V čase sucha Jehova povedal Eliášovi: „Choď do Sarepty. Býva tam jedna vdova, ktorá ti bude dávať jesť.“ Pri mestskej bráne Eliáš uvidel chudobnú vdovu, ako zbiera drevo. Poprosil ju o pohár vody. Keď poň išla, zavolal za ňou: „Prines mi, prosím, aj kúsok chleba.“ Ale vdova mu odpovedala: „Nemám pre teba chlieb. Mám len trochu múky a oleja, aby som z toho mohla urobiť niečo pre syna a pre seba.“ Eliáš jej povedal: „Jehova sľúbil, že ak mi urobíš chlieb, múka a olej sa ti neminú, až kým nebude znovu pršať.“

Vdova teda odišla domov a urobila prorokovi Eliášovi chlieb. Tak ako Jehova sľúbil, vdova a jej syn mali až do konca obdobia sucha vždy čo jesť. Krčah múky i krčah oleja boli stále plné.

Potom sa prihodilo niečo strašné. Vdovin synček ochorel a zomrel. Vdova prosila Eliáša o pomoc.  Eliáš jej zobral chlapca z náručia a vyniesol ho do podkrovnej izby. Položil ho na posteľ a modlil sa: „Jehova, prosím, daj, aby toto dieťa ožilo.“ Bolo by úžasné, keby to Jehova urobil. Vieš prečo? Lebo pokiaľ vieme, nikdy predtým sa nestalo, že by niekto mŕtvy znovu ožil. A táto vdova a jej syn dokonca ani neboli Izraeliti.

Chlapec však naozaj ožil a začal dýchať! Eliáš povedal vdove: „Pozri! Tvoj syn žije.“ Vdova bola od radosti celá bez seba a Eliášovi povedala: „Teraz už viem, že si Boží muž. To, čo hovoríš, je od Jehovu a vždy sa to splní.“

„Všimnite si krkavce: nesejú ani nežnú a nemajú stodolu ani sýpku, a predsa ich Boh kŕmi. Či nie ste oveľa cennejší ako vtáky?“ ​(Lukáš 12:24)