NOACH * a jeho rodina sa chúlia k sebe, kým vonku sa z oblohy lejú prúdy vody. Len si ich predstavte. Ich siluety sa črtajú v mihotavom svetle olejovej lampy a oni s doširoka otvorenými očami počúvajú, ako dážď bubnuje na strechu a bičuje steny korábu. Musel to byť ohlušujúci hukot.

Keď sa Noach zadíva do tvárí svojich milovaných — do tváre svojej vernej manželky, svojich troch oddaných synov a ich manželiek —, jeho srdce nepochybne zaplavuje vďačnosť. V temnej hodine, ktorá prišla na ľudstvo, pravdepodobne nachádza útechu v tom, že jeho najdrahší sú po jeho boku. Sú v bezpečí, živí a zdraví. Noach istotne vyslovuje za celú rodinu modlitbu vďaky, zosilňujúc hlas, aby ho v tom hluku, ktorý prichádza zvonku, počuli.

Noach bol mužom veľkej viery. Bola to práve jeho viera, ktorá podnietila jeho Boha, Jehovu, aby ho aj s rodinou ochránil. (Hebrejom 11:7) Ale myslíte si, že teraz, keď začalo pršať, už nebudú vieru potrebovať? Naopak, budú ju naliehavo potrebovať, lebo ich čakajú ešte náročné dni. To isté sa dá povedať aj o nás, ktorí žijeme v týchto pohnutých časoch. Pozrime sa teda, čo sa môžeme naučiť z Noachovho príkladu viery.

„ŠTYRIDSAŤ DNÍ A ŠTYRIDSAŤ NOCÍ“

Dážď sa lial „štyridsať dní a štyridsať nocí“. (1. Mojžišova 7:4, 11, 12) A voda stúpala a stúpala a stúpala. Noach mohol na vlastné oči vidieť, ako Boh Jehova potrestal zlých a zároveň ochránil spravodlivých.

Potopa ukončila vzburu, ktorá vypukla medzi anjelmi. Mnohí anjeli, ovplyvnení Satanovým sebeckým postojom, „opustili svoje správne bydlisko“ v nebesiach, aby mohli žiť so ženami, ktoré potom rodili hybridných potomkov nazývaných Nefilim. (Júda 6; 1. Mojžišova 6:4) Satan si bezpochyby škodoradostne mädlil ruky, keď sa táto vzbura rozmáhala a ešte viac kazila ľudstvo, korunu Jehovovho tvorstva na zemi.

Ako však hladina vody stúpala, vzbúrení anjeli boli nútení zbaviť sa svojich hmotných tiel a vrátiť sa do duchovnej ríše. Nikdy viac už na seba nemohli vziať ľudskú podobu. Opustili svoje manželky i svoje potomstvo a nechali ich zahynúť v potope spolu s celou tou skazenou ľudskou spoločnosťou.

Jehova varoval ľudstvo už takmer sedemsto rokov predtým, už za dní Enocha, že zničí zlých, bezbožných ľudí. (1. Mojžišova 5:24; Júda 14, 15) Odvtedy sa morálny a duchovný stav ľudstva len zhoršil. Ľudia skazili zem a naplnili ju násilím. A teraz na nich prišlo zničenie. Tešili sa Noach a jeho rodina z vykonania tohto rozsudku?

Nie! A netešil sa ani ich milosrdný Boh. (Ezechiel 33:11) Jehova urobil všetko pre to, aby zachránil čo najviac ľudí. Poveril Enocha, aby oznamoval varovanie, a poveril Noacha, aby postavil koráb. Noach s rodinou sa na tomto ohromnom diele lopotili celé desaťročia, a to pred očami všetkých ľudí. Navyše Jehova dal Noachovi pokyn, aby slúžil ako „zvestovateľ spravodlivosti“. (2. Petra 2:5) Tak ako predtým Enoch, aj on varoval vtedajšiu spoločnosť pred prichádzajúcim vykonaním rozsudku. Ako na to ľudia zareagovali? Ježiš, ktorý tieto udalosti sledoval z nebies, o tej generácii neskôr povedal: „Nevšimli si, kým neprišla potopa a všetkých ich nezmietla.“ ​(Matúš 24:39)

 Predstavte si, čo asi Noach a jeho rodina zažívali počas tých prvých 40 dní odvtedy, ako Jehova zavrel dvere korábu. Zatiaľ čo sa prívaly dažďa deň za dňom lejú z oblohy, život týchto ôsmich ľudí v korábe sa zrejme dostáva do zabehnutých koľají — starajú sa jeden o druhého, o svoj dočasný domov i o zvieratá v ohradách. V jednom momente sa však celá tá obrovská stavba zatrasie a zapotáca. Čo sa to deje? Koráb sa pohýna! Nadnášaný stúpajúcimi vodami sa kolíše sem a tam a tie ho dvíhajú čoraz vyššie a vyššie, až nakoniec pláva „vysoko nad zemou“. (1. Mojžišova 7:17) Aký úžasný prejav moci Všemohúceho Boha Jehovu!

Noach musel byť určite vďačný — nielen za to, že bol v bezpečí on i jeho rodina, ale aj za to, aké milosrdenstvo Jehova prejavil, keď ich poveril varovať ľudí, ktorí však nakoniec zahynuli vo vodách potopy. Celé tie roky usilovnej práce sa mohli zdať márne a neužitočné. Ľudia boli takí nevšímaví, takí ľahostajní! Len si pomyslite — Noach mal pred potopou pravdepodobne žijúcich bratov, sestry, synovcov a netere, ale nikto okrem jeho najbližšej rodiny ho nepočúval. (1. Mojžišova 5:30) Teraz, keď boli Noach a jeho rodina v bezpečí korábu, muselo byť pre nich útechou, keď si spomenuli na všetok ten čas, ktorý venovali tomu, aby ľuďom ponúkli možnosť zachrániť sa.

Jehova sa od Noachových čias nezmenil. (Malachiáš 3:6) Ježiš Kristus povedal, že naša doba sa bude do veľkej miery podobať na „Noachove dni“. (Matúš 24:37) Žijeme v mimoriadnom období, období veľkých ťažkostí, ktoré sa má skončiť zničením tohto skazeného svetového systému vecí. Aj dnes Boží ľud hlása varovné posolstvo všetkým, ktorí sú ochotní počúvať. Ako sa k tomuto posolstvu postavíte? A ak ste už toto životodarné posolstvo prijali, zapojíte sa do jeho oznamovania ďalším? Noach a jeho rodina sú v tom pre nás všetkých príkladom.

„OSEM DUŠÍ BEZPEČNE PRENESENÝCH CEZ VODU“

Ako vzdúvajúce sa vody dvíhali koráb, posádka vnútri určite počula celú „symfóniu“ škrípavých a vŕzgavých zvukov, ktoré vydávali masívne  trámy. Mal Noach obavy, že koráb nevydrží nápor tých obrovských vĺn? Nie. Dnes možno skeptici pochybujú, že by taká stavba mohla vydržať, ale Noach nebol skeptik. Biblia hovorí: „Vierou Noach... postavil koráb.“ ​(Hebrejom 11:7) Akou vierou? Jehova s Noachom uzavrel zmluvu a sľúbil, že jeho a všetkých, ktorí budú s ním, zachová počas potopy nažive. (1. Mojžišova 6:18, 19) Veď nemohol by sa Ten, ktorý vytvoril vesmír, zem a všetko živé na nej, postarať o to, aby koráb vydržal? Bezpochyby! Noach právom dôveroval, že Jehova dodrží svoj sľub. A naozaj, všetkých osem ľudí v korábe bolo „bezpečne prenesených cez vodu“. (1. Petra 3:20)

Prešlo 40 dní a 40 nocí, kým dážď konečne ustal. Podľa nášho kalendára to bolo niekedy v decembri roku 2370 pred n. l. Tým sa však dobrodružná plavba tejto rodiny v korábe ani zďaleka neskončila. Toto plavidlo plné živých tvorov sa ako osamelý pútnik nieslo na hladine mora pokrývajúceho celú zem, dokonca vysoko nad vrcholmi vrchov. (1. Mojžišova 7:19, 20) Iste si vieme predstaviť, ako Noach a jeho synovia Sem, Cham a Jafet zastávajú tie ťažšie práce okolo zvierat, ako sa starajú o to, aby boli zdravé, nakŕmené a mali čisté ohrady. Prirodzene, ak sa Boh mohol postarať o to, aby boli všetky tie divé zvieratá také krotké, že vošli do korábu, mohol sa postarať aj o to, aby v podobnom stave zotrvali počas celej potopy. *

Noach si zjavne viedol presné záznamy. Z nich sa dozvedáme, kedy začalo a kedy prestalo pršať a že zem bola zaplavená vodou 150 dní. Nakoniec začali vody opadať. Jedného pamätného dňa koráb jemne spočinul „na vrchoch Araratu“, v pohorí, ktoré je na území dnešného Turecka. Bolo to v apríli 2369 pred n. l. O 73 dní, v júni, sa objavili vrcholky vrchov. O tri mesiace nato, v septembri, sa Noach rozhodol odstrániť časť krytu čiže strechy korábu. Jeho námaha bola istotne odmenená, keď do korábu preniklo svetlo a čerstvý vzduch. Ešte predtým však začal zisťovať, či je už okolité prostredie bezpečné a obývateľné. Vypustil z korábu krkavca, ktorý nejaký čas odlietaval a prilietaval, možno medzitým zosadajúc na koráb, aby si odpočinul. Neskôr Noach vypustil holubicu, ktorá sa k nemu vracala, dokiaľ nenašla miesto, kde by mohla hniezdiť. (1. Mojžišova 7:24–8:13)

Noach nepochybne viedol svoju rodinu v uctievaní Boha aj v tých najtemnejších časoch ľudských dejín

Ako dni ubiehali, Noach sa nepochybne naďalej zameriaval hlavne na duchovné veci. Asi nebudeme ďaleko od pravdy, ak si predstavíme, ako sa členovia Noachovej rodiny pravidelne schádzajú, modlia sa spolu a rozprávajú sa o svojom nebeskom Otcovi, ktorý nad nimi drží ochrannú ruku. Noach sa v každom dôležitom rozhodnutí spoliehal na Jehovu. Aj keď už videl, že zem konečne „obschla“ — po vyše roku, ktorý strávili medzi stenami korábu —, nesnažil sa otvoriť dvere a vyviesť všetkých von. (1. Mojžišova 8:14) Nie, čakal na pokyn od Jehovu!

Hlavy rodín sa dnes môžu od tohto muža viery veľa naučiť. Bol dobrým organizátorom, bol usilovný, trpezlivý a chránil všetkých, ktorí mu boli zverení do starostlivosti. Ale predovšetkým bral vždy do úvahy najprv vôľu Boha Jehovu. Ak budeme v týchto ohľadoch napodobňovať Noachovu vieru, budeme požehnaním pre všetkých, ktorých milujeme.

„VYJDI Z KORÁBU“

Napokon Jehovov pokyn prišiel. „Vyjdi z korábu ty i tvoja manželka a tvoji synovia i manželky tvojich synov s tebou,“ povedal Jehova Noachovi. Noach s rodinou poslušne vyšli von a všetky zvieratá s nimi. Ale ako? Vybiehali zvieratá z korábu hlava-nehlava? Vôbec nie! Biblická správa hovorí, že vyšli „podľa svojho rodu“. (1. Mojžišova 8:15–19) Keď už boli Noach s rodinou vonku a rozhliadali sa ponad vrchy Araratu, plnými dúškami vdychujúc svieži horský vzduch, naskytol sa im pohľad na očistenú zem. Nikde žiadni Nefilim, žiadne násilie, žiadni vzbúrení anjeli a ani stopy po celej tej skazenej ľudskej spoločnosti! * Ľudstvo malo príležitosť začať odznova.

 Noach hneď vedel, čo má robiť. Postavil oltár a začal uctievať Jehovu. Vzal niektoré zo zvierat, ktoré Boh považoval za čisté — niektoré z tých, z ktorých zobral do korábu „po sedem“ —, a predložil zápalnú obeť. (1. Mojžišova 7:2; 8:20) Ako sa na to Jehova pozeral?

Biblia odpovedá týmito uisťujúcimi slovami: „Jehova zacítil upokojujúcu vôňu.“ Bolesť, ktorú Boh cítil v srdci, keď ľudia naplnili svet násilím, vystriedal upokojujúci, príjemný pocit z toho, že na zemi vidí rodinu svojich verných služobníkov, odhodlaných konať jeho vôľu. Jehova od nich neočakával dokonalosť. Ten istý verš pokračuje: „Sklon ľudského srdca je zlý od jeho mladosti.“ ​(1. Mojžišova 8:21) Pozrime sa, ako Jehova ďalej prejavoval trpezlivosť a súcit s ľudstvom.

Boh sňal zo zeme prekliatie, ktoré vyslovil v čase vzbury Adama a Evy. Týmto prekliatím sa obrábanie zeme stalo neobyčajne ťažkým. Lámech dal svojmu synovi meno Noach — čo pravdepodobne znamená „odpočinok“ alebo „útecha“ — a predpovedal, že jeho syn privedie ľudstvo k odpočinku od tohto prekliatia. Noach musel žiariť radosťou, keď si uvedomil, že teraz uvidí, ako sa toto proroctvo naplní. Uvidí, že keď budú ľudia obrábať zem, ochotnejšie a štedrejšie vydá svoj výnos. Nie div, že Noach sa zakrátko stal roľníkom! (1. Mojžišova 3:17, 18; 5:28, 29; 9:20)

Noach s rodinou vyšli z korábu na očistenú zem

V tom istom čase dal Jehova všetkým Noachovým potomkom niekoľko jasných, jednoduchých zákonov, ktorými sa mali v živote riadiť — napríklad zakázal im vziať druhému človeku život a zneužívať krv. Boh tiež uzavrel s ľudstvom zmluvu, ktorou sľúbil, že už nikdy neprivedie na zem potopu, aby zničila všetko živé na nej. Ako záruku svojich slov Jehova dal, aby ľudia po prvýkrát uzreli nádherný prírodný úkaz — dúhu. Do dnešného dňa je nám každá dúha na oblohe utešujúcou pripomienkou Jehovovho láskyplného sľubu. (1. Mojžišova 9:1–17)

Ak by bol Noachov príbeh iba vymyslený, pravdepodobne by sa skončil objavením sa dúhy. Ale Noach bol skutočný človek z mäsa a kostí a v živote ho čakalo ešte nejedno trápenie. V tých dňoch, keď sa ľudia bežne dožívali oveľa vyššieho veku ako my, tento muž vytrvával na ceste viery ešte ďalších 350 rokov. Neľahkých rokov. Pri jednej príležitosti urobil vážnu chybu. Opil sa vínom z hrozna, ktoré dopestoval. A následkom tejto chyby sa jeho vnuk Kanaan dopustil ešte vážnejšieho hriechu — hriechu, ktorý mal pre Kanaanovu rodinu neblahé následky. Noach sa dožil aj toho, ako sa jeho potomkovia začali v Nimródovej dobe dopúšťať modlárstva a násilia. No kniha jeho života mala aj svetlé stránky. Videl napríklad, ako sa jeho syn Sem stal pre svoju rodinu vynikajúcim príkladom viery. (1. Mojžišova 9:21–28; 10:8–11; 11:1–11)

Tak ako Noach, aj my musíme vytrvávať na ceste viery. Keď ľudia okolo nás nedbajú na to, čo hovorí pravý Boh, alebo mu dokonca prestanú slúžiť, my podobne ako Noach nesmieme pripustiť, aby nás to ovplyvnilo. Musíme neochvejne kráčať ďalej. Jehova si takúto vernú vytrvalosť veľmi cení. Ako povedal Ježiš Kristus: „Kto vytrvá až do konca, bude zachránený.“ ​(Matúš 24:13)

^ 3. ods. Známy aj ako Noe.

^ 17. ods. Niektorí uvažujú o možnosti, že Boh udržiaval zvieratá v stave relatívnej nečinnosti, podobnom zimnému spánku, čo by znamenalo, že mali obmedzenú potrebu príjmu potravy. Či už to tak bolo, alebo nie, Boh svoj sľub určite splnil tým, že zaistil, aby všetci v korábe bezpečne prežili.

^ 22. ods. Potopa pravdepodobne zmietla zo zemského povrchu aj záhradu Eden. Ak to tak bolo, cherubíni, ktorí strážili vstup do nej, sa mohli konečne vrátiť do neba. Ich poslanie sa tak po 1 600 rokoch skončilo. (1. Mojžišova 3:22–24)