Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Deti si zaslúžia byť chcené a milované

Deti si zaslúžia byť chcené a milované

Deti si zaslúžia byť chcené a milované

PREJAV dieťaťu trocha lásky a ono ti vráti veľa.“ To napísal v 19. storočí anglický spisovateľ a kritik John Ruskin. Väčšina rodičov bude pravdepodobne súhlasiť s tým, že milovať deti sa vyplatí nielen pre lásku, ktorú deti opätujú, ale čo je dôležitejšie, pre pozitívny účinok, ktorý na ne láska bude mať.

Kniha Love and Its Place in Nature (Láska a jej miesto v prírode) napríklad uviedla, že bez lásky „deti zomierajú“. A Ashley Montagu, známy antropológ britského pôvodu, dokonca povedal: „Dieťa, ktorému sa nedostalo lásky, sa biochemicky, fyziologicky a psychologicky veľmi líši od dieťaťa, ktoré bolo milované. Dokonca aj ich rast je rozdielny.“

Noviny Toronto Star priniesli správu o jednom výskume, ktorý poukázal na podobné závery. Noviny uviedli: „Deti, ktoré vyrastajú bez toho, aby ich niekto pravidelne objal, pomaznal sa s nimi či pohladil ich... majú abnormálne vysokú hladinu stresových hormónov.“ Zanedbávanie fyzického kontaktu počas útleho detstva „môže mať vážne ďalekosiahle následky, pokiaľ ide o schopnosť učiť sa a pamätať si“.

Tieto zistenia vyzdvihujú potrebu fyzickej prítomnosti rodičov. Ako inak by medzi rodičom a dieťaťom mohlo vzniknúť silné puto? Žiaľ, aj v bohatších častiach sveta je dnes tendencia uspokojovať potreby detí bez účasti rodičov. Deti sú posielané preč z domu — do školy, do práce, do prázdninových táborov a aj s peniazmi do zábavných parkov. Milióny detí takto odlúčených od rodiny začínajú cítiť — hoci len podvedome —, že sú zanedbávané, nechcené, nemilované a obklopené nepriateľským svetom dospelých. Tento prevládajúci pocit môže byť jedným z dôvodov, prečo asi 3000 detí žije v uliciach Berlína. Typickým príkladom je mladý Micha, ktorý povedal: „Nikto ma už nechcel.“ Jeden deväťročný nemecký chlapec sa podobne posťažoval: „Radšej by som bol naším psom.“

Týranie detí má mnoho podôb

Zanedbávanie dieťaťa je jednou z foriem týrania, ktorá prezrádza nedostatok „prirodzenej náklonnosti“, ako to označuje Biblia. (Rimanom 1:31; 2. Timotejovi 3:3) A môže viesť k ešte horším formám týrania. Napríklad od roku 1979, ktorý bol Medzinárodným rokom dieťaťa, sa začalo viac pozornosti venovať problematike fyzického týrania a sexuálneho zneužívania detí. Samozrejme, presné štatistické údaje je ťažké zhromaždiť a v jednotlivých oblastiach sa líšia. Ale niet pochýb o tom, že jazvy, ktoré si sexuálne zneužívané deti odnášajú do dospelosti, je ťažké odstrániť.

Bez ohľadu na to, akú formu má týranie, deťom to hovorí, že sú nemilované a nechcené. A ako sa zdá, tento problém sa zväčšuje. Podľa nemeckých novín Die Welt „stále viac detí sa v dospelosti stáva spoločenskými mrzákmi“. Noviny dodávajú: „Deťom chýba teplo domova. Podľa [Gerda Romeikeho, riaditeľa jedného hamburského poradenského strediska pre deti] citové puto medzi deťmi a rodičmi slabne alebo ani nikdy nevznikne. Také deti sa cítia zanedbávané a ich túžba po bezpečí nie je uspokojená.“

Deti, ktorým je odopreté právo byť chcené a milované, môžu zatrpknúť a začnú si vybíjať frustráciu na tých, ktorí ich zanedbávajú, alebo aj na spoločnosti ako celku. Najmenej pred desiatimi rokmi správa jednej kanadskej pracovnej skupiny upozorňovala, že je potrebné ihneď konať, kým nestratíme celú generáciu mladých, „ktorí si myslia, že spoločnosť sa o nich nezaujíma“.

Nemilovaní a nechcení mladí môžu byť v pokušení uniknúť pred svojimi problémami útekom z domu. Žiaľ, v mestách zamorených zločinnosťou, drogami a nemravnosťou ich čakajú len ešte väčšie problémy. Pred viac ako 20 rokmi žilo v jednej veľkomestskej oblasti v Spojených štátoch podľa odhadov polície 20 000 takýchto utečencov do 16 rokov. Boli opísaní ako „obete rozpadnutých rodín a brutálnosti, často postihnutí tým, že majú rodičov alkoholikov alebo narkomanov. Žijú na ulici, predávajú svoje telo, aby mohli prežiť, a potom, bití pasákmi a pripravení o sebaúctu, žijú v strachu pred trestom, ak sa pokúsia pred týmto vydieraním utiecť.“ Žiaľ, napriek úprimným snahám zmeniť to, táto žalostná situácia stále pretrváva.

Z detí vyrastajúcich v podmienkach, aké tu boli opísané, sa stávajú nevyrovnaní dospelí, často neschopní správne vychovávať svoje vlastné deti. Títo nechcení a nemilovaní ľudia neskôr rozširujú svoje rady — majú deti, ktoré sa tiež cítia nechcené a nemilované. Jeden nemecký politik to stručne vyjadril takto: „Z detí, ktorým chýba láska, sa stávajú dospelí plní nenávisti.“

Samozrejme, milióny rodičov robia, čo môžu, aby ich deti cítili istotu, že sú chcené a milované. Nielenže im to hovoria, ale im to aj dokazujú tak, že sa o ne s láskou starajú a venujú im osobnú pozornosť, ktorú si každé dieťa zaslúži. No problémy i tak pretrvávajú — problémy, ktoré zjavne nedokážu vyriešiť jednotliví rodičia. Napríklad v niektorých častiach sveta nedokonalé ľudské hospodárske a politické systémy nie sú schopné poskytnúť deťom primeranú zdravotnú starostlivosť, vhodné vzdelanie a dostatok jedla a nevedia ich ani ochrániť pred pohromou detskej práce a úbohých životných podmienok. A príliš často tieto podmienky ešte zhoršujú chamtiví, skorumpovaní, sebeckí a bezohľadní dospelí.

Kofi Annan, generálny tajomník Organizácie Spojených národov, sa zmienil o niektorých závažných problémoch dnešných detí, keď napísal: „Milióny detí stále znášajú strašnú potupu chudoby; státisíce trpia následkom konfliktov a hospodárskeho chaosu; desaťtisíce sú mrzačené vo vojnách; mnoho ďalších robí sirotami alebo zabíja aids.“

Ale nie všetky správy sú zlé! Organizácie OSN, akou je napríklad Detský fond OSN (UNICEF) a Svetová zdravotnícka organizácia, sa veľmi snažia zlepšiť údel detí. Kofi Annan uviedol: „Viac detí sa rodí zdravých a viac je očkovaných; viac detí vie čítať a písať; viac detí sa môže učiť, hrať a jednoducho žiť ako deti, ako by sme si vedeli predstaviť ešte pred krátkym desaťročím.“ No upozornil: „Nie je čas uspokojiť sa s dosiahnutými úspechmi.“

Deti, ktoré si zaslúžia zvláštnu pozornosť

Niektoré deti si zaslúžia zvláštnu pozornosť. Začiatkom 60. rokov 20. storočia svet šokovali správy z vyše desiatich krajín o tom, že sa narodili tisíce takzvaných talidomidových detí. Keď ťarchavé ženy užívali pilulky talidomidu, upokojujúcej a uspávajúcej látky, malo to nečakané vedľajšie účinky, ktoré viedli k narodeniu detí so znetvorenými alebo chýbajúcimi končatinami. Ich ruky a nohy často pripomínali plutvy.

O štyri desaťročia neskôr sú najčastejšou príčinou mrzačenia detí pozemné míny. * Niektorí odhadujú, že po celom svete je roztrúsených 60 až 110 miliónov aktívnych mín. Každý rok je zabitých alebo zmrzačených asi 26 000 ľudí — vrátane mnohých detí. Od roku 1997, keď Jody Williamsová získala Nobelovu cenu za mier za svoju kampaň za zákaz pozemných mín, tomuto problému sa venuje veľká pozornosť. Ale mínové polia stále existujú. Istý nemecký politik povedal o snahách zbaviť svet pozemných mín toto: „Je to ako snažiť sa čajovou lyžičkou odčerpať vodu z vane, kým je otvorený kohútik.“

Do ďalšej skupiny detí, ktorá potrebuje zvláštnu pozornosť, patria deti, ktoré stratili rodičov. Jehova Boh, Stvoriteľ človeka, si želal, aby deti vyrastali v atmosfére láskyplnej pozornosti zo strany matky i otca. Dieťa potrebuje a zasluhuje si takú vyrovnanú rodičovskú starostlivosť.

Sirotince a adopčné agentúry sa snažia uspokojiť potreby detí bez oboch rodičov. Žiaľ, niektoré znevýhodnené deti, ktoré najviac potrebujú adopciu, sú práve najčastejšie prehliadané — tie, ktoré sú choré, s poruchami učenia, telesne postihnuté alebo majú cudzokrajný pôvod.

Sú zakladané organizácie, ktoré povzbudzujú jednotlivcov, aby pravidelne prispievali nejakou sumou, a tak „adoptovali“ dieťa žijúce v niektorej menej bohatej krajine. Darované peniaze sú použité na vzdelanie dieťaťa alebo na poskytnutie základných životných potrieb. Ak si to darcovia želajú, môžu si s dieťaťom dopisovať a posielať fotografie, aby sa vzťah upevnil. Hoci toto opatrenie je užitočné, ani zďaleka to nie je ideálne riešenie.

Ďalším zaujímavým príkladom toho, čo sa robí na pomoc deťom bez rodičov, je hnutie, ktoré v roku 1999 oslavovalo polstoročie svojej činnosti.

Detské mestečko SOS

V roku 1949 Hermann Gmeiner založil v rakúskom meste Imst Detské mestečko SOS, ako to sám nazval. Od tohto malého začiatku sa jeho organizácia rozrástla takmer na 1500 mestečiek a podobných inštitúcií v 131 afrických, amerických, ázijských a európskych krajinách.

Gmeiner založil svoje úsilie na štyroch hlavných princípoch — matka, súrodenci, domov a mestečko. „Matka“ tvorí základ „rodiny“, ktorá má päť alebo šesť, alebo aj viac detí. „Matka“ s nimi žije a snaží sa prejavovať im lásku a pozornosť, aká sa očakáva od skutočnej matky. Deti zostávajú spolu v jednej „rodine“ a s jednou „matkou“ až do času, kým neopustia „domov“. V „rodine“ sú deti rôzneho veku. Deti majú starších i mladších „bratov“ a „sestry“, a tak sa učia starať jeden o druhého. To im pomáha vyhnúť sa tomu, že by boli príliš zameraní na seba. Deti sú do „rodiny“ začleňované pokiaľ možno v čo najútlejšom veku. Pokrvní bratia a sestry sú vždy spolu v jednej „rodine“.

Mestečká sa skladajú asi z 15 „rodín“, pričom každá žije vo svojom dome. Všetky deti sú vychovávané tak, aby pomáhali svojej „matke“ pri potrebných prácach okolo domu. Hoci tam nemusí byť otec, je zabezpečená aj mužská podpora, otcovské rady a potrebné naprávanie. Deti chodia do miestnych škôl. Každá „rodina“ dostáva raz v mesiaci stanovenú sumu peňazí na uhradenie výdavkov. Jedlo a oblečenie sa kupuje v miestnych obchodoch. Cieľom je, aby deti žili typickým rodinným životom so všetkými jeho radosťami i starosťami a viedli čo najnormálnejší život. To ich pripravuje na čas, keď si v dospelosti založia vlastnú rodinu.

Hľadanie ideálneho riešenia sa ešte neskončilo

Adopčné agentúry, sirotince, Detské mestečká SOS, UNICEF a podobné organizácie alebo skupiny slúžia dobrému účelu, keď sa snažia podporovať znevýhodnené deti. Ale žiadna z nich nemôže odstrániť fakt, že niektorí ľudia sú znevýhodnení. Nech by si to akokoľvek želali, nemôžu zmrzačenému dieťaťu dať zdravé končatiny, nemôžu zaktivizovať myseľ duševne postihnutého dieťaťa, nemôžu dieťaťu vrátiť oboch rodičov, ktorí žijú v rozluke alebo sú rozvedení, ani ho nemôžu vložiť do láskyplného náručia zomrelého rodiča.

Nech by sa ľudia akokoľvek snažili, nemôžu poskytnúť ideálne riešenie problémov detí. Ale tieto problémy budú vyriešené! Áno, budú, a možno skôr, ako by ste očakávali. Ale ako?

[Poznámka pod čiarou]

^ 17. ods. Pozri sériu článkov „Pozemné míny — existuje riešenie?“, ktorá vyšla v čísle z 8. mája 2000.

[Obrázky na stranách 8, 9]

Dieťa potrebuje a zaslúži si lásku oboch rodičov