Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Zo zákulisia úspešných nevlastných rodín

Zo zákulisia úspešných nevlastných rodín

Zo zákulisia úspešných nevlastných rodín

UŽ NIE SME LEN SPOLUBÝVAJÚCE

Philipova 20-ročná dcéra Elise ešte stále bývala doma a do veľkej miery sa starala o domácnosť. Potom sa Philip oženil s Louise. Naučia sa nevlastná matka a dcéra dobre spolu vychádzať?

Louise: Na začiatku to bolo veľmi ťažké. Ja som taký domácky typ a chcela som, aby bolo jasné, že teraz som paňou domu ja.

Elise: Louise zreorganizovala náš dom a veľa našich vecí vyhodila. Keď som raz upratovala, položila som niektoré veci na nesprávne miesto, pretože som si už nepamätala, kam patrili. Louise to rozčúlilo a v hneve povedala niekoľko nepekných slov. Ja tiež. Potom som sa s ňou týždeň nedokázala rozprávať.

Louise: Dospelo to do určitého bodu, keď som Elise povedala: „Neviem, ako sa to skončí, ale v takejto atmosfére sa žiť nedá.“ Neskôr v ten večer za mnou prišla a ospravedlnila sa. Objala som ju a rozplakali sme sa.

Elise: Louise nechala na stene niekoľko mojich fotografií a ocko nechal v obývačke lampy, ktoré som tam dala ja. Možno to znie smiešne, ale tieto veci mi pomohli udržať si pocit, že niečo z môjho domova ešte zostalo. Som tiež vďačná za to, ako sa Louise stará o môjho bračeka, keď je u nás. Už sú to dva roky a pomaly ju začínam považovať za skutočného člena rodiny.

Louise: Mám pocit, že už nie sme len spolubývajúce, ale konečne aj dobré priateľky.

„SÚDRŽNOSŤ RODINY JE VIAC“

Keď sa Anton a Marelize pred šiestimi rokmi vzali, obaja už mali po tri deti.

Anton: Robíme veci ako rodina, napríklad chodíme na stanovačky, ale venujeme sa aj každému dieťaťu osobitne. Trvalo niekoľko rokov, kým sme si na seba zvykli, no teraz je väčšina našich rodinných problémov za nami.

Marelize: Považujeme za dôležité brať deti ako „naše“, a nie „tvoje a moje“. Pamätám si, ako som raz narobila krik, keď som mala pocit, že Anton neprávom pokarhal jedného z mojich chlapcov a svoju dcéru uprednostnil tým, že mohla sedieť na prednom sedadle v aute. Naučila som sa, že súdržnosť rodiny je viac ako to, kto bude sedieť vpredu. Snažíme sa byť nestranní, aj keď nemôžeme byť ku každému rovnakí.

Dávam si pozor, aby som nehovorila o pekných chvíľach s predchádzajúcou rodinou, aby tí, ktorí neboli jej súčasťou, nemali pocit, že nám bolo lepšie bez nich. Radšej vyjadrujem ocenenie za rodinu, ktorou sme teraz.

„NAJSKÔR ZA NIEČO POCHVÁLIŤ“

Pred štyrmi rokmi sa Francis oženil s Ceceliou. Mal dospievajúceho syna a vyženil tri dospelé deti.

Francis: Chcem, aby ostatní necítili zábrany za mnou kedykoľvek prísť, a dávam si pozor, aby som sa hneď neurážal. Pravidelne sa stretávame pri spoločnom jedle a tento čas využívame na rodinné rozhovory. Každého tiež povzbudzujem, aby sa podieľal na domácich prácach, pretože úžitok z toho má celá rodina.

Cecelia: Každému z detí sa venujem osobitne a počúvam, čo ich trápi a znepokojuje. Na rodinných stretnutiach sa snažíme najskôr za niečo pochváliť a až potom poukázať na to, čo by sa dalo zlepšiť. Keď urobím chybu, priznám si ju a úprimne sa ospravedlním.

MÁ OBOCH RODIČOV NEVLASTNÝCH

Juki, ktorý má teraz 20 rokov, nevidel svojho otca od piatich rokov. Jeho matka sa neskôr znova vydala, ale keď mal desať rokov, zomrela. O päť rokov sa jeho nevlastný otec Tomonori oženil s Mihoko, a tak má Juki oboch rodičov nevlastných.

Juki: Keď sa môj nevlastný otec rozhodol znovu oženiť, pomyslel som si: „Nechcem mať aj macochu. Už aj tak som zažil v rodine dosť zmien.“ Nemohol som sa s tým zmieriť a správal som sa k nej odmerane.

Mihoko: Hoci ma môj manžel nenútil, aby som si k jeho nevlastnému synovi vytvorila taký blízky vzťah, aký má on, rozhodla som sa, že to skúsim. Veľmi sme sa snažili, aby mohol čo najviac vecí robiť tak ako dovtedy vrátane duchovných a oddychových činností i rozhovorov po spoločnej večeri. Oveľa lepšie som ho začala chápať, keď sme sa porozprávali, ako sa cíti, odkedy mu zomrela mama.

Keď som otehotnela, mali sme obavy, ako to Juki zoberie, no chceli sme, aby mal istotu, že jeho miesto v rodine sa nezmení. Juki dieťatko kúpal, kŕmil, menil mu plienky a my sme ho za túto pomoc pred druhými chválili. Malý Icuki má Jukiho veľmi rád. Ešte skôr, ako sa naučil vysloviť „tato“ alebo „mama“, vedel povedať níní, teda „veľký brat“.

Juki: Dieťa, ktoré nemá vlastných rodičov, sa prirodzene cíti osamelo či opustene. Môže sa snažiť svoju situáciu opísať druhým, ale oni to asi ťažko pochopia. Veľmi sa však teším z ozajstnej podpory, ktorú som dostal od spolukresťanov. Teraz sa už nesprávam k mojej nevlastnej matke tak nedôverčivo ako predtým. Vždy mi dobre poradí a môžem jej povedať všetko, čo mám na srdci.

[Zvýraznený text na strane 9]

Nevzdávajte sa! Nevlastné rodiny môžu byť šťastné