„CÍTIL som veľký tlak ovládať svoje pocity,“ hovorí Mike pri spomienke na smrť svojho otca. Pre Mika bolo potlačenie žiaľu prejavom statočnosti. Neskôr si však uvedomil, že sa mýlil. A tak keď Mikovmu priateľovi zomrel starý otec, Mike vedel, čo robiť. Hovorí: „Ešte pred niekoľkými rokmi by som ho potľapkal po pleci a povedal: ,Buď chlap.‘ Teraz som sa dotkol jeho ramena a povedal som mu: ,Cíť to tak, ako to musíš cítiť. Pomôže ti to vyrovnať sa s tým. Ak chceš, aby som odišiel, pôjdem. Ak chceš, aby som zostal, zostanem. Ale neboj sa prejaviť svoje city.‘“

MaryAnne takisto cítila tlak ovládať svoje pocity, keď jej zomrel manžel. „Natoľko som si robila starosti, aby som bola dobrým príkladom pre druhých,“ spomína, „že som si nepripustila normálne pocity. Ale nakoniec som spoznala, že snažiť sa byť pilierom sily pre druhých mi nepomáha. Začala som skúmať svoju situáciu a povedala som si: ,Plač, ak musíš plakať. Nesnaž sa byť príliš silná. Dostaň to zo seba von.‘“

Mike i MaryAnne teda odporúčajú: Dajte priechod svojmu žiaľu! A majú pravdu. Prečo? Lebo prežívanie žiaľu je potrebným emocionálnym uvoľnením. Uvoľnenie vašich pocitov môže zmierniť tlak, pod ktorým sa nachádzate. Prirodzené vyjadrenie emócií, ak sa spája s porozumením a presnými informáciami, vám umožní dať vašim citom to správne miesto.

Samozrejme, nie každý prejavuje žiaľ rovnakým spôsobom. A také činitele, ako napríklad to, či milovaný človek zomrel náhle, alebo smrť prišla po dlhej chorobe, môžu mať vplyv na emocionálnu reakciu pozostalých. Ale zdá sa, že jedna vec je istá: Potláčanie pocitov môže byť škodlivé fyzicky i emocionálne. Oveľa zdravšie je uvoľniť svoj žiaľ. Ako? Písma obsahujú niektoré praktické rady.

Uvoľniť žiaľ — ako?

Užitočným uvoľnením môže byť rozprávanie. Po smrti všetkých svojich desiatich detí, a tiež po niektorých ďalších osobných tragédiách staroveký patriarcha Jób povedal: „Moja duša naisto cíti hnus k môjmu životu. Ja dám svojim obavám o seba voľný priechod [po hebrejsky „uvoľním“]. Budem hovoriť v horkosti svojej duše!“ (Jób 1:2, 18, 19; 10:1) Jób už viac  nemohol zadržiavať svoje obavy. Potreboval im nechať voľný priechod; musel „hovoriť“. Niečo podobné napísal anglický dramatik Shakespeare v Macbethovi: „Daj žiaľu slová; kto dusí žiaľ, akoby jeho šeptom srdce klal.“

Teda porozprávať o svojich pocitoch „pravému druhovi“, ktorý bude trpezlivo a súcitne počúvať, môže priniesť istú mieru úľavy. (Príslovia 17:17) Keď človek vloží zážitky a pocity do slov, často to vedie k tomu, že im možno ľahšie porozumieť a vyrovnať sa s nimi. A ak je poslucháčom ďalší smútiaci človek, ktorý sa už úspešne vyrovnal so svojou stratou, možno sa budete môcť dozvedieť niektoré praktické návrhy, ako sa so stratou vyrovnať. Keď jednej matke zomrelo dieťa, vysvetlila, prečo jej pomohlo, keď sa porozprávala s inou ženou, ktorá zažila podobnú stratu: „Vedieť, že niekto iný prežil to isté a vyšiel z toho zdravý, a že žil ďalej a opäť našiel vo svojom živote určitý systém, bolo pre mňa veľmi posilňujúce.“

Biblické príklady ukazujú, že ak si zapíšete svoje pocity, môže vám to pomôcť vyjadriť svoj žiaľ

Ale čo ak sa necítite dobre, keď rozprávate o svojich pocitoch? Po smrti Saula a Jonatána zložil Dávid citovo silne podfarbený žalospev, v ktorom vylial svoj žiaľ. Táto smútočná skladba sa nakoniec stala časťou písomnej správy biblickej knihy Druhá Samuelova. (2. Samuelova 1:17–27; 2. Paralipomenon 35:25) Podobne niektorí zisťujú, že je pre nich ľahšie vyjadriť sa na papieri. Jedna vdova uviedla, že si svoje pocity zapisovala a po niekoľkých dňoch si opäť čítala, čo napísala. Znamenalo to pre ňu užitočné uvoľnenie.

Vyjadrovanie vašich pocitov, či už vo forme rozprávania alebo písania, vám môže pomôcť uvoľniť žiaľ. Môže to pomôcť aj vyjasniť nedorozumenia. Istá smútiaca matka vysvetľuje: „Môj manžel i ja sme počuli o dvojiciach, ktoré sa po strate dieťaťa rozviedli, a nechceli sme, aby sa to stalo aj nám. Preto vždy, keď sme boli nahnevaní a chceli sme obviňovať jeden druhého, porozprávali sme sa o tom. Myslím, že sme sa tým skutočne vzájomne zblížili.“ Teda vyjadrovanie pocitov pred druhými vám môže pomôcť pochopiť, že aj keď ste utrpeli rovnakú stratu, iní môžu žialiť odlišne — vo svojom vlastnom čase a svojím vlastným spôsobom.

Ďalšou vecou, ktorá môže uľahčiť uvoľnenie žiaľu, je plač. Je „čas plakať“, hovorí Biblia. (Kazateľ 3:1, 4) Smrť niekoho, koho milujeme, istotne privádza taký čas. Prelievanie sĺz žiaľu je zrejme nevyhnutná súčasť procesu zotavovania sa.

Jedna mladá žena vysvetľuje, ako jej blízka priateľka pomohla vyrovnať sa so smrťou matky. Spomína: „Moja priateľka bola vždy pri mne. Plakala so mnou. Rozprávala sa so mnou. Mohla som byť proste celkom otvorená vo svojich emóciách a to bolo pre mňa dôležité. Nemusela  som pociťovať rozpaky, keď som plakala.“ (Pozri Rimanom 12:15.) Ani vy by ste sa nemali hanbiť za svoje slzy. Ako sme videli, v Biblii je mnoho príkladov mužov a žien viery — vrátane Ježiša Krista — ktorí otvorene prelievali slzy žiaľu bez akýchkoľvek zjavných rozpakov. (1. Mojžišova 50:3; 2. Samuelova 1:11, 12; Ján 11:33, 35)

V každej kultúre sú ľudia, ktorí prežívajú žiaľ, vďační za útechu

Možno zistíte, že nejaký čas budú vaše emócie takpovediac nepredvídateľné. Slzy môžu prísť bez zjavného varovania. Jedna vdova zistila, že nakupovanie v samoobsluhe (niečo, čo často robila so svojím manželom) ju mohlo priviesť k slzám, a to najmä vtedy, keď zo zvyku siahla po veciach, ktoré obľuboval jej manžel. Buďte k sebe trpezliví. A nemyslite si, že slzy musíte zadržiavať. Pamätajte, že je to prirodzená a nevyhnutná súčasť obdobia žiaľu.

Vyrovnať sa s pocitom viny

Ako už bolo uvedené skôr, niektorí majú po smrti milovaného človeka pocit viny. To môže pomôcť vysvetliť veľmi silný žiaľ verného muža Jakoba, ktorý bol privedený k presvedčeniu, že jeho syna Jozefa usmrtilo „zákerné divé zviera“. Jakob sám poslal Jozefa, aby zistil, či sa jeho bratom dobre darí. A tak Jakoba pravdepodobne sužoval pocit viny: ,Prečo som poslal Jozefa samého? Prečo som ho poslal do oblasti plnej divých zvierat?‘ (1. Mojžišova 37:33–35)

Možno máte pocit, že k smrti vášho milovaného prispela nejaká nedbanlivosť z vašej strany. Užitočné môže byť už to, keď si uvedomíte, že pocit viny — skutočnej alebo domnelej — je normálna reakcia človeka prežívajúceho žiaľ. A znova, neduste nasilu v sebe takéto pocity. Keď sa s niekým porozprávate o tom, že máte pocit viny, môže to viesť k veľmi potrebnej úľave.

Uvedomte si však, že bez ohľadu na to, ako veľmi milujeme druhého človeka, nemôžeme riadiť jeho život a nemôžeme ani zabrániť tomu, aby toho, koho milujeme, nepostihol „čas a nepredvídaná udalosť“. (Kazateľ 9:11) Okrem toho, niet pochýb, že vaše pohnútky neboli zlé.  Napríklad, keď ste ho neobjednali u lekára skôr, mali ste v úmysle, aby váš milovaný ochorel a zomrel? Samozrejme, že nie! Ste potom skutočne na vine a naozaj ste zapríčinili smrť toho človeka? Nie.

Jedna matka sa naučila vyrovnávať s pocitmi viny po tom, čo jej dcéra zahynula pri automobilovej nehode. Vysvetľuje: „Cítila som sa vinná, pretože som ju poslala von. Ale potom som si uvedomila, že je absurdné takto uvažovať. Nebolo nič zlé na tom, že som ju poslala s otcom niečo vybaviť. Bola to len strašná náhoda.“

,Ale keď je toľko vecí, ktoré by som mu chcel povedať alebo preňho urobiť,‘ poviete možno. To je pravda, ale kto z nás môže povedať, že je dokonalým otcom, dokonalou matkou alebo dokonalým dieťaťom? Biblia nám pripomína: „Všetci sa totiž mnohokrát potkýname. Ak sa niekto nepotkýna v slove, je dokonalý muž.“ (Jakub 3:2; Rimanom 5:12) Prijmite teda fakt, že nie ste dokonalí. Stále premýšľať o všetkých možných „keby“ nič nezmení, ale môže to spomaliť vaše zotavovanie.

Ak máte oprávnené dôvody na to, aby ste verili, že vaša vina je skutočná, nie vymyslená, potom uvažujte o tom najdôležitejšom činiteli, ktorý zmierňuje pocit viny — o Božom odpustení. Biblia nás uisťuje: „Ak by si pozoroval previnenia, ó, Jah, ó, Jehova, kto by mohol obstáť? Veď u teba je pravé odpustenie.“ (Žalm 130:3, 4) Nemôžete sa vrátiť do minulosti a niečo zmeniť. Môžete však prosiť Boha o odpustenie minulých chýb. A čo potom? Nuž, ak Boh sľubuje, že zabudne na niekdajšie chyby, nemali by ste si odpustiť aj vy? (Príslovia 28:13; 1. Jána 1:9)

Vyrovnať sa s hnevom

Aj vy cítite skôr hnev, možno na lekárov, ošetrovateľov, priateľov alebo dokonca na toho, kto zomrel? Uvedomte si, že aj to je obvyklá reakcia na stratu. Váš hnev je zrejme prirodzeným sprievodným znakom rany, ktorú cítite. Jeden spisovateľ povedal: „Len keď si hnev uvedomíte — nič s tým nerobíte, len viete, že ho pociťujete — môžete sa vyhnúť jeho zničujúcim účinkom.“

Pomôcť môže aj to, keď prejavíte svoj hnev alebo dáte druhým o ňom vedieť. Ako? Určite nie neovládanými výbuchmi. Biblia varuje, že dlhotrvajúci hnev je nebezpečný. (Príslovia 14:29, 30) Ale útechu môžete načerpať, keď sa o tom porozprávate s chápajúcim priateľom. A niektorí zisťujú, že keď sú nahnevaní, úľavu im môže priniesť intenzívne cvičenie. (Pozri aj Efezanom 4:25, 26.)

Aj keď je v pocitoch dôležitá otvorenosť a čestnosť, predsa je tu namieste slovo varovania. Je veľký rozdiel medzi tým, či svoje pocity vyjadríte, a medzi tým, či si ich vylejete na druhých. Netreba obviňovať druhých za svoj hnev a frustráciu. Preto dbajte na to, aby ste vyrozprávali svoje pocity, ale nie nepriateľským spôsobom. (Príslovia 18:21) Existuje však jeden druh pomoci pri vyrovnávaní sa so žiaľom, ktorý vyniká nad všetky ostatné, a ten si teraz rozoberieme.

Pomoc od Boha

Biblia nás uisťuje: „Jehova je blízko tých, ktorí majú zlomené srdcia, a tých, ktorí sú zdrvení na duchu, zachraňuje.“ (Žalm 34:18) Áno, vzťah k Bohu vám viac ako všetko ostatné môže pomôcť vyrovnať sa so smrťou toho, koho ste  milovali. Ako? Všetky praktické návrhy, ktoré tu dosiaľ boli predložené, sa zakladajú na Božom Slove, Biblii, alebo sú v súlade s ním. Uplatňovanie týchto návrhov vám môže pomôcť vyrovnať sa so stratou.

Okrem toho, nepodceňujte hodnotu modlitby. Biblia nás nabáda: „Uvrhni svoje bremeno na Jehovu, a on ťa sám podporí.“ (Žalm 55:22) Ak môže pomôcť to, že vyrozprávate svoje pocity súcitnému priateľovi, o čo viac vám pomôže, keď si vylejete srdce pred „Bohom každej útechy“! (2. Korinťanom 1:3)

Nejde tu len o to, že vďaka modlitbe sa cítime lepšie. ,Ten, ktorý vypočúva modlitbu‘, sľubuje, že dá svätého ducha svojim služobníkom, ktorí oň úprimne prosia. (Žalm 65:2; Lukáš 11:13) A Boží svätý duch čiže činná sila vám môže poskytnúť „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“, aby ste deň po dni kráčali ďalej. (2. Korinťanom 4:7) Pamätajte: Boh môže pomôcť svojim verným služobníkom zniesť akékoľvek ťažkosti, v ktorých sa môžu ocitnúť.

Jedna žena, ktorej zomrelo dieťa, spomína, ako sila modlitby pomohla jej a jej manželovi zniesť ich stratu. „Keď sme boli večer doma a žiaľ sa stával neprekonateľným, spolu sme sa nahlas modlili,“ vysvetľuje. „Vždy, keď sme po prvý raz museli robiť niečo bez nej — prvé zborové zhromaždenie, na ktoré sme išli, prvý zjazd, ktorý sme navštívili — modlili sme sa o silu. Keď sme ráno vstali a celá tá tvrdá skutočnosť sa nám zdala neznesiteľná, modlili sme sa k Jehovovi, aby nám pomohol. Z nejakého dôvodu bolo pre mňa veľmi traumatické vojsť do domu samej. A tak vždy, keď som prišla domov sama, hneď som vyslovila modlitbu k Jehovovi a prosila som ho, aby mi pomohol zachovať si určitý pokoj.“ Táto verná žena pevne a oprávnene verí, že tieto modlitby majú veľký význam. Aj vy môžete zistiť, že ako odpoveď na vaše vytrvalé modlitby ,bude Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie, strážiť vaše srdce a vaše myšlienkové sily‘. (Filipanom 4:6, 7; Rimanom 12:12)

Pomoc, ktorú poskytuje Boh, je teda veľmi dôležitá. Kresťanský apoštol Pavol napísal, že Boh „nás teší vo všetkom našom súžení, aby sme mohli potešiť tých, ktorí sú v akomkoľvek súžení“. Pravda, božská pomoc neodstráni bolesť, ale môže spôsobiť, že ju budete ľahšie znášať. To neznamená, že už nebudete plakať alebo že zabudnete na svojho milovaného. Ale môžete sa zotaviť. A keď sa tak stane, to, čo ste prežili, vás môže urobiť chápavejšími a súcitnejšími, keď budete pomáhať iným vyrovnať sa s podobnou stratou. (2. Korinťanom 1:4)