Životný príbeh

Misionársky duch nám priniesol bohaté požehnania

ROZPRÁVA TOM COOKE

Pohoda pokojného odpoludnia sa zrazu rozplynula v hluku zbraní. Korunami stromov v našej záhrade svišťali guľky. Čo sa dialo? Zakrátko sme sa dozvedeli, že v krajine bol prevrat a vlády sa zmocnil generál Idi Amin. Bolo to v roku 1971 v Ugande.

PREČO sme sa s manželkou presťahovali z relatívne pokojného Anglicka do tejto nestabilnej časti Afriky? Myslím, že som tak trochu dobrodružná povaha, ale to nebol hlavný dôvod. Rodičia mi boli príkladom horlivosti v službe Kráľovstvu a roznietili vo mne misionárskeho ducha.

Dobre si pamätám na ten horúci augustový deň v roku 1946, keď sa moji rodičia prvý raz stretli s Jehovovými svedkami. Stáli pri dverách a zdalo sa mi, že sa s dvoma neznámymi ľuďmi rozprávajú celú večnosť. Tými ľuďmi boli Fraser Bradbury a Mamie Shrevová a po tomto prvom stretnutí prišli ešte mnohokrát. V ďalších mesiacoch sa život našej rodiny zásadne zmenil.

Rodičia mi boli príkladom odvahy

Rodičia sa zapájali do mnohých spoločenských aktivít. Napríklad krátko predtým ako začali študovať Bibliu, zdobili náš dom plagáty Winstona Churchilla. V povojnových celoštátnych voľbách bolo v našom dome sídlo výboru miestnej organizácie konzervatívnej strany. Naša rodina mala známych aj medzi vplyvnými ľuďmi v náboženských a spoločenských  kruhoch. I keď som mal v tom čase len deväť rokov, uvedomoval som si, aký šok zažili naši príbuzní, keď sa dozvedeli, že sa chceme stať Jehovovými svedkami.

Svedkovia, s ktorými sme sa stretávali, boli pre mojich rodičov dobrým príkladom. Ich úprimnosť a odvaha podnietili rodičov aktívne sa zapojiť do kazateľskej služby. Otec už onedlho prednášal pod holým nebom cez zvukovú aparatúru v nákupnom centre Spondonu, našej domovskej dediny. My deti sme pri jeho prednáškach stáli so Strážnou vežou a Prebuďte sa! v rukách tak, aby bolo časopisy dobre vidieť. Musím sa priznať, že keď ku mne prišli spolužiaci, najradšej by som sa bol pod zem prepadol.

Rodičovský príklad podnietil moju staršiu sestru Daphne začať s priekopníckou službou. V roku 1955 bola v Gileáde, biblickej škole Watchtower, a potom išla ako misionárka do Japonska. * Ale mladšia sestra Zoe prestala slúžiť Jehovovi.

Medzičasom som doštudoval maliarstvo a grafiku. Vtedy bola medzi spolužiakmi horúcou témou povinná vojenská služba. Keď som im povedal, že mi svedomie nedovoľuje ísť na vojnu, považovali to za žart. Téma vojenskej služby bola dobrým základom na mnoho biblických rozhovorov s niektorými spolužiakmi. Krátko nato som bol odsúdený na 12 mesiacov väzenia za odopretie vojenskej služby. Záujem o biblické posolstvo prejavila aj jedna spolužiačka, ktorá sa neskôr stala mojou manželkou. Ale teraz nechám Ann, aby vám sama porozprávala, ako spoznala pravdu.

Ann spoznáva pravdu

„Neboli sme nábožná rodina a ja som nebola pokrstená v žiadnej cirkvi. Napriek tomu ma náboženstvo zaujímalo a šla som do každého kostola, do ktorého chodili moji priatelia. O Bibliu som sa začala zaujímať, keď som si v škole vypočula živú debatu Toma a ešte jedného svedka s ďalšími spolužiakmi. Šokovalo ma, keď Toma a toho svedka poslali za odopretie vojenskej služby do väzenia.

Kým bol Tom vo väzení, písali sme si, a môj záujem o Bibliu sa prehlboval. Potom som sa kvôli škole presťahovala do Londýna, kde som od Muriel Albrechtovej prijala ponuku biblického štúdia. Muriel predtým slúžila ako misionárka v Estónsku a spolu s matkou ma veľmi povzbudzovali. O niekoľko týždňov som začala navštevovať zhromaždenia a ponúkať pred železničnou stanicou Victoria Station Strážnu vežu a Prebuďte sa!

Chodila som do zboru Southwark v južnej časti Londýna. Boli v ňom duchovní bratia a sestry rôznych národností a mnohí z nich boli veľmi chudobní. Hoci ma nepoznali, brali ma za svoju. Práve láska v tomto zbore ma utvrdila, že som našla pravdu. Pokrstiť som sa dala v roku 1960.“

Ciele zostávajú, ale okolnosti sa menia

S Ann sme sa zobrali ešte v tom roku, keď sa dala pokrstiť, a naším cieľom bola misionárska služba. Ale naše okolnosti sa zmenili,  keď sme sa dozvedeli, že budeme mať dieťa. Aj po narodení Sary sme s Ann túžili slúžiť v krajine, kde boli potrební ďalší zvestovatelia Kráľovstva. Podal som si žiadosť o prijatie do zamestnania vo viacerých krajinách. V máji 1966 mi napokon prišiel list z ministerstva školstva Ugandy. Stálo v ňom, že ma prijímajú. No vtedy už Ann čakala druhé dieťa. Niektorí pochybovali, či je múdre o sťahovaní čo i len uvažovať. Poradili sme sa s lekárom a ten nám povedal: „Ak chcete ísť, musíte letieť pred siedmym mesiacom tehotenstva.“ Preto sme sa hneď vydali do Ugandy. A tak rodičia videli našu druhú dcéru Rachel, až keď mala dva roky. Teraz, keď už sme aj my starými rodičmi, dobre chápeme, akú obeť naši milovaní rodičia priniesli, a veľmi si to vážime.

Keď sme v roku 1966 prišli do Ugandy, tešili sme sa, ale vedeli sme, že to nebude ľahké. Pri vystupovaní z lietadla na nás okamžite zapôsobili farby okolia. Boli nezvyčajne jasné. Prvý dom, v ktorom sme bývali, bol pri malom meste Iganga. Mestečko bolo 50 kilometrov od mesta Jinja, kde z Viktóriinho jazera vyteká rieka Níl. Najbližšia skupina svedkov bola v Jinji. O túto izolovanú skupinu sa starali misionári Gilbert a Joan Waltersovci a Stephen a Barbara Hardyovci. Požiadal som zamestnávateľa o preloženie do Jinji, lebo sme chceli skupine viac pomáhať. Presťahovali sme sa tam krátko po narodení Rachel. Mali sme radosť z toho, že môžeme slúžiť s touto skupinkou verných svedkov a vidieť, ako sa z nej stal druhý zbor v Ugande.

Ako rodina slúžime v zahraničí

S Ann si myslíme, že na výchovu detí sme si nemohli vybrať lepšie prostredie. Bolo pre nás príjemné spolupracovať s misionármi z rôznych krajín a pomáhať novému zboru rásť. Mali sme veľmi radi spoločnosť ugandských bratov a sestier, ktorí nás často navštevovali. Zvlášť nás povzbudzovali Stanley a Esinala Makumbovci.

No bratia neboli našimi jedinými návštevníkmi. V okolí totiž žilo neuveriteľné množstvo všelijakých divých zvierat. Napríklad v noci vychádzali z Nílu hrochy a prichádzali až k nášmu domu. A dodnes si živo pamätám, ako sme v záhrade našli 6-metrového pytóna. Niekedy sme si vyšli na výlet do rezervácie pozrieť sa na voľne žijúce levy a iné divé zvieratá.

V službe sme budili veľkú pozornosť, lebo domáci ešte nikdy nevideli kočík. Od domu k domu nás obyčajne sprevádzal hlúčik detí.  Ľudia si nás najprv úctivo obzreli a potom sa dotkli bieleho dieťaťa. Vydávať svedectvo bola radosť, keďže ľudia boli veľmi zdvorilí. Mysleli sme si, že všetci spoznajú pravdu, lebo zaviesť biblické štúdium bolo veľmi ľahké. Ale pre mnohých bolo ťažké odpútať sa od nebiblických tradícií. Veľa ich však prijalo vysoké biblické mravné normy a zbor sa zväčšoval. Jedným míľnikom v histórii zboru bol náš prvý krajský zjazd v Jinji, ktorý sa konal v roku 1968. Rád spomínam aj na krst v Níle, keď sa dali pokrstiť niektorí záujemcovia, s ktorými sme študovali Bibliu. No toto pokojné obdobie sa čoskoro skončilo.

Zákaz — skúška viery a dôvtipu

V roku 1971 uchvátil moc generál Idi Amin a v Jinji bol úplný chaos. Práve sme v záhrade popíjali čaj, keď sa odohrala scéna, ktorú som opísal v úvode. V priebehu nasledujúcich dvoch rokov bolo z krajiny vyhnaných veľa ľudí ázijského pôvodu. Väčšina cudzincov sa rozhodla odísť a školy a zdravotnícke zariadenia boli vo veľmi zlej situácii. Potom prišiel strohý oznam o zákaze Jehovových svedkov. Z obavy o našu bezpečnosť nás odbor školstva presunul do hlavného mesta Kampaly. Bolo to užitočné hneď z dvoch hľadísk. V Kampale nás tak nepoznali, a preto sme sa mohli pohybovať voľnejšie. Navyše tam bolo veľa práce v zbore a vo zvestovateľskej službe.

V podobnej situácii boli aj Brian a Marion Wallaceovci a ich dve deti. Aj oni sa rozhodli zostať v Ugande. Boli sme veľmi radi, že v takom náročnom období môžeme v kampalskom zbore slúžiť spolu s nimi. Mimoriadne povzbudenie sme v tom období nachádzali v tom, čo sme predtým čítali o bratoch slúžiacich pod zákazom v iných krajinách. Stretávali sme sa v malých skupinách a raz do mesiaca sme usporiadali väčšie stretnutie v botanických záhradách v Entebbe. Predstierali sme, že ide len o posedenie v prírode. Našim dievčatám sa to veľmi páčilo.

Pri kázaní sme museli byť veľmi obozretní. Belosi, ktorí chodia po domoch Uganďanov, by boli príliš nápadní. A tak sa naším obvodom stali obchody, byty a niektoré internáty. Jednou z metód, ktoré som využíval  v obchodoch, bolo pýtať si niečo, o čom som vedel, že to už nedostať, napríklad cukor alebo ryžu. Ak obchodník vyjadril poľutovanie nad tým, čo sa v krajine deje, prešiel som na posolstvo o Kráľovstve. Bolo to účinné. Občas som z obchodu nevychádzal iba s dohodnutou opätovnou návštevou, ale aj s trochou nedostatkového tovaru.

Medzitým sa všade okolo nás stupňovalo násilie. Vzťahy medzi Ugandou a Britániou sa neprestajne zhoršovali, a preto mi školstvo neobnovilo pracovnú zmluvu. A tak v roku 1974, po ôsmich rokoch strávených v Ugande, prišiel čas na smutnú rozlúčku s bratmi. Ale misionárskeho ducha sme nestratili.

Sťahujeme sa na Papuu-Novú Guineu

V januári 1975 sme využili príležitosť pracovať na Papue-Novej Guinei. Tak sa začalo osem rokov radostnej služby v tejto časti Pacifiku. Život s bratmi i služba boli zaujímavé a obohacujúce.

Pobyt na Papue-Novej Guinei zostal v našich spomienkach ako čas plný drám — biblických drám. Každý rok sme pomáhali pri príprave drám na oblastný zjazd. A čo sme sa pri tom len nasmiali! V spoločnosti duchovne zameraných rodín nám bolo dobre a tieto rodiny mali na dievčatá dobrý vplyv. Staršia dcéra Sara sa vydala za zvláštneho priekopníka, Raya Smitha, a spolu slúžili ako zvláštni priekopníci pri hraniciach so Západným Irianom (teraz Papua, indonézska provincia). Bývali v dedinskej chatrči z trávy a Sara hovorí, že čas, ktorý tam prežila, bol pre ňu vynikajúcim školením.

Prispôsobujeme sa zmenám

V tom čase už moji rodičia potrebovali väčšiu starostlivosť. Nechceli, aby sme sa vrátili do Anglicka, ale súhlasili s tým, že prídu za nami. V roku 1983 sme sa všetci presťahovali do Austrálie. Rodičia strávili istý čas aj u mojej sestry Daphne, ktorá bola ešte stále v Japonsku. Po smrti rodičov sme sa s Ann rozhodli vstúpiť do pravidelnej priekopníckej služby, čo viedlo k výsade, ktorú som považoval za veľmi náročnú.

Len čo sme s priekopníckou službou začali, dostali sme pozvanie do krajskej služby. Od detstva som návštevu krajského dozorcu považoval za mimoriadnu udalosť. Teraz som mal byť krajským dozorcom ja. Krajská služba bola dovtedy najťažšou úlohou, akú sme kedy mali, ale Jehova nám mnohokrát pomohol takým spôsobom, ako sme to do tých čias nezažili.

V roku 1990 prišiel do Austrálie na zónovú návštevu brat Theodore Jaracz. Opýtali sme sa ho, či sme podľa jeho názoru pristarí na službu celým časom mimo Austrálie. Povedal: „Nechceli by ste ísť na Šalamúnove ostrovy?“ A tak sme sa v päťdesiatke vydali s Ann na prvé miesto, kam sme boli pridelení oficiálne ako misionári.

Slúžime na „Šťastných ostrovoch“

Šalamúnove ostrovy sa nazývajú aj Šťastnými ostrovmi a naša viac ako desaťročná služba  na týchto ostrovoch je skutočne krásnym obdobím. V oblastnej službe sme sa tu spolu s Ann zoznámili s jemnými a láskavými bratmi a sestrami. Preukazovali nám až dojímavú pohostinnosť. A všetci boli veľmi zhovievaví, keď som sa — v domnení, že mi to celkom ide — snažil niečo vysvetliť v pidžine Šalamúnových ostrovov, v jazyku, ktorý má určite najmenšiu slovnú zásobu na svete.

Krátko po príchode na Šalamúnove ostrovy sme zažili, ako sa odporcovia pokúsili zabrániť nám využívať zjazdovú sálu. Anglikánska cirkev vzniesla obvinenie, že nová zjazdová sála Jehovových svedkov v Honiare zasahuje na ich pozemok. Vláda sa postavila na stranu cirkvi, a tak sme sa proti rozhodnutiu odvolali na Najvyšší súd. Od výsledku tohto odvolacieho konania záviselo, či budeme musieť našu zjazdovú sálu s kapacitou 1200 miest rozobrať, alebo nie.

Prípad sa na súde prerokúval celý týždeň. Právny zástupca odporujúcej strany pri čítaní obžaloby priam sršal aroganciou. Potom náš právnik, brat Warren Cathcart z Nového Zélandu, v zdrvujúcej argumentácii postupne odhaľoval slabiny jednotlivých bodov obžaloby a vyvracal ich. V piatok už o súdnej dráme vedeli ľudia široko-ďaleko a sieň bola plná cirkevných hodnostárov, vládnych úradníkov a našich bratov. Spomínam si, že na oficiálnom ozname o súdnom pojednávaní bola chyba. Písalo sa tam: „Vláda Šalamúnových ostrovov a melanézska cirkev verzus Jehova.“ Súd sme vyhrali.

No relatívny pokoj Šťastných ostrovov nebol trvalý. Ann a ja sme sa opäť ocitli uprostred zmätku a násilia vyvolaného vojenským prevratom. Súperenie medzi etnickými skupinami vyústilo do občianskej vojny. Dňa 5. júna 2000 bola zvrhnutá vláda a hlavné mesto sa dostalo pod kontrolu ozbrojených radikálov. Naša zjazdová sála sa na niekoľko týždňov stala útočiskom pre ľudí bez strechy nad hlavou. Predstavitelia orgánov štátnej správy sa divili, že naši kresťanskí bratia zo znepriatelených etnických skupín dokážu žiť v zjazdovej sále ako pokojná rodina. Bolo to úžasné svedectvo!

Neutralitu Jehovových svedkov rešpektovali aj radikáli. To nám umožnilo presvedčiť jedného veliteľa, aby pustil nákladné auto s literatúrou a ďalšími vecami k malej izolovanej skupine našich bratov, ktorá bola na území pod kontrolou znepriatelenej armády. Keď sme našli rodiny, ktoré boli od nás niekoľko mesiacov oddelené, ani jedno oko nezostalo suché.

Máme za čo ďakovať

Keď premýšľame o živote v službe Jehovovi, máme veľa dôvodov na vďačnosť. Ako rodičia máme radosť z toho, že obe dcéry a ich manželia, Ray a John, ďalej verne slúžia Jehovovi. V misionárskej službe nás veľmi podporujú.

Posledných 12 rokov máme s Ann výsadu slúžiť na Šalamúnových ostrovoch v odbočke a za ten čas sme zažili zdvojnásobenie počtu tunajších hlásateľov Kráľovstva. Teraz ich je tu vyše 1800. Nedávno som dostal ďalšiu výsadu: v Pattersone v štáte New York som sa zúčastnil na škole pre členov výborov odbočiek. Môžem povedať, že sme prežili bohatý a veľmi požehnaný život, a to vďaka tomu, že sme si udržiavali misionárskeho ducha.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 23]

V deň svadby v roku 1960

[Obrázok na strane 24]

V Ugande boli pre našu rodinu povzbudením Stanley a Esinala Makumbovci

[Obrázok na strane 24]

Sara ide do susednej chatrče

[Obrázok na strane 25]

Keď som vyučoval obyvateľov Šalamúnových ostrovov, pomáhal som si kreslením obrázkov

[Obrázok na strane 25]

Stretnutie s izolovaným zborom na Šalamúnových ostrovoch

[Obrázok na strane 26]

Naša rodina dnes