Dňa 4. apríla 2018 bol Tejmur Achmedov prepustený z väzenia. Stalo sa tak na základe milosti, ktorú mu udelil kazašský prezident Nursultan Nazarbajev. Brat Achmedov strávil vo väzení 441 dní. Úrady ho tam poslali len za to, že o svojej viere hovoril s inými.

Po prepustení z väzenia sa Tejmur vrátil do kazašskej Astany, kde spolu s manželkou Mafizou bývajú. Krátko po ich návrate s nimi urobil zástupca oddelenia pre styk s verejnosťou (OSV) z ústredia Jehovových svedkov vo Warwicku v štáte New York interview. Prinášame vám skrátený a redakčne upravený prepis rozhovoru.

OSV: Brat Achmedov, na začiatku by sme sa o tebe radi dozvedeli niečo viac. Kedy si sa stal Jehovovým svedkom?

Tejmur Achmedov: Pokrstiť som sa dal 9. októbra 2005. Predtým som bol ateista. Dlhé roky som neveril žiadnemu náboženstvu, ani tomu, že existuje Boh. No moja manželka začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Keďže som bol zvedavý, o čom sa rozprávajú, počúval som za dverami ich rozhovory.

Keď som zistil, čo rozoberajú, veľmi ma to zaujalo, lebo to bolo len o dobrých veciach. Neskôr ma svedkovia zoznámili s bratom Wiesławom, ktorý pochádzal z Poľska a žil v Kazachstane. Počas nášho prvého rozhovoru som mu povedal: „Spýtam sa vás len na jednu vec. Keď budem s vašou odpoveďou spokojný, budeme kamaráti a môžeme v našich rozhovoroch pokračovať. Ale keby sa mi vaša odpoveď nepáčila, neberte to v zlom, ale tým sa naše rozhovory skončia.“ Potom som sa ho spýtal, čo sa s nami deje po smrti. Otvoril Bibliu a ukázal mi Kazateľa 9:5 a povedal: „Prečítajte si tento verš a tam nájdete odpoveď.“ Keď som si to prečítal, uvedomil som si, že je to pravda. Súhlasil som, že sa s ním stretnem aj nabudúce a že môžeme začať študovať Bibliu.

Tak si začal študovať a v roku 2005 si sa dal pokrstiť.

Teraz nám, prosím, porozprávaj, čo sa stalo pred tvojím uväznením. V máji 2016 si sa stretol so skupinou mužov, ktorí predstierali záujem o učenie Jehovových svedkov. V priebehu niekoľkých mesiacov ste sa viackrát stretli a rozprávali ste sa o Biblii. Povedali alebo urobili títo muži počas vašich rozhovorov niečo, čo sa ti zdalo podozrivé?

Tejmur: Áno, povedal som im, že Bibliu väčšinou študujeme s jednotlivcami, a nie so skupinou ľudí. Odporučil som im, aby každý z nich študoval Bibliu s nejakým Jehovovým svedkom samostatne. No vždy, keď som to navrhol, odmietli to a povedali, že by chceli študovať ako skupina. Viackrát sa stalo, že na štúdium pozvali aj niekoho ďalšieho a chceli, aby som zopakoval, o čom sme sa rozprávali predtým.

Mafiza Achmedovová: Aj ja som raz bola na ich štúdiu. Všimla som si, že aj keď študovali už nejaký čas, stále sa chceli rozprávať o iných náboženstvách. Všimla som si aj to, že byt, v ktorom bývali, bol oveľa drahší, ako si väčšina študentov môže dovoliť. Povedala som im, že si žijú nad pomery. Bolo vidno, že moja poznámka sa im nepáčila. Keď sme odtiaľ odchádzali, tí muži vzali Tejmura nabok a mňa nechali čakať vonku. Povedali mu, aby ma už viac na ich štúdium nebral.

Kedy si sa dozvedel, že títo muži nemajú záujem o učenie Jehovových svedkov, ale spolupracujú s Národným bezpečnostným výborom (kazašskou tajnou políciou)?

Tejmur: Zistil som to až pri pojednávaní v súdnej sieni.

Ako si zareagoval, keď ťa zatkli a neskôr obvinili z „podnecovania náboženskej neznášanlivosti“ a obhajovania „[náboženskej] nadradenosti“?

Tejmur: Vieš, keď ma zatkli, myslel som si, že ma vezmú na policajnú stanicu, kde sa všetko vysvetlí, a potom ma prepustia. Tak mi to aj policajti povedali. Bol som pripravený obhajovať sa a vysvetliť im, o čom som sa s tými mužmi rozprával.

Preto ma prekvapilo, ako sa veci vyvíjali, ale zostal som pokojný. Prekvapilo ma napríklad to, že ma obvinili z podnecovania náboženskej neznášanlivosti a z extrémizmu. Jehovovi svedkovia hovoria druhým ľuďom o Bohu Jehovovi a nikdy nikoho nepodnecujú k nenávisti ani k sporom. Bol som presvedčený, že som nevinný a že Jehova mi pomôže. Je pravda, že som mal obavy, ale pripomínal som si slová z 1. Petra 5:7: „Uvrhnite naňho [na Jehovu] všetku svoju úzkostlivú starosť, lebo sa o vás stará.“

Neskôr, po vyše troch mesiacoch vo väzbe, ťa Mestský súd v Astane 2. mája 2017 odsúdil na päť rokov odňatia slobody a udelil ti dodatočný trojročný zákaz zúčastňovať sa na náboženskej činnosti. Ako si sa cítil, keď si si vypočul rozsudok?

Tejmur: Po vynesení rozsudku som sa zmieril s tým, že ak sa veci nevyvinú inak, budem musieť ostať vo väzení, až kým mi nevyprší trest. Povedal som si, že ak je to skúška, Jehova určite vie, ako dlho bude trvať, a kedy sa skončí. Bol som rozhodnutý čakať na Jehovu, kým to nevyrieši.

Väznica v kazašskom meste Pavlodar, v ktorej bol brat Achmedov uväznený

Vieme, že vo väzení si bojoval s vážnymi zdravotnými problémami. Povieš nám o tom viac?

Tejmur: Áno, pred uväznením som sa na svoju chorobu liečil. Keď ma zatkli, liečba sa prerušila a moja choroba sa začala zhoršovať.

Ako si sa vtedy cítila ty, Mafiza?

Mafiza: Bola som z toho vystrašená a deprimovaná. Bolo pre mňa ťažké robiť akékoľvek rozhodnutia bez Tejmura, pretože za 38 rokov, čo sme manželia, sme nikdy neboli od seba odlúčení. Ale Tejmur ma utešoval: „Neboj sa, Jehova nám vynahradí týchto päť rokov, keď nebudeme spolu, ďalšími 25 rokmi, a to ešte v tomto systéme.“

Čo ďalšie ti pomáhalo v čase, keď bol Tejmur uväznený?

Mafiza: Veľmi mi pomáhali bratia a sestry zo zboru. Musím sa priznať, že keď Tejmura uväznili, myslela som si, že každý sa bude báť navštíviť ma, pretože tajná polícia sledovala náš dom a všetko, čo sa dialo v okolí.

Raz ma prišiel navštíviť jeden starší spolu s manželkou. Veľmi ma to povzbudilo. Keď som sa ich spýtala, či sa nebáli za mnou prísť, povedali: „Čoho by sme sa mali báť? Dnes nás polícia môže sledovať už aj cez mobil, takže ak budú chcieť, ľahko si nás nájdu.“

Keď u mňa boli starší na pastierskej návšteve, povzbudili ma, aby som sa touto skúškou nenechala zlomiť a aby som si posilňovala vieru a vzťah k Jehovovi.

Čo pomáhalo tebe, Tejmur, aby si túto skúšku zvládol a zachoval si pozitívny postoj?

Brat Achmedov pripútaný reťazami o nemocničnú posteľ krátko pred prepustením z väzenia. Úrady mu zozačiatku odmietli poskytnúť zdravotnú starostlivosť, no keď sa mu rapídne zhoršilo zdravie, liečbu mu povolili.

Tejmur: Bola to jednoznačne modlitba. Každý deň som Jehovu prosil o vedenie a o to, aby som chápal, prečo sa to deje. Prosil som ho aj o silu, aby som nestratil radosť a aby som mu aj v tejto ťažkej situácii ostal verný. Jasne som videl, že moje modlitby vypočúva. Dal mi silu, a tak som sa vo väzení necítil opustený.

Pomohlo mi aj to, že som si mohol čítať Bibliu. V jednej väznici som mal celý čas prístup k Biblii. V ďalšej bola Biblia vo väzenskej knižnici, kde som si ju mohol chodiť raz týždenne čítať.

Pripomínal som si tiež slová brata, ktorý so mnou študoval Bibliu. Často hovoril, že by sme sa nemali báť ťažkostí, ktoré nás môžu stretnúť. Pamätám si, že som sa ho spýtal: „Ako je možné nebáť sa? Čo ak bude ten problém príliš veľký alebo bude naháňať veľký strach?“ Povedal mi, že Jehova na nás nepripustí väčšiu skúšku, ako dokážeme zniesť, a dá nám silu ich všetky zvládnuť. (1. Korinťanom 10:13) Tento biblický verš som si vo väzení často opakoval.

Ako si sa cítil, keď si sa dozvedel, že bratia a sestry po celom svete vedia o tvojej situácii a modlia sa za teba?

Tejmur: Jednoznačne som v tom cítil Jehovovu ruku, pretože naša organizácia bratov a sestier patrí jemu. To ma uisťovalo, že nie som sám a že jedného dňa ma Jehova vyslobodí.

Je zaujímavé, že práve z väzenia som mal najväčší strach. Priam mi naháňalo hrôzu. Keď som dovtedy čítal o našich bratoch a sestrách, čo boli uväznení, modlil som sa k Jehovovi: „Jehova, prosím, čokoľvek iné, len nie väzenie.“ Zároveň som veľmi chcel navštevovať ľudí vo väzení a hovoriť im o biblickej pravde. Keď som sa bratov pýtal, či by som sa mohol zapojiť do programu vydávania svedectva väzňom, vysvetlili mi, že v Kazachstane zatiaľ nemáme povolenie navštevovať väznice. Takže keď som sa dostal do väzenia, mal som zmiešané pocity. Na jednej strane som mal strach, no na druhej strane som to vnímal tak, že moja túžba zvestovať väzňom sa mi teraz môže splniť.

A mal si možnosť s niekým vo väzení hovoriť o pravde?

Tejmur: Áno. Raz ma jeden dozorca dal predviesť do svojej kancelárie. Povedal mi: „Viem, že patríte k Jehovovým svedkom, tak nech vám ani nenapadne, aby ste mi začali zvestovať!“ Nato som mu odpovedal: „Vôbec to nemám v úmysle.“ Potom sa ma spýtal: „Aké je Božie meno?“ Povedal som: „Božie meno je Jehova.“ On pokračoval: „Kto je potom Ježiš? Nie je on Bohom“? Odpovedal som: „Nie, on je Boží Syn.“ Nato sa spýtal: „Prečo potom pravoslávna cirkev verí, že je Bohom?“ Ja na to: „To sa musíte spýtať ich.“

Inokedy som mal možnosť hovoriť o pravde asi so 40 alebo viacerými ľuďmi naraz. Bolo to vtedy, keď za väzňami prišla psychologička. Hovorili sme o manželstve a ona sa zrazu opýtala, čo si myslíme o polygamii. Každý sa k tomu mohol vyjadriť.

Keď prišiel rad na mňa, povedal som, že nechcem hovoriť o svojom názore na túto otázku, ale že sa mi páči názor niekoho iného, a rád by som sa s nimi oň podelil. Potom som povedal: „Muž opustí svojho otca a svoju matku a pridrží sa svojej manželky a stanú sa jedným telom.“ ​(1. Mojžišova 2:24) Psychologička sa spýtala: „Čí je to názor?“ Odpovedal som: „Je to názor Boha Jehovu, toho, ktorý vytvoril ľudí. V tom verši sa hovorí, že manželstvo tvoria len dvaja ľudia, nie viacerí.“

Ona sa spýtala: „Myslíte si, že existujú aj iné dôvody, prečo by muž mal mať len jednu manželku?“ Citoval som jej z Matúša 7:12, kde sa píše: „Všetko, čo chcete, aby vám ľudia robili, musíte takisto robiť im.“ A povedal som: „Toto sú Ježišove slová. Prosím, spýtajte sa niektorého z mužov, ktorí tu sedia, či by sa s niekým iným podelili o svoju manželku. Ak by oni nedali svoju manželku inému mužovi, potom určite ani ženy nechcú, aby ich manžel mal viacero manželiek.“ Psychologička povedala, že zo všetkých odpovedí, ktoré tam zazneli, sa jej moje páčili najviac.

Je povzbudzujúce, že napriek náročným okolnostiam si si našiel príležitosti hovoriť o pravde s ľuďmi okolo seba.

Keďže súdy viackrát zamietli tvoje odvolanie o prepustenie a bolo zamietnuté aj tvoje odvolanie na kazašský Najvyšší súd, zdalo sa, že si už vyčerpal všetky právne možnosti, ako sa dostať z väzenia.

No bola tu ešte jedna možnosť podpísať vyhlásenie, že sa vzdávaš svojho náboženstva. Povieš nám o tom viac, aj o tom, prečo si ho odmietol podpísať?

Tejmur: Je pravda, že mi niekoľkokrát navrhli podpísať takéto vyhlásenie. I keď sa zdalo, že mi robia láskavosť, písalo sa tam, že som si vedomý svojej viny a že svoje konanie ľutujem. Neskôr mi dokonca navrhli, aby som si napísal vlastné vyhlásenie a žiadal o milosť. Poradili mi, aby som tam uviedol, že sa ospravedlňujem za to, že som druhým ľuďom hovoril o svojej viere, že to teraz ľutujem a že žiadam o prepustenie kvôli svojmu zdraviu.

Odmietol som napísať takéto vyhlásenie a dozorcom som povedal, že radšej ostanem vo väzení s čistým svedomím ako na slobode s výčitkami svedomia.

Tvoja silná viera a odhodlanie zachovať si čisté svedomie je pre nás pekným príkladom.

No vieme, že neskôr došlo k nečakanému zvratu udalostí. Môžeš nám, prosím, porozprávať o tom, ako si sa dozvedel, že si bol omilostený a že budeš prepustený na slobodu?

Tejmur: Raz za mnou do cely prišiel jeden dozorca a povedal mi, že mi niekto volá. Povedal som si: „Kto by volal mne?“ Keď som zdvihol slúchadlo, ozvala sa nejaká žena, predstavila sa a povedala, že príde za mnou do väzenia a že budem prepustený. Nevedel som, ako mám na to zareagovať. Keď zložila, povedal som si, že o tom porozprávam najprv synovi, lebo manželku som nechcel touto správou šokovať ani jej dávať falošnú nádej.

Keď som zložil, dozorca sa ma spýtal: „Čo vám povedali?“ Povedal som mu, že niekto si zo mňa musí robiť žarty, lebo tá žena povedala len toľko, že príde za mnou do väzenia a budem prepustený na slobodu.

Mark Sanderson, člen vedúceho zboru, s Tejmurom a Mafizou Achmedovovcami krátko po prepustení brata Achmedova z väzenia

Dozorca mi na to povedal, že to nie je žart a že tá žena hovorila pravdu.

Ako si zareagovala na túto úžasnú správu ty, Mafiza?

Mafiza: Keď mi o tom syn povedal, myslela som si, že len žartuje. Tak dlho sme na túto správu čakali!

Vieme si predstaviť, ako ste sa obaja s Tejmurom museli cítiť, keď ste sa stretli po vyše roku od jeho zatknutia.

Keď sa obzriete späť, čo vás naučila táto skúška viery?

Mafiza: Pamätám si, ako som plakala pri pomyslení na to, čo prežívajú brat Bahram [Hemdemov] a [sestra] Gulzira Hemdemovová. [Brata Hemdemova zatkli turkménske úrady v marci 2015. Dňa 19. mája 2015 ho na základe falošných obvinení z „podnecovania náboženskej neznášanlivosti“ odsúdili na štyri roky. Doteraz nebol z väzenia prepustený.] Ešte kým bol Tejmur na slobode, som myslela na to, aké ťažké to musí byť pre Gulziru. Teraz by som ju chcela objať a vyjadriť jej svoju vrúcnu lásku a podporu. Keďže sme si tým s Tejmurom prešli, chcela by som jej povedať, ako veľmi s ňou súcitím. Viem, že ako ja vtedy, aj ona veľmi potrebuje pomoc Jehovu a bratov.

Som veľmi vďačná všetkým bratom, ktorí nás v tých náročných situáciách podporovali — bratom z nášho zboru, ale aj všetkým bratom po celom svete, vedúcemu zboru, právnikom a aj našim synom.

Krátko po prepustení z väzenia drží brat Achmedov v ruke potvrdenie o milosti

Tejmur: Môžem na to povedať len jedno. Každý si musí prejsť nejakými skúškami. Samozrejme, nie každý kresťan bude uväznený. Niekto môže zažívať prenasledovanie zo strany neveriacich členov rodiny, ďalší zas majú problém dobre vychádzať s bratom alebo sestrou v zbore. Či je to to, alebo ono, každý z nás sa môže rozhodnúť, či sa bude držať Božích zásad, alebo ich bude ignorovať. Keď sa nimi budeme riadiť, tie skúšky zvládneme úspešne. Preto je najlepšie prijať skúšky ako fakt a pamätať na to, že Jehova nám dá silu ich zvládnuť.

Som veľmi vďačný mojej rodine a synom, ktorí ma podporovali. Často ma navštevovali a to mi pomohlo, aby som zostal silný.

Takisto sa chcem poďakovať všetkým bratom a sestrám po celom svete za to, čo pre nás urobili — za ich modlitby a povzbudzujúce listy. Ani minútu som sa necítil osamotený. Vďaka tomu, čo som prežil, mám ešte radšej všetkých bratov a sestry a mám aj silnejší vzťah k Jehovovi.