Keď sa bratia v pobočke dozvedeli o zákaze, pustili sa do práce. „Po celej Jakarte sme prenášali na bezpečné miesta dôverné záznamy, zásoby literatúry a finančné prostriedky pobočky. Potom sme na dobre utajené miesto presťahovali aj pobočku a potichu sme predali jej budovy,“ spomína Ronald Jacka.

Väčšina miestnych bratov zostala aktívna a nepodľahla strachu. Títo bratia vydržali v ťažkých skúškach, ktoré nakoniec viedli k zákazu, a aj naďalej dôverovali Jehovovi. No niektorých zákaz zaskočil. Zopár starších sa zľaklo a podpísalo vyhlásenie, v ktorom súhlasili, že prestanú zvestovať. Iní prezradili mená členov zboru. Pobočka preto poslala zrelých bratov, aby upevnili zbory a pomohli tým, ktorí urobili kompromis. Indonéziu navštívil aj John Booth z vedúceho zboru a dal bratom niekoľko otcovských rád, ktoré tak veľmi potrebovali.

Bolo jasné, že Jehova, Veľký Pastier, svoj ľud posilňuje a utešuje. (Ezech. 34:15) Starší začali lepšie viesť zbory a zvestovatelia našli nové nenápadné spôsoby, ako hlásať dobré posolstvo. (Mat. 10:16) Mnohí bratia si kúpili moderné a cenovo dostupné Biblie, ktoré vydala Indonézska biblická spoločnosť, a ponúkali ich ľuďom. Tam, kde to bolo možné, sa taktne zhovárali o dobrom posolstve. Ďalší odstránili z našich publikácií stranu s údajmi o vydavateľovi a ponúkali ich ďalej tým, ktorí prejavili záujem. Mnohí  priekopníci pokračovali vo zvestovaní, pričom predstierali, že sú podomoví predavači, tak ako to robili priekopníci počas japonskej okupácie.

Margarete a Norbert Häuslerovci

Potom, v roku 1977, ministerstvo pre náboženské záležitosti zasadilo bratom ďalší úder. Odmietlo misionárom obnoviť víza. Väčšinu z nich preto spoločnosť poslala do iných krajín. * „Na letisko sa s nami prišli rozlúčiť stovky bratov a sestier,“ spomína Norbert  Häusler, ktorý so svojou manželkou Margarete slúžil v Manade v provincii Severné Sulawesi. „Kráčali sme ku schodíkom do lietadla, a keď sme sa obzreli späť, uvideli sme, ako nám máva celý zástup ľudí, a počuli sme ich nárek, ktorý sa ozýval ponad letiskovú dráhu: ‚Ďakujeme. Ďakujeme, že ste tu boli.‘ Nastúpili sme do lietadla a rozplakali sme sa.“

Násilie na Sumbe

Keď sa správa o zákaze rozšírila po celom súostroví, Indonézske spoločenstvo cirkví naliehalo na svojich členov, aby úradom nahlásili akúkoľvek činnosť svedkov. To na mnohých ostrovoch spustilo vlnu zatýkania a vypočúvania.

Vo Waingapu na ostrove Sumba oblastný vojenský veliteľ predvolal 23 bratov do vojenského tábora a žiadal od nich, aby podpísali vyhlásenie, že sa zriekajú svojej viery. Keď odmietli, prikázal im, aby prišli do tábora aj na ďalší deň — čo bolo pešo tam a späť asi 14 kilometrov.

Keď sa na druhý deň skoro ráno hlásili u vojenského veliteľa, po jednom ich volali dopredu a znovu im nariadili podpísať vyhlásenie. Keď ho nepodpísali, bili ich tŕnistými vetvami. Niektorých bratov v záchvate zúrivosti zbili až do bezvedomia. Ďalší medzitým čakali, kedy na nich príde rad. Jeden mladý svedok, Mone Kele, po chvíli vykročil dopredu a začal niečo písať na vyhlásenie. Bratom zovrelo srdce, ale veliteľ sa rozzúril ešte viac. Mone totiž napísal: „Zostanem Jehovovým svedkom naveky!“ Hoci Moneho veľmi bili a skončil v nemocnici, zostal pevný vo viere.

 Veliteľ sa 11 dní pokúšal zlomiť rýdzosť týchto bratov. Prikázal im celý deň stáť na horúcom tropickom slnku. Nútil ich liezť po štyroch niekoľko kilometrov a ďaleko bežať s ťažkým nákladom. Stalo sa tiež, že im priložil ku krku bajonet a prikázal, aby zdravili zástavu, no bratia to odmietli. Vydal preto rozkaz, aby ich zbili ešte viac.

Každé ráno sa bratia vliekli do tábora s tým, aké nové trápenia ich čakajú. Po ceste sa spolu modlili a povzbudzovali sa, aby zostali pevní. A každý večer krivkali domov dotlčení, zakrvavení, ale šťastní, že zostali Jehovovi verní.

Keď sa o tom všetkom dozvedeli bratia v pobočke, okamžite telegraficky poslali sťažnosť vojenskému veliteľovi vo Waingapu, vysokým vojenským veliteľom na Timore a na Bali, najvyššiemu vojenskému veliteľovi v Jakarte a ďalším významným vládnym predstaviteľom. Keď sa vojenský veliteľ vo Waingapu dopočul, že jeho odporné konanie sa stalo známym v celej Indonézii, zahanbil sa a prestal bratov prenasledovať.

„Jehovovi svedkovia sú ako klince“

V ďalších rokoch veľmi veľa svedkov po celej Indonézii zadržiavali, vypočúvali a fyzicky napádali. Misionár Bill Perrie spomína: „V jednej oblasti mali mnohí bratia vybité predné zuby. Preto keď stretli svedka, ktorý ich ešte mal, zo žartu sa ho spýtali: ‚Si nový? Alebo si urobil kompromis?‘ Bratia ani napriek prenasledovaniu  a skúškam nestratili radosť a nadšenie zo služby Jehovovi.“

„Väzenie ma naučilo ešte viac sa spoliehať na Jehovu a v skutočnosti ma duchovne posilnilo“

Počas trinástich rokov bolo vo väzení 93 svedkov, a to na obdobie dvoch mesiacov až štyroch rokov. Takéto kruté zaobchádzanie len posilnilo ich odhodlanie zostať Jehovovi verní. Brat Musa Rade po ôsmich mesiacoch väzenia navštívil bratov v oblasti, odkiaľ pochádzal, a povzbudil ich, aby ďalej zvestovali. Vyjadril sa: „Väzenie ma naučilo ešte viac sa spoliehať na Jehovu a v skutočnosti ma duchovne posilnilo.“ Niet sa čo diviť, že niektorí pozorovatelia vyhlásili: „Jehovovi svedkovia sú ako klince. Čím viac ich zatĺkate, tým idú hlbšie dovnútra.“

Zvestovatelia v Ambone na súostroví Moluky idú do služby

^ 1. ods. Zostať tu mohli iba dlhoroční misionári Peter Vanderhaegen a Len Davis, ktorí už boli v dôchodkovom veku, a Marian Tambunanová (za slobodna Stooveová), ktorá sa vydala za Indonézana. Všetci traja zostali aj počas zákazu duchovne aktívni a v službe sa im veľmi darilo.