ELIÁŠ kráča údolím Jordánu. Vracia sa z vrchu Choreb a putuje na sever do svojej domoviny. Na ceste je už celé týždne. Keď konečne prichádza na izraelskú pôdu, vidí, že odkedy odišiel, veľa sa toho zmenilo. Z krajiny sa pomaly vytrácajú stopy dlhotrvajúceho sucha. Jemný jesenný dážď zvlažil vyprahnutú pôdu a roľníci začali obrábať svoje polia. Pri pohľade na zotavujúcu sa krajinu prorokovo srdce iste pookreje, ale stále je tu niečo, čo ho trápi. V Izraeli bujnie uctievanie Baala a duchovný stav jeho ľudu je biedny. Eliáša čaká ešte veľa práce. *

Ako sa Eliáš blíži k mestu Ábel-mecholah, zbadá skupinu roľníkov, ktorí orú obrovský lán zeme. Dvanásť volských dvojzáprahov vyoráva do vlhkej pôdy súbežné brázdy. Posledný záprah vedie muž, ktorého Eliáš hľadá. Tým mužom je Elizeus a Jehova ho ustanovil za Eliášovho nástupcu. Eliáš pred nejakým časom zápasil s pocitom osamelosti, a preto sa nepochybne nemôže dočkať, kedy sa s Elizeom stretne. (1. Kráľov 18:22; 19:14–19)

Nezdráhal sa Eliáš zveriť Elizeovi časť svojej zodpovednosti a podeliť sa s ním o svoje výsady? Bál sa predstavy, že ho ako proroka jedného dňa nahradí? Hoci to nevieme s istotou, nemôžeme vylúčiť ani možnosť, že takéto myšlienky mu vírili v hlave. Veď napokon, aj on bol „človek s pocitmi, ako sú naše“. (Jakub 5:17) Nech už to bolo akokoľvek, biblická správa uvádza: „Eliáš teda prešiel k nemu [Elizeovi] a hodil naňho svoj úradný odev.“ ​(1. Kráľov 19:19) To malo veľký význam. Úradný odev, ktorý Eliáš nosil — pravdepodobne plášť z ovčej alebo kozej kože —, bol totiž viditeľným znakom toho, že Jehova si ho vybral za proroka. Eliáš sa tak ochotne podriadil Jehovovmu nariadeniu ustanoviť Elizea za svojho nástupcu a dal tým najavo, že svojmu Bohu bezvýhradne dôveruje a poslúcha ho.

Eliáš pokorne ustanovil Elizea za svojho nástupcu

Elizeus nezaujal Eliášovo miesto hneď, ale šesť rokov tohto staršieho proroka pokorne sprevádzal a ochotne mu slúžil. Postupne sa dostal do povedomia ľudu ako ten, „ktorý lial vodu na Eliášove ruky“. (2. Kráľov 3:11) Eliáš musel byť rád, že má takého schopného pomocníka. Nepochybne sa medzi nimi vytvorilo pevné priateľstvo. Vzájomná podpora im obom určite pomohla zniesť tie hrozné neprávosti, ktoré sužovali krajinu. Zvlášť kráľ Achab postupoval vo svojej skazenosti od zlého k horšiemu.

Stretávate sa s nespravodlivosťou aj vy? V tomto skazenom svete sa jej asi málokto vyhne a vyrovnať sa s ňou môže byť náročné. Veľkou pomocou nám môže byť verný priateľ, ktorý miluje Boha. A veľa sa môžeme naučiť aj z Eliášovho príkladu viery.

„VSTAŇ, ZÍĎ V ÚSTRETY... ACHABOVI“

Eliáš a Elizeus sa veľmi namáhali, aby ľudu duchovne pomohli. Zjavne školili ďalších prorokov, ktorí boli organizovaní do spoločenstiev pripomínajúcich školy. O nejaký čas Eliáš dostal od Jehovu ďalšiu úlohu: „Vstaň, zíď v ústrety  izraelskému kráľovi Achabovi.“ ​(1. Kráľov 21:18) Prečo mal ísť za Achabom?

Achab bol najhorší kráľ, akého izraelský národ dovtedy zažil. Bol odpadlíkom. Vzal si za manželku Jezábel a zamoril krajinu uctievaním Baala, na ktorom sa sám podieľal. (1. Kráľov 16:31–33) Uctievanie Baala bolo spojené s rituálmi plodnosti, obradnou prostitúciou a dokonca s obetovaním detí. Okrem toho Achab krátko predtým, ako za ním Jehova poslal Eliáša, neposlúchol Jehovov príkaz popraviť skazeného sýrskeho kráľa Ben-hadada, zjavne pre vyhliadku peňažného zisku. (1. Kráľov, 20. kapitola) Tentoraz však Achabova a Jezábelina chamtivosť a násilie nadobudlo nový rozmer.

Kráľ Achab mal v Samárii palác — a bola to impozantná stavba! Druhý palác mal o 37 kilometrov ďalej, v Jezreeli. Hneď vedľa tohto paláca bola vinica, ktorá patrila mužovi menom Nábot. A Achab po nej žiadostivo túžil. Predvolal si preto Nábota a ponúkol mu za ňu peniaze alebo iný kus zeme. Nábot mu však povedal: „Z Jehovovho stanoviska je pre mňa nemysliteľné, aby som ti dal dedičné vlastníctvo svojich predkov.“ ​(1. Kráľov 21:3) Prečo Nábot kráľovi takto odpovedal? Bol tvrdohlavý alebo zanovitý? Mnohí si to myslia. Ale pravda je taká, že kráľovu ponuku odmietol z poslušnosti Jehovovmu Zákonu. Jehova totiž Izraelitom zakázal natrvalo predať pôdu, ktorá bola dedičným majetkom rodiny. (3. Mojžišova 25:23–28) Pre Nábota bolo nemysliteľné, aby porušil Boží Zákon. Bol to odvážny muž so silnou vierou, lebo hoci vedel, aké nebezpečné môže byť postaviť sa Achabovi, urobil to.

Ale Achab nemal k Božiemu Zákonu vôbec žiadnu úctu. Šiel domov „namrzený a skľúčený“, že nedosiahol svoje. „Potom si ľahol na ležadlo a držal tvár odvrátenú a nejedol chlieb.“ ​(1. Kráľov 21:4) Keď Jezábel videla, že jej manžel sa správa ako trucovité decko, v jej hlave sa okamžite zrodil podlý plán, ako získať to, čo chcel — aj za cenu života bohabojnej rodiny.

Človeku pri čítaní tejto pasáže zostáva až rozum stáť nad Jezábelinou podlosťou a skazenosťou. Kráľovná zariadila, aby bol Nábot obvinený z rúhania — previnenia, za ktoré bol trest smrti. No vedela, že podľa Božieho Zákona boli na potvrdenie vážnych obvinení potrební dvaja svedkovia. (5. Mojžišova 19:15) A tak v Achabovom mene napísala list, v ktorom vysokopostaveným mužom Jezreela prikázala, aby našli dvoch mužov ochotných falošne svedčiť proti Nábotovi. Jej plán vyšiel do poslednej bodky. Na základe svedectva dvoch naničhodníkov bol Nábot ukameňovaný. A nezostalo len pri tom — smrti neunikli ani jeho synovia! * (1. Kráľov 21:5–14; 3. Mojžišova 24:16; 2. Kráľov 9:26) Keď Achab  dovolil svojej manželke zrealizovať jej zákerný plán a pripraviť o život nevinných ľudí, vlastne sa tým vzdal postavenia hlavy rodiny.

Predstavte si, ako sa Eliáš musel cítiť, keď mu Jehova odhalil, čoho sa kráľ a kráľovná dopustili. Vidieť, ako zlí zdanlivo beztrestne šliapu po bezbranných, môže človeka oberať o silu. (Žalm 73:3–5, 12, 13) I dnes sme často svedkami hrozných krívd a neprávostí, neraz páchaných mocnými, ktorí o sebe tvrdia, že zastupujú Boha. No z biblickej správy o Nábotovi môžeme načerpať útechu. Je z nej zjavné, že Jehovovým očiam nič neunikne. On vidí všetko. (Hebrejom 4:13) Ale urobí niečo so všetkou tou nespravodlivosťou?

„NAŠIEL SI MA, MÔJ NEPRIATEĽ?“

Keď Jehova posielal Eliáša za Achabom, povedal mu: „Je tam na Nábotovej vinici.“ ​(1. Kráľov 21:18) Len čo Jezábel Achabovi oznámila, že Nábotova vinica je už jeho, hneď vstal a bežal si ju pozrieť. Ani mu nenapadlo, že Jehova to všetko pozoroval. Predstavte si Achaba, ako sa prechádza po „svojej“ vinici a s blaženým úsmevom na tvári sníva o úchvatnej záhrade, ktorá sa tu jedného dňa bude pekne vynímať. Zrazu sa však pred ním objaví Eliáš! Achabovo nadšenie razom spľasne ako mydlová bublina. Tvár sa mu skriví od zlosti a nenávisti a osopí sa na Eliáša: „Našiel si ma, môj nepriateľ?“ ​(1. Kráľov 21:20)

„Našiel si ma, môj nepriateľ?“

V Achabových slovách sa zračí jeho pochabé uvažovanie najmenej v dvoch ohľadoch. Po prvé, vyjadrenie „našiel si ma“ svedčí o tom, že bol duchovne slepý. Jehova ho predsa nemusel hľadať. Videl, ako zneužil svoju slobodnú vôľu a ako sa teší z ovocia Jezábeliných vražedných úkladov. Videl aj do jeho srdca, v ktorom láska k hmotným veciam vytlačila akýkoľvek náznak zmyslu pre spravodlivosť i poslednú kvapku súcitu či ľútosti. Po druhé, keď Achab nazval Eliáša „môj nepriateľ“, prejavil tým nenávisť k mužovi, ktorý bol priateľom Jehovu a ktorý mu mohol pomôcť spamätať sa a vrátiť sa na správnu cestu.

Achabov pochabý postoj je pre nás vážnou výstrahou. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, že Jehova všetko vidí. Je naším milujúcim Otcom, a preto keď zbadá, že schádzame zo správnej cesty, túži nám pomôcť. Často to robí prostredníctvom svojich priateľov — bohabojných ľudí, akým bol aj Eliáš, ktorí nám prinášajú Božie  posolstvo. Bolo by obrovskou chybou pozerať sa na Božích priateľov ako na svojich nepriateľov. (Žalm 141:5)

Predstavte si, ako Eliáš odpovedá Achabovi: „Našiel som ťa.“ Eliáš vedel, s kým má do činenia — so zlodejom a vrahom, ktorý sa vzbúril proti Bohu. Určite si to vyžadovalo veľkú odvahu postaviť sa pred takého bezcharakterného muža. Eliáš potom oznamuje Achabovi Boží rozsudok. Jehova videl, že skazenosť, ktorá ako sneť nakazila celý národ, sa šírila z Achabovej domácnosti. A preto cez Eliáša hovorí, že za Achabom „čisto zametie“, teda vyhladí celú jeho rodinu. A trest nemal minúť ani Jezábel. (1. Kráľov 21:20–26)

Eliáš neprišiel k pesimistickému záveru, že ľudia, ktorí zneužívajú svoju moc, zostanú nepotrestaní. Žiaľ, v dnešnom zlom svete si to mnohí myslia. No táto biblická správa nás uisťuje, že Boh Jehova nielen vidí, čo sa deje, ale že aj vo svojom stanovenom čase nastolí spravodlivosť. A jeho Slovo nás ubezpečuje, že ten deň, keď navždy skoncuje so všetkou nespravodlivosťou, je už veľmi blízko. (Žalm 37:10, 11) Možno však uvažujete: Ako Boh pri svojom súde posúdi kajúcnych hriešnikov? Prejaví im milosrdenstvo?

„VIDEL SI, AKO SA ACHAB KVÔLI MNE POKORIL?“

Eliáša zrejme prekvapila Achabova reakcia na Boží rozsudok. V správe čítame: „Keď počul Achab tie slová, stalo sa, že roztrhol svoj odev a obliekol si na telo vrecovinu; a začal sa postiť a líhal vo vrecovine a chodil malomyseľne.“ ​(1. Kráľov 21:27) Znamenalo to, že Achab sa kajal zo svojich skutkov?

Prinajmenšom môžeme povedať, že to bol krok správnym smerom. Achab sa pokoril — čo pre takého pyšného človeka iste nebolo ľahké. Ale bolo to pravé pokánie? Odpoveď nájdeme, ak porovnáme jeho reakciu s reakciou kráľa Manašeho, ktorý vládol neskôr a ktorý ho v skazenosti zrejme ešte prevýšil. Keď Jehova Manašeho potrestal, Manaše sa pokoril a volal k nemu o pomoc. No nezostal len pri tom. Úplne zmenil svoj život — odstránil všetky modly, ktoré predtým urobil, začal slúžiť Jehovovi a dokonca k tomu povzbudzoval aj svoj ľud. (2. Paralipomenon 33:1–17) Urobil podobné zmeny aj Achab? Žiaľ, nie.

No Jehova si všimol, že Achab dal verejne najavo svoj smútok. Eliášovi povedal: „Videl si, ako sa Achab kvôli mne pokoril? Preto, že sa kvôli mne pokoril, neprivediem nešťastie za jeho dní. Nešťastie na jeho dom privediem za dní jeho syna.“ ​(1. Kráľov 21:29) Znamenalo to, že Jehova Achabovi odpustil? Nie. To by urobil, len ak by Achab prejavil pravé pokánie. (Ezechiel 33:14–16) Ale keďže sa Achab kajal len do určitej miery, Jehova mu prejavil len určitú mieru milosrdenstva. Ušetril ho od desivého pohľadu na to, ako bude celá jeho domácnosť zničená.

Rozsudok nad samotným Achabom Jehova nezmenil. Eliáš Achabovi povedal: „Na mieste, kde psy lízali Nábotovu krv, budú psy lízať tvoju krv.“ ​(1. Kráľov 21:19) Ako sa tieto slová splnili? Z Biblie sa dozvedáme, že Jehova sa radil s anjelmi, ako preľstiť Achaba a naviesť ho, aby sa zúčastnil bitky, v ktorej zomrie. Netrvalo dlho a stalo sa tak. Achab bol v bitke pri Rámot-gileáde zranený a na svojom bojovom voze vykrvácal. Zo správy sa dozvedáme aj tento ponurý detail: Keď umývali kráľov bojový voz, Achabovu krv zlízali psy. Takto verejne sa naplnil Jehovov rozsudok. (1. Kráľov 22:19–22, 34–38)

Achabov koniec bol pre Eliáša, Elizea i pre všetkých ostatných verných služobníkov v Božom ľude uistením, že Jehova nezabudol na Nábotovu vieru a odvahu. Jehova je spravodlivý Boh, ktorý skôr či neskôr privedie odplatu za všetku neprávosť, no zároveň prejaví milosrdenstvo, ak je na to podklad. (4. Mojžišova 14:18) Pre Eliáša, ktorý si za tie desaťročia vlády tohto skazeného kráľa veľa vytrpel, to muselo byť veľké povzbudenie! Stali ste sa niekedy aj vy obeťou nespravodlivosti? Túžite po tom, aby Boh napáchané krivdy napravil? Potom napodobňujte vieru, akú mal Eliáš, ktorý spolu so svojím verným druhom Elizeom vytrvalo hlásal Božie posolstvo navzdory nespravodlivosti, ktorú zažíval!

^ 3. ods. Jehova postihol krajinu triapolročným suchom, čím odhalil bezmocnosť Baala, ktorý bol uctievaný ako boh dažďa a úrody. (1. Kráľov, 18. kapitola) Pozri články v rubrike „Napodobňujte ich vieru“ v Strážnej veži z 1. januára1. apríla 2008.

^ 13. ods. Je možné, že za smrťou Nábotových synov stála Jezábel, pretože sa bála, že by vinicu zdedili oni. Viac informácií o tom, prečo Boh dovoľuje, aby ľudia zneužívali svoju moc, sa dozviete v rubrike „Naši čitatelia sa pýtajú...“ v tomto časopise.