Narodila som sa v roku 1956 s rázštepom chrbtice. Keďže sa mi úplne neuzavrela neurálna rúra, mám poškodené niektoré nervy, a tak sa mi ťažko chodí a mám aj iné vážne zdravotné ťažkosti.

Nejaký čas pred mojím narodením začali s mojimi rodičmi študovať Bibliu Jehovovi svedkovia, ktorí v Namíbii slúžili ako misionári. Keď som bola malá, žilo v mojom rodnom meste Usakos len niekoľko zvestovateľov. Látku určenú na zhromaždenia sme si preberali iba v rodine. Ako sedemročnej mi urobili urostómiu, teda operáciu, pri ktorej sa vytvorí umelý vývod na odvádzanie moču. V 14 rokoch sa u mňa prejavila epilepsia. Keďže najbližšia stredná škola bola ďaleko a potrebovala som mimoriadnu starostlivosť rodičov, nemohla som školu dokončiť.

Rozhodla som sa však posilňovať si duchovnosť. Vtedy bolo v mojej rodnej afrikánčine dostupných len málo našich kresťanských publikácií. Aby som si mohla preštudovať naše knihy, naučila som sa čítať po anglicky. Stala som sa zvestovateľkou a vo veku 19 rokov som sa dala pokrstiť. Ďalšie štyri roky som mala veľa zdravotných problémov, aj citových. Navyše strach z ľudí mi bránil horlivo sa zapájať do služby, keďže v mojom rodnom meste sa všetci poznajú.

Mala som niečo po dvadsiatke, keď sme sa z Namíbie presťahovali do Južnej Afriky; tam som konečne začala patriť do zboru. Bolo to nádherné! Ale znova som musela ísť na operáciu. Čakala ma kolostómia.

O nejaký čas som si vypočula prejav krajského dozorcu o priekopníckej službe. Jeho slová na mňa hlboko zapôsobili, a tak som si podala prihlášku. Uvedomovala som si, že môj zdravotný stav nie je ani zďaleka ideálny, ale už som mala s Jehovom skúsenosť, keď ma podržal v mnohých ťažkých situáciách. Vzhľadom na moje zdravotné problémy však starší prihlášku neschválili.

Napriek tomu som sa rozhodla vložiť do služby všetky sily. S pomocou mamy a ďalších členov zboru som pol roka dosahovala počet hodín, ktorý sa očakáva od priekopníkov. Tak som dokázala, že som odhodlaná slúžiť ako priekopníčka, a ukázalo sa, že je to možné aj pri mojich ťažkostiach. Zasa som si podala prihlášku a teraz už bola schválená. Pravidelnou priekopníčkou som sa stala 1. septembra 1988.

Cítim, že Jehova ma v priekopníckej službe stále podporuje. Keď vyučujem ľudí pravdu a nezameriavam sa na svoju situáciu, chráni ma to i posilňuje a pomáha mi to duchovne rásť. Mám neopísateľnú radosť, že som viacerým ľuďom pomohla oddať sa Bohu a dať sa pokrstiť.

Neviem, aké nepríjemné prekvapenie mi môj zdravotný stav ešte pripraví. Ale ‚Jehova denne za mňa nosí náklad‘. (Žalm 68:19) Vďaka nemu je môj život nielen znesiteľný, ale dokonca šťastný!