Napodobňujte ich vieru

„Stále rástol pri Jehovovi“

SAMUEL hľadí do tváre ľudí, ktorí pred ním stoja. Tento verný muž, ktorý už niekoľko desaťročí slúži ako prorok a sudca, dal zhromaždiť svoj národ do mesta Gilgal. Podľa nášho kalendára môže byť máj alebo jún. Obdobie sucha značne pokročilo. Polia v tej oblasti sa sfarbili do zlatista a obilie je zrelé na žatvu. V zástupe nastáva ticho. Ako len zapôsobiť na ich srdcia?

Títo ľudia si vôbec neuvedomujú vážnosť situácie. Trvajú na tom, že chcú mať ľudského kráľa, ktorý nad nimi bude vládnuť. Nepochopili, že tak prejavujú veľkú neúctu svojmu Bohu, Jehovovi, a jeho prorokovi. V skutočnosti Jehovu odmietajú ako svojho Kráľa! Ako má len Samuel dosiahnuť, aby robili pokánie?

Teraz sa Samuel prihovára zhromaždenému zástupu. „Ja som zostarol a zošedivel,“ hovorí im. Jeho belejúce vlasy dodávajú jeho slovám váhu. Potom vraví: „Ja som chodil pred vami od svojej mladosti až do tohto dňa.“ ​(1. Samuelova 11:14, 15; 12:2) Hoci je Samuel starý, nezabudol na svoju mladosť. Tie dni má stále v živej pamäti. Vďaka rozhodnutiam, ktoré urobil ešte ako chlapec, sa celý jeho život vyznačoval vierou a oddanosťou jeho Bohu, Jehovovi.

Samuel si po celý život musel budovať a udržiavať svoju vieru. Robil to aj napriek tomu, že bol obklopený ľuďmi, ktorí nemali vieru a boli Bohu neverní. Ani dnes nie je ľahké budovať si vieru, lebo žijeme v skazenom svete bez viery. Pozrime sa, čo sa môžeme naučiť zo Samuelovho príkladu. Začnime jeho raným detstvom.

„Slúžil pred Jehovom ako chlapec“

Samuel mal nezvyčajné detstvo. Krátko po tom, čo bol odstavený, teda keď mal možno štyri roky, začal slúžiť Jehovovi vo svätostánku v Šíle asi 30 kilometrov od svojho domova v Ráme. Jeho rodičia, Elkána a Anna, ho zasvätili Bohu, aby mu slúžil vo zvláštnej forme služby, keď ho urobili celoživotným Nazarejom. * Znamenalo to, že Samuel bol opustený, že ho jeho rodičia nemilovali?

Vôbec nie! Elkána s Annou vedeli, že o ich syna bude v Šíle dobre postarané. Veľkňaz Éli naňho nepochybne dohliadal, lebo Samuel s ním úzko spolupracoval. Bolo tam aj viacero žien, ktoré vykonávali určitú službu v súvislosti so svätostánkom, zjavne organizovaným spôsobom. (2. Mojžišova 38:8)

Okrem toho Anna s Elkánom nikdy nezabudli na svojho prvorodeného syna, ktorého narodenie bolo odpoveďou na modlitbu. Anna prosila Boha o syna a sľúbila mu, že mu ho zasvätí, aby po celý život vykonával svätú službu. Rok čo rok za ním chodievali a Anna mu vždy priniesla nový pláštik bez rukávov, ktorý mu ušila do služby vo svätostánku. Malý Samuel sa z ich návštev určite veľmi tešil. Istotne mu veľmi prospievalo ich povzbudzovanie a rady, keď mu vysvetľovali, akou  výsadou je slúžiť Jehovovi na takom jedinečnom mieste.

Dnešní rodičia sa môžu od Anny s Elkánom veľa naučiť. Často sa stáva, že sa rodičia pri výchove detí sústredia na ich hmotné potreby, ale ich duchovné potreby zanedbávajú. Samuelovi rodičia však dávali duchovné veci na prvé miesto a to malo veľký vplyv na to, aký človek z ich syna vyrástol. (Príslovia 22:6)

Predstavte si, ako malý Samuel rastie a postupne objavuje vrchy okolo Šíla. Ako sa tak zhora pozerá na mesto a údolie, ktoré sa pod ním tiahne, srdce mu určite poskočí radosťou a hrdosťou, keď sa pohľadom zastaví na Jehovovom svätostánku. Je to naozaj sväté miesto. * Tento svätostánok, ktorý bol postavený takmer pred 400 rokmi pod dohľadom samého Mojžiša, je jediným strediskom čistého uctievania na celom svete.

Malý Samuel si svätostánok zamiloval. V správe, ktorú neskôr napísal, čítame: „Samuel slúžil pred Jehovom ako chlapec a mal opásaný ľanový efod.“ ​(1. Samuelova 2:18) Tento jednoduchý plášť bez rukávov svedčil o tom, že Samuel pomáhal kňazom vo svätostánku. Hoci nepochádzal z kňazskej triedy, mal vo svätostánku určité povinnosti, napríklad ráno otváral dvere na nádvorie svätostánku a slúžil zostarnutému Élimu. Ale aj keď si tieto výsady nesmierne cenil, jeho nevinné srdiečko časom začalo niečo trápiť. V Jehovovom dome sa dialo niečo veľmi zlé.

Zostáva čistý uprostred skazenosti

Samuel bol už ako chlapec očitým svedkom ozajstného zla a skazenosti. Éli mal dvoch synov, Chofniho a Pinchasa. Samuel vo svojej správe uvádza: „Éliho synovia boli naničhodníci; neuznávali Jehovu.“ ​(1. Samuelova 2:12) Tieto dve myšlienky navzájom úzko súvisia. Chofni a Pinchas boli „naničhodníci“ — doslova „synovia neužitočnosti“ —, lebo si nevážili Jehovu. Jeho spravodlivým normám a požiadavkám neprikladali žiaden význam. A to bola hlavná príčina všetkých ich ďalších hriechov.

V Božom Zákone bolo presne určené, aké majú kňazi povinnosti a ako by mali predkladať obete v Jehovovom svätostánku. A právom! Tieto obete predstavovali Božie opatrenia na odpustenie hriechov, vďaka ktorým mohli byť ľudia v Božích očiach čistí a hodní jeho požehnania a vedenia. Ale Chofni a Pinchas viedli ostatných kňazov k tomu, aby s obeťami zaobchádzali s veľkou neúctou. *

Predstavte si mladého Samuela, ako to všetko pozoruje a neverí vlastným očiam, keď vidí, ako sa toleruje taká hrubá neúcta voči Božím zákonom. Koľko ľudí — medzi nimi aj chudobných a utláčaných — vidí prichádzať do svätostánku v nádeji, že na tomto mieste nájdu duchovnú útechu a silu, ale odchádzajú sklamaní, skľúčení a ponížení! A ako sa asi Samuel cíti, keď sa dozvie, že Chofni a Pinchas znevažujú Jehovove zákony aj v oblasti sexuálnej morálky tým, že majú nemravné vzťahy s niektorými zo žien, ktoré slúžia pri svätostánku? (1. Samuelova 2:22) Možno dúfa, že Éli s tým niečo urobí.

Éli bol ten najpovolanejší, kto mohol napraviť túto situáciu, ktorá naberala katastrofálne rozmery. Ako veľkňaz bol zodpovedný za to,  čo sa dialo vo svätostánku. A ako otec mal povinnosť usmerniť svojich synov. Veď ubližovali sebe i mnohým ďalším v krajine. Éli však zlyhal aj ako otec, aj ako veľkňaz. Svojich synov napomenul len veľmi mierne. (1. Samuelova 2:23–25) Ale oni potrebovali oveľa ráznejší prístup. Veď sa dopúšťali hriechov, za ktoré si zasluhovali smrť!

Došlo to až tak ďaleko, že Jehova poslal za Élim „Božieho muža“, nemenovaného proroka, s vážnym posolstvom súdu. Jehova povedal Élimu: „Stále ctíš svojich synov viac ako mňa.“ Preto Boh predpovedal, že Éliho ničomní synovia zomrú v jeden deň a že Éliho rodina utrpí veľkú stratu, dokonca príde o výsadné postavenie v rámci kňazskej triedy. Podnietilo toto dôrazné varovanie členov Éliho rodiny, aby urobili nejaké zmeny? Nič v tejto správe nenasvedčuje tomu, že by zmenili svoj postoj. (1. Samuelova 2:27–3:1)

Ako všetka táto skazenosť vplývala na mladého Samuela? V tejto pochmúrnej správe prebleskujú občas lúče jasného svetla, keď čítame o tom, ako Samuel rástol a robil pokroky. Spomeňte si, že v 1. Samuelovej 2:18 sme o ňom čítali, že verne „slúžil pred Jehovom ako chlapec“. Už v takom ranom veku sa zameriaval na službu Bohu. V 21. verši tej istej kapitoly čítame niečo ešte povzbudzujúcejšie: „Chlapec Samuel stále rástol pri Jehovovi.“ Ako rástol, spájalo ho s jeho nebeským Otcom stále pevnejšie puto. Takýto blízky osobný vzťah k Jehovovi je tou najistejšou ochranou proti akejkoľvek forme skazenosti.

Samuel si mohol ľahko zdôvodňovať, že ak sa hriešneho konania môže dopúšťať veľkňaz a jeho synovia, aj on si môže robiť, čo chce. Ale skazenosť druhých — nech by išlo aj o ľudí s autoritou — nikdy nie je ospravedlnením hriechu. Aj dnes mnohí kresťanskí mladí nasledujú Samuelov príklad a ‚stále rastú pri Jehovovi‘, aj keď im niektorí ľudia okolo nich nedávajú dobrý príklad.

Aký úžitok mal Samuel zo svojho postoja? Čítame: „Zatiaľ chlapec Samuel rástol a bol stále milší, tak u Jehovu, ako aj u ľudí.“ ​(1. Samuelova 2:26) Teda Samuela mali druhí ľudia radi — prinajmenšom tí, ktorých názor bol dôležitý. Tohto chlapca si pre jeho vernosť cenil sám Jehova. A Samuel určite vedel, že jeho Boh zakročí proti všetkej skazenosti, ku ktorej dochádzalo v Šíle. Možno len uvažoval, kedy sa to stane.

„Hovor, lebo tvoj sluha počúva“

Raz v noci sa stalo niečo, čím sa všetko vyjasnilo. Blížilo sa ráno, ale napriek tomu bola ešte stále tma, ktorú prerušovalo len blikotavé svetlo veľkej lampy vo svätostánku. V tom tichu zrazu Samuel začul, ako niekto volá jeho meno. Myslel si, že je to Éli, ktorý bol teraz už veľmi starý a takmer slepý. Samuel vstal a „rozbehol sa“ k nemu. Predstavte si, ako sa tento chlapec bosý ponáhľa k Élimu, aby zistil, čo potrebuje. Je dojímavé, ako úctivo a láskavo sa Samuel správal k Élimu. Napriek všetkým svojim hriechom bol Éli stále Jehovovým veľkňazom. (1. Samuelova 3:2–5)

Samuel zobudil Éliho slovami: „Tu som, lebo si ma volal.“ Ale Éli tvrdil, že ho nevolal, a poslal chlapca späť do postele. No celá situácia sa zopakovala, a potom ešte raz. Napokon Éli pochopil, čo sa deje. V tom čase už nebolo bežné, že by Jehova dával svojmu ľudu videnie alebo mu odovzdával prorocké posolstvá, a nie je ťažké uhádnuť prečo. Ale Éli rozoznal, že Jehova opäť prehovoril — tentoraz k tomuto chlapcovi! Preto Samuelovi povedal, aby si šiel znovu ľahnúť, a poučil ho, ako má správne odpovedať. Samuel poslúchol. Čoskoro znovu počul hlas, ktorý volal: „Samuel, Samuel!“ Chlapec na to povedal: „Hovor, lebo tvoj sluha počúva.“ ​(1. Samuelova 3:1, 5–10)

Konečne mal Jehova v Šíle služobníka, ktorý ho počúval! A Samuel to robil po celý svoj život. Dá sa to povedať aj o nás? Nemusíme čakať,  kým k nám v noci prehovorí nejaký nadprirodzený hlas. Dnes môžeme v istom zmysle počuť Boží hlas kedykoľvek — z jeho Slova, Biblie, ktorú dnes máme už v konečnej podobe. Čím viac počúvame Boží hlas a reagujeme naň, tým viac rastie naša viera. Tak to bolo aj u Samuela.

Tá noc v Šíle bola míľnikom v Samuelovom živote, lebo vtedy začal medzi ním a Jehovom vznikať výnimočný vzťah — stal sa jeho prorokom a hovorcom. Spočiatku sa chlapec bál odovzdať Élimu posolstvo od Jehovu, lebo to bolo konečné vyhlásenie o tom, že proroctvo vyslovené proti Éliho rodine sa onedlho splní. Ale Samuel pozbieral odvahu a Éli rozsudok od Boha pokorne prijal. Netrvalo dlho a všetko, čo Jehova povedal, sa splnilo. Izrael vytiahol do vojny s Filištíncami a Chofni a Pinchas boli v jeden deň zabití. A keď sa Éli dozvedel, že Jehovova svätá truhla zmluvy padla do rúk nepriateľov, zomrel aj on. (1. Samuelova 3:10–18; 4:1–18)

No Samuel si čoraz viac získaval povesť verného proroka. „Jehova dokazoval, že je s ním,“ čítame v správe, ktorá ďalej uvádza, že Jehova sa postaral o to, aby ani jediné proroctvo, ktoré vyslovil Samuel, nezostalo nesplnené. (1. Samuelova 3:19)

Samuel „volal na Jehovu“

Znamená to však, že sa Izraeliti nechali viesť Samuelom a stali sa z nich duchovne zmýšľajúci ľudia so silnou vierou? Nie. Časom sa rozhodli, že už nechcú, aby ich súdil obyčajný prorok. Chceli byť ako iné národy, chceli, aby nad nimi vládol ľudský kráľ. Na Jehovov pokyn Samuel vyhovel ich žiadosti, ale musel im povedať, akého vážneho hriechu sa dopúšťajú. Nezavrhovali nejakého človeka, zavrhovali samotného Jehovu! A tak Samuel zvolal ľud do Gilgala.

 Pripojme sa teraz k Samuelovi v tejto napätej chvíli, keď sa chystá prehovoriť k Izraelitom. Tento zostarnutý prorok práve pripomenul Izraelitom, že celý život sa snažil zostať verný a rýdzi. Potom čítame: „Samuel... volal na Jehovu.“ Prosil ho o to, aby prišla búrka. (1. Samuelova 12:17, 18)

Búrka? V období sucha? O takom niečom nikto nikdy nepočul! Ale ak v tej chvíli niekto čo len trochu pochyboval alebo sa vysmieval, netrvalo to dlho. Obloha sa náhle zatiahla. Zdvihol sa silný vietor a pováľal obilie na poliach. Zaznelo ohlušujúce dunenie hromu a spustil sa dážď. Ako na to reagoval ľud? „Mal veľkú bázeň pred Jehovom a pred Samuelom.“ Izraeliti konečne pochopili, ako vážne zhrešili. (1. Samuelova 12:18, 19)

Nebol to Samuel, ale jeho Boh, Jehova, komu sa podarilo zapôsobiť na ich spurné srdcia. Od detstva až do staroby prejavoval Samuel vieru v svojho Boha a Jehova ho odmenil. Jehova sa nezmenil. Aj dnes podporuje tých, ktorí prejavujú podobnú vieru, akú mal Samuel.

[Poznámky pod čiarou]

^ 8. ods. Nazareji skladali Bohu slávnostný sľub, ku ktorému okrem iného patril záväzok, že nebudú piť alkoholické nápoje a nebudú si strihať vlasy ani holiť bradu. Väčšina Nazarejov sa zaviazala týmto sľubom len na určité obdobie, ale niektorí z nich, napríklad Samson, Samuel a Ján Krstiteľ, boli celoživotnými Nazarejmi.

^ 12. ods. Svätostánok bol v podstate veľký stan obdĺžnikového tvaru a mal drevenú konštrukciu. Bol však vyrobený z tých najkvalitnejších materiálov — z tuleních koží, nádherne vyšívaných látok a vzácnych druhov dreva potiahnutého striebrom a zlatom. Stál na obdĺžnikovitom nádvorí, na ktorom bol aj pôsobivý oltár na obete. Časom boli zjavne po stranách svätostánku pristavané miestnosti pre kňazov. Zdá sa, že v jednej takej miestnosti spával aj Samuel.

^ 16. ods. V správe čítame o dvoch prejavoch neúcty. Po prvé, Zákon konkrétne stanovoval, ktoré časti predloženej obete mali pripadnúť kňazom. (5. Mojžišova 18:3) Ale skazení kňazi vo svätostánku zaviedli úplne iný zvyk. Posielali svojich sluhov, aby strčili do kotla vidlicu, kým sa mäso ešte varilo, a vytiahli niektoré z najlepších kusov, ktoré sa im napichli na vidlicu! A po druhé, keď nejaký človek priniesol svoju obeť, aby ju predložil na oltári, skazení kňazi poslali sluhu, aby ho zastrašovaním prinútil dať mu surové mäso, skôr než bol tuk obetovaný Jehovovi. (3. Mojžišova 3:3–5; 1. Samuelova 2:13–17)

[Obrázok na strane 17]

Samuel prekonal strach a verne odovzdal Élimu Jehovovo posolstvo súdu

[Obrázok na strane 18]

Samuel sa vo viere modlil k Jehovovi a Jehova odpovedal búrkou