Návšteva „Ohnivého vrchu“

PREHRAŤ

Návšteva „Ohnivého vrchu“

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V TALIANSKU

NA ZEMI nie je veľa takých miest, kde sa môžete pokochať úchvatným pohľadom na tú istú sopku, či ste na vidieku, na mori, alebo v meste. Ak je mestom, z ktorého sa na sopku dívate, Catania, potom môžete vidieť jedine Etnu, ktorá má výšku viac ako 3300 metrov a je najvyššou činnou sopkou v Európe. Leží v severnej časti východného pobrežia Sicílie.

Sopka, ktorá už dlho púta pozornosť

Arabi, ktorí vládli nad Sicíliou dlhé roky, volali Etnu Ohnivý vrch. Toto pomenovanie je výstižné, lebo sopka zo svojich útrob pravidelne vyvrhuje lávu rozžeravenú do biela. Dva z najstarších zachovaných záznamov o jej činnosti pochádzajú od Pindara a Aischyla, ktorí opísali erupciu z roku 475 pred n. l. Láva viackrát predviedla ohromujúce predstavenie, keď sa ako ohnivý had liala dolu svahom, až sa vnorila do mora. Tak to bolo v rokoch 396 pred n. l., 1329 n. l. i 1669 n. l. Erupcia z roku 1669 sa považuje za najznámejšiu „novodobú“ erupciu sopky. Vtedy sa prúd lávy široký takmer dva kilometre a dlhý približne 25 kilometrov prelial cez múry Catanie, zničil domy vyše 27 000 obyvateľov a čiastočne zalial mestský prístav.

Všeobecne sa usudzuje, že v 20. storočí sa aktivita sopky zvýšila. Jej erupcií bolo v tomto období veľa, ale najsilnejšia bola v roku 1928, pri ktorej bola zničená dedina Mascali. Aj v posledných niekoľkých rokoch láva a popol, ktoré vulkán vyvrhuje, spôsobujú miestnym obyvateľom ťažkosti a vyvolávajú v nich obavy.

Portrét „Veľkej mamy“

Hlavný kužeľ Etny sa údajne začal tvoriť pred 170 000 rokmi alebo skôr z vyvrhnutej magmy, čiže roztavenej skaly. Tých približne 250 vedľajších kužeľov, ktoré sú na svahoch hlavného kužeľa sopky, vzniklo v neskorších fázach jej erupčnej činnosti. Trochu pripomínajú deti zhŕknuté okolo matky, a preto má sopka prezývku Veľká mama.

Keď sa okolo Etny veziete autom alebo okolo nej absolvujete príjemnú cestu vlakom, naskytnú sa vám rôzne pútavé obrazy. Uvidíte napríklad Monti Rossi (Červené vrchy) pri Nicolosi, krátery Silvestri či obrovskú prepadlinu Valle del Bove (Volské údolie), ktoré možno vidieť z Giarre a zo Zafferana.

Hoci geologickej histórii tejto sopky celkom nerozumieme, vieme, že siaha hlboko do minulosti. Magma, ktorá bola vyvrhnutá pod morom i na pobreží, utvárala pobrežie severne od Catanie. Časť tohto pobrežia, pre ktoré sú typické čierne lávové útesy, je známa pod názvom Riviera dei Ciclopi, čiže Pobrežie kyklopov. Priamo oproti útesu Aci Trezza sa z mora vynárajú obrovské nezvyčajné skalné útvary nazvané Faraglioni.

Nezvyčajný vzťah

Možno uvažujete, či sa ľudia, ktorí žijú na úpätí sopky, neboja, že môže každú chvíľu vybuchnúť. Keď je Etna pokojná, Etňania, ako sa nazývajú miestni obyvatelia, na ňu ani nepomyslia. „Netvor je pokojný. Spí tam v diaľke,“ napísal v poviedke Cesta na Sicíliu francúzsky spisovateľ Guy de Maupassant, ktorý žil v 19. storočí. Keď sa nad sopkou zjaví kúdol dymu, Etňania venujú vrchu letmý pohľad. Ale úplne iné je to, keď v noci počujú dunenie, v nose a očiach cítia popol alebo ho vidia na balkónoch a na cestách. Vtedy je múdre mať pred Etnou rešpekt a Etňania ho aj majú — zvlášť keď vidia, že z vrchu pomaly, ale nezadržateľne zostupuje červený prúd lávy, ktorý pohlcuje všetko, čo mu príde do cesty.

Napriek tomu tunajší ľudia považujú Etnu za „priateľského obra“. A hoci spôsobila veľké škody v mestských oblastiach, na úrode a nedávno aj na turistických zariadeniach, vyžiadala si len veľmi málo obetí. Po ničivých výbuchoch, pri ktorých boli zničené výsledky práce ľudských rúk, začali húževnatí obyvatelia odznova.

Vzťah, ktorý majú k svojej krajine obyvatelia žijúci na úpätí vulkánu, výstižne opísal taliansky básnik Giacomo Leopardi. Takých ľudí prirovnal ku kručinke, kríku, ktorý často rastie v blízkosti sopiek. Má krásne žiarivožlté kvety, ktoré držia svoje hlávky vzpriamené, až kým ich nezaplaví prúd lávy. Keď sa erupcia skončí a skala vychladne, kručinka začne opäť rásť; silná a odvážna sa vytrvalo vracia k svojej práci!

Etna sa mení

Vulkanológovia sa nazdávajú, že „priateľský obor“ sa mení. Donedávna nebola Etna explozívnou, výbušnou sopkou, ale dnes, ako sa píše v časopise Focus, „sopka, na ktorú sme sa pozerali ako na činnú, ale nie nebezpečnú, vyvoláva čoraz väčšie obavy“. Francúzski a talianski výskumníci upozorňujú, že Etna „sa postupne mení z efuzívnej sopky, teda zo sopky, z ktorej láva vyteká pomaly a z ktorej uniká len málo plynov, na sopku explozívnu“. Preto výskumníčka Paola Del Carlová z talianskeho Národného geofyzikálneho a vulkanologického inštitútu v Catanii uvádza, že „za posledných 30 rokov sa výrazne zintenzívnila tak efuzívna, ako aj explozívna činnosť [sopky] a je ťažké presne povedať, čo sa stane v budúcnosti“.

Pozoruhodný pohľad

Hoci Etna vyvoláva strach a rešpekt, pohľad na ňu je pozoruhodným zážitkom. Či je zahalená do beloby snehu v zime, alebo je odetá do tmavohnedého rúcha v lete, či sa iba ticho vypína nad pobrežím a vyvoláva chvenie zeme i sŕdc ľudí, alebo vybuchuje a ohňom osvetľuje nočnú oblohu, stále svedčí o moci Toho, ktorý ju vytvoril. (Žalm 65:6; 95:3, 4) Keby ste sa niekedy dostali na krásnu Sicíliu, nezabudnite navštíviť aj Etnu. Už z diaľky uvidíte jej charakteristický kúdol dymu. „Keď začujete dunenie, nezľaknite sa,“ povedia vám pohotovo domáci. „To vás Etna zdraví.“

[Mapa na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

TALIANSKO

SICÍLIA

Etna

[Obrázok na strane 14]

Kresba Etny z roku 1843

[Prameň ilustrácie]

Culver Pictures

[Obrázok na strane 15]

26. júla 2001

[Obrázok na strane 15]

28. júla 2001 s Cataniou v pozadí

[Obrázok na strane 15]

30. októbra 2002

[Obrázok na strane 15]

12. septembra 2004

[Obrázok na strane 16]

Nezvyčajné skalné útvary nazývané Faraglioni

[Obrázok na strane 17]

Domáci volajú Etnu „priateľský obor“

[Prameň ilustrácií na strane 15]

[Pramene ilustrácií na strane 16]

PREBUĎTE SA!