Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Dostala som pomoc pri prekonávaní plachosti

Dostala som pomoc pri prekonávaní plachosti

Životný príbeh

Dostala som pomoc pri prekonávaní plachosti

ROZPRÁVA RUTH L. ULRICHOVÁ

Nemohla som sa premôcť a začala som plakať priamo na schodíku pri dverách duchovného, ktorý zo seba práve vychrlil prúd falošných obvinení proti Charlesovi T. Russellovi, ktorý slúžil ako prvý prezident Watch Tower Bible and Tract Society. Dovoľte mi, aby som vám vysvetlila, ako sa stalo, že som už ako mladé dievča takto navštevovala ľudí.

NARODILA som sa v roku 1910 vo veľmi nábožnej rodine na jednej farme v Nebraske (USA). Každé ráno a večer po jedle sme si ako rodina čítali Bibliu. Otec bol riaditeľom nedeľnej školy metodistickej cirkvi v mestečku Winside vzdialenom asi 6 kilometrov od našej farmy. Mali sme kočiar so závesmi na oknách, a tak sme mohli ísť každú nedeľu ráno do kostola bez ohľadu na počasie.

Keď som mala približne osem rokov, môj maličký braček ochorel na detskú obrnu a matka ho vzala na liečenie do sanatória v Iowe. Napriek starostlivosti, ktorú mu venovala, môj braček zomrel. No medzitým sa tam matka stretla s jednou Bádateľkou Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia. Mali spolu veľa rozhovorov a dokonca šla s tou paňou na niekoľko zhromaždení Bádateľov Biblie.

Keď sa matka vrátila domov, priniesla so sebou niekoľko zväzkov Štúdií Písiem, ktoré vydala spoločnosť Watch Tower. Zakrátko sa presvedčila, že Bádatelia Biblie učia pravdu a že učenie o nesmrteľnosti ľudskej duše a o večných mukách zlých nie je pravdivé. — 1. Mojžišova 2:7; Kazateľ 9:5, 10; Ezechiel 18:4.

Otec sa však veľmi rozčuľoval a bránil matke v jej úsilí navštevovať zhromaždenia Bádateľov Biblie. Ďalej ma i s mojím starším bratom Clarenceom brával so sebou do kostola. Ale keď otec nebol doma, matka s nami študovala Bibliu. Vďaka tomu sme my deti mali dobrú príležitosť porovnávať učenie Bádateľov Biblie s učením našej cirkvi.

S Clarenceom sme pravidelne chodili do kostola do nedeľnej školy a brat kládol učiteľke otázky, na ktoré nedokázala odpovedať. Po príchode domov sme o tom rozprávali matke, čo viedlo k dlhým rozhovorom na tieto témy. Napokon som z cirkvi vystúpila a začala som s matkou navštevovať zhromaždenia Bádateľov Biblie. Krátko nato urobil to isté aj Clarence.

Prekonávam plachosť

V septembri 1922 som sa s matkou zúčastnila pamätného zjazdu Bádateľov Biblie v Cedar Point (Ohio). Doteraz mám pred očami obrovský transparent, ktorý sa rozvinul, keď Joseph F. Rutherford, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, nabádal viac ako 18 000 prítomných slovami napísanými na transparente: „Zvestujte Kráľa a Kráľovstvo.“ Hlboko to na mňa zapôsobilo a pocítila som naliehavú túžbu hovoriť dobré posolstvo o Božom Kráľovstve ďalším ľuďom. — Matúš 6:9, 10; 24:14.

Na zjazdoch, ktoré sa konali od roku 1922 do roku 1928, bol prijatý rad rezolúcií a ich posolstvá tvorili obsah traktátov, ktoré v desiatkach miliónov kusov rozširovali Bádatelia Biblie ľuďom na celom svete. Bola som samá ruka, samá noha — volali ma chrt — a tieto tlačené posolstvá som rýchlo roznášala z domu do domu. Táto práca sa mi naozaj páčila. No rozprávať sa pri dverách, osobne hovoriť s druhými o Božom Kráľovstve, to bolo niečo iné.

Viete, bola som taká plachá, že ma desilo aj to, keď matka každý rok pozvala veľké množstvo príbuzných. Vytratila som sa do svojej izby a zostala som tam. Raz chcela matka odfotografovať celú rodinu a povedala mi, aby som vyšla von. Nechcela som ísť k nim, a preto som kričala, keď ma doslova ťahala z izby.

Prišiel však deň, keď som si odhodlane dala do tašky nejakú biblickú literatúru. Znova a znova som si hovorila: „Nedokážem to.“ Ale vzápätí som si povedala: „Musím to dokázať.“ Napokon som šla kázať. Potom som bola veľmi šťastná, že som pozbierala odvahu a išla som. Najväčšie uspokojenie som vlastne nemala z práce samotnej, ale z toho, že som ju mala za sebou. Niekedy v tom čase som stretla spomenutého duchovného a odišla som od neho s plačom. Postupom času som s Jehovovou pomocou dokázala hovoriť s ľuďmi pri dverách a moja radosť rástla. Potom, v roku 1925, som symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.

Začínam so službou celým časom

V osemnástich rokoch som si za peniaze, ktoré som zdedila po tete, kúpila auto a začala som s priekopníckou službou, ako sa nazýva služba celým časom. O dva roky, v roku 1930, nám s partnerkou bolo oznámené, kde máme ísť kázať. Vtedy slúžil ako priekopník už aj Clarence. Krátko nato dostal pozvanie slúžiť v Bételi, vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne (New York).

Približne v tom čase sa naši rodičia rozišli, a tak sme si s matkou dali postaviť obytný príves a začali sme slúžiť ako priekopníčky spolu. Spojené štáty vtedy postihla veľká hospodárska kríza. Pokračovať v priekopníckej službe bolo veľmi náročné, ale boli sme rozhodnuté neskončiť s ňou. Vymieňali sme biblickú literatúru za kurčatá, vajcia a ovocie a zeleninu, ako aj za také veci ako staré batérie a vyradené hliníkové predmety. Batérie a hliník sme predávali, aby sme mali na benzín a na uhradenie ďalších výdavkov. Aby sme ušetrili, naučila som sa tiež premazať auto a vymieňať olej. Videli sme, ako nám Jehova v súlade so svojím sľubom otvára cestu, a tak nám pomáha prekonávať prekážky. — Matúš 6:33.

Odchádzam na miesta misionárskych pridelení

V roku 1946 som dostala pozvanie navštevovať siedmu triedu Gileádu, biblickej školy Watchtower, ktorá bola neďaleko South Lansingu (New York). Vtedy sme s matkou slúžili v priekopníckej službe už viac ako 15 rokov, no nechcela mi prekážať v možnosti dostať školenie pre misionárske dielo. A tak ma povzbudila, aby som prijala výsadu navštevovať Gileád. Po graduácii som za partnerku dostala Marthu Hessovú z Peorie (Illinois). Spolu s dvoma ďalšími absolventkami sme boli na rok pridelené do Clevelandu (Ohio) a čakali sme na nejaké pridelenie do zámoria.

Toto pridelenie prišlo v roku 1947. S Marthou sme boli pridelené na Havajské ostrovy. Vtedy bolo jednoduché presťahovať sa na tieto ostrovy, a preto matka prišla a bývala neďaleko nás v meste Honolulu. Zdravie sa jej zhoršovalo, a tak som popri misionárskej práci pomáhala aj jej. Starala som sa o ňu, až kým tu v roku 1956 ako 77-ročná nezomrela. Keď sme na Havajské ostrovy prišli, bolo tam okolo 130 svedkov, ale v čase matkinej smrti ich tam bolo vyše tisíc a misionári už neboli potrební.

Potom sme s Marthou dostali od spoločnosti Watch Tower list, v ktorom nám bola ponúknutá služba v Japonsku. Mali sme starosť predovšetkým o to, či sa v našom veku ešte dokážeme naučiť po japonsky. Mala som vtedy 48 rokov a Martha bola len o štyri roky mladšia. No nechali sme to na Jehovu a ponuku sme prijali.

Hneď po medzinárodnom zjazde na newyorskom Yankee štadióne a na štadióne Polo Grounds v roku 1958 sme loďou odplávali do Tokia. Kým sme sa blížili k prístavu v Jokohame, kde sme sa potom mali stretnúť s Donom a Mabel Haslettovcami, Lloydom a Melbou Barryovcami a s ďalšími misionármi, naša loď sa ocitla uprostred tajfúna. V tom čase bolo v Japonsku len 1124 svedkov.

Ihneď sme sa začali učiť po japonsky a zapojili sme sa do služby od dverí k dverám. Do latinky sme si prepísali japonské ponuky, ktoré sme čítali. Majitelia bytu odpovedali: „Jorošii desu“ alebo „Kekko desu,“ čo znamená, ako sme sa dozvedeli: „To je pekné“ alebo „To je dobré“. No nie vždy sme vedeli, či má majiteľ bytu záujem, alebo nie, lebo tieto slová sa používali aj na vyjadrenie odmietnutia. Zmysel závisel od použitej intonácie alebo od výrazu tváre dotyčného človeka. Bol potrebný čas, aby sme sa to naučili rozlišovať.

Skúsenosti, ktoré ma zahriali pri srdci

V čase, keď som ešte zápasila s jazykom, navštívila som jedného dňa ubytovňu firmy Mitsubishi a stretla som tam 20-ročnú ženu. Táto žena urobila v biblickom poznaní pekný pokrok a v roku 1966 bola pokrstená. O rok začala slúžiť ako priekopníčka a zakrátko bola vymenovaná za zvláštnu priekopníčku. V tejto službe pokračuje doteraz. Vždy je pre mňa podnetné, keď vidím, ako od mladosti využíva svoj čas a energiu v službe celým časom.

Postaviť sa na stranu biblickej pravdy je náročné, a to zvlášť pre ľudí, ktorí žijú v spoločnosti, ktorá nie je kresťanská. A predsa túto náročnú situáciu zvládlo mnoho tisíc ľudí vrátane viacerých, s ktorými som mohla študovať Bibliu ja. Odstránili drahé budhistické oltáre a šintoistické poličky, ktoré sa tradične nachádzajú v japonských domácnostiach. To si od nových vyžaduje odvahu, lebo príbuzní si to niekedy nesprávne vysvetľujú ako prejav neúcty voči mŕtvym predkom. Ich odvážne konanie pripomína konanie raných kresťanov, ktorí sa zbavili vecí súvisiacich s falošným uctievaním. — Skutky 19:18–20.

Pamätám si na jednu ženu v domácnosti, ktorá študovala Bibliu a ktorá plánovala odsťahovať sa s rodinou z Tokia. Chcela sa presťahovať do nového domu, v ktorom by neboli predmety spojené s pohanským uctievaním. A tak povedala o svojom želaní manželovi a on s ňou na tom ochotne spolupracoval. Naradovane mi o tom hovorila, ale vtom si spomenula, že zabalila veľkú, drahú mramorovú vázu, ktorú kúpila, lebo sa hovorilo, že prináša domácnosti šťastie. Mala podozrenie, že váza má súvislosť s falošným uctievaním, a preto ju kladivom rozbila a vyhodila.

Najodmeňujúcejšou a najuspokojujúcejšou skúsenosťou pre mňa bolo vidieť, ako sa táto žena a ďalší ochotne zbavili drahých predmetov spojených s falošným uctievaním a odvážne začali nový život v službe Jehovovi. Stále ďakujem Jehovovi za to, že som v Japonsku mohla prežiť viac ako 40 rokov v misionárskej službe.

Novodobé „zázraky“

Keď sa obzerám späť na tých viac ako 70 rokov, ktoré som strávila v službe celým časom, žasnem nad tým, čo sa mi javí ako novodobé zázraky. Ako plachý mladý človek by som si nikdy nebola pomyslela, že by som dokázala celý život stráviť začínaním rozhovorov s ľuďmi o Kráľovstve, o ktorom väčšina nechce ani počuť. A nielenže som to mohla robiť, ale dodnes som videla stovky, ak nie aj tisíce ďalších, ako robia to isté. A robili to tak účinne, že tých len čosi viac ako tisíc svedkov, ktorí boli v Japonsku, keď som tam v roku 1958 prišla, sa rozrástlo na vyše 222 000 svedkov dnes!

Keď sme s Marthou prišli do Japonska, dostali sme ubytovanie v odbočke v Tokiu. V roku 1963 bola na tom mieste postavená nová päťposchodová budova odbočky a tam bývame až dodnes. V novembri 1963 sme boli medzi 163 svedkami, ktorí boli prítomní na prejave zasvätenia, ktorý mal dozorca našej odbočky Lloyd Barry. Vtedy sme už v Japonsku dosiahli počet 3000 svedkov.

Bolo radostné vidieť rýchly vzrast diela kázania o Kráľovstve, pretože v roku 1972, keď bola dokončená výstavba novej rozšírenej odbočky v meste Numazu, bol dosiahnutý počet viac ako 14 000 zvestovateľov. Ale v roku 1982 bolo v Japonsku už viac ako 68 000 kazateľov Kráľovstva a v meste Ebina, asi 80 kilometrov od Tokia, bol postavený oveľa väčší komplex budov odbočky.

Medzitým bola bývalá budova odbočky v centre Tokia zrenovovaná. Časom začala slúžiť ako misionársky domov pre viac ako 20 misionárov, ktorí slúžia v Japonsku už 40 či 50 rokov, alebo dlhšie, a k tým patrím i ja a moja dlhoročná partnerka Martha Hessová. V našom domove býva aj lekár s manželkou, zdravotnou sestrou. Starajú sa o nás a s láskou dbajú o naše zdravotné potreby. Nedávno k personálu pribudla ďalšia zdravotná sestra a cez deň jej prichádzajú pomôcť iné kresťanské sestry. Dvaja členovia rodiny Bétel v Ebine nám striedavo prichádzajú uvariť a poupratovať. Jehova je k nám naozaj dobrý. — Žalm 34:8, 10.

K vrcholnej udalosti môjho misionárskeho života došlo v novembri minulého roku, 36 rokov po zasvätení budovy, v ktorej mnohí z nás, dlhoročných misionárov, teraz bývajú. Dňa 13. novembra 1999 som bola medzi 4486 prítomnými — medzi nimi boli stovky dlhoročných svedkov z 37 krajín —, ktorí sa zúčastnili na zasvätení rozšírených priestorov japonskej odbočky Watch Tower Bible and Tract Society v Ebine. V súčasnosti má táto rodina Bétel okolo 650 členov.

Počas tých skoro 80 rokov, odkedy som začala bojazlivo chodiť z domu do domu a odovzdávať biblické posolstvo, bol pre mňa Jehova posilňujúcou pomocou. Pomohol mi prekonať plachosť. Som pevne presvedčená, že Jehova môže použiť všetkých, ktorí mu dôverujú, i tých, ktorí sú takí mimoriadne plachí ako ja. A aký uspokojujúci život som prežila rozhovormi s cudzími ľuďmi o našom Bohu, Jehovovi!

[Obrázok na strane 21]

S matkou a Clarenceom, ktorý k nám prišiel na návštevu z Bételu

[Obrázok na strane 23]

Členovia našej triedy študujú na trávniku pri škole Gileád neďaleko South Lansingu (New York)

[Obrázok na strane 23]

Vľavo: Ja, Martha Hessová a moja matka na Havajských ostrovoch

[Obrázok na strane 24]

Vpravo: Členovia nášho misionárskeho domova v Tokiu

[Obrázok na strane 24]

Dole: S dlhoročnou partnerkou Marthou Hessovou

[Obrázok na strane 25]

V novembri minulého roku boli zasvätené rozšírené priestory našej odbočky v Ebine