knorrom zo svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. Keďže zvestovanie v kolónii mennonitov prinieslo len malé výsledky, navrhol mi, aby som sa presťahoval do hlavného mesta a spolupracoval tam s malou skupinou misionárov, ktorí tam boli pridelení.

Dávame Kráľovstvo na prvé miesto

V tom čase bolo v celom Paraguaji iba asi 35 svedkov. Porozprával som sa s manželkou, a hoci nebola nadšená, že sa má presťahovať do veľkého mesta, bola ochotná začať odznova. V roku 1954 sme si s Katerinou postavili tehlový dom — sami dvaja, a to vo voľnom čase. Nikdy sme nevynechali žiadne zhromaždenie a cez víkendy sme vždy hovorili s ľuďmi o Biblii.

Jednou z výsad, ktoré som mal, bolo, že som mohol robiť tlmočníka krajskému dozorcovi, čiže cestujúcemu služobníkovi, keď navštevoval niektoré nemecky hovoriace kolónie v Paraguaji. Po španielsky som vedel len málo, a tak keď som prvý raz tlmočil prednášku zo španielčiny do nemčiny, bola to asi najťažšia úloha, akú som kedy dostal.

Vzhľadom na zdravotný stav mojej manželky sme v roku 1957 odišli do Kanady. V roku 1963 sme sa presťahovali do Spojených štátov. Bez ohľadu na to, kde sme boli, vždy sme sa snažili na prvé miesto v našom živote klásť záujmy Kráľovstva. (Matúš 6:33) Som Jehovovi Bohu veľmi vďačný, že mi už v mladosti umožnil spoznať pravdu z jeho Slova, Biblie. Duchovné školenie, ktoré som dostal, mi po celý život pomáhalo v toľkých oblastiach!

Považujem za veľkú výsadu, že som mohol ďalším pomôcť spoznať úžasnú biblickú pravdu, ktorá mi priniesla takú veľkú útechu. Najväčšiu radosť mám z toho, že všetky moje deti i vnúčatá mali už odmalička úžitok z biblického poučovania. Všetci dbajú na radu brata Petersa, ktorý mi pred rokmi povedal: „Nech sa stane čokoľvek, nikdy nezabudni na službu od dverí k dverám.“

[Zvýraznený text na strane 22]

Najväčšiu radosť mám z toho, že všetky moje deti i vnúčatá mali už odmalička úžitok z biblického poučovania

[Obrázky na stranách 20, 21]

Katerina a ja krátko pred našou svadbou v roku 1950

[Obrázok na strane 21]

S naším prvým dieťaťom pred naším domom v Paraguaji v roku 1952

[Obrázok na strane 23]

Naša veľká rodina v súčasnosti

[Prameň ilustrácie]

Photo by Keith Trammel © 2000

[Prameň ilustrácie na strane 19]

Photo by Keith Trammel © 2000