„OTECKO“, „TATKO“, „STRÝČKO“. Takto láskavo ma často oslovujú mnohí mladí v Bételi. Mám 89 rokov a tieto oslovenia sa mi veľmi páčia. Vnímam ich ako jeden z mnohých darov od Jehovu za to, že mu slúžim celým časom už 72 rokov. Z vlastnej skúsenosti môžem z celého srdca uistiť všetkých mladých o pravdivosti slov: „Nenechajte klesnúť svoje ruky, lebo je odmena za vašu činnosť.“ (2. Par. 15:7)

Rodičia sa prisťahovali do Kanady z Ukrajiny. Usadili sa v meste Rossburn v provincii Manitoba. Moja drahá mama priviedla na svet osem chlapcov a osem dievčat, z toho žiadne dvojčatá. Ja som bol 14. v poradí. Otec miloval Bibliu a v nedeľu ráno nám z nej čítaval. Cirkvám však podľa neho išlo hlavne o peniaze a často položartom poznamenal: „Som zvedavý, kto platil Ježišovi za jeho kázne.“

Ôsmi súrodenci — štyria bratia a štyri sestry — časom prijali pravdu. Moja staršia sestra Rose slúžila až do smrti ako priekopníčka. Ešte aj na smrteľnej posteli každého povzbudzovala, aby venoval pozornosť Božiemu Slovu, a hovorila: „Chcem ťa vidieť v novom svete.“ Starší brat Ted sa stal známym svojimi kázňami o pekelnom ohni. Každú nedeľu doobeda kázal v rádiu a výstražne napomínal svojich poslucháčov, že všetci hriešnici sa budú naveky zvíjať v pekelných plameňoch. Neskôr sa však stal horlivým a verným Jehovovým služobníkom.

Raz v júni 1944 som prišiel domov zo školy a na stole som našiel brožúrku Znovuzrodenie sveta. * Prečítal som si prvú stranu, potom druhú a už som sa od brožúrky nemohol odtrhnúť. Po dočítaní som bol rozhodnutý: chcem slúžiť Jehovovi tak ako Ježiš.

Ako sa brožúrka dostala na náš stôl? Môj starší brat Steve povedal, že nás navštívili dvaja muži, ktorí predávali knihy a brožúrky, a dodal: „Túto som kúpil, lebo stála len päť centov.“ Muži sa k nám v nedeľu vrátili. Vysvetlili, že sú Jehovovi svedkovia a že za pomoci Biblie  poskytujú ľuďom odpovede na ich otázky. Páčilo sa nám to, lebo rodičia do nás vštepovali úctu k Božiemu Slovu. Muži nás informovali aj o tom, že svedkovia budú mať čoskoro zjazd vo Winnipegu, kde žila moja sestra Elsie. Rozhodol som sa, že na ten zjazd pôjdem.

Sadol som na bicykel a šliapal som do pedálov asi 320 kilometrov do Winnipegu. Cestou som sa však zastavil v Kelwoode, kde žili dvaja bratia, ktorí nám priniesli pravdu. Kým som bol u nich, navštívil som zhromaždenie a pochopil som, čo je to zbor. Okrem toho som si uvedomil, že každý človek bez ohľadu na vek by mal zvestovať dobré posolstvo z domu do domu tak ako Ježiš.

Vo Winnipegu som stretol svojho staršieho brata Jacka, ktorý pricestoval na zjazd zo severnej časti Ontária. V prvý deň zjazdu zaznel oznam, že sa bude konať krst. Spolu s Jackom sme sa rozhodli dať sa na tomto zjazde pokrstiť. Obaja sme boli odhodlaní, že po krste čo najskôr začneme s priekopníckou službou. Jack začal slúžiť celým časom hneď po zjazde. V tom čase som mal len 16 rokov a musel som sa vrátiť do školy, ale o rok som začal priekopníčiť aj ja.

S priekopníckou službou som začal v meste Souris v provincii Manitoba, kde som spolupracoval so Stanom Nicolsonom. Čoskoro som si uvedomil, že priekopnícka služba nie je prechádzka ružovým sadom. Financie sa nám míňali, ale my sme neúnavne pokračovali vo zvestovaní. Raz, keď sme sa po celodennej službe vracali domov, nám hrozne škvŕkalo v žalúdku, ale nemali sme ani cent. Na naše prekvapenie sme pri dverách našli veľkú tašku s jedlom. Dodnes nevieme, kto nám ju priniesol. V ten večer sme mali hody. Bola to odmena za to, že sme nenechali klesnúť svoje ruky. Na konci toho mesiaca som vážil viac ako kedykoľvek predtým.

Po niekoľkých mesiacoch sme boli pridelení do mesta Gilbert Plains vzdialeného asi 240 kilometrov severne od Sourisu. V tých dňoch mal každý zbor na pódiu veľkú tabuľu s mesačnými štatistikami zo zvestovateľskej služby. Keď sme jeden mesiac zaznamenali pokles, v prejave som zbor dôrazne podnietil, že sa musíme zlepšiť. Po zhromaždení prišla za mnou staršia sestra, ktorej manžel nebol v pravde, a s plačom mi povedala: „Snažila som sa, ale viac som urobiť nedokázala.“ Nato som sa rozplakal ja a ospravedlnil som sa jej.

Mladí bratia plní energie, ako som bol aj ja, môžu ľahko urobiť podobnú chybu a potom sú zo seba sklamaní. No z vlastnej skúsenosti som sa naučil, že netreba zložiť ruky do lona, ale treba sa z chyby poučiť a ísť ďalej. Keď človek verne slúži Jehovovi, získa odmenu.

Ako 21-ročný som mal úžasnú príležitosť absolvovať 14. triedu školy Gileád, ktorá sa končila vo februári 1950. Asi štvrtina spolužiakov bola pridelená do francúzsky hovoriacej provincie Quebec v Kanade, kde svedkovia zažívali prudký odpor zo strany náboženstva. Mojím pôsobiskom bolo mesto Val-d’Or, ktoré leží v časti provincie známej zlatými baňami. Raz sme vydávali skupinové svedectvo v blízkej dedine Val-Senneville. Miestny kňaz sa nám vyhrážal násilím, ak odtiaľ ihneď neodídeme. Podal som naňho žalobu a prípad skončil na súde. Kňaz dostal pokutu.

Táto udalosť a mnohé podobné sa neskôr začali označovať ako „Boj o Quebec“. Provincia Quebec bola pod silným vplyvom katolíckej cirkvi viac ako 300 rokov. Duchovenstvo a jeho politickí spojenci tu prenasledovali Jehovových svedkov. Neboli to ľahké časy a bolo nás málo, ale nenechali sme svoje ruky klesnúť. Úprimní obyvatelia Quebecku reagovali na dobré posolstvo priaznivo. Teším sa, že som pomohol niektorým  z nich spoznať pravdu. Študoval som napríklad s jednou desaťčlennou rodinou. Všetci začali slúžiť Jehovovi. Prejavili odvahu a svojím príkladom podnietili aj druhých, aby sa nebáli vystúpiť z katolíckej cirkvi. Vytrvávali sme v službe a nakoniec sme boj o Quebec vyhrali.

V roku 1956 som bol pridelený na Haiti. Väčšina nových misionárov zápasila s francúzštinou, ale ľudia ich počúvali. Misionár Stanley Boggus povedal: „Boli sme ohromení, keď sme videli, že ľudia robia, čo môžu, aby nám pomohli vyjadriť sa.“ Spočiatku som bol vo výhode, lebo v Quebecku som sa naučil po francúzsky. Ale rýchlo som si uvedomil, že väčšina miestnych bratov hovorí len haitskou kreolčinou. Ak sme mali byť úspešnými misionármi, museli sme sa naučiť miestny jazyk. A tak sme sa pustili do učenia a za svoje úsilie sme boli odmenení.

Vedúci zbor nám dal povolenie na preklad Strážnej veže a ďalších publikácií do haitskej kreolčiny. To viedlo k tomu, že bratia duchovne napredovali. Počet prítomných na zhromaždení v celej krajine rýchlo rástol. V roku 1950 bolo na Haiti len 99 zvestovateľov, ale v roku 1960 ich bolo už vyše 800! V tom čase som bol pozvaný do Bételu. V roku 1961 som zažil veľkú radosť, lebo spolu s inými som slúžil ako inštruktor školy služby Kráľovstva. Zo školenia malo úžitok 40 zborových starších a zvláštnych priekopníkov. Na oblastnom zjazde v roku 1962 sme povzbudzovali spôsobilých miestnych bratov, aby sa viac nasadili v službe. Niektorí boli potom vymenovaní za zvláštnych priekopníkov. Bolo to veľmi potrebné, lebo už sa nad nami sťahovali temné mračná odporu.

Hneď po zjazde, 23. januára 1962, bol v pobočke zatknutý misionár Andrew D’Amico a spolu s ním aj ja. Zásoba Prebuďte sa! z 8. januára 1962 (vo francúzštine) bola skonfiškovaná. V tomto Prebuďte sa! boli citované francúzske noviny, ktoré podávali správu o praktikách vúdú na Haiti. Niektorým sa nepáčili tieto informácie a tvrdili, že článok sme napísali my  v pobočke. O niekoľko týždňov museli všetci misionári opustiť krajinu. * Ale vyškolení miestni bratia sa už dokázali vynikajúco postarať o chod organizácie. Z ich vytrvalosti a duchovného pokroku mám veľkú radosť. Dnes majú bratia na Haiti k dispozícii dokonca aj Preklad nového sveta Svätých písiem v haitskej kreolčine. V tom čase sme o niečom takom ani nesnívali.

Po odchode z Haiti som bol poverený, aby som slúžil ako misionár v Stredoafrickej republike. Neskôr som tam slúžil ako cestujúci dozorca a potom ako dozorca pobočky.

V tom čase mali mnohé sály Kráľovstva veľmi jednoduchú konštrukciu. Naučil som sa v buši zbierať suchú trávu a pokrývať ňou strechu. Pre okoloidúcich to muselo byť poriadne divadlo, keď videli, ako sa trápim so svojím novým remeslom. Ale pre bratov a sestry to bol podnet, aby sa viac zapojili do výstavby a údržby miestnych sál Kráľovstva. Náboženskí vodcovia sa nám posmievali, lebo ich kostoly mali plechovú strechu. No nedali sme sa odradiť a ďalej sme sa stretávali v našich jednoduchých sálach Kráľovstva pokrytých slamou. Smiech ich však prešiel, keď hlavné mesto Bangui zasiahla prudká búrka a strhla plechovú strechu kostola, ktorá s rachotom dopadla na hlavnú ulicu. Ale slamené strechy na našich sálach Kráľovstva zostali nepoškodené. V záujme lepšieho dohľadu nad činnosťou Kráľovstva sme postavili novú budovu pobočky a misionársky domov, a to len za päť mesiacov.

V roku 1976 bola naša činnosť v Stredoafrickej republike zakázaná. Bol som poslaný do N’Djamena, hlavného mesta v susednom Čade. Pozitívne bolo, že som tam stretol Happy, horlivú zvláštnu priekopníčku, ktorá pochádza z Kamerunu. Vzali sme sa 1. apríla 1978. No v tom istom mesiaci vypukla občianska vojna a tak ako mnohí, aj my sme utiekli do južnej časti krajiny. Keď boje ustali, vrátili sme sa a zistili sme, že jedna ozbrojená skupina si z nášho domu urobila základňu. Zmizli nielen všetky publikácie, ale aj Happine svadobné šaty a naše svadobné dary. Napriek tomu sme nedovolili, aby naše ruky klesli. Stále sme mali jeden druhého a tešili sme sa na ďalšiu prácu.

Po dvoch rokoch bol zákaz v Stredoafrickej republike zrušený. Mohli sme sa vrátiť späť a pokračovať v krajskej službe. Naším domovom sa na nejaký čas stal mikrobus, v ktorom sme mali rozkladaciu posteľ, nádrž na 200 litrov vody, propán-butánovú chladničku a plynový varič. Cestovanie bolo náročné. Počas jednej cesty nás policajti zastavili najmenej na 117 kontrolných stanovištiach.

Teplota často dosahovala 50 stupňov Celzia. Na zjazdoch sme niekedy mali problém zohnať dostatok vody na krst. Preto bratia vykopali jamu v suchom koryte rieky a vodu, ktorá do nej natiekla, nanosili do suda, v ktorom sa obvykle konal krst.

V roku 1980 sme boli pridelení do Nigérie. Tam sme dva a pol roka pomáhali s prípravami na stavbu novej pobočky. Bratia kúpili dvojposchodový sklad, ktorý sme rozmontovali a potom poskladali na našom pozemku. Jedného rána som chcel pomôcť s rozoberaním skladu a vyliezol som naň dosť vysoko. Na obed som začal tou istou cestou schádzať dolu, ale medzitým boli pri rozoberaní odstránené niektoré časti konštrukcie. Urobil som krok do prázdna a spadol som. Môj stav vyzeral vážne, ale po lekárskej prehliadke a röntgenovom vyšetrení doktor povedal Happy: „Nebojte sa. Natrhol si len niekoľko šliach a zhruba po týždni bude v poriadku.“

 V roku 1986 sme už boli na Pobreží Slonoviny, kde som slúžil ako cestujúci dozorca. Vďaka tejto službe sme sa dostali aj do susednej Burkiny. Vtedy mi ani nenapadlo, že o niekoľko rokov sa Burkina stane načas naším domovom.

Z Kanady som odišiel v roku 1956, ale v roku 2003 som sa tam po 47 rokoch vrátil, no tentoraz do Bételu a spolu s Happy. Mali sme síce kanadské občianstvo, ale cítili sme, že naším skutočným domovom je Afrika.

Potom v roku 2007, keď som mal 79 rokov, sme znovu zamierili do Afriky. Boli sme pridelení do Burkiny, kde som pomáhal ako člen výboru krajiny. Neskôr tam zostala len vysunutá prekladateľská kancelária pod dohľadom pobočky v Benine. V auguste 2013 sme sa do Bételu v Benine presťahovali aj my.

Napriek zdravotným obmedzeniam službu stále milujem. Za posledné tri roky som s láskavou pomocou starších a svojej manželky zažil radostné chvíle, keď sa dali pokrstiť moji dvaja záujemcovia Gédéon a Frégis. Teraz horlivo slúžia Jehovovi.

Medzitým sme boli s manželkou presunutí do pobočky v Južnej Afrike, kde sa rodina Bétel láskavo stará o moje zdravotné potreby. Južná Afrika je v poradí siedmou krajinou na africkom kontinente, v ktorej som mal možnosť slúžiť. V októbri 2017 sme dostali výnimočnú príležitosť zúčastniť sa na zasvätení nového svetového ústredia vo Warwicku. Bol to nezabudnuteľný zážitok!

V Ročenke 1994 sa na strane 255 uvádza: „Všetkých, ktorí vytrvávajú v diele mnoho rokov, vyzývame: ‚Buďte odvážni a nenechajte klesnúť svoje ruky, lebo je odmena za vašu činnosť.‘“ (2. Par. 15:7) Spolu s Happy sme odhodlaní dbať na toto nabádanie a povzbudzovať k tomu i druhých.