Prejsť na článok

Prejsť na vedľajšiu ponuku

Prejsť na obsah

Strážna veža (študijné vydanie)  |  Máj 2017

ŽIVOTNÝ PRÍBEH

Hoci som nepočujúci, učím druhých o Bohu

Hoci som nepočujúci, učím druhých o Bohu

Dal som sa pokrstiť v roku 1941, keď som mal 12 rokov. Ale pravdu som skutočne pochopil až v roku 1946. Prečo? Rád vám o tom porozprávam.

NIEKEDY po roku 1910 sa rodičia presťahovali z Tbilisi v Gruzínsku do Kanady. Usadili sa na malej farme neďaleko dediny Pelly v provincii Saskatchewan v západnej časti krajiny. Narodil som sa v roku 1928 ako najmladšie zo šiestich detí. Otec zomrel šesť mesiacov predtým, ako som prišiel na svet, a mama, keď som bol ešte maličký. Onedlho zomrela aj moja najstaršia sestra Lucy, ktorá mala len 17 rokov. Potom sa o mňa a mojich súrodencov staral strýko Nick.

Jedného dňa, keď som ešte nevedel poriadne chodiť, ma ostatní zbadali, ako ťahám za chvost jedného veľkého koňa. Stŕpli hrôzou, že ma kopne, a volali na mňa, aby som s tým prestal. Bol som však k nim otočený chrbtom a nereagoval som. Kôň mi našťastie neublížil, ale v ten deň moja rodina zistila, že nepočujem.

Jeden náš rodinný priateľ navrhol, aby som chodil do špeciálnej školy pre deti s poruchami sluchu, a tak ma strýko Nick zapísal do školy pre nepočujúcich v Saskatoone. Bolo to ďaleko od rodiny, a pretože som mal len päť rokov, veľmi som sa bál. Domov som chodil len na prázdniny. Nakoniec som sa naučil posunkový jazyk a bol som rád, že sa môžem hrať s inými deťmi.

SPOZNÁVAM PRAVDU

V roku 1939 sa moja najstaršia žijúca sestra Marion vydala za Billa Danylchucka a mňa a moju sestru Frances si zobrali k sebe. Boli prvými z našej rodiny, ktorí sa stretli s Jehovovými svedkami. Cez letné prázdniny sa snažili so mnou hovoriť o tom, čo sa naučili z Biblie. Robili to najlepšie, ako vedeli, hoci neovládali posunkový jazyk. Ale ak mám byť úprimný, komunikovať s nimi nebolo ľahké. Zjavne videli, že ma zaujímajú duchovné veci. Chápal som, že to, ako žijú, súvisí s tým, čo sa učia z Biblie, a tak som s nimi chodil do služby. Zakrátko som sa aj ja chcel stať svedkom, a tak ma 5. septembra 1941 Bill pokrstil v plechovom sude naplnenom vodou zo studne. Bola studená ako ľad!

So skupinou nepočujúcich na oblastnom zjazde v Clevelande, Ohio, 1946

Počas letných prázdnin v roku 1946 sme išli na zjazd do Clevelandu v americkom štáte Ohio. Počas prvého dňa zjazdu sa moje sestry striedali v písaní poznámok, aby som mal z programu aspoň nejaký úžitok. Na druhý deň som však s nadšením zistil, že je tam skupina nepočujúcich, pre ktorých bol program tlmočený do posunkového jazyka. Potom som sa už mohol naplno tešiť z programu. Biblickú pravdu som jasne pochopil až na tomto zjazde.

UČÍM DRUHÝCH O BOHU

Bolo krátko po druhej svetovej vojne a v krajine sa šírila vlastenecká nálada. Po zjazde som bol odhodlaný smelo sa postaviť na Jehovovu stranu. V škole som sa prestal zúčastňovať na obradoch, pri ktorých študenti zdravili zástavu a spievali hymnu. Nezapájal som sa ani do oslavy sviatkov a nechodil som na povinné bohoslužby. Školský personál nebol z toho nadšený. Chceli ma donútiť, aby som zmenil postoj, a neváhali použiť ani zastrašovanie a lži. Medzi spolužiakmi to vyvolalo značný rozruch, a tak som mal mnoho príležitostí vydať im svedectvo. Niektorí z nich, napríklad Larry Androsoff, Norman Dittrick a Emil Schneider, nakoniec prijali pravdu a dodnes verne slúžia Jehovovi.

Pri návšteve iných miest som vždy využíval príležitosti hovoriť s nepočujúcimi o pravde. Napríklad v klube nepočujúcich v Montreale som stretol mladého muža, ktorý sa volal Eddie Tager a bol členom jedného gangu. Vydal som mu svedectvo a až do svojej smrti slúžil v zbore posunkového jazyka v Lavale v provincii Quebec. O pravde som hovoril aj s ďalším mladým mužom, Juanom Ardanezom. Ten rovnako ako Berojčania starostlivo skúmal Bibliu, aby si overil, či je to pravda. (Sk. 17:10, 11) Aj on sa dal pokrstiť a verne slúžil ako starší v Ottawe v provincii Ontário až do svojej smrti.

V službe na ulici začiatkom 50. rokov

V roku 1950 som sa presťahoval do Vancouveru. Hoci rád zvestujem predovšetkým nepočujúcim, nikdy nezabudnem na rozhovor s počujúcou ženou Chris Spicerovou. Vydal som jej svedectvo na ulici. Požiadala o predplatné a chcela, aby som sa zoznámil s jej manželom Garym. Navštívil som ich a dlho sme sa rozprávali. Dorozumievali sme sa pomocou poznámok. Potom sme už neboli v kontakte. Bol som príjemne prekvapený, keď ma o niekoľko rokov zbadali na oblastnom zjazde v Toronte a prišli ma pozdraviť. Gary sa práve v ten deň krstil. Tento úžasný zážitok je pre mňa pripomienkou, aké dôležité je využívať každú príležitosť na vydanie svedectva, pretože nikdy nevieme, kedy alebo kde semienko pravdy zapustí korienky.

Po čase som sa vrátil do Saskatoonu. Stretol som tam istú ženu, ktorá ma poprosila, aby som študoval Bibliu s jej dvoma nepočujúcimi dcérami. Volali sa Jean a Joan Rothenbergerové, boli dvojčatá a chodili do tej istej školy ako kedysi ja. O tom, čo sa naučili, sa zanedlho začali rozprávať so spolužiakmi. Piati z nich sa nakoniec stali Jehovovými svedkami. Bola medzi nimi aj Eunice Colinová. Prvýkrát som ju stretol v škole, keď som bol v poslednom ročníku. Vtedy mi dala cukrík a opýtala sa ma, či sa budeme priateliť. Neskôr sa stala neodmysliteľnou súčasťou môjho života — stala sa mojou manželkou.

S Eunice v roku 1960 a 1989

Keď jej matka zistila, že študuje Bibliu, požiadala riaditeľa školy, aby ju od toho odhovoril. Pokúsil sa o to a dokonca jej zhabal pomôcky na štúdium Biblie. Ona však bola rozhodnutá zostať verná Jehovovi. Keď sa Eunice chcela dať pokrstiť, rodičia jej povedali: „Ak sa staneš Jehovovou svedkyňou, pôjdeš z domu!“ Hoci mala len 17 rokov, rozhodla sa odísť. Láskavo ju prichýlila jedna miestna rodina svedkov. Pokračovala v štúdiu a po čase bola pokrstená. Keď sme sa v roku 1960 brali, jej rodičia nám ani neprišli na svadbu. Po rokoch si nás však začali vážiť, lebo videli, čomu veríme a ako vychovávame svoje deti.

JEHOVA SA O MŇA VŽDY STARAL

Syn Nicholas s manželkou Deborah slúži v londýnskom Bételi

Hoci sme boli obaja nepočujúci, vychovali sme sedem počujúcich synov. Bolo to náročné, ale dbali sme na to, aby sa naučili posunkový jazyk. Vďaka tomu sme mohli s nimi dobre komunikovať a učiť ich pravdu. Veľkou pomocou nám boli aj bratia a sestry zo zboru. Napríklad istý rodič nám napísal, že jeden z našich chlapcov hovorí v sále Kráľovstva neslušne. A tak sme túto vec mohli dať ihneď do poriadku. Štyria naši synovia James, Jerry, Nicholas a Steven sú zboroví starší a verne slúžia Jehovovi spolu so svojimi manželkami a deťmi. Nicholas a jeho manželka Deborah okrem toho pomáhajú pri preklade do posunkového jazyka v britskej pobočke. Steven so svojou manželkou Shannan sú súčasťou prekladateľského tímu v pobočke v Spojených štátoch.

Synovia James, Jerry a Steven s manželkami podporujú zvestovateľské dielo v posunkovom jazyku

Mesiac pred 40. výročím našej svadby Eunice prehrala boj s rakovinou. Počas celého toho náročného obdobia bola veľmi statočná. Viera vo vzkriesenie jej dodávala silu. Veľmi sa teším na deň, keď ju opäť uvidím.

Faye a James, Jerry a Evelyn, Shannan a Steven

Vo februári 2012 som spadol a zlomil som si bedrový kĺb. Bolo jasné, že sa už o seba nedokážem postarať, a tak som sa presťahoval k jednému synovi a jeho manželke. Chodíme do zboru posunkového jazyka v Calgary, kde stále slúžim ako starší. Predstavte si, že členom takého zboru som prvýkrát v živote! Ako je možné, že som si za celé tie roky, od roku 1946 až dodnes, udržal silný vzťah k Jehovovi, aj keď som chodil do anglického zboru? Jehova mi pomáhal. Dodržal svoj sľub, že sa postará o deti bez otca. (Žalm 10:14) Som vďačný všetkým, ktorí boli ochotní písať mi poznámky, naučiť sa posunkový jazyk a tlmočiť mi, ako najlepšie vedeli.

Na priekopníckej škole v americkom posunkovom jazyku, keď som mal 79 rokov

Občas sa stávalo, že som nerozumel všetkému, čo sa hovorí, alebo som mal pocit, že nikto nechápe, čo potrebujú nepočujúci. Priznávam, že v takých chvíľach som sa cítil sklamaný a chcel som sa vzdať. Ale pripomínal som si, čo Peter pri jednej príležitosti povedal Ježišovi: „Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová večného života.“ ​(Ján 6:66–68) Tak ako mnohí iní nepočujúci bratia a sestry, ktorí sú už dlho v pravde, i ja som sa naučil byť trpezlivý. Naučil som sa čakať na Jehovu a jeho organizáciu a to mi veľmi pomohlo. Dnes máme v našom jazyku hojnosť duchovného pokrmu. Okrem toho máme v americkom posunkovom jazyku zhromaždenia a zjazdy. V službe Jehovovi, nášmu úžasnému Bohu, som prežil šťastný a uspokojujúci život.