1., 2. a) Do akej situácie dostal Jonáš seba i námorníkov? b) Ako nám Jonášov príbeh môže pomôcť?

JONÁŠ by rád umlčal tie hrozné zvuky. Neľaká ho len kvílenie zúrivého vetra, ktorý sa preháňa pomedzi rahná a laná, ani rachot ozrutných vĺn, ktoré narážajú na loď, takže každý jej trám vŕzga a stoná. Oveľa horšie je počúvať výkriky kapitána a ostatných námorníkov, ktorí sa zo všetkých síl snažia udržať loď na hladine. Jonáš si je istý, že týchto mužov čaká smrť — a on je tomu na vine!

Ako sa Jonáš dostal do tejto zúfalej situácie? Následkom vážnej chyby, ktorej sa dopustil voči svojmu Bohu, Jehovovi. Akej? A mohol túto chybu ešte nejako napraviť? Z odpovedí na tieto otázky sa môžeme veľa naučiť. Jonášov príbeh nám pomáha pochopiť napríklad to, ako sa môže stať, že aj ľudia so silnou vierou urobia chybu — a tiež to, ako ju môžu napraviť.

Prorok z Galiley

3. – 5. a) Čo sa ľuďom často vybaví v mysli, keď sa spomenie Jonáš? b) Čo vieme o prostredí, z ktorého Jonáš pochádzal? (Pozri aj poznámku pod čiarou.) c) Prečo Jonášova prorocká služba nebola ľahká ani príjemná?

Keď sa spomenie Jonáš, často sa ľuďom v mysli vybavia jeho negatívne črty, napríklad že bol neposlušný a niekedy až tvrdohlavý. Ale to ani zďaleka nie je úplný obraz o tomto mužovi. Pamätajme na to, že Jonáša si za proroka vybral Boh Jehova. Jehova by mu nezveril takú závažnú a zodpovednú úlohu, keby bol neverný alebo nespravodlivý.

Jonášove negatívne črty nevytvárajú o ňom úplný obraz

O prostredí, z ktorého Jonáš pochádzal a v ktorom pôsobil, sa z Biblie dozvedáme len málo. (Prečítajte 2. Kráľov 14:25.)  Bol z Gát-cheferu, ktorý leží asi štyri kilometre od Nazareta, mesta, kde zhruba o osem storočí neskôr vyrastal Ježiš Kristus. * Jonáš slúžil ako prorok v severnom desaťkmeňovom izraelskom kráľovstve za vlády kráľa Jeroboáma II. Odvtedy, čo Eliáš slúžil ako prorok v Izraeli, ubehol už dlhý čas. Ešte za vlády Jeroboámovho otca zomrel aj Eliášov nástupca Elizeus. Hoci Jehova použil týchto dvoch prorokov, aby očistil Izrael od uctievania Baala, Izraeliti sa znova svojvoľne odklonili od správnej cesty. Krajina bola teraz pod vplyvom kráľa, ktorý „stále robil to, čo je zlé v Jehovových očiach“. (2. Kráľ. 14:24) A tak Jonášova služba zjavne nebola ľahká ani príjemná. Napriek tomu si ju verne vykonával.

Jedného dňa sa však Jonášov život dramaticky zmenil. Jehova ho poveril úlohou, ktorú Jonáš pokladal za nesmierne náročnú. Čo od neho Jehova žiadal?

„Vstaň a choď do veľkého mesta Ninive“

6. Akou úlohou Jehova poveril Jonáša a prečo sa táto úloha mohla Jonášovi zdať odstrašujúca?

Jehova povedal Jonášovi: „Vstaň a choď do veľkého mesta Ninive a hlásaj proti nemu, že ich zlo vystúpilo predo mňa.“ ​(Jon. 1:2) Nie je ťažké pochopiť, prečo sa táto úloha mohla Jonášovi zdať odstrašujúca. Ninive ležalo vyše 800 kilometrov na východ, takže cesta pešo by mu trvala asi mesiac. No ťažkosti spojené s takouto cestou sa mu zrejme javili ako tá ľahšia časť úlohy. V Ninive mal odovzdať posolstvo súdu Asýrčanom, ktorí boli známi svojou násilnosťou, ba až krutosťou. Ak sa Jonáš stretol len s malou odozvou na svoje posolstvo medzi Božím ľudom, akú reakciu mohol očakávať od týchto pohanov? Čo zmôže jeden jediný Jehovov služobník vo veľkom Ninive, ktoré bolo neskôr nazvané „mestom krviprelievania“? (Náh. 3:1, 7)

7., 8. a) Nakoľko bol Jonáš odhodlaný utiecť pred úlohou, ktorou ho Jehova poveril? b) Prečo by sme nemali Jonáša odsúdiť ako zbabelca?

Nevieme, či Jonášovi vírili hlavou takéto myšlienky. Vieme však, že utiekol. Jehova ho poslal na východ, no Jonáš zamieril na západ — a to tak ďaleko, ako sa len dalo. Išiel k pobrežiu, do prístavného mesta Joppa, kde našiel loď, ktorá smerovala do Taršíša. Niektorí učenci hovoria, že Taršíš bol v Španielsku. Ak je to  tak, Jonáš sa vydal na miesto, ktoré bolo od Ninive vzdialené asi 3 500 kilometrov! Taká cesta na opačný koniec Veľkého mora mohla trvať až rok. Tak veľmi bol Jonáš odhodlaný utiecť pred úlohou, ktorou ho Jehova poveril! (Prečítajte Jonáša 1:3.)

Znamená to, že by sme mali Jonáša odsúdiť ako zbabelca? Nebolo by správne, keby sme nad ním hneď lámali palicu. Ako uvidíme, Jonáš v niektorých situáciách dokázal prejaviť pozoruhodnú odvahu. No tak ako my všetci, aj on bol nedokonalý človek, ktorý zápasil s množstvom chýb. (Žalm 51:5) Veď kto z nás nikdy nebojoval so strachom?

9. Aké pocity v nás môže občas vyvolávať to, čím nás Boh poveruje, a na akú hlbokú pravdu by sme mali v takých chvíľach pamätať?

Z času na čas sa aj nám môže zdať, že to, čím nás Boh poveruje, je priťažké, ba priam nemožné splniť. Možno máme strach už aj z poverenia, ktoré dostali všetci kresťania — zo zvestovania dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. (Mat. 24:14) Áno, je ľahké zabudnúť na jednu hlbokú pravdu, ktorú vyslovil Ježiš: „U Boha je všetko možné.“ ​(Mar. 10:27) Ak túto skutočnosť občas strácame zo zreteľa tak ako Jonáš, možno sa dokážeme vžiť do jeho kože. Aké následky však mal jeho útek?

Jehova usmerňuje svojho neposlušného proroka

10., 11. a) V čo Jonáš zrejme dúfal, keď loď opúšťala prístav? b) Do akého nebezpečenstva sa dostala loď a jej posádka?

10 Skús si predstaviť, ako si Jonáš hľadá miesto na palube lode do Taršíša, pravdepodobne fenickej obchodnej lode. Pozoruje, ako kapitán a jeho posádka pobehujú hore-dolu a robia posledné prípravy, aby loď mohla vyplávať z prístavu. Ako sa pobrežie pomaly stráca z dohľadu, Jonáš zrejme dúfa, že unikol nebezpečnej úlohe, ktorej sa tak obával. No zrazu sa mení počasie.

11 Strhne sa silný vietor, ktorý rozburáca more tak, že sa z neho stáva desivý živel. V jeho mohutných vlnách by sa možno aj dnešné moderné plavidlá javili len ako detské hračky. Ako dlho mohla táto drevená loď, teraz taká zúfalo malá a krehká, odolávať besneniu vzdúvajúcich sa vĺn, ktoré ju vynášali do závratných výšok, aby ju vzápätí vrhli do priepastnej hĺbky? Vedel Jonáš v tej chvíli to, čo neskôr zapísal — že „sám Jehova vrhol na more veľký vietor“? Ťažko povedať. Videl však, že námorníci začali volať o pomoc k svojim bohom, a vedel, že je to úplne zbytočné, že tí im nepomôžu. (3. Mojž. 19:4) Vo svojej správe uviedol: „Lodi hrozilo stroskotanie.“ ​(Jon. 1:4) Ale ako sa mohol Jonáš modliť k Bohu, pred ktorým utekal?

12. a) Prečo by sme nemali Jonáša hneď odsudzovať za to, že uprostred búrky zaspal? (Pozri aj poznámku pod čiarou.) b) Ako Jehova odhalil príčinu ťažkostí, do ktorých sa dostala loď a jej posádka?

 12 Jonáš sa cíti bezmocný, a tak schádza do podpalubia a nájde si miesto, kde si môže ľahnúť. Tam tvrdo zaspí. * Kapitán ho však nájde, zobudí ho a nalieha naňho, aby sa modlil k svojmu bohu, tak ako všetci ostatní. Námorníci, presvedčení, že na tejto búrke je niečo nadprirodzené, hádžu lósy, aby zistili, kto z ľudí na palube by mohol byť príčinou ich ťažkostí. Jonášovo srdce istotne zviera strach, keď sa okruh možných vinníkov postupne zužuje. Pravda čoskoro vychádza najavo. Jehova spôsobil búrku kvôli jednému človeku, na ktorého teraz ukázal lósom — kvôli Jonášovi! (Prečítajte Jonáša 1:5–7.)

13. a) S čím sa Jonáš priznal námorníkom? b) K čomu Jonáš vyzval námorníkov a prečo?

13 A tak Jonáš vyšiel s pravdou von. Povedal im, že je služobníkom všemohúceho Boha, Jehovu, a že to je Boh, pred ktorým uteká a proti ktorému sa previnil, čím ich všetkých vystavil tomuto strašnému nebezpečenstvu. Muži sú zdesení — Jonáš vidí hrôzu v ich očiach. Pýtajú sa ho, čo s ním majú urobiť, aby uchránili loď pred potopením a zachránili si život. Čo im Jonáš odpovie? Možno sa roztrasie pri predstave, že by sa mal v tom studenom rozbúrenom mori utopiť. Ale ako môže pripustiť, aby všetkých tých mužov stihla rovnaká smrť, keď vie, že ich môže zachrániť? A tak ich vyzýva: „Zdvihnite ma a vrhnite do mora, a more sa vám upokojí; pretože som si vedomý, že táto veľká búrka prišla na vás kvôli mne.“ ​(Jon. 1:12)

14., 15. a) Ako môžeme napodobňovať Jonášovu vieru? b) Ako námorníci zareagovali, keď im Jonáš povedal, čo s ním majú urobiť?

14 Povedal by si, že sú to slová zbabelca? Sotva! Jehovu istotne potešilo, keď videl, aký odvážny a obetavý postoj prejavil Jonáš v tejto kritickej chvíli. Teraz sa jasne ukázala Jonášova silná viera. Aj my ju môžeme napodobňovať tým, že budeme dávať záujmy iných pred svoje vlastné. (Ján 13:34, 35) Keď vidíme, že niekto potrebuje pomoc, či už v telesnom, citovom, alebo duchovnom ohľade, sme ochotní pohotovo podať pomocnú ruku? Ak to robíme, Jehova má z nás určite radosť.

 15 Jonášove slová možno dojali aj námorníkov, lebo najprv odmietli urobiť, čo im povedal. Ďalej bojovali zo všetkých síl, aby búrku prestáli — ale márne. Búrka bola stále silnejšia. Nakoniec pochopili, že nemajú na výber. Prosiac Jonášovho Boha, Jehovu, aby im prejavil milosrdenstvo, zdvihli Jonáša a vrhli ho do mora. (Jon. 1:13–15)

Na Jonášovo naliehanie ho námorníci zdvihli a hodili do mora

Jonášovi je prejavené milosrdenstvo

16., 17. Opíš, čo sa dialo s Jonášom, keď ho hodili do mora. (Pozri aj obrázky.)

16 Jonáš padá do rozbúrených vĺn. Chvíľu sa horko-ťažko snaží udržať na hladine a cez vodnú triešť, ktorá mu strieka do tváre, vidí, ako sa loď rýchlo vzďaľuje. Vtom sa cez neho prevalí mohutná vodná stena a stiahne ho pod hladinu. Jonáš klesá stále hlbšie a hlbšie a zdá sa mu, že mu zhasína posledná iskierka nádeje na záchranu.

17 Neskôr Jonáš opísal, čo vtedy prežíval. V mysli sa mu rýchlo premietali obrazy z jeho života. So smútkom premýšľal o tom, že už nikdy neuvidí Jehovov nádherný chrám v Jeruzaleme. Cítil, ako klesá do hlbín mora, až k základom vrchov, kde ho ovinuli  morské chaluhy. Zdalo sa, že morská hlbina sa stane jeho hrobom. (Prečítajte Jonáša 2:2–6.)

18., 19. a) Čo sa stalo s Jonášom v hlbinách mora? b) Čo zhltlo Jonáša a prečo? (Pozri aj poznámku pod čiarou.)

18 Ale čo to? Akýsi obrovský tmavý tieň. Nejaký živý tvor — a blíži sa rovno k Jonášovi! Tá ozruta otvára papuľu a prehĺta ho!

„Jehova dal, aby Jonáša zhltla veľká ryba“

19 „To je koniec!“ pomyslí si Jonáš. No vzápätí si uvedomí niečo veľmi prekvapujúce — hoci je na mieste, ktoré mohlo byť právom označené za jeho hrob, je stále nažive a môže dýchať! Morský tvor ho svojimi čeľusťami nerozdrvil ani ho nestrávil. A dokonca sa Jonáš ani nezadusil. Jonáša začína napĺňať bázeň. Niet pochýb, že to jeho Boh, Jehova, „dal, aby [ho] zhltla veľká ryba“. * (Jon. 1:17)

20. Čo sa o Jonášovi dozvedáme z modlitby, ktorú vyslovil vnútri veľkej ryby?

20 Plynuli minúty a pomaly aj hodiny. Jonáš si tam, v tej najhlbšej temnote, akú kedy videl, začal urovnávať myšlienky a modliť sa k Bohu Jehovovi. Jeho modlitba, ktorá je zapísaná v druhej kapitole knihy Jonáš, nám veľa odhaľuje. Ukazuje, že Jonáš mal rozsiahle poznanie Písiem, lebo často používa myšlienky z knihy Žalmy. Z tejto modlitby je tiež zjavná jedna Jonášova príťažlivá vlastnosť: vďačnosť. Jonáš na záver povedal: „Ja ti však budem obetovať s hlasom vďakyvzdania. Čo som slávnostne sľúbil, splním. Záchrana patrí Jehovovi.“ ​(Jon. 2:9)

21. Čo Jonáš pochopil vnútri ryby a na aké cenné poučenie by sme mali pamätať?

21 Tam, na tom najneobvyklejšom mieste — „vo vnútri ryby“ —, Jonáš pochopil, že Jehova dokáže zachrániť kohokoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek. Dokonca aj odtiaľ Jehova vypočul úpenlivé volanie svojho služobníka a zachránil ho. (Jon. 1:17) Iba Jehova mohol udržať človeka pri živote tri dni a tri noci v bruchu veľkej  ryby. Je múdre pamätať na to, že Jehova je Boh, „v ktorého ruke je [náš] dych“. (Dan. 5:23) Jemu vďačíme za každé nadýchnutie, za samotnú našu existenciu. Sme mu vďační? Nemalo by nás to teda podnecovať k tomu, aby sme ho poslúchali?

22., 23. a) Ako bola Jonášova vďačnosť zakrátko vyskúšaná? b) Čo sa od Jonáša učíme o postoji k chybám, ktorých sa dopúšťame?

22 Vráťme sa však k Jonášovi. Naučil sa dávať svoju vďačnosť Jehovovi najavo poslušnosťou? Áno. Po troch dňoch a troch nociach ryba priplávala k brehu a „vyvrátila Jonáša na suchú zem“. (Jon. 2:10) Len si to predstav — po tom všetkom Jonáš ani nemusel doplávať k brehu! Teraz mu stačilo už len nájsť si cestu z miesta, kde sa ocitol. Už zakrátko však bola Jonášova vďačnosť vyskúšaná. V Jonášovi 3:1, 2 sa píše: „Potom sa stalo Jehovovo slovo k Jonášovi druhý raz hovoriac: ‚Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a oznám mu vyhlásenie, ktoré ti hovorím.‘“ Čo teraz Jonáš urobí?

23 Tentoraz Jonáš nezaváhal. Čítame: „Na to Jonáš vstal a šiel do Ninive v súlade s Jehovovým slovom.“ ​(Jon. 3:3) Áno, Jonáš poslúchol. Je zjavné, že sa zo svojich chýb poučil. Aj v tomto ohľade by sme mali napodobňovať jeho vieru. Všetci hrešíme, všetci robíme chyby. (Rim. 3:23) Necháme sa však nimi odradiť a vzdáme sa alebo sa z nich poučíme a budeme ďalej poslušne slúžiť Bohu?

24., 25. a) Ako Jehova odmenil Jonáša ešte za jeho života? b) Aké požehnania čakajú Jonáša v budúcnosti?

24 Odmenil Jehova Jonáša za jeho poslušnosť? Rozhodne áno. Napríklad sa zdá, že Jonáš sa neskôr dozvedel, že námorníci sa zachránili. Hneď po Jonášovom obetavom skutku sa búrka utíšila a námorníci sa začali „veľmi báť Jehovu“, a tak predložili obeť Jehovovi, a nie svojim falošným bohom. (Jon. 1:15, 16)

25 Po mnohých rokoch prišla ešte väčšia odmena. Čas, ktorý Jonáš strávil vo veľkej rybe, Ježiš použil ako prorocký predobraz toho, ako dlho on sám zostane v šeole, čiže v hrobe. (Prečítajte Matúša 12:38–40.) Vieš si predstaviť, aký nadšený bude Jonáš, keď bude vzkriesený k životu tu na zemi a dozvie sa o tomto požehnaní? (Ján 5:28, 29) Jehova chce požehnať aj teba. Budeš tak ako Jonáš ochotný poučiť sa zo svojich chýb a budeš prejavovať poslušnosť a obetavosť?

^ 4. ods. Skutočnosť, že Jonáš pochádzal z galilejského mesta, je zaujímavá, lebo farizeji v súvislosti s Ježišom arogantne poznamenali: „Skúmaj a uvidíš, že z Galiley nemá byť vzbudený žiaden prorok.“ ​(Ján 7:52) Mnohí prekladatelia a učenci tieto slová vysvetľujú ako zovšeobecňujúci výrok, že z poníženej Galiley nikdy nebol a ani nikdy nemôže byť vzbudený žiaden prorok. Ak je to tak, farizeji ignorovali históriu i proroctvá. (Iz. 9:1, 2)

^ 12. ods. Septuaginta zdôrazňuje, akým hlbokým spánkom Jonáš spal, keď dodáva, že chrápal. No nemali by sme sa unáhliť v tom, že by sme Jonášov spánok posúdili ako prejav ľahostajnosti. Spánok niekedy premôže ľudí, keď sú veľmi skľúčení. Napríklad keď Ježiš prežíval tiesnivé chvíle v Getsemanskej záhrade, našiel Petra, Jakuba a Jána „driemať od zármutku“. (Luk. 22:45)

^ 19. ods. Hebrejské slovo pre „rybu“ v tomto verši bolo do gréčtiny v Septuaginte preložené ako „morská ozruta“ alebo „obrovská ryba“. Hoci sa nedá presne zistiť, o akého morského tvora išlo, v Stredozemnom mori žijú žraloky, ktoré sú dostatočne veľké na to, aby zhltli celého človeka. Inde však žijú ešte oveľa väčšie žraloky; napríklad žralok obrovský (veľrybí) môže dorásť až do dĺžky 15 metrov — alebo aj viac!