Prečo je more slané?

KEBY sa všetka soľ z morí rovnomerne rozložila po pevnine, vytvorila by vrstvu vysokú vyše 150 metrov — siahala by približne do výšky 45. poschodia. Skadiaľ všetka táto soľ pochádza, zvlášť keď berieme do úvahy, že do oceánov sa vlieva mnoho potokov a riek so sladkou vodou? Vedci objavili niekoľko zdrojov soli.

Jedným zdrojom je zem, po ktorej chodíme. Ako dažďová voda presakuje cez pôdu a horniny, rozpúšťa malé množstvo minerálnych látok vrátane solí a ich chemických zložiek a tie potom do mora prinášajú potoky a rieky (1). Tento proces sa nazýva zvetrávanie. V sladkej vode je veľmi nízka koncentrácia soli, takže v nej soľ necítime.

Ďalším zdrojom soli sú minerálne látky v zemskej kôre pod oceánmi. Voda do zemskej kôry vniká cez trhliny v morskom dne, zohrieva sa na vysokú teplotu a vracia sa s nákladom rozpustených minerálnych látok na povrch. Termálne pramene — niektoré vo forme gejzírov hlboko v mori — chrlia túto výslednú chemickú zmes do mora (2).

Soli sa dostávajú do oceánov aj opačným procesom, pri ktorom podmorské sopky chrlia obrovské množstvo horúcich hornín do oceánov, kde sa z nich uvoľňujú chemické látky (3). Minerálnymi látkami zásobuje oceány aj vietor, ktorý prináša do mora častice z pevniny (4). Všetky tieto procesy vedú k tomu, že morská voda je roztokom, v ktorom je zastúpený takmer každý známy prvok. No hlavnou  zložkou je chlorid sodný — obyčajná kuchynská soľ. Tvorí 85 percent rozpustených solí a hlavne vďaka nej má morská voda slanú chuť.

Vďaka čomu je slanosť mora stabilná?

Soli sa v mori koncentrujú preto, lebo voda, ktorá sa z oceánu vyparuje, je takmer čistá. Minerálne látky zostávajú v mori. Do oceánu sa zároveň dostávajú ďalšie minerálne látky, ale slanosť zostáva stabilná — okolo 35 gramov na liter vody. Je teda zrejmé, že soli a ďalšie minerálne látky ubúdajú približne rovnakou rýchlosťou, akou pribúdajú. Preto vzniká otázka, kde sa soli strácajú.

Mnohé soli absorbujú telá živých organizmov. Napríklad koralovce, mäkkýše a kôrovce čerpajú z vody vápnik, zložku soli potrebnú na schránky a kostry. Mikroskopicky malé riasy nazývané rozsievky zas čerpajú oxid kremičitý. Baktérie a iné organizmy sa živia rozloženou organickou hmotou. Keď tieto organizmy uhynú alebo sa stanú potravou iných živočíchov, soli a minerálne látky z ich tiel sa napokon usadia na morskom dne ako odumretá hmota alebo ako výkaly (5).

Mnohé soli, ktoré sa neodbúrajú pri biochemických procesoch, sa z vody dostávajú iným spôsobom. Napríklad hlina a iné materiály z pevniny, ktoré do oceánov prinesú rieky, prívalové dažde a sopečné vyvrhliny, môžu viazať niektoré soli a doniesť ich na morské dno. Niektoré soli sa naviažu na horniny. A tak veľká časť soli vplyvom rôznych procesov skončí ako súčasť morského dna (6).

Mnohí vedci sa domnievajú, že tento kolobeh uzatvárajú v priebehu dlhého časového obdobia geofyzikálne procesy. Zemská kôra sa skladá z obrovských litosférických dosiek. Niektoré z nich sa stretávajú v subdukčných zónach, kde sa jedna doska podsúva pod druhú a vnára sa do horúceho zemského plášťa. Obvykle sa podsunie oceánska doska, ktorá má väčšiu hustotu, pod susednú kontinentálnu dosku, ktorá je ľahšia, a ako veľký dopravný pás nesie so sebou náklad soľných usadenín. Týmto spôsobom sa veľká časť zemskej kôry pomaly obnovuje (7). Zemetrasenia, sopky a riftové zóny sú troma prejavmi tohto procesu. *

Obdivuhodná stabilita

Slanosť morskej vody sa líši v závislosti od miesta a niekedy aj v závislosti od ročného  obdobia. Najslanšia voda, pokiaľ ide o vodné plochy spojené s oceánom, je v Perzskom zálive a v Červenom mori, kde sa voda rýchlo vyparuje. Oblasti oceánu, do ktorých sa dostáva sladká voda z veľkých riek alebo kde spadne veľa zrážok, sú menej slané, než je priemer. To isté platí aj o morskej vode pri roztápajúcom sa polárnom ľade, ktorý je vlastne zamrznutou sladkou vodou. Na druhej strane, keď voda zamŕza, okolitá morská voda sa stáva slanšou. Celkovo je však slanosť oceánu veľmi stabilná.

Morská voda má tiež relatívne stabilné pH, podľa ktorého sa určuje kyslosť a zásaditosť látok, pričom neutrálne látky majú hodnotu 7. Morská voda má pH 7,4 až 8,3, čiže je mierne zásaditá. (Ľudská krv má pH okolo 7,4.) Keby sa pH vychýlilo z tohto rozpätia, oceány by sa dostali do veľkých ťažkostí. V skutočnosti sa toho dnes niektorí vedci obávajú. Veľká časť oxidu uhličitého, ktorý ľudia vypúšťajú do ovzdušia, končí v oceánoch, kde reaguje s vodou, a tak vzniká kyselina uhličitá. Teda ľudská činnosť možno pomaly prispieva k tomu, že oceány sú čoraz kyslejšie.

Mnohé procesy, ktoré udržiavajú morskú vodu chemicky stabilnou, dnes ľudia ešte úplne nechápu. No to, čo sme sa už dozvedeli, vyzdvihuje obrovskú múdrosť Stvoriteľa, ktorý sa zaujíma o svoje dielo. — Zjavenie 11:18.

[Poznámka pod čiarou]

[Nákres/obrázky na stranách 16, 17]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Dážď

1. Minerálne látky v horninách

2. Horúci prameň

3. Podmorská erupcia

4. Vietor

OCEÁN

OCEÁNSKE DNO

ZEMSKÁ KÔRA

5. Rozsievky

6. Sopečné vyvrhliny

7. SUBDUKČNÁ ZÓNA

[Pramene ilustrácií]

Prameň: © Science VU/​Visuals Unlimited; erupcia: REUTERS/​Japan Coast Guard/​Handout

Rozsievky: Dr. Neil Sullivan, USC/​NOAA Corps; fotografia sopky: Dept. of Interior, National Park Service

[Rámček/nákres na strane 18]

Soli v mori

Hoci vedci skúmajú morskú vodu už vyše sto rokov, ešte stále úplne nepoznajú jej chemické zloženie. Podarilo sa im však izolovať rôzne rozpustené zložky solí a vypočítať ich percentuálne zastúpenie. K týmto zložkám patria:

[Nákres]

55 % chloridy

30,6 % sodík

7,7 % sírany

3,7 % horčík

1,2 % vápnik

1,1 % draslík

0,4 % bikarbonáty

0,2 % bromidy

a niekoľko ďalších, ako sú boritany, stroncium a fluoridy.

[Rámček/obrázok na strane 18]

Slanšie než oceán

Niektoré vodné plochy vo vnútrozemí sú slanšie než oceán. Typickým príkladom je Mŕtve more, najslanšia vodná plocha na zemi. Voda vtekajúca do Mŕtveho mora, ktoré sa v biblických časoch nazývalo Soľné more, prináša so sebou rozpustené soli a iné minerálne látky. (4. Mojžišova 34:3, 12) Keďže pobrežie Mŕtveho mora je najnižším suchým miestom na zemi, voda sa z neho môže dostať jediným spôsobom — vyparovaním. V lete tu môže hladina klesať až o 25 milimetrov denne.

Preto je obsah soli vo vrchnej vrstve vody okolo 30 percent — takmer 10-krát vyšší než v Stredozemnom mori. Čím vyššia je slanosť vody, tým väčšia je jej hustota, preto sa plavci na hladine Mŕtveho mora vznášajú. Dokonca môžu bez akejkoľvek plávacej pomôcky ležať na chrbte a čítať noviny.

[Rámček na strane 18]

Soľ pomáha čistiť vzduch

Výskumy ukazujú, že znečisťujúce čiastočky vo vzduchu bránia spadnutiu zrážok z oblakov, ktoré sú nad pevninou. No zo znečistených oblakov nad oceánom sa skôr spustí dážď. Tento rozdiel sa pripisuje čiastočkám soli z mora, ktoré sú v ovzduší.

Kvapôčky vody, ktoré sa zachytia na čiastočkách znečisťujúcich látok v atmosfére, sú zvyčajne príliš malé, aby spadli ako dažďové kvapky; preto zostávajú rozptýlené vo vzduchu. Čiastočky soli v ovzduší nad oceánom prispievajú k tvorbe mrakov tak, že sa s týmito kvapôčkami spájajú a vytvárajú väčšie kvapky. Výsledkom je dážď, ktorý tiež pomáha čistiť ovzdušie od znečisťujúcich látok.