Lekári pod tlakom

„Prišla ku mne jedna mladá dvojica plná nádeje, že pomôžem ich novorodeniatku. Keď som ho vyšetril, cítil som sa strašne. Malo nevyliečiteľnú poruchu. Viete si predstaviť, s akými pocitmi som týmto novým rodičom hovoril, že ich syn nikdy nebude vidieť? Keď som ich vyprevádzal z ambulancie, bol som veľmi rozrušený. Ale už o chvíľu vošiel ďalší pacient, ktorý odo mňa očakával, že ho privítam s úsmevom na tvári! To je pre mňa veľmi stresujúce.“ — Očný chirurg z Južnej Ameriky.

PACIENTI zvyčajne neprichádzajú za lekárom preto, aby sa venovali jeho problémom. Pacient myslí len na to, v čom potrebuje pomôcť on. Preto si len málokto uvedomuje, pod akým silným tlakom žijú lekári.

Samozrejme, každý sa musí vyrovnávať so stresom a povolanie lekára nie je jediným stresujúcim zamestnaním. No keďže takmer každý z nás je z času na čas pacientom, stojí za to pouvažovať, pod akým tlakom žijú lekári a aký vplyv to na nich môže mať.

Lekári sa začínajú učiť žiť so stresom už veľmi skoro, keď sa snažia dostať na lekársku fakultu. Ale keď sa začne samotné štúdium medicíny, zvyčajne je to pre ich emócie nezabudnuteľný šok. Je to začiatok procesu, ktorý môže zmeniť city, ba až charakter mladého medika.

Šokujúce skúsenosti medikov

Traumatická prvá návšteva pitevne môže byť naplánovaná hneď v prvý týždeň štúdia medicíny. Mnohí študenti predtým mŕtve telo ešte nikdy nevideli. Pohľad na scvrknuté nahé telá, ktoré sú v rôznom štádiu otvorenia, aby bolo vidno anatómiu človeka, môže byť dosť odpudivý. Študenti sa musia naučiť vyrovnávať so svojimi emóciami. Často  sa uchyľujú k humoru, keď každému mŕtvemu telu dajú nejaké smiešne meno. To, čo sa nezasvätenému človeku môže zdať ako veľmi necitlivé a neúctivé, je nevyhnutné pre študentov, ktorí sa snažia nemyslieť na človeka, ktorým telo kedysi bolo.

Potom prichádza na rad klinická prax v nemocnici. Väčšina ľudí do stredného veku nie je nútená uvažovať o krátkosti života. Ale medici sa stretávajú tvárou v tvár s nevyliečiteľnými chorobami a so smrťou už v mladosti. Jeden z nich opísal svoje prvé skúsenosti v nemocnici ako „neskutočne hrôzostrašné“. Pre študentov v bohatých i chudobných krajinách môže byť dosť šokujúce aj to, keď si prvýkrát uvedomia, ako často pacienti nedostanú potrebnú liečbu pre nedostatok financií.

Ako sa noví lekári vyrovnávajú s týmto stresom? Zdravotnícky personál si často musí od pacientov udržiavať citový odstup tým, že o pacientoch hovorí ako o diagnózach. Napríklad povedia: „Pán doktor, na dvojke máme zlomenú nohu.“ Ak človek nerozumie, prečo zdravotníci takto hovoria, môže to znieť komicky.

Vyčerpaní zo súcitu

Lekári získavajú vzdelanie ako vedci, ale mnohí z nich potom väčšinu času trávia rozhovormi s pacientmi. Niektorí sa cítia nedostatočne pripravení na emócie spojené so vzťahom medzi lekárom a pacientom. Ako už bolo spomenuté v úvode, jednou z najťažších vecí pre lekára je oznámenie zlej správy. Niektorí to musia robiť každý deň. Ľudia v kritických situáciách často potrebujú uvoľniť svoj strach a od lekárov sa očakáva, že si ich vypočujú. Stretnutia so znepokojenými a vystrašenými ľuďmi môžu byť také únavné, že niektorí lekári následkom toho trpia veľkou vyčerpanosťou.

Jeden rodinný lekár v Kanade pri spomienke na svoje začiatky napísal: „V práci bolo toho na mňa priveľa: ľudia s ťažkosťami chceli môj čas; ľudia plní obáv sa chceli zbaviť svojej úzkosti; chorí ľudia potrebovali moju pomoc; ľudia so sklonom manipulovať ma tlačili a ťahali svojím smerom; boli tu ľudia, ktorí za mnou prichádzali; ľudia, ktorí na mňa naliehali, aby som za nimi prišiel; ľudia, ktorí za mnou prichádzali cez telefón do môjho domu — dokonca do mojej spálne. Ľudia, samí ľudia. Chcel som pomáhať, ale toto bolo na mňa priveľa.“ — A Doctor’s Dilemma (Lekárova dilema) od Johna W. Hollanda.

Zmenšuje sa s rokmi tento stres? Čím je lekár starší, tým cíti väčšiu zodpovednosť. Často musí okamžite robiť rozhodnutia, ktoré sú otázkou života a smrti, a niekedy nemá ani dostatok informácií. „Keď som bol mladý, netrápilo ma to,“ hovorí jeden britský lekár, „tak ako mladých ľudí netrápi, keď riskantne jazdia. Ale s pribúdajúcim vekom si človek viac uvedomuje hodnotu života. Dnes mi rozhodnutia o liečbe spôsobujú viac starostí ako kedykoľvek predtým.“

 Ako stres ovplyvňuje lekárov? Zvyk citovo sa dištancovať od pacientov sa môže preniesť aj do rodinných vzťahov. Vyhnúť sa tomuto sklonu môže byť veľmi ťažké. Niektorí lekári sú mimoriadne súcitní, keď pacientom pomáhajú vyrovnať sa s ich pocitmi. Ale ako ďaleko môžu ísť bez toho, aby ich takýto súcit úplne nevyčerpal? To je dilema lekára.

Problémoví pacienti

Keď sa lekárov opýtate na stres, ktorý im spôsobujú vzťahy s pacientmi, často začnú opisovať náročných pacientov. Možno aj vy poznáte niektoré z nasledujúcich typov pacientov:

Prvým typom je pacient, ktorý mrhá lekárovým časom tým, že zdĺhavo rozpráva, ale o ničom konkrétnom, čo by vysvetlilo jeho problém. Potom existuje náročný pacient, ktorý volá lekárovi v noci alebo cez víkendy, hoci nejde o nič súrne, alebo požaduje liečbu, ktorú by lekár osobne neodporúčal. Existuje aj nedôverčivý pacient. Niektorí ľudia hľadajú užitočné informácie o svojej chorobe, napríklad cez internet, čo môže byť aj prospešné. Ale taký výskum u nich môže viesť k strate dôvery v lekára. Lekár možno nemá čas vysvetľovať pacientovi všetky výhody a nevýhody možných postupov, ktoré pacient našiel  pri svojom výskume. Pre lekára je frustrujúce, keď nedôverčivosť vedie pacienta k tomu, že nie je ochotný prijať lekárove závery. A nakoniec existuje ešte netrpezlivý pacient. Vzdá sa liečby skôr, ako mohla zaúčinkovať, a hľadá rady niekde inde.

No v niektorých častiach sveta hlavným zdrojom stresu pre lekárov nie sú pacienti, ale právnici.

Defenzívna medicína

Mnoho krajín zaznamenáva veľký nárast počtu prípadov, keď sú lekári obžalovaní zo zanedbania lekárskej starostlivosti a sú postavení pred súd. Niektorí právnici v snahe vysúdiť veľa peňazí vyslovujú ľahkovážne tvrdenia. „Z tohto dôvodu prudko stúpa výška poistného pre lekárov,“ hovorí prezident Amerického lekárskeho združenia. „Tieto súdne procesy vedú aj k ďalším nepríjemnostiam. Lekárovi môže nespravodlivá žaloba na súde veľmi uškodiť — priniesť hanbu, spôsobiť stratu času... stres a úzkosť.“ Niektorí lekári boli dokonca dohnaní až k samovražde.

Následkom toho sa mnohí lekári cítia nútení vykonávať takzvanú defenzívnu medicínu, čiže robia rozhodnutia, ktoré by im pomohli brániť sa na súde, a nie rozhodnutia, ktoré by najviac pomohli pacientovi. „Vykonávať medicínu z pozície, v ktorej si lekár chráni chrbát, je dnes úplne bežné,“ uvádza sa v časopise Physician’s News Digest.

Keďže tlak na lekárov sa stále zvyšuje, mnohí z nich uvažujú, čo im prinesie budúcnosť. Mnohí pacienti majú rovnakú otázku, keď vidia, že niektoré choroby napriek pokroku na poli medicíny stále spôsobujú ľuďom veľa utrpenia. Nasledujúci článok predkladá realistický pohľad do budúcnosti pre lekárov i pacientov.

[Rámček/obrázok na strane 6]

SPOLUPRACUJTE S LEKÁROM

1. Využite čo najlepšie čas, ktorý trávite s lekárom, tým, že si vopred premyslíte, ako vysvetliť svoj problém komplexne, ale stručne, a začnete tým, čo vás trápi najviac

2. Pokiaľ nejde o niečo súrne, nevolajte lekárovi mimo pracovných hodín

3. Buďte trpezlivý. Správna diagnóza a liečba si vyžaduje čas

[Rámček/obrázky na strane 7]

‚AJ BEŽNÉ PRÍPADY MÔŽU PRINÁŠAŤ USPOKOJENIE‘

„Priepasť medzi lekárskou praxou tu a praxou v rozvinutejších regiónoch je obrovská. Tu sa získanie vzdelania považuje za spôsob, ako uniknúť chudobe, a tak štúdium medicíny je tu populárne. Lekárov je teda veľa, ale pracovných miest je málo. Následkom toho sú lekári veľmi zle platení. Len málo ľudí si môže dovoliť zaplatiť súkromné konzultácie u lekára. Pracujem v zastaranej nemocnici, do ktorej zateká a kde je iba najzákladnejšie vybavenie. Náš personál pozostáva z dvoch lekárov a piatich ošetrovateliek. Staráme sa o 14 000 ľudí.

Niekedy si pacienti myslia, že som ich dostatočne nevyšetril, ale keď na vás čaká 25 pacientov, nemôžete si dovoliť zdĺhavé konzultácie. Napriek tomu mi liečba pacientov prináša uspokojenie, dokonca aj pri bežných prípadoch. Napríklad matky často ku mne prinášajú podvyživené, dehydrované deti trpiace hnačkou. Títo malí pacienti majú oči bez života a na tvári sa im zračí strach. Matke iba vysvetlím, ako má používať rehydratačný soľný roztok, lieky proti parazitom a antibiotiká. Keď tieto veci zaúčinkujú, dieťa opäť začína jesť. O týždeň už vyzerá úplne inak — má živé oči, smeje sa a je hravé. Vyhliadka na takéto skúsenosti ma viedla k tomu, že som sa chcel stať lekárom.

Už v detstve som sníval o tom, že budem pomáhať chorým ľuďom. Ale štúdium medicíny ma zmenilo tak, ako som to nečakal. Videl som ľudí zomierať pre nedostatok aj malého množstva peňazí potrebných na liečbu, ktorá by im zachránila život. Musel som sa obrniť necitlivosťou, aby ma smútok úplne nepremohol. Až keď mi bola v Biblii ukázaná príčina utrpenia, pochopil som Boží súcit a znovu som začal cítiť s druhými. Potom som bol opäť schopný plakať.“

[Obrázky]

Dr. Marco Villegas pracuje v odľahlom amazonskom mestečku v Bolívii