JOZEF kráča uprostred obchodnej karavány, ktorá teraz križuje rozsiahlu nížinu delty Nílu. V ťažkom, horúcom vzduchu cítiť vôňu lotosových kvetov a iných vodných rastlín. Predstavme si kupcov, ako vedú svoje ťavy pozdĺž vodného toku do ďalšieho egyptského mesta, občas vyplašiac brodiacu sa volavku či ibisa. Jozef je však v myšlienkach stovky kilometrov odtiaľto — vo svojej domovine, vo vetrom ošľahaných horách Hebronu. Teraz sa ocitá v úplne inom svete.

V korunách datľovníkov a figovníkov sa ozýva škrekot opíc. No ani reč ľudí, ktorých míňajú cestou, nie je pre Jozefa o nič zrozumiteľnejšia. Možno sa snaží zachytiť nejaké to slovko či frázu a zapamätať si ich. Stále viac si uvedomuje, že svoju domovinu už zrejme nikdy neuzrie.

Jozef pravdepodobne nemal viac ako 17 či 18 rokov, no musel sa vyrovnávať s ťažkosťami, ktoré by dali zabrať nejednému dospelému mužovi. Jeho bratia, stravovaní žiarlivosťou, ho takmer zabili, pretože bol otcov obľúbenec. Nakoniec sa však rozhodli predať ho karaváne kupcov. (1. Mojžišova 37:2, 5, 18–28) Teraz, po týždňoch putovania, sa kupci blížia k veľkej metropole a stále viac sa tešia na to, ako Jozefa i svoj vzácny tovar predajú, a dobre na ňom zarobia. Čo pomohlo Jozefovi neprepadnúť skľúčenosti a nevzdať sa? A čo nám dnes môže pomôcť zvládnuť ťažkosti a úskalia, ktoré prináša život, a nestratiť vieru? Keď sa hlbšie zamyslíme nad Jozefovým príbehom, dostaneme odpoveď na tieto otázky a môžeme sa mnohému naučiť.

„JEHOVA DOKÁZAL, ŽE JE S JOZEFOM“

„Jozefa priviedli do Egypta a faraónov dvorný úradník Putifár, veliteľ telesnej stráže, Egypťan, ho kúpil z ruky Izmaelitov, ktorí ho tam dole priviedli.“ ​(1. Mojžišova 39:1) Týmito niekoľkými slovami nám biblický záznam pomáha predstaviť si poníženie, ktorému bol tento mladý muž vystavený, keď ho opäť predali — bol len tovar! Pred očami sa nám môže vynoriť obraz, ako Jozef nasleduje svojho nového pána, egyptského dvorného úradníka, ktorý ho vedie rušnými ulicami lemovanými bazármi do jeho nového domova.

Domov!? To miesto malo ďaleko od čohokoľvek, čo by Jozef nazval domovom. Vyrastal v rodine, ktorá žila kočovným životom. Bývali v stanoch a často sa so svojimi stádami oviec presúvali z miesta na miesto. Ale tu v Egypte žili takí bohatí ľudia ako Putifár v elegantných domoch, ktoré boli natreté pestrými farbami. Podľa archeológov Egypťania obľubovali veľkolepé záhrady obohnané plotom, s tôniacimi stromami a pokojnými jazierkami, kde rástol papyrus, lotos a iné vodné rastlinstvo. Niektoré domy sa strácali v objatí záhrad. Mali terasy, kde vanul príjemný vánok, vysoké okná, ktoré umožňovali dobré vetranie, a množstvo miestností vrátane veľkej jedálne a izieb pre služobníctvo.

Jozef zrejme nebol ohúrený zo všetkej tej pompéznosti, lebo viac ako čokoľvek naňho ťažobne  doliehala samota. Egypt mu bol cudzí — cudzí jazykom, cudzí spôsobom obliekania a úpravou výzoru a najmä cudzí náboženstvom. Egypťania uctievali nekonečnú plejádu bohov, venovali sa okultizmu a mágii a boli chorobne fascinovaní smrťou a posmrtným životom. No Jozef predsa mal niečo, čo mu pomáhalo, aby ho samota nepremohla. V Biblii čítame: „Jehova dokázal, že je s Jozefom.“ ​(1. Mojžišova 39:2) Jozef si iste vylieval srdce pred svojím Bohom a Božie Slovo nás uisťuje, že „Jehova je blízko tých, ktorí ho vzývajú“. (Žalm 145:18) Ako Jehova dokázal, že je Jozefovi nablízku?

Jozef sa odmietol poddať zúfalstvu a prácu v Putifárovom dome vykonával najlepšie, ako vedel. Jehova tak mal čo požehnať a Jozef zanedlho získal priazeň svojho nového pána. Putifár videl, že Jehova — Boh, ktorého uctieval Jozefov ľud — jeho mladého sluhu žehná, a vďaka tomu sa jeho domácnosť nepochybne tešila väčšej prosperite. Tento mladý Hebrej postupne rástol v očiach svojho pána, ktorý napokon zveril do jeho starostlivosti všetko, čo mal. (1. Mojžišova 39:3–6)

Jozef je vynikajúcim príkladom pre mladých, ktorí dnes slúžia Bohu. Napríklad v škole sa môžu občas cítiť ako v cudzom svete, pretože to môže byť prostredie posadnuté okultizmom a presiaknuté beznádejným, ponurým pohľadom na život. Ak sa ocitneš v takom prostredí, pamätaj, že Jehova sa nezmenil. (Jakub 1:17) Stále dokazuje, že je s tými, ktorí sú mu oddaní a ktorí sú usilovní vo všetkom, čo robia. A keďže sa mu takýto postoj páči, bohato ich žehná. Môžeš si byť istý, že bude žehnať aj teba.

Jozef medzičasom dospel — z chlapca sa stal muž, a nie hocijaký. Biblický záznam nám prezrádza, že „bol pekne urastený a mal krásny vzhľad“. (1. Mojžišova 39:6, Ekumenický preklad) Tieto slová však naznačujú, že na obzore sa črtalo nebezpečenstvo. Fyzická krása totiž často priťahuje nevhodnú a neželanú pozornosť.

Putifárova manželka nemohla odtrhnúť oči od mladého Jozefa

„NIKDY JU NEPOČÚVAL“

Jozef si veľmi cenil lojálnosť a vernosť, ale Putifárova manželka nie. V Biblii čítame: „Potom sa stalo, že manželka jeho pána začala dvíhať oči k Jozefovi a hovoriť: ‚Ľahni si so mnou.‘“ ​(1. Mojžišova 39:7) Bol tento priamy návrh pre Jozefa lákavý? Biblia nám nedáva dôvod myslieť si, že Jozef bol imúnny voči žiadostiam a túžbam mladých ľudí ani že by pestovaná manželka bohatého a vplyvného dvorného úradníka nebola príťažlivá. Pohrával sa Jozef s myšlienkou, že jeho pán sa to nemusí dozvedieť? Lákala ho predstava  materiálnych výhod, ktoré by vďaka takému pomeru mohol získať?

Je pravda, že nevieme, čo všetko Jozefovi vírilo hlavou. Ale z jeho odpovede je nad slnko jasnejšie, čo bolo v jeho srdci. Povedal: „Môj pán nevie, čo je u mňa v dome, a všetko, čo má, mi dal do ruky. V tomto dome nie je nikto väčší ako ja a neodoprel mi vôbec nič okrem teba, lebo si jeho manželka. Ako by som sa teda mohol dopustiť takého veľkého zla a v skutočnosti hrešiť proti Bohu?“ ​(1. Mojžišova 39:8, 9) Určite tieto slová hovoril s úprimným presvedčením. Už len predstava, že by sa dopustil niečoho takého, ho zraňovala. Prečo?

Jozef povedal, že jeho pán mu plne dôveruje a zveril mu celú domácnosť. Ako by teda mohol zradiť jeho dôveru? Tá myšlienka sa mu priečila. Ale Jozef mal ešte silnejší dôvod, prečo odmietol návrh tejto pohanskej ženy — zhrešil by tým proti svojmu Bohu, Jehovovi. Z rozprávania rodičov sa dozvedel, ako sa Boh pozerá na manželstvo a vernosť. Jehova ako Tvorca prvého manželského zväzku dal svoj názor v otázke manželskej vernosti jasne najavo. Povedal, že manžel a manželka majú k sebe lipnúť, byť „jedným telom“. (1. Mojžišova 2:24) Tí, ktorí sa snažili toto puto pretrhnúť, riskovali, že si privodia Boží hnev. Ako napríklad muži, ktorí sa pokúsili zneuctiť Abrahámovu manželku Sáru, ktorá bola Jozefovou prastarou mamou, či Izákovu manželku Rebeku, ktorá bola jeho starou mamou. (1. Mojžišova 20:1–3; 26:7–11) Jozef si to veľmi dobre zapamätal a bol rozhodnutý žiť podľa toho.

No Putifárovej manželke sa Jozefova odpoveď vôbec nepáčila. Veď ju práve odmietol obyčajný otrok a jej návrh dokonca označil za „veľké zlo“! Ona sa tým však nenechala odradiť. Možno ju v odhodlaní zlomiť jeho odpor poháňala urazená pýcha a samoľúbosť. V podstate prejavila rovnaký postoj ako Satan, keď pokúšal Ježiša. Ani Satanove snahy neboli úspešné a ani on sa nevzdal. Čakal na „iný vhodný čas“. (Lukáš 4:13) Ak chceme zostať Bohu verní, musíme zostať odhodlaní a pevní tak ako Jozef. Hoci v jeho prípade pokušenie pretrvávalo „deň čo deň“, nepodvolil sa naliehaniu Putifárovej manželky. Správa uvádza: „Nikdy ju nepočúval.“ ​(1. Mojžišova 39:10) No Putifárova manželka bola odhodlaná zviesť ho stoj čo stoj.

Čakala na príležitosť, keď v dome nebude ani jeden sluha. Vedela, že Jozef bude musieť prísť do domu, aby vykonal svoju každodennú prácu. A on prišiel. Teraz nastala jej chvíľa. Schytí Jozefa za odev a poslednýkrát naňho nalieha: „Ľahni si so mnou!“ Jozef sa okamžite vymaní z jej zovretia, ale ona ho pevne drží za odev. A tak necháva svoj odev v jej rukách a uteká preč! (1. Mojžišova 39:11, 12)

Možno sa nám v tejto chvíli vybaví v mysli Pavlova inšpirovaná rada: „Utekajte od smilstva.“ ​(1. Korinťanom 6:18) Aký vynikajúci príklad dal Jozef dnešným kresťanom! V živote sa niekedy nedá vyhnúť blízkemu kontaktu s ľuďmi, ktorí nemajú žiadnu úctu k Božiemu zákonu, ale to neznamená, že sa musíme podvoliť ich škodlivému vplyvu. Musíme „utiecť“ — za každú cenu!

V Jozefovom prípade bola cena veľmi vysoká. Putifárova manželka sa rozhodne pomstiť. Okamžite začne kričať a volať na sluhov. Tvrdí, že Jozef sa ju pokúsil znásilniť, ale keď začala kričať, utiekol. Necháva si jeho odev ako dôkaz a čaká, kým sa vráti jej manžel. Keď Putifár príde domov, manželka mu narozpráva rovnaké klamstvá a tvrdí, že je to vlastne jeho vina, lebo on priviedol toho cudzinca do ich domu. Ako na to Putifár reaguje? V Biblii čítame: „Vzplanul jeho hnev.“ Dáva Jozefa hodiť do väzenia. (1. Mojžišova 39:13–20)

„NOHY MU ZOVRELI DO OKOV“

O egyptských väzniciach z toho obdobia nevieme veľa. No pri archeologických vykopávkach boli objavené ruiny niekoľkých takých miest. Boli to masívne budovy, ktoré pripomínali pevnosť, s podzemnými i nadzemnými celami. Jozef neskôr na opis toho miesta použil výraz, ktorý doslovne znamená „diera“, z čoho je zrejmé, že to bolo ponuré, bezútešné miesto. (1. Mojžišova 40:15) Kniha Žalmy dokresľuje Jozefovo utrpenie  slovami: „Nohy mu zovreli do okov, hrdlo mu zvierali v železách.“ ​(Žalm 105:17, 18, EP) Egypťania niekedy väzňom spútavali lakte za chrbtom alebo im dávali na krk železné obojky. Jozef musel veľmi trpieť takým nespravodlivým zaobchádzaním — veď neurobil nič zlé!

Navyše toto trápenie nebolo len chvíľkové. Z biblickej správy sa dozvedáme, že Jozef „zostal vo väzení“. Na tom hroznom mieste strávil celé roky, nevediac, či sa odtiaľ vôbec niekedy dostane. * Prvé dni, v ktorých sa spamätával zo šoku, sa zmenili na týždne a týždne na mesiace. Čo mu pomohlo neupadnúť do beznádeje a zúfalstva?

V Biblii nachádzame túto povzbudzujúcu odpoveď: „Jehova bol však ďalej s Jozefom a preukazoval mu milujúcu láskavosť.“ ​(1. Mojžišova 39:21) Ani múry, ani putá, ani ponuré väzenie nemôžu človeka „oddeliť od Božej lásky“. (Rimanom 8:38, 39) Jozef si určite v úzkosti vylieval srdce pred svojím nebeským Otcom a ten naplnil jeho srdce pokojom, aký môže poskytnúť len „Boh každej útechy“. (2. Korinťanom 1:3, 4; Filipanom 4:6, 7) To však nebolo všetko, čo Jehova pre Jozefa urobil. V správe čítame, že Jehova „dal, aby našiel priazeň v očiach hlavného úradníka väznice“.

Väzni mali zjavne pridelenú určitú prácu a Jozef opäť konal tak, aby Jehova mal čo požehnať. Usilovne pracoval na každej úlohe, ktorú dostal, a ostatné nechal v Jehovových rukách. A Jehova požehnal Jozefa, ktorý si získal dôveru a vážnosť, tak ako to bolo v Putifárovom dome. V Biblii čítame: „Hlavný úradník väznice preto odovzdal do Jozefovej ruky všetkých väzňov, ktorí boli vo väzení; a on bol tým, kto dával urobiť všetko, čo tam robili. Hlavný úradník väznice sa nestaral o nič, čo mal v ruke, lebo Jehova bol s Jozefom, a čo robil, to obracal Jehova na úspech.“ ​(1. Mojžišova 39:22, 23) Akou veľkou útechou muselo byť pre Jozefa vedomie, že Jehova sa oňho stará!

Jozef vo väzení usilovne pracoval a Jehova ho požehnal

V živote nás môžu postihnúť nečakané zmeny. Môžeme sa dokonca stať obeťou veľkej nespravodlivosti. V takých situáciách nám Jozefov príklad viery môže veľmi pomôcť. Keď si tak ako Jozef prostredníctvom modlitieb udržiavame blízky vzťah k Jehovovi, verne sa držíme jeho prikázaní a usilovne konáme to, čo je správne v jeho očiach, bude mať čo požehnať. A pokiaľ ide o Jozefa, Jehova mal preňho pripravených ešte viac požehnaní, o ktorých sa dočítame v ďalších článkoch tejto rubriky.

^ 23. ods. Z biblického záznamu vyplýva, že Jozef mal 17 alebo 18 rokov, keď začal slúžiť u Putifára. Nevieme, ako dlho tam slúžil, ale zrejme to bolo niekoľko rokov. Keď vyšiel z väzenia, mal asi 30 rokov. (1. Mojžišova 37:2; 39:6; 41:46)