Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Mari — staroveká kráľovná púšte

Mari — staroveká kráľovná púšte

 Mari — staroveká kráľovná púšte

„KEĎ som sa v tú noc vrátil do spálne po tom, čo som so svojimi spoločníkmi oslavoval náš úspech, hlava sa mi točila od vzrušenia,“ spomínal si francúzsky archeológ André Parrot. V januári 1934 v Tell Chariri neďaleko mestečka Abú Kamál pri Eufrate v Sýrii odkryl Parrot so svojím tímom sochu s nápisom: „Lamgi-Mari, kráľ Mari, veľkňaz Enlila.“ Tento objav ich nadchol.

Mesto Mari bolo konečne objavené! Prečo je tento objav zaujímavý pre ľudí, ktorí skúmajú Bibliu?

Prečo je predmetom záujmu?

Aj keď sa o existencii Mari vedelo už zo starovekých textov, jeho presná poloha zostávala dlho zahalená rúškom tajomstva. Podľa sumerských pisárov bolo Mari sídlom dynastie, ktorá zrejme kedysi panovala nad celou Mezopotámiou. Mesto bolo vybudované na brehoch Eufratu, a tak malo strategickú polohu na križovatke obchodných ciest, ktoré spájali Perzský záliv s Asýriou, Mezopotámiou, Anatóliou a so stredomorským pobrežím. Cez toto mesto sa prevážal tovar, ktorý bol v Mezopotámii veľmi vzácny, vrátane dreva, železa a kameňa.  Na daniach za tento tovar Mari veľmi zbohatlo, čo mu umožnilo rozšíriť svoju moc na celú oblasť. Ale táto nadvláda sa skončila, keď Sýriu dobyl Sargon Akkadský.

Po Sargonovom víťazstve vládol v Mari asi 300 rokov rad vojenských guvernérov. Počas tohto obdobia mesto začalo opäť prosperovať. No v čase jeho posledného vládcu Zimrilina bolo Mari na úpadku. Zimrilin sa pokúšal upevniť svoju ríšu niekoľkými vojenskými ťaženiami, uzatváraním zmlúv a sobášnou politikou. Ale okolo roku 1760 pred n. l. babylonský kráľ Chammurapi mesto dobyl a zničil, čím podľa Parrotových slov ukončil „jednu z vysoko vyspelých civilizácií starovekého sveta“.

Keď Chammurapiho jednotky spustošili Mari, nevedomky preukázali veľkú službu novodobým archeológom a historikom. Na niektorých miestach pochovali pod zbúranými stenami z nepálených hlinených tehál budovy vysoké až päť metrov, a tým ich uchránili pred pôsobením času. Archeológovia odkryli ruiny chrámov a palácov, ako aj množstvo artefaktov a tisíce nápisov, ktoré vrhajú svetlo na starovekú spoločnosť.

Prečo nás ruiny Mari zaujímajú? Pouvažujme o čase, keď po zemi chodil patriarcha Abrahám. Abrahám sa narodil v roku 2018 pred n. l., 352 rokov po potope. Patril k desiatej generácii od Noacha. Na Boží príkaz Abrahám opustil svoje rodné mesto Ur a išiel do Háranu. V roku 1943 pred n. l., keď mal Abrahám 75 rokov, opustil Háran a išiel do kanaanskej krajiny. „Putovanie Abraháma z Uru do Jeruzalema [v Kanaane] historicky spadá do obdobia Mari,“ hovorí taliansky archeológ Paolo Matthiae. Objavenie Mari je teda významné preto, že nám môže pomôcť predstaviť si svet, v ktorom žil Boží verný služobník Abrahám. * — 1. Mojžišova 11:10–12:4.

Čo odhaľujú ruiny?

V Mari, tak isto ako v celej Mezopotámii, prekvitalo náboženstvo. Slúžiť bohom sa považovalo za povinnosť človeka. Pred každým dôležitým rozhodnutím sa zisťovala vôľa bohov. Archeológovia našli v Mari pozostatky šiestich chrámov. Napríklad Chrám levov (niektorí ho považujú za chrám Dagana, biblického Dágona) a svätyňu bohyne plodnosti Ištar, ako aj slnečného boha Šamaša. V týchto chrámoch sa pôvodne nachádzala socha božstva, ktorému sa predkladali obete a prosby. Veriaci kládli na lavice vo svätyni usmievajúce sa sochy, ktoré zobrazovali ich samých, ako sa  modlia, lebo verili, že tým predĺžia akt uctievania. Parrot poznamenal: „Socha v skutočnosti zastupovala veriaceho a mala ešte väčší význam, než má dnes sviečka v katolíckom uctievaní.“

Najpôsobivejším objavom v ruinách Tell Chariri boli pozostatky obrovského palácového komplexu, známeho podľa mena jeho posledného majiteľa, kráľa Zimrilina. Francúzsky archeológ Louis-Hugues Vincent označil tento palác za „klenot staroorientálnej architektúry“. Mal rozlohu 2,5 hektára a bolo v ňom okolo 300 miestností a nádvorí. Aj v starovekom svete bol tento palác veľmi obdivovaný. „Bol taký slávny,“ píše Georges Roux v knihe Ancient Iraq (Staroveký Irak), „že kráľ Ugaritu na sýrskom pobreží neváhal poslať svojho syna 600 kilometrov do vnútrozemia len preto, aby navštívil ‚Zimrilinov dom‘.“

Návštevníci mohli vstúpiť do paláca cez jediný vchod, ktorý mal po oboch stranách veže, a potom sa dostať až na priestranné nádvorie. Posledný kráľ Mari, Zimrilin, sedel na vyvýšenom tróne, odkiaľ riešil vojenské, obchodné a diplomatické záležitosti, vynášal rozsudky a vítal návštevníkov či vyslancov. Hostia mohli byť v paláci ubytovaní a kráľ ich obvykle častoval na prepychových hostinách. Podávali sa také jedlá, ako napríklad pečené, grilované alebo varené hovädzie či gazelie mäso, baranina, ryby i hydina — všetko s pikantnými cesnakovými omáčkami a rôznymi druhmi zeleniny a syrov. Ako dezert  mali čerstvé, sušené či kandizované ovocie a koláče upečené v zložitých formách. Na uhasenie smädu dostali hostia pivo alebo víno.

V paláci nechýbali ani hygienické zariadenia. Boli objavené kúpeľne, v ktorých boli terakotové vane a záchody bez sedadla. Podlahy a nižšie časti stien boli v týchto miestnostiach chránené vrstvou smoly. Odpadová voda sa odvádzala tehlovými žľabmi a hlinené potrubia izolované smolou sú funkčné aj po vyše 3500 rokoch. Keď raz tri ženy z kráľovského háremu dostali smrteľnú chorobu, predpisy boli prísne. Takú chorú ženu mali oddeliť a držať v karanténe. „Nikto nesmie piť z jej pohára, jesť s ňou pri jednom stole, sedieť na jej sedadle.“

Čo sa dozvedáme z archívov?

Parrot a jeho tím našli okolo 20 000 hlinených tabuliek v akkadskom jazyku. Tabuľky obsahovali listy a administratívne i hospodárske texty. Z týchto archívov bola zverejnená len jedna tretina. No aj tak ide o 28 zväzkov. Akú majú hodnotu? „Pred objavením archívov v Mari,“ hovorí Jean-Claude Margueron, vedúci Archeologickej výpravy v Mari, „sme nevedeli takmer nič o histórii, inštitúciách a každodennom živote v Mezopotámii a Sýrii na začiatku druhého tisícročia. Vďaka nim sme mohli dopísať celé kapitoly dejín.“ Ako sa vyjadril Parrot, archívy „odhaľujú prekvapujúci súlad medzi spomínanými národmi a tým, čo nám hovorí Starý zákon o období patriarchov“.

Tabuľky z Mari okrem toho objasňujú niektoré biblické pasáže. Napríklad ukazujú, že privlastniť si hárem nepriateľa bolo „základným činom kráľa v tých časoch“. Rada, ktorú dal zradca Achitofel Abšalómovi, synovi kráľa Dávida, aby mal pomer s otcovými konkubínami, rozhodne nebola niečím novým. — 2. Samuelova 16:21, 22.

Od roku 1933 sa v Tell Chariri uskutočnilo 41 archeologických výskumov. Ale doteraz bolo preskúmaných len 8 hektárov zo 110 hektárov rozlohy Mari. V budúcnosti nás v Mari, starovekej kráľovnej púšte, zrejme čaká ešte mnoho fascinujúcich objavov.

[Poznámka pod čiarou]

^ 8. ods. Je tiež veľmi pravdepodobné, že po zničení Jeruzalema v roku 607 pred n. l. išli židovskí zajatci do Babylona okolo ruín Mari.

[Mapa na strane 10]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Perzský záliv

Ur

MEZOPOTÁMIA

Eufrat

MARI

ASÝRIA

Háran

ANATÓLIA

KANAAN

Jeruzalem

Stredozemné more (Veľké more)

[Obrázok na strane 11]

V tomto dokumente sa kráľ Jachdunlim z Mari chválil svojím staviteľským dielom

[Obrázok na strane 11]

Objavenie tejto sochy Lamgi-Mariho viedlo k identifikácii Mari

[Obrázok na strane 12]

Modliaci sa Ebih-il, vysoký úradník Mari

[Obrázok na strane 12]

Vyvýšené miesto v paláci, na ktorom možno stála socha bohyne

[Obrázok na strane 12]

V ruinách Mari vidieť stavbu z nepálených hlinených tehál

[Obrázok na strane 12]

Palácová kúpeľňa

[Obrázok na strane 13]

Víťazná stéla Narám-Sína, dobyvateľa Mari

[Obrázok na strane 13]

V ruinách paláca sa našlo okolo 20 000 hlinených tabuliek

[Prameň ilustrácie na strane 10]

© Mission archéologique française de Tell Hariri - Mari (Syrie)

[Prameň ilustrácie na strane 11]

Dokument: Musée du Louvre, Paris; socha: © Mission archéologique française de Tell Hariri - Mari (Syrie)

[Pramene ilustrácií na strane 12]

Socha: Musée du Louvre, Paris; vyvýšené miesto a kúpeľňa: © Mission archéologique française de Tell Hariri - Mari (Syrie)

[Pramene ilustrácií na strane 13]

Víťazná stéla: Musée du Louvre, Paris; ruiny paláca: © Mission archéologique française de Tell Hariri - Mari (Syrie)