Životný príbeh

Môj podiel na rozmachu celosvetového biblického vzdelávania

ROZPRÁVA ROBERT NISBET

Svazijský kráľ Sobhuza II. privítal mňa a môjho brata Georgea v kráľovskej rezidencii. Bolo to v roku 1936, ale náš rozhovor mám stále v živej pamäti. Dôvod tohto rozhovoru súvisel s mojou dlhoročnou účasťou na veľkom diele biblického vzdelávania. Aj teraz vo svojich 95 rokoch rád spomínam na to, ako som sa zúčastňoval na tejto činnosti, ktorá ma priviedla až na päť kontinentov.

VŠETKO sa to začalo v roku 1925, keď istý predavač čaju menom Dobson začal navštevovať našu rodinu v Edinburghu v Škótsku. Nemal som ešte ani 20 rokov a pracoval som v lekárni, kde som sa pripravoval na zamestnanie lekárnika. Hoci som bol veľmi mladý, znepokojovali ma závažné zmeny, ktoré do rodinného i náboženského života vniesla prvá svetová vojna v rokoch 1914–1918. Brat Dobson nám na jednej zo svojich návštev nechal knihu Božský plán vekov. Táto kniha predstavovala inteligentného Stvoriteľa a jeho jasný „plán“ veľmi logicky a zhodovala sa s obrazom Boha, akého som chcel uctievať.

Spolu s matkou sme čoskoro začali navštevovať zhromaždenia Bádateľov Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. V septembri 1926 sme obaja symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode na zjazde v Glasgowe. Každý uchádzač o krst si na plavky musel obliecť dlhý návlek, ktorý sa na členkoch sťahoval remienkami. V tom čase  sa to považovalo za vhodný odev na takúto vážnu udalosť.

V tých raných rokoch si ešte mnohé stránky nášho učenia vyžadovali úpravu v porozumení. Väčšina zboru oslavovala Vianoce. Málokto chodil do zvestovateľskej služby. Dokonca aj niektorí starší mali námietky proti rozširovaniu literatúry v nedeľu, pretože to považovali za porušenie sabatu. No v roku 1925 začali články v Strážnej veži viac zdôrazňovať také biblické texty, ako je Marek 13:10: „Najprv sa vo všetkých národoch musí zvestovať dobré posolstvo.“

Ako bude vykonané toto celosvetové dielo? Pri svojom prvom nesmelom pokuse kázať z domu do domu som domácemu jednoducho povedal, že predávam pekné náboženské knihy. Ponúkol som mu knihu Harfa Božia, ktorá vysvetľovala desať dôležitých biblických náuk, čo bolo prirovnané k desiatim strunám na harfe. Neskôr sme dostali svedeckú kartu s krátkym posolstvom, ktoré sme dali prečítať domácemu. Používali sme aj nahrávky štyri a pol minútových prejavov, ktoré sme prehrávali na prenosných gramofónoch. Prvé modely boli dosť ťažké, ale neskoršie boli oveľa ľahšie a niektoré sa dali zapnúť aj vo zvislej polohe.

V rokoch 1925 až 1930 sme teda vykonávali svoju svedeckú činnosť najlepšie, ako sme vedeli. Potom začiatkom 40. rokov bola vo všetkých zboroch zavedená teokratická škola kazateľskej služby. Učili sme sa predkladať posolstvo o Kráľovstve osobne, priamo hovoriť s ľuďmi, ktorí budú ochotní počúvať. Pochopili sme tiež, že je dôležité viesť domáce biblické štúdiá so všetkými, ktorí prejavia záujem. Biblické vzdelávacie dielo, tak ako ho poznáme dnes, sa vtedy vlastne iba rozbiehalo.

Povzbudenie od brata Rutherforda

Moja túžba viac sa zúčastňovať na tomto vzdelávacom diele viedla k tomu, že som si v roku 1931 podal prihlášku do pravidelnej priekopníckej služby. Mal som začať hneď po jednom zjazde v Londýne. Počas poludňajšej prestávky na zjazde ma brat Joseph Rutheford, ktorý vtedy dohliadal na dielo, požiadal, či by so mnou mohol hovoriť. Mal v pláne poslať nejakého priekopníka do Afriky. „Bol by si ochotný ísť?“ opýtal sa. Hoci som bol trochu prekvapený, bez zaváhania som odpovedal: „Áno, pôjdem.“

V tom čase bolo naším hlavným cieľom rozšíriť čo najviac biblickej literatúry. To znamenalo byť stále na cestách. Tak ako väčšina bratov, ktorí mali v tom čase dohľad nad dielom, aj ja som bol povzbudený, aby som zostal slobodný. Môj obvod siahal od Kapského Mesta na južnom cípe Afriky pozdĺž takmer celého východného pobrežia kontinentu a patrili doň aj ostrovy v Indickom oceáne blízko pobrežia. Keď som sa chcel dostať k západnej hranici svojho obvodu, musel som cestovať horúcou púšťou Kalahari až k prameňu rieky Níl pri Viktóriinom jazere. Spolu s priekopníckym partnerom sme mali každý rok stráviť šesť mesiacov v niektorej z afrických krajín v tejto obrovskej oblasti.

Dvesto škatúľ duchovných pokladov

Keď som prišiel do Kapského Mesta, ukázali mi 200 škatúľ s literatúrou pre východnú Afriku. Literatúra bola v štyroch európskych a štyroch ázijských jazykoch, ale nebolo tam nič v akomkoľvek africkom jazyku. Keď som sa opýtal, ako je možné, že všetka tá literatúra tu bola skôr, ako som prišiel, povedali mi, že bola určená pre bratov Franka a Graya Smithovcov, dvoch priekopníkov, ktorí nedávno odišli kázať do Kene. Takmer hneď ako prišli do Kene, však obaja ochoreli na maláriu a Frank, žiaľ, zomrel.

Aj keď som po tejto správe pociťoval určité obavy, neodradilo ma to. Spolu s mojím partnerom v službe, Davidom Normanom, sme z Kapského Mesta loďou odcestovali na miesto nášho prvého pridelenia v Tanzánii, ktoré  bolo vzdialené asi 5000 kilometrov. V Mombase v Keni sa zástupca istej dopravnej spoločnosti postaral o našu zásobu literatúry a škatule posielal, kamkoľvek sme ho požiadali. V každom meste sme najprv kázali v obchodných centrách — v obchodoch a kanceláriách. Z našej zásoby literatúry sme zostavili sady pozostávajúce z 9 kníh a 11 brožúr, a keďže mali rôzne farby, boli známe ako dúhová kolekcia.

Potom sme sa rozhodli navštíviť ostrov Zanzibar ležiaci asi 30 kilometrov od východného pobrežia. Celé stáročia bol centrom obchodu s otrokmi, ale bol tiež známy klinčekmi, ktoré všade rozvoniavali. Zvestovať v meste Zanzibar na tomto ostrove bolo trochu ťažké, lebo bolo postavené bez akéhokoľvek plánu. Ulice sa v ňom mätúcim spôsobom kľukatili a zistili sme, že tu ľahko môžeme stratiť orientáciu. Náš hotel poskytoval relatívne pohodlné ubytovanie, ale boli tam pancierové dvere a hrubé steny, takže pripomínal skôr väznicu ako hotel. No tešili sme sa z dobrých výsledkov a boli sme šťastní, keď sme videli, že Arabi, Indovia a ďalší s radosťou prijímajú našu literatúru.

Vlakmi, loďami, autami

Cestovať v tom čase po východnej Afrike nebolo ľahké. Napríklad na ceste z Mombasy do hornatej oblasti Kene náš vlak zastavila záplava kobyliek. Krajinu i koľajnice pokryli milióny kobyliek, čo spôsobilo, že lokomotíve preklzávali kolesá a nedokázala vlak utiahnuť. Jediným riešením bolo čistiť koľaj pred vlakom prúdom horúcej vody z lokomotívy. Tak sa nám nakoniec veľmi pomaly podarilo dostať cez ten roj kobyliek. To bola úľava, keď vlak začal stúpať vyššie a mohli sme sa tešiť z chladnejšej horskej klímy!

Zatiaľ čo do miest na pobreží sa dalo ľahko dostať vlakom i loďou, do odľahlých oblastí bolo najlepšie ísť autom. Bol som rád, keď sa ku mne pripojil môj brat George, lebo sme si mohli kúpiť veľkú dodávku, v ktorej bolo dosť miesta na postele, kuchyňu i skladový priestor a ktorá mala okná zabezpečené proti moskytom. Na streche sme mali reproduktory. Takto vybavení sme mohli cez deň kázať z domu do domu a pozývať ľudí na prednášky, ktoré sa večer konali na trhoviskách. Jedna z obľúbených prednášok, ktoré sme prehrávali, mala námet „Je peklo horúce?“ V našom „mobilnom dome“ sme podnikli aj cestu z Južnej Afriky do Kene, čo predstavovalo asi 3000 kilometrov, a veľmi sme sa tešili, že tentoraz sme mali so sebou rôzne brožúrky v niekoľkých afrických jazykoch. Tamojší obyvatelia ich prijímali s nadšením.

Príjemným zážitkom na takýchto cestách bolo aj to, že sme mohli vidieť veľa divých afrických zvierat vo voľnej prírode. Samozrejme, z bezpečnostných dôvodov sme po zotmení zostávali v dodávke, ale vidieť takú  rozmanitosť Jehovovho stvorenia veľmi posilňovalo našu vieru.

Stretávame sa s odporom

Hoci sme si museli dávať pozor na divé zvieratá, nebolo to nič v porovnaní s tým, akú ostražitosť sme potrebovali vtedy, keď sme čelili odporu rôznych vládnych úradníkov a niekoľkých rozhnevaných náboženských vodcov, ktorí začali veľmi otvorene odporovať nášmu dielu. Jeden z hlavných problémov, s ktorými sme museli bojovať, súvisel s istým náboženským fanatikom, ktorý sa nazval Mwana Lesa, čo znamenalo „Boží Syn“, a jeho skupina bola známa ako Kitawala, čo nanešťastie znamená „Strážna veža“. Nejaký čas predtým, ako sme prišli, tento človek utopil mnoho Afričanov, pričom tvrdil, že ich krstí. Nakoniec bol zatknutý a obesený. Neskôr som mal možnosť hovoriť s katom, ktorý ho popravil, a vysvetliť mu, že tento človek nemal nič spoločné s našou Strážnou vežou.

Problémy nám robili aj mnohí Európania, ktorí sa báli hlavne toho, že naše vzdelávacie dielo by mohlo ohroziť ich finančné záujmy. Jeden správca skladov povedal: „Ak má beloch zostať v tejto krajine, černoch nesmie zistiť, že je vykorisťovaný.“ Z toho istého dôvodu ma riaditeľ jednej banskej spoločnosti ťažiacej zlato rázne vykázal zo svojej kancelárie a v zúrivosti ma vyviedol až na ulicu.

Nepochybne práve na podnet takýchto odporcov nás vláda Rodézie (teraz Zimbabwe) nakoniec vypovedala z krajiny. Odvolali sme sa proti tomu a podarilo sa nám získať povolenie zostať, no pod podmienkou, že nebudeme kázať Afričanom. Ako uviedol jeden vládny úradník, dôvodom bolo to, že naša literatúra je údajne „nevhodná pre myseľ Afričana“. No v iných afrických krajinách prebiehalo naše vzdelávacie dielo medzi Afričanmi bez prekážok, v niektorých bolo dokonca vítané. Jednou z takýchto krajín bolo Svazijsko.

Kráľovské uvítanie v Svazijsku

Svazijsko je malá nezávislá krajina s rozlohou 17 363 štvorcových kilometrov, ktorá sa nachádza na juhu Afriky. Tu sme sa stretli s veľmi zhovorčivým kráľom Sobhuzom II., ktorého som spomenul v úvode. Veľmi dobre ovládal anglický jazyk, ktorý sa naučil počas svojich štúdií na istej britskej univerzite. Neformálne oblečený nás veľmi srdečne privítal.

Náš rozhovor sa sústredil na pozemský raj, ktorý Boh pripravuje pre všetkých ľudí so správnym sklonom srdca. Hoci tento námet ho veľmi nezaujal, vysvetlil nám, že často premýšľa o jednej podobnej veci. Tento kráľ sa veľmi snažil o pozdvihnutie životnej úrovne chudobných a nevzdelaných ľudí. Bol znechutený aktivitami mnohých misionárov kresťanstva, ktorí ako sa zdalo, sa viac zaujímali o zvýšenie počtu členov svojho náboženstva než o to, aby ľudí vzdelávali. Kráľ však vedel o činnosti niekoľkých našich priekopníkov a chválil nás za naše biblické vzdelávacie dielo, zvlášť preto, že sme ochotní vykonávať  ho bez toho, aby sme požadovali finančnú či inú odmenu.

Biblické vzdelávacie dielo sa rozširuje

V roku 1943 bola otvorená biblická škola Gileád na školenie misionárov. Dôraz sa kládol na to, aby sa hlavný záujem nesústreďoval na rozširovanie biblickej literatúry, ale aby bola venovaná väčšia pozornosť všetkým, ktorí prejavili záujem. V roku 1950 sme boli spolu s mojím bratom Georgeom pozvaní do 16. triedy školy Gileád. Tam som prvý raz stretol Jean Hydovú, oddanú sestru z Austrálie, ktorá bola po graduácii pridelená slúžiť ako misionárka do Japonska. Slobodný stav bol ešte stále v móde, a tak sme v tom čase naše priateľstvo ďalej nerozvíjali.

Po graduácii sme s Georgeom dostali pridelenie na ostrov Maurícius v Indickom oceáne. Medzi jeho obyvateľmi sme si našli priateľov, naučili sme sa ich jazyk a viedli s nimi domáce biblické štúdiá. Neskôr absolvoval školu Gileád aj môj mladší brat William spolu so svojou manželkou Muriel. Boli pridelení do môjho predošlého obvodu — do Kene.

Ubehlo osem rokov a na medzinárodnom zjazde v New Yorku v roku 1958 sme sa s Jean znova stretli. Náš vzťah sa prehĺbil a zasnúbili sme sa. Moje misionárske pridelenie sa zmenilo. Odišiel som z Maurícia do Japonska, kde sme sa s Jean v roku 1959 vzali. Začalo sa veľmi radostné obdobie našej misionárskej služby v Hirošime, kde bol v tom čase iba jeden malý zbor. Dnes je v tomto meste 36 zborov.

Sajonara Japonsko!

Ako roky plynuli, zdravotné problémy nám stále viac sťažovali misionársku službu, až nakoniec bolo nevyhnutné, aby sme z Japonska odišli a usadili sa v Jeaninej domovskej krajine, v Austrálii. S Hirošimou sme sa lúčili veľmi ťažko. V deň nášho odchodu sme na železničnej stanici povedali sajonara, čiže dovidenia, všetkým našim drahým priateľom.

Teraz žijeme v Austrálii a snažíme sa robiť všetko, čo pri svojich obmedzeniach môžeme, a ďalej slúžiť Jehovovi spolu so zborom v Armidale v štáte Nový Južný Wales. Keď uvažujem o tom, že som sa takmer osem desaťročí mohol s mnohými ľuďmi deliť o poklad biblickej pravdy, napĺňa ma to nesmiernou radosťou! Mohol som vidieť úžasný rozmach biblického vzdelávania a byť očitým svedkom významných udalostí v duchovnom ohľade. Za tieto veci si nemôže pripísať zásluhu žiaden človek ani skupina ľudí. Je to tak, ako to vyjadril žalmista: „Stalo sa to od Jehovu; je to podivuhodné v našich očiach.“ — Žalm 118:23.

[Obrázok na strane 28]

Môj brat George pri našom obytnom aute

[Obrázok na strane 28]

Ja pri Viktóriinom jazere

[Obrázok na strane 29]

Stredoškoláci, ktorí sa zúčastnili na verejnej prednáške v Svazijsku v roku 1938

[Obrázky na strane 30]

S Jean v náš svadobný deň v roku 1959 a dnes