KONCOM 50. rokov sa istý muž z jedného indického mestečka v štáte Gudžarát stal Jehovovým svedkom. Jeho manželka, syn John a ďalších päť detí boli silnými katolíkmi a otcovo náboženstvo sa im nepáčilo.

Jedného dňa otec požiadal Johna, aby istému bratovi zo zboru zaniesol nejakú obálku. John si však práve v to ráno škaredo porezal prst, keď otváral veľký plechový sud. Napriek tomu chcel otca poslúchnuť, a tak si obviazal prst a s obálkou v ruke sa peši vybral za tým bratom.

Keď tam John prišiel, obálku odovzdal manželke toho brata, ktorá tiež patrila k Jehovovým svedkom. Všimla si jeho poranený prst a ponúkla sa, že mu ho ošetrí. Vybrala lekárničku, vydezinfikovala mu ranu a obviazala prst. Potom Johnovi uvarila čaj a popritom mu priateľsky hovorila o Biblii.

Johnove predsudky voči svedkom sa pomaly začali vytrácať, a tak sa jej opýtal na dve veci, v ktorých sa jeho presvedčenie odlišovalo od otcovho. Chcel vedieť, či je Ježiš Boh a či by sa kresťania mali modliť k Márii. Táto sestra sa v minulosti učila po gudžarátsky, a tak mu mohla odpovedať v jeho rodnom jazyku. Potom mu dala brožúrku „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“.

Keď si John neskôr túto brožúrku čítal, uvedomil si, že našiel pravdu. Zašiel teda za kňazom a položil mu rovnaké otázky. Kňaz sa rozzúril a hodil po ňom Bibliu. Kričal: „Ty Satan! Ukáž mi, kde v Biblii sa píše o tom, že Ježiš nie je Boh. A kde sa píše, že by sme nemali uctievať Máriu. Ukáž mi to!“ Kňazova reakcia Johna tak šokovala, že povedal: „Do katolíckeho kostola už nikdy nevkročím.“ A naozaj už doň nikdy nevkročil.

John začal študovať so svedkami, postavil sa na stranu pravého uctievania a začal slúžiť Jehovovi. O nejaký čas sa k nemu pridali aj ďalší členovia rodiny. John má dodnes jazvu na pravom ukazováku, ktorý si porezal asi pred 60 rokmi. Ale stále rád spomína na skutok láskavosti, ktorý ho pritiahol k pravému uctievaniu. (2. Kor. 6:4, 6)