Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Tahiti a hľadanie raja

Tahiti a hľadanie raja

Tahiti a hľadanie raja

Loď už celé dni unášali vlny Tichého oceánu. Námorníci sa na páliacom slnku neúnavne venovali svojej monotónnej činnosti a už sa im hnusilo kyslé víno, zapáchajúca voda a skazené potraviny. Ticho zrazu preťal výkrik: „Zem! Na obzore vľavo zem!“ V diaľke bolo možné rozoznať nejasný obrys vrchu nejakého ostrova. O niekoľko hodín už nebolo pochybností — ostrov bol na dohľad.

Od chvíle, čo Európania zočili Tahiti, stal sa tento ostrov synonymom slova „raj“. Francúzsky cestovateľ Louis-Antoine de Bougainville, ktorý viedol expedíciu opísanú v úvode, neskôr napísal: „Mal som pocit, že som sa dostal do záhrady Eden.“ Aj po vyše dvoch storočiach Tahiti stále priťahuje návštevníkov. Tak ako ich predchodcovia, aj mnohí z nich tu hľadajú raj.

Prečo človeka tak fascinuje sen o raji? A prečo sa na Tahiti začalo pozerať ako na naplnenie tohto sna? Aby sme našli odpoveď na tieto otázky, musíme sa vrátiť na začiatok ľudskej existencie.

Stratený raj

To, že slovo „raj“ v nás tak rezonuje, má hlbšiu príčinu. Boli sme totiž vytvorení pre život v raji. Podľa Biblie Boh požehnal našich prvých rodičov domovom, ktorý bol opísaný ako „raj“ — nádherný park alebo záhrada. (1. Mojžišova 2:8) Tento park zjavne zaberal časť územia nazvaného Eden, čo znamená „rozkoš“. Hoci novodobí učenci sa často pozerajú na Eden ako na mýtus, Biblia ho predkladá ako historickú skutočnosť a uvádza aj geografické údaje, ktoré pomáhajú určiť, kde sa pôvodne nachádzal. (1. Mojžišova 2:10–14) No dva z kľúčových zemepisných údajov — rieky Píšon a Gichon — už nemožno nájsť, preto presná poloha tejto záhrady zostáva záhadou.

Naši prví rodičia sa vzbúrili proti Bohu, a tak bol raj pre nás všetkých stratený. (1. Mojžišova 3:1–23) No ľudia nedokázali zo svojho srdca vymazať túžbu po raji. Biblická správa o raji sa premietla do mytológie mnohých národov. Napríklad Gréci mali mýtus o Zlatom veku — o čase dokonalosti, keď ľudia žili bezstarostným, pokojným životom.

Mnohí sa pokúšali nájsť dávno stratený Eden. Niektorí ho hľadali v Etiópii — samozrejme, neúspešne. Jedna legenda dokonca hovorí, že istý kazateľ zo šiesteho storočia menom Brendan našiel raj na nejakom ostrove v juhozápadnom Atlantiku. Iné legendy tvrdili, že raj leží ukrytý na nejakom vysokom vrchu. Známy cestovateľ Krištof Kolumbus, sklamaný rozporuplnými legendami, povedal: „Doteraz som nenašiel ani nečítal žiadny dokument... v latinčine ani v gréčtine, ktorý by s istotou ukázal, v ktorom kúte sveta možno nájsť pozemský raj.“ Nakoniec nadobudol presvedčenie, že geografická poloha raja musí byť niekde južne od rovníka.

Kolumbus po svojej tretej ceste do Nového sveta povedal: „Zdá sa, že táto krajina je pozemským rajom, lebo zodpovedá opisu svätcov i teologických učencov, ktorých som spomínal.“ No ukázalo sa, že Nový svet sa nestal tým rajom, ktorý si predstavoval Kolumbus.

Utópie ako predstava budúcnosti

Niektorí učenci sa však nenechali odradiť. Nepodporovali síce už návrat k Edenu, ale vytvorili predstavu budúceho raja, ktorý by bol výsledkom ľudskej činnosti. Spisovatelia začali spriadať príbehy o „dokonalej“ spoločnosti — čo bol vítaný protiklad skazenej spoločnosti, v ktorej žili. Žiadna z týchto vymyslených predstáv sa však v skutočnosti nepodobala Edenu. Namiesto predstavy slobodného života v parku bez hraníc títo idealisti snívali o raji, ktorý pripomínal vysokoorganizované mesto. Napríklad v 16. storočí britský štátnik sir Thomas More rozprával o imaginárnej výprave do krajiny nazvanej Utópia, čo znamená „žiadne miesto“.

Ďalší spisovatelia stavali na Morovej predstave a pridali k nej niekoľko vlastných. Počas nasledujúcich storočí si vymýšľali „utópie“ desiatky európskych spisovateľov. A imaginárna „ideálna“ spoločnosť v týchto predstavách bola opäť všeličím iným, len nie pôvodným rajom. Tieto utópie sa pokúšali zorganizovať šťastie zavedením prísneho režimu. Tým však potláčali originalitu a ľudskú slobodu. No ako poznamenal profesor Henri Baudet, sny o utopistickej spoločnosti odhalili „neuhasiteľnú túžbu po lepšom živote... a spravodlivejšej spoločnosti“.

Tahiti — zrod legendy

V 18. storočí neprebádaná oblasť južných morí ponúkala moreplavcom poslednú šancu nájsť dovtedy neobjavený raj. Ale keď v decembri 1766 vyplával na Tichý oceán Bougainville, jeho hlavnou motiváciou bolo získať nové kolónie a nové možnosti obchodovania.

Po mesiacoch plavby Bougainville pristál na pobreží Tahiti. Pre koralové útesy nemohol zakotviť pri žiadnom inom z ostrovov, ktoré videl. Len Tahiti ponúkalo bezpečný prístav. Tu vyčerpaná posádka našla priateľských ľudí a hojnosť zásob. Námorníkom sa zdalo, že skutočnosť prevyšuje predstavy. Tahiti nielenže bolo tropickým rajom, ale malo aj mnohé iné rysy, ktoré zodpovedali utopistickým predstavám.

Napríklad ostrovná komunita na Tahiti bola presne taká, ako bola vo fiktívnych utopistických krajinách. A naozaj to tu vyzeralo ako v raji. Stovky prudkých riek a vodopádov vytvárali strhujúce prírodné scenérie. Bujná tropická vegetácia rástla zdanlivo bez ľudského pričinenia. Idylickú krásu ostrova ešte umocňovalo príjemné podnebie a to, že tu nehrozili nebezpečenstvá, ktoré sú v trópoch bežné. Na Tahiti neboli hady, nebezpečný hmyz ani aktívne sopky.

A potom samotní obyvatelia Tahiti — vysokí, pekní a zdraví ľudia. Na bezzubých námorníkov s opuchnutými ďasnami následkom skorbutu urobili biele zuby Tahiťanov veľký dojem. Obyvatelia Tahiti boli veselej povahy a svojou pohostinnosťou si námorníkov rýchlo získali. Navyše sa zdalo, aspoň na prvý pohľad, že všetci Tahiťania si boli rovní — čo bola tiež jedna zo základných čŕt utopistickej literatúry. Chudoba bola neznámym pojmom. Tahiťania žili bez sexuálnych zábran. Aj námorníci sa zaplietli do nemorálnych vzťahov s niektorými pôvabnými Tahiťankami.

Áno, Bougainvillovi a jeho posádke sa Tahiti zdalo ako znovuzískaný Eden. Bougainville teda opustil ostrov dychtivý porozprávať celému svetu o raji, ktorý našiel. Po návrate z trojročnej výpravy okolo sveta vydal knihu o svojich dobrodružstvách. Tento bestseller prispel k zrodu mýtu o exotickom ostrove, ktorý je dokonalý v každom ohľade. Raj bol stratený, ale zdalo sa, že teraz je rajom Tahiti!

Nebezpečenstvá mýtu

Mýtus je však často v rozpore so skutočnosťou. Tahiťania napríklad trpeli chorobami a zomierali rovnako ako všetci ostatní. Okrem toho ich spoločnosť mala ďaleko od rovnoprávnosti. Ľudia tu žili podľa prísnej a niekedy až despotickej spoločenskej hierarchie. Viedli kmeňové vojny a prinášali ľudské obete. A ako kdekoľvek inde, ani u Tahiťanov neplatilo, že by všetci boli mimoriadne krásni či pôvabní. Historik K. R. Howe dokonca zastáva názor, že ženy, s ktorými sa zaplietli Bougainvillovi muži, boli pravdepodobne „prinútené k prostitúcii“, aby si cudzincov naklonili.

Mýtus o „nájdenom raji“ sa však šíril ďalej. Na ostrov húfne prúdili spisovatelia a umelci, ako bol napríklad francúzsky maliar Paul Gauguin. Jeho farbisté vykreslenie života na Tahiti prispelo k rastúcej popularite ostrova. K čomu to viedlo? Tento mýtus spôsobil, že v mysliach ľudí vznikol veľmi skreslený obraz ostrova i jeho obyvateľov. Návštevníkov ostrova sa po návrate domov obyčajne vypytovali iba na jedno: „Porozprávaj nám o svojich dobrodružstvách s Tahiťankami.“

Raj — stratená nádej?

V posledných rokoch Tahiti čelí aj ďalším problémom. Začiatkom 80. rokov 20. storočia ostrov opakovane postihovali cyklóny a vážne poškodili koralové útesy. No tento ostrov najviac ohrozujú ľudia. Výstavba na Tahiti viedla k erózii pôdy a k znečisteniu. Donna Leongová, odborníčka v oblasti spracúvania odpadu, hovorí: „Turistický ruch vytvára obrovské množstvo odpadu... Ak ľudia nebudú venovať pozornosť znečisťovaniu prostredia, Tahiti i ostatné ostrovy nezostanú krajinou s bohatou flórou a faunou a krištáľovo modrými lagúnami.“

Nádej na obnovený raj však rozhodne nie je mŕtva. Sám Ježiš Kristus totiž jednému kajúcnemu zločincovi sľúbil: „Budeš so mnou v raji“! (Lukáš 23:43) Ježiš sa nezmieňoval o nejakej prísnej utópii, ktorá je vykresľovaná v literatúre, ale hovoril o celosvetovom raji pod dohľadom nebeskej vlády. * Viac ako 1700 Jehovových svedkov na Tahiti vložilo svoju nádej do tohto budúceho raja. Dobrovoľne venujú čas tomu, aby sa delili o túto nádej so svojimi blížnymi. Lebo hoci krásne Tahiti v mnohých ohľadoch pripomína raj, nedá sa porovnať s celosvetovým rajom, ktorý čoskoro vytvorí Boh. Hľadanie tohto raja nie je márne.

[Poznámka pod čiarou]

^ 24. ods. Ďalšie informácie o Božom sľube raja pozri v knihe Poznanie, ktoré vedie k večnému životu, ktorú vydali Jehovovi svedkovia.

[Obrázok na strane 16]

Tahiti vyzeralo ako idylický raj

[Pramene ilustrácií]

Maľba od Williama Hodgesa, 1766

Yaleovo centrum britského umenia, Paul Mellon Collection, USA/​Photo: Bridgeman Art Library

[Obrázok na strane 17]

Priateľskí Tahiťania pohostinne vítajú Bougainvilla

[Prameň ilustrácie]

So súhlasom National Library of Australia NK 5066

[Obrázok na strane 18]

Jehovovi svedkovia s radosťou hovoria svojim blížnym o prichádzajúcom raji

[Prameň ilustrácie na strane 17]

Fotografia s láskavým dovolením Tahiti Tourisme

[Prameň ilustrácie na strane 19]

Strana 18: Fotografia kanoistov, vodopádu a pozadie: s láskavým dovolením Tahiti Tourisme