„Nikomu nechýbate,“ posmešne povedal dozorca väznice. „Zostanete tu.“ Ako sme sa my, pracovitá a mierumilovná rodina z Ruska, stali v roku 1950, päť rokov po skončení druhej svetovej vojny, väzňami v Severnej Kórei?

PODĽA mojich dokladov som sa narodila v roku 1924 v dedine Šmakovka na Ďalekom východe Ruska blízko hraníc s Čínou.

Dedina Šmakovka v Prímorskom kraji na Ďalekom východe Ruska, kde som sa narodila

Jedného dňa môjho otca a starších bratov uniesli banditi a už sme ich nikdy nevideli. Mama zostala sama s kŕdľom malých detí, ktoré sotva dokázala uživiť. Jeden sused jej preto ponúkol, že jej malé deti odvedie do pravoslávneho sirotinca a povie, že ich matka opustila.

Mama súhlasila, pretože ak by to neurobila, asi by sme zomreli od hladu. Teraz, keď mám už vyše osemdesiat rokov, som vďačná, že nás mama poslala do sirotinca. Pravdepodobne nám to zachránilo život. No jej rozhodnutie ma aj tak stále trápi.

V roku 1941 som sa vydala za Ivana

V roku 1941 som sa presťahovala do Kórey, kde som sa vydala za láskavého muža menom Ivan, ktorý tiež pochádzal z Ruska. Naša dcéra Oľa sa narodila v Soule v roku 1942. Tu sa nám narodili aj naši synovia, Koľa v roku 1945 a Žora v roku 1948. Manžel viedol náš rodinný obchod a ja som šila šaty. Keďže Soul v tom čase okupovali Japonci, naše deti sa naučili po japonsky, hoci doma sme hovorili po rusky. Do roku 1950 tu Sovieti, Američania a Kórejci spolunažívali zdanlivo bez problémov. Ľudia zo všetkých týchto národností bežne nakupovali v našom obchode.

Zajatí Severnými Kórejcami

V roku 1950 sa však všetko náhle, zo dňa na deň zmenilo. Severokórejská armáda obsadila Soul. Keďže nebolo možné utiecť, zatkli nás spolu s ďalšími cudzincami. Nasledujúceho tri a pol roka nás nútili putovať spolu s britskými, ruskými, americkými a francúzskymi vojnovými zajatcami po celej Severnej Kórei, pričom sme sa snažili vyhýbať bombám.

Z času na čas sme bývali vo vykurovaných domoch a dostávali sme dostatok jedla. No zvyčajne sme jedávali iba proso a prespávali v studených, opustených budovách. Mnohí zomreli na podvýživu a preto, že im nebola poskytnutá potrebná starostlivosť. Bola som zúfalá, keď som videla, ako naše deti trpia. Zima prišla veľmi skoro. Pamätám si, ako som celé noci sedávala pri ohni a nahrievala kamene, ktoré som podkladala pod deti.

Keď sa oteplilo, niektorí kórejskí dedinčania nás naučili, ktoré divo rastúce rastliny sú jedlé. Zbierali sme tiež maliny, hrozno a huby. Dedinčania k nám očividne necítili žiadnu nenávisť, skôr nás ľutovali. Naučila som sa chytať žaby, aby sme si doplnili našu biednu stravu. Trhalo mi srdce, keď naše deti stále pýtali ďalšie žaby.

V októbri nám nariadili presunúť sa do Manpcha. Povedali nám, že chorých a malé  deti odvezú na vozoch ťahaných volmi. Oľa a môj manžel boli odvedení so skupinou, ktorá išla pešo. Ja s chlapcami sme celé dni napäto čakali na vozy. Napokon prišli.

Chorých väzňov nahádzali na vozy jeden na druhého. Bol to hrozný pohľad! S malým Žorom na chrbte som sa pokúšala usadiť Koľu do rohu voza, ale on sa pustil do plaču a kričal: „Mama, mama, chcem ísť s tebou! Nenechávaj ma tu!“

Koľa sa vliekol za mnou, malou ručičkou sa ma kŕčovito držal za sukňu a snažil sa udržať krok s ostatnými. Počas tohto neslávne známeho pochodu, ktorý trval niekoľko dní, boli mnohí väzni zastrelení. Za nami sa zlietavali kŕdle vrán a ozobávali mŕtvoly, ktoré zostali na ceste. Nakoniec sme sa opäť stretli s manželom a Oľou. Plakali sme a objímali sa. V tú noc som nespala. Nahrievala som kamene v ohni. No keďže som už mohla takto zohrievať všetky moje deti, bola som pokojná.

V roku 1953, keď sme boli blízko 38. rovnobežky, ktorá rozdeľuje Severnú a Južnú Kóreu, sa naša situácia o niečo zlepšila. Dostali sme čisté uniformy, topánky, chlieb a dokonca nejaké sladkosti. Krátko nato boli prepustení Briti a potom Francúzi. Ale my sme neboli občanmi žiadnej krajiny. Po prepustení všetkých väzňov sme zostali sami. V zúfalstve sme plakali a nemohli sme ani jesť. Práve vtedy nám kórejský dozorca povedal tie zraňujúce slová, ktoré som spomenula v úvode.

Nový život v Spojených štátoch

Na naše prekvapenie nás krátko nato previezli cez demilitarizovanú zónu do Južnej Kórey. Tam nás vypočúvali americkí vojenskí úradníci a dovolili nám vysťahovať sa do Spojených štátov. Vydali sme sa loďou do San Francisca v Kalifornii, kde nám pomohla jedna charitatívna organizácia. Neskôr sme  sa presťahovali do Virgínie. Tam nám naši známi pomohli postaviť sa na nohy. Napokon sme sa presťahovali do Marylandu, kde sme začali nový život.

S manželom a dvoma z našich detí, 1954

Udivovali nás také bežné veci ako napríklad vysávač. Keďže sme boli prisťahovalcami v novej krajine, museli sme dlhé hodiny tvrdo pracovať. Zarmucovalo ma však, keď som videla, že tí, ktorým sa v novom prostredí darilo, využívali nových prisťahovalcov. Krátko po našom príchode sme stretli jedného ruského pravoslávneho kňaza, ktorý nám povedal: „Teraz ste v požehnanej krajine. Ak chcete byť úspešní, nezostávajte medzi svojimi.“ Bola som šokovaná a zmätená. Nemali by sme jeden druhému pomáhať?

V roku 1970 nám zaklopal na dvere jeden Jehovov svedok, Bernie Battleman, aby sa s nami podelil o nejaké myšlienky z Biblie. Bol to statný, výrečný muž, akoby bol jedným z nás. Rozprávali sme sa celé hodiny. Keďže som vyrastala v pravoslávnom sirotinci, cirkevné náuky som poznala naspamäť. Nikdy mi však ani nenapadlo, aby som si zadovážila Bibliu! Bernie nám jeden výtlačok priniesol a povedal: „Táto Biblia je pre vás, lebo vás mám rád.“ Zoznámil nás aj s Benom, rusky hovoriacim svedkom z Bieloruska.

Ben a jeho manželka mi láskavo odpovedali na moje otázky z Biblie. Bola som však presvedčená, že svedkovia si prekrútili znenie Svätého Písma. Obzvlášť ma rozhorčilo, keď som sa v ich publikáciách dočítala, že Mária mala okrem Ježiša aj ďalšie deti, keď cirkev učí niečo iné.

Zavolala som jednej mojej priateľke, Poľke, a poprosila som ju, aby sa pozrela do svojej poľskej Biblie, čo sa píše v Matúšovi 13:55, 56. Keď mi ho prečítala, bola som šokovaná, že aj v jej Biblii sa písalo, že Ježiš mal mladších bratov! Moja priateľka zavolala aj svojej známej, ktorá pracovala v Kongresovej knižnici vo Washingtone, aby pozrela tento verš vo všetkých prekladoch Biblie, ktoré tam mali. A výsledok? Vo všetkých Bibliách bolo napísané to isté: Ježiš mal bratov a sestry!

Mala som aj množstvo ďalších otázok. Prečo zomierajú deti? Prečo národy spolu bojujú? Prečo si ľudia nerozumejú, aj keď hovoria tým istým jazykom? Biblické odpovede na tieto  otázky ma nadchli. Dozvedela som sa, že nie je Božou vôľou, aby ľudia trpeli. Mala som veľkú radosť, keď som sa dozvedela, že znovu uvidím svojich blízkych, ktorí zomreli počas rôznych vojnových konfliktov. Postupne sa pre mňa Jehova stal skutočným.

Jedného dňa som stála pred svojimi ikonami a prosila Boha, aby pomohol môjmu synovi, ktorý sa práve vrátil z bojov vo Vietname a trpel ťažkou psychickou traumou. Zrazu som si uvedomila, že by som sa nemala modliť k ikonám, ale k živému Bohu, Jehovovi. Pozrela som sa na tie obrazy bližšie a zistila som, že to nie je nič viac, len pomaľovaná hliníková fólia. Kúpila som ich v kostole, ale ešte v ten večer som sa ich zbavila.

Nebolo ľahké opustiť cirkev, v ktorej som vyrastala. No učenie Biblie som si začala vážiť viac ako všetko ostatné. O rok neskôr som zobrala dcéru a manžela a išli sme za ruským pravoslávnym kňazom. Mala som so sebou poznámkový blok plný biblických otázok a ku každej otázke som mala napísané biblické texty. Keď som nahlas prečítala verše z Biblie, kňaz potriasol hlavou a povedal: „Ste stratená.“ Potom nás vyprevadil so slovami, aby sme už nikdy neprekročili prah jeho dverí.

Táto skúsenosť zapôsobila na moju dcéru Oľu, ktorá bola cieľavedomá a hĺbavá. Aj ona začala dôkladne skúmať Bibliu a čoskoro začala so mnou chodiť na zhromaždenia Jehovových svedkov. Bola som pokrstená v roku 1972 a Oľa o rok neskôr.

Motto našej rodiny

V záhrade pri mojom dome v Marylande v USA okolo roku 1990

Naše motto bolo: Zameriavaj sa na prítomnosť, nezaoberaj sa minulosťou. Preto sme sa nikdy nezdráhali pustiť sa do niečoho nového, keď sme boli presvedčení, že je to správne. A tak keď sme si s dcérou začali vytvárať blízky vzťah k Bohu, pocítili sme silnú túžbu ísť za ľuďmi a hovoriť im o tom, čo sme sa dozvedeli. Keďže som bola veľmi priama a rázna, musím priznať, že tí, ktorí so mnou spolupracovali v službe, museli občas zasiahnuť a urovnať, čo som pokazila. Ale po čase som sa naučila, ako hovoriť s ľuďmi rôznych národností a rôzneho pôvodu, ktorí tak ako ja túžili po lepšom živote.

Počas nasledujúcich rokov sme si s dcérou často hovorili, že ak raz padne železná opona, pôjdeme do Ruska pomáhať ľuďom dozvedieť sa o Bohu. Keď sa to začiatkom 90. rokov 20. storočia naozaj stalo, Oľa splnila tento sen za nás obe. Presťahovala sa do Ruska a 14 rokov tam slúžila. Študovala Bibliu s mnohými ľuďmi a pomáhala aj pri preklade biblickej literatúry z angličtiny do ruštiny v ruskej odbočke Jehovových svedkov.

Teraz som pripútaná na lôžko a moje deti robia všetko pre to, aby mi spríjemnili život, ako sa len dá. Ďakujem Bohu, že po tom, čo som v mladosti veľa trpela, našla som skutočne lepší život. Zažila som na sebe splnenie biblického žalmu, ktorý o Bohu napísal pastier Dávid: „Sprevádza ma pri dobre zavlažovaných miestach odpočinku. Občerstvuje moju dušu. Vodí ma v stopách spravodlivosti pre svoje meno.“ ​(Žalm 23:2, 3) *

^ 29. ods. Maria Kilinová zomrela 1. marca 2010, v čase, keď sa jej osobne vyrozprávaný príbeh pripravoval na uverejnenie.