Theodorus Ratu

V roku 1933 Frank Rice poprosil Theodorusa (Thea) Ratua, ktorý pochádzal zo Severného Sulawesi, aby mu pomohol starať sa o sklad literatúry v Jakarte. Theo povedal: „Ušľachtilé dielo Kráľovstva ma veľmi zaujalo, a tak som sa pridal k bratovi Riceovi a začal som zvestovať. Neskôr som sa pripojil k Billovi Hunterovi na jeho zvestovateľskej ceste po Jáve a k posádke Lightbearera, ktorá sa plavila na Sumatru.“ Theo bol prvý Indonézan, ktorý prijal pravdu, a celé desaťročia slúžil ako priekopník na Jáve, v Severnom Sulawesi a na Sumatre.

O rok neskôr dal Bill Hunter brožúrku Kde sú mŕtvi? Felixovi Tanovi, študentovi, ktorý žil v Jakarte. Felix sa vrátil k svojej rodine do Bandungu na Západnú Jávu a brožúrku ukázal svojmu mladšiemu bratovi Dodovi. Oboch ich veľmi prekvapilo, keď sa dozvedeli, že prvý človek, Adam, nemal nesmrteľnú dušu, on sám bol dušou. (1. Mojž. 2:7) Duchovné veci, o ktorých sa dočítali, ich natoľko zaujali, že v Bandungu prehľadali všetky  antikvariáty, aby získali ďalšie publikácie vydané spoločnosťou Watch Tower. O tom, čo sa naučili, povedali aj svojej rodine. Keď si s nadšením prečítali všetky knihy a brožúrky, ktoré našli, napísali do skladu literatúry v Jakarte. Boli prekvapení, keď ich navštívil Frank Rice, ktorý ich povzbudil a priniesol im novú literatúru.

Rodina Tanovcov

Krátko nato, ako sa brat Rice vrátil do Jakarty, prišli do Bandungu na 15 dní mladomanželia Clem a Jean Deschampovci. Felix hovorí: „Brat Deschamp sa našej rodiny spýtal, či by sme sa nechceli dať pokrstiť. Štyria z nás, Dodo, moja mladšia sestra Josephine (Pin Nio), moja mama (Kang Nio) a ja, sme súhlasili.“ * Po krste sa  Tanovci pripojili ku Clemovi a Jean v ich 9-dňovej zvestovateľskej kampani. Clem im ukázal, ako sa zvestuje pomocou svedeckej karty, na ktorej bolo jednoduché biblické posolstvo v troch jazykoch. Z malej skupinky v Bandungu onedlho vznikol v Indonézii druhý zbor.

Pápežská čiapka

Keď sa zvestovanie zintenzívnilo, duchovní takzvaného kresťanstva sa prebrali z driemot. Spolu so svojimi prisluhovačmi písali články do novín, v ktorých napádali náuky a činnosť svedkov. Tieto články podnietili ministerstvo pre náboženské záležitosti, aby si Franka Ricea predvolalo na výsluch. Úradníci boli s jeho odpoveďami spokojní, a tak mohlo dielo nerušene pokračovať. *

Začiatkom 30. rokov 20. storočia úradníci koloniálnej správy väčšinou zvestovateľskej činnosti nevenovali pozornosť alebo ju tolerovali. Keď však v Európe získalo vplyv nacistické Nemecko, niektorí z nich, najmä horliví katolíci, zmenili názor. Clem Deschamp zažil takúto situáciu: „Jeden colník, ktorý bol katolíkom, zabavil dodávku našich kníh pod zámienkou, že obsahuje nepriateľské narážky na nacizmus. Keď som prišiel na colný úrad a chcel som sa sťažovať, zistil som, že ten colník má dovolenku. Muž, ktorý ho zastupoval, bol priateľský a nebol katolík. Rýchlo mi odovzdal knihy a povedal: ‚Kým som tu ja, zoberte si všetko, čo môžete!‘“

Jean Deschampová spomína: „Inokedy úrady trvali na tom, aby sme odstránili dva obrázky z knihy Nepriatelia. Mali výhrady voči karikatúram, ktoré znázorňovali zvíjajúceho sa hada (Satana) a opitú smilnicu (falošné náboženstvo).  Obaja mali na hlave pápežskú čiapku (mitru). * Boli sme však rozhodnutí aj tak túto knihu ponúkať. Všetci traja sme si teda sadli na mólo a v dusnej horúčave sme v tisíckach kníh zatierali obrázky, na ktorých bola pápežská čiapka!“

Dva obrázky z knihy Nepriatelia, ktoré úrady prikázali odstrániť

V Európe sa schyľovalo k vojne, no naše publikácie aj naďalej smelo odhaľovali pokrytectvo takzvaného kresťanstva a jeho miešanie sa do politiky. Duchovenstvo na to zareagovalo tak, že postupne dotlačilo vládu, aby našu činnosť obmedzila a niektoré z našich publikácií zakázala.

Bratia však boli rozhodnutí ďalej zvestovať, preto využili tlačiarenský stroj, ktorý dostali z Austrálie. (Sk. 4:20) Jean Deschampová opísala jeden zo spôsobov, ako postupovali: „Vždy, keď sme vytlačili novú brožúrku  alebo časopis, mali sme jeden výtlačok predložiť úradom na schválenie. Publikáciu sme vytlačili a poslali zborom hneď začiatkom týždňa. Potom sme ju na konci týždňa predložili generálnemu prokurátorovi. Keď publikáciu zamietol, smutne sme sklonili hlavy a ponáhľali sme sa tlačiť ďalšiu.“

Bratia a sestry, ktorí rozširovali zakázané publikácie, sa s políciou často „hrali na schovávačku“. Napríklad keď Charles Harris zvestoval v Kediri na Východnej Jáve, náhodou zazvonil u miestneho policajného inšpektora.

„Celý deň som vás hľadal,“ povedal inšpektor. „Počkajte, kým nájdem zoznam vašich zakázaných kníh.“

„Zatiaľ čo inšpektor doma hľadal zoznam, ukryl som zakázanú literatúru vo vnútorných vreckách kabáta,“ rozpráva Charles. „Keď sa vrátil, dal som mu 15 brožúrok, ktoré neboli zakázané. Neochotne mi za ne prispel a zakázanú literatúru som potom rozšíril v inej časti ulice.“

Tlač literatúry napriek odporu

Keď Európu zachvátila druhá svetová vojna, dovoz literatúry z Holandska do Indonézie sa náhle skončil. Bratia však predvídali blížiace sa problémy, a tak prezieravo zariadili, aby časopisy tlačila jedna súkromná spoločnosť v Jakarte. Prvé číslo časopisu Útecha (dnešné Prebuďte sa!) v indonézštine vyšlo v januári 1939 a krátko nato vyšla v tomto jazyku aj Strážna veža. Bratia vtedy kúpili malý tlačiarenský stroj a začali si tlačiť časopisy. V roku 1940 dostali z Austrálie väčší tlačiarenský stroj a na ňom na vlastné náklady tlačili brožúrky a časopisy v indonézštine a holandčine.

Do skladu v Jakarte prichádza prvý tlačiarenský stroj

Dňa 28. júla 1941 vláda nakoniec zakázala všetky publikácie spoločnosti Watch Tower. Jean Deschampová  si spomína: „Jedno ráno som sedela v kancelárii pri písacom stroji, keď sa náhle otvorili dvere a dovnútra vpochodovali traja policajti a vysokopostavený holandský policajný úradník v plnej paráde — s medailami, bielymi rukavicami, pripnutou šabľou a klobúkom s perím. Neprekvapilo nás to. Pred troma dňami sme totiž dostali správu, že naše publikácie budú onedlho zakázané. Nadutý úradník prečítal dlhé vyhlásenie a požiadal bratov, nech ho vezmú do tlačiarne, aby stroj zapečatil. Môj manžel mu však povedal, že prišiel príliš neskoro, pretože tlačiarenský stroj už deň predtým predali.“

Biblia však zakázaná nebola. A tak bratia naďalej zvestovali z domu do domu iba s Bibliou. Okrem toho viedli aj biblické štúdiá. A keďže sa v Ázii schyľovalo k vojne, zahraniční priekopníci dostali pokyn, aby sa vrátili do Austrálie.

^ 1. ods. Neskôr sa dal pokrstiť aj Felixov otec a traja mladší bratia. Jeho sestra Josephine sa vydala za Andrého Eliasa a spolu absolvovali Gileád, biblickú školu spoločnosti Watchtower. Jej životný príbeh vyšiel v Prebuďte sa! zo septembra 2009.

^ 1. ods. Po druhej svetovej vojne sa Frank vrátil do Austrálie a založil si rodinu. Svoj pozemský beh dokončil v roku 1986.

^ 3. ods. Obrázky boli založené na Zjavení 12:9 a 17:3–6.