Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Epidémia nenávisti

Epidémia nenávisti

Epidémia nenávisti

„Ľudia nikdy nerozumejú ľuďom, ktorých nenávidia.“ — JAMES RUSSELL LOWELL, ESEJISTA A DIPLOMAT.

ZDÁ sa, že nenávisť je dnes všade okolo nás. Také názvy ako Východný Timor, Kosovo, Libéria, Littleton a Sarajevo — a tiež neonacista, skinhed a nadradenosť bielej rasy — sú do našej mysle vryté spolu s neodbytnými obrazmi dymiacich trosiek, čerstvo vykopaných masových hrobov a mŕtvych tiel.

Sny o budúcnosti bez nenávisti, konfliktov a násilia sa rozplynuli. Danielle Mitterandová, manželka zosnulého francúzskeho prezidenta, spomína na svoju mladosť takto: „Ľudia snívali, že budú slobodne žiť v bratskej spoločnosti, ktorej budú môcť dôverovať; že budú mať vnútorný pokoj a budú žiť aj v pokoji s druhými; snívali o zdravom, pokojnom a dôstojnom živote v silnom a veľkorysom svete, ktorý sa bude o nich starať.“ Čo sa stalo s týmito ideálmi? Pani Mitterandová hovorí: „Po pol storočí je náš sen nesporne ohrozený.“

Súčasné oživenie nenávisti jednoducho nemožno prehliadnuť. Je rozšírenejšia a vynára sa v stále horších podobách. Pocit osobného bezpečia, ktorý milióny ľudí považujú za samozrejmosť, bol narušený vlnou nezmyselných činov motivovaných nenávisťou, pričom každý čin akoby bol hrozivejší než ten predchádzajúci. I keď sme vo svojej domácnosti alebo vo svojej krajine ušetrení pred nenávisťou, číha na nás niekde inde. Dôkazy toho môžeme vidieť každý deň na televíznej obrazovke v aktuálnom spravodajstve. Niečo z toho sa dokonca šíri cez internet. Všimnime si niekoľko príkladov.

V poslednom desaťročí sme svedkami nevídaného vzostupu nacionalizmu. „Nacionalizmus,“ poznamenal Joseph S. Nye ml., riaditeľ Harvardovho strediska pre medzinárodné záležitosti, „vo väčšine sveta neslabne, ale silnie. Namiesto jednej celosvetovej dediny vznikli na celom svete dediny, ktoré sú jedna na druhú veľmi citlivé. A to zas zvyšuje pravdepodobnosť konfliktu.“

Ďalšie formy nenávisti sú ešte zákernejšie, lebo sú skryté vnútri hraníc nejakej krajiny alebo dokonca v nejakej komunite. Keď v Kanade päť skinhedov zavraždilo jedného starého sikha, táto udalosť „zvýraznila to, čo niektorí považujú za oživenie zločinov z nenávisti v krajine, ktorá je často chválená za svoju rasovú toleranciu“. V Nemecku v roku 1997 počet rasistických útokov extrémistov stúpol o 27 percent, kým v predchádzajúcich rokoch stále klesal. „Je to smutný vývoj,“ poznamenal minister vnútra Manfred Kanther.

Jedna správa zo severného Albánska odhalila, že vyše 6000 detí sa stalo vlastne väzňami vo svojich domoch zo strachu, že by ich zastrelili nepriatelia ich rodín. Tieto deti sú obeťami tradície vendety, ktorá „paralyzovala život v tisíckach rodín“. Podľa správy Federálneho vyšetrovacieho úradu (FBI) v Spojených štátoch „boli rasové predsudky príčinou vyše polovice zo 7755 zločinov motivovaných nenávisťou, ktoré boli spáchané v roku 1998 a boli nahlásené FBI“. V ďalších prípadoch boli pohnútkou zločinu z nenávisti predsudky týkajúce sa náboženstva, etnického či národnostného pôvodu a telesného postihnutia.

Okrem toho, novinové titulky každý deň poukazujú na epidémiu xenofóbie zameranej hlavne proti utečencom, ktorých je dnes vyše 21 miliónov. Žiaľ, väčšina tých, ktorí prejavujú nenávisť k cudzincom, sú mladí ľudia vyprovokovaní nezodpovednými politikmi a inými, ktorí hľadajú obetných baránkov. Menej nápadnými znakmi tohto javu sú nedôvera, neznášanlivosť a stereotypné posudzovanie ľudí, ktorí sú odlišní.

Aké sú niektoré príčiny tejto epidémie nenávisti? A čo možno urobiť na vykorenenie nenávisti? Týmito otázkami sa bude zaoberať nasledujúci článok.

[Prameň ilustrácie na strane 2]

Obálka, hore: UN PHOTO 186705/​J. Isaac

[Prameň ilustrácie na strane 3]

Daud/​Sipa Press