Bude Európa skutočne zjednotená?

AK JE pre vás ťažké uveriť, že to Európa so zjednotením myslí vážne, potrebujete prejsť len niekoľko jej medzinárodných hraníc. Dnes sa ľudia v rámci Európskej únie (EÚ) pohybujú voľne. Čakacia doba na hraničných priechodoch vlastne zmizla. Cestovatelia majú z toho samozrejme radosť — ale nie sú jediní, kto má z toho úžitok. Teraz môžu obyvatelia krajín EÚ ľahko študovať, pracovať a zakladať podniky kdekoľvek v rámci EÚ. To zasa vedie k hospodárskemu rastu v chudobnejších oblastiach únie.

Zjednodušený prechod hraníc je určite veľkou zmenou. Mali by sme však dospieť k záveru, že Európa je už zjednotená a že na ceste k zjednocovaniu neexistujú žiadne prekážky? Naopak, rysujú sa prekážky a niektoré z nich sú dosť odrádzajúce. Ale skôr ako si o nich povieme, pozrime sa na jeden z najväčších krokov, aký sa doteraz urobil smerom k jednote. To nám pomôže lepšie pochopiť, prečo ľudia prechovávajú takú veľkú nádej na jednotu.

Kroky k menovému zjednoteniu

Udržiavanie hraníc môže byť nákladné. Len colné formality medzi 15 členskými krajinami EÚ stáli v minulosti tieto krajiny asi 12 miliárd eur ročne. Nie div, že nová situácia na európskych hraniciach urýchlila hospodársky rast. Keď sa zamyslíte nad 370 miliónmi obyvateľov EÚ, ktorí sa voľne pohybujú z jednej krajiny do druhej v rámci jednotného spoločného trhu, je jasné, že hospodársky potenciál je pozoruhodný. Čo umožnilo taký pokrok?

Ešte vo februári 1992 urobili vedúci predstavitelia vlád veľký krok na ceste k jednote podpísaním zmluvy o Európskej únii, čiže Maastrichtskej zmluvy. Táto zmluva položila základ na vytvorenie jednotného európskeho trhu, centrálnej banky a jednotnej  meny. Ale bolo nutné, aby nasledoval ďalší dôležitý krok — odstránenie fluktuácie výmenných kurzov. Napokon zajtrajší výmenný kurz môže vrhnúť celkom nové svetlo na dnešnú transakciu.

Túto prekážku na ceste k jednote odstránilo vytvorenie Európskej hospodárskej a menovej únie (EHMÚ) a zavedenie eura ako spoločnej meny. Náklady na výmenu meny teraz odpadli a podniky sa už nemusia chrániť pred rizikami kurzových zmien. Výsledkom sú nižšie náklady podnikov a medzinárodne rozšírenejší trh. To zasa môže viesť k väčšiemu počtu pracovných miest a zvýšenej kúpnej sile — čo môže prospieť všetkým.

Založenie Európskej centrálnej banky v roku 1998 predstavovalo ďalší dôležitý krok smerujúci k prijatiu jednotnej meny. Táto nezávislá banka, ktorá sa nachádza v nemeckom meste Frankfurt, má monetárnu suverenitu nad účastníckymi vládami. Usiluje sa udržať nízku infláciu v oblasti označovanej ako eurozóna, ktorá pozostáva z 11 účastníckych krajín, * a stabilizovať fluktuáciu výmenných kurzov medzi eurom, dolárom a jenom.

Pokiaľ ide o peniaze, boli už urobené veľké kroky smerujúce k jednote. Peňažné záležitosti však ilustrujú aj hlbokú nejednotnosť, ktorá ešte stále existuje medzi európskymi národmi.

Ďalšie finančné záležitosti

Chudobnejšie krajiny EÚ majú svoje dôvody na sťažnosti. Zdá sa im, že bohatšie členské krajiny sa s nimi dostatočne nedelia o svoje bohatstvo. Žiadna z členských krajín nepopiera potrebu ponúknuť chudobnejším európskym krajinám zvláštnu finančnú podporu. No bohatšie národy si myslia, že majú oprávnené dôvody na zdržanlivosť.

Vezmite si ako príklad Nemecko. Nadšenie tejto krajiny slúžiť ako finančný sponzor európskeho zjednocovania dnes zjavne ochabuje, lebo sama má značnú finančnú záťaž. Len náklady na zjednotenie Východného a Západného Nemecka sú enormné — takmer 100 miliárd dolárov ročne. To je štvrtina štátneho rozpočtu krajiny! Tento  vývoj spôsobil, že nemecký štátny dlh prudko stúpol do takých výšok, že Nemecko sa muselo veľmi snažiť, aby vyhovelo kritériám na prijatie, ktoré stanovila EHMÚ.

Noví členovia klopú na dvere EÚ

Obhajcovia jednotnej meny dúfajú, že krajiny EÚ, ktoré ešte nie sú v EMÚ, v krátkom čase prekonajú svoje zábrany ešte pred rokom 2002, keď by mali byť dnešné európske meny nahradené mincami a bankovkami eura. Keby sa Británia, Dánsko a Švédsko zbavili svojej neochoty, mohli by ľudia aj v týchto krajinách vidieť, ako euro nahrádza ich pounds, kroner a kronor.

Medzitým klope na dvere EÚ ďalších šesť európskych krajín. Sú to Cyprus, Česká republika, Estónsko, Maďarsko, Poľsko a Slovinsko. Iných päť krajín čaká, kým príde rad na ne — Bulharsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko a Slovensko. Ich vstup nevyjde lacno. Odhaduje sa, že od roku 2000 do roku 2006 poskytne EÚ 80 miliárd eur na pomoc desiatim novým krajinám východnej Európy.

Ale fondy, ktoré budú musieť vytvoriť títo noví členovia, aby vyhoveli požiadavkám na vstup do EÚ, sú mnohonásobne vyššie ako  suma, ktorú dostanú ako pomoc od EÚ. Napríklad Maďarsko bude musieť investovať 12 miliárd eur do rozvoja ciest a železníc. Česká republika bude musieť investovať viac ako 3,4 miliardy eur len na čistenie vôd a Poľsko musí investovať 3 miliardy eur na zredukovanie emisií síry. Napriek tomu si títo čakatelia myslia, že úžitok preváži náklady. Napríklad vďaka tomu, že sa ich obchodovanie s krajinami EÚ rozšíri. No čakatelia si možno budú musieť chvíľu počkať v rade. Podľa súčasnej verejnej mienky by mali byť nové členské krajiny prijaté, až keď si EÚ urovná vlastné finančné záležitosti.

Rozhorčenie, nacionalizmus a nezamestnanosť

Napriek všetkému vynakladanému úsiliu, ktoré má smerovať k väčšej jednote, existuje v Európe i mimo nej obava z vývoja na tomto kontinente. Sú tu aj veľké rozpaky nad tým, ako riešiť etnické konflikty, napríklad v rozpadávajúcej sa balkánskej oblasti — najprv vojna v Bosne a nato konflikt v Kosove. Členské krajiny EÚ sa často nezhodujú v tom, ako riešiť takéto konflikty v Európe i mimo nej. Keďže EÚ nie je federáciou štátov a nemá spoločnú zahraničnú politiku, príliš často dominujú národné záujmy. Je jasné, že národné záujmy sú obrovskou prekážkou pre ‚Spojené štáty európske‘.

Európa má však ešte ďalší pálčivý problém — vysokú nezamestnanosť. Nezamestnaných je priemerne 10 percent práceschopného obyvateľstva. To znamená, že vyše 16 miliónov ľudí je bez práce. Mladí ľudia v mnohých krajinách, ktorí tvoria takmer jednu štvrtinu populácie EÚ, sa veľmi snažia nájsť si zamestnanie, ale bez úspechu. Nie div, že veľa ľudí si myslí, že boj s hromadnou nezamestnanosťou je európskym problémom číslo jeden! Zatiaľ sa snahy o reformu na trhu práce ukazujú ako neplodné.

Ju tu však ešte jedna väčšia prekážka na ceste k jednote.

Kto je pri kormidle?

Najväčšou prekážkou pri dosahovaní zjednotenej Európy zostáva otázka suverenity. Členské krajiny sa musia dohodnúť, do akej miery sú ochotné vzdať sa národnej suverenity. Cieľom EÚ je zriadiť nadnárodnú formu vlády. Ak sa to neuskutoční, poznamenáva Le Monde, bude zavedenie eura len „dočasným víťazstvom“. Niektoré členské krajiny však považujú predstavu toho, že by sa mali vzdať autority, za ťažko prijateľnú. Napríklad vedúci predstaviteľ jednej členskej krajiny EÚ poznamenal, že jeho krajina sa „zrodila ako vodca národov, nie ako nasledovník“.

Pochopiteľne, menšie členské krajiny sa obávajú, že z dlhodobého hľadiska sa väčšie národy ujmú vedenia a odmietnu prijať rozhodnutia, ktoré by mohli poškodiť ich vlastné záujmy. Menšie národy napríklad zaujíma, ako sa rozhodne o tom, v ktorých krajinách budú ústredia rôznych inštitúcií EÚ. To je dôležité rozhodnutie, lebo tieto inštitúcie podporujú trh práce v hostiteľských krajinách.

Zoči-voči týmto odrádzajúcim prekážkam na ceste k jednote — hospodárskej nerovnosti, vojnám, nezamestnanosti a nacionalizmu — sa zdá, že ľahko možno pocítiť sklamanie v súvislosti so zjednotením Európy. Faktom však je, že sa dosiahol mimoriadny pokrok. Nie je isté, aký pokrok prinesie budúcnosť. Problémy, aké trápia tých, ktorí sa snažia zjednotiť Európu, sú väčšinou také isté, aké trápia všetky ľudské vlády.

Bude niekedy možné nastoliť vládu, ktorá dokáže vyriešiť také problémy, ako sú etnické konflikty, hromadná nezamestnanosť, chudoba a vojny? Je realistické premýšľať o svete, kde ľudia budú žiť v pravej jednote? Nasledujúci článok sa bude zaoberať odpoveďou, ktorá vás možno prekvapí.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 6]

Prichádza euro!

Hoci súčasné mince a bankovky členských krajín Európskej únie sa do roku 2002 nevytratia, bezhotovostné transakcie v eurách už prebiehajú. Táto menová konverzia je pre banky nesmiernou úlohou. No výmenné kurzy medzi národnými menami členských krajín a eurom sú dnes fixné. Aj burzy uvádzajú ceny v eurách. Mnohé obchody a podniky dnes označujú svoje výrobky cenovkami v eurách i v miestnej mene.

Takýto obchod si vyžaduje drastické zmeny — najmä u mnohých starších ľudí, ktorí už nebudú môcť používať známe nemecké marky, franky alebo líry. Dokonca aj registračné pokladnice a bankomaty sa musia modifikovať. Aby sa zabezpečil čo najhladší priebeh konverzie, organizovali sa oficiálne informačné kampane, ktoré oboznamovali ľudí s príchodom a používaním eura.

Nech sú už zostávajúce prekážky akékoľvek, euro prichádza. V skutočnosti sa výroba mincí a bankoviek eura už začala. A je to dosť náročná úloha. Dokonca aj v takej malej krajine ako je Holandsko, s iba asi 15 miliónmi obyvateľov, bude výroba mincí a bankoviek prebiehať celé tri roky, aby sa do 1. januára 2002 vyrobilo 2,8 miliardy mincí a 380 miliónov bankoviek. Keby sa všetky tieto bankovky poukladali jedna na druhú, vytvorili by stĺpec vysoký asi 20 kilometrov!

[Rámček na strane 7]

„Euromasakra“?

Na začiatku roku 1999 Európska komisia, výkonný orgán Európskej únie (EÚ), takmer neprežila vážny škandál. Táto komisia bola obvinená z podvodu, korupcie a rodinkárstva. Bol vytvorený výbor na prešetrenie týchto obvinení. Po šesťtýždňovom vyšetrovaní výbor zistil, že zo strany manažmentu Európskej komisie došlo k podvodom a zlému hospodáreniu. Vyšetrovací výbor však nenašiel žiaden dôkaz, že by sa komisári obohacovali.

Po zverejnení správy výboru v marci 1999 odstúpila celá Európska komisia — čo bol bezprecedentný krok. V EÚ to spôsobilo hlbokú krízu. Časopis Time ju nazval „Euromasakra“. Až po čase sa ukáže, aký vplyv bude mať táto kríza na proces zjednocovania Európy.

[Obrázok na strane 5]

Dnes je už omnoho jednoduchšie prekročiť hranice v rámci Európy

[Obrázok na strane 7]

Európska centrálna banka vo Frankfurte (Nemecko) bola založená v roku 1998