Aký je pôvod tohto mýtu?

Po smrti Ježišových apoštolov začiatkom druhého storočia n. l. získali veľký vplyv raní cirkevní otcovia. V diele New Catholic Encyclopedia (2003) v šiestom zväzku na strane 687 sa o ich učení píše: „Prevládajúcim názorom bolo, že nebeská blaženosť je udelená duši oddelenej od tela ihneď po akomkoľvek nevyhnutnom očisťovaní, ktoré nasleduje po smrti.“

Čo hovorí Biblia?

„Šťastní sú mierni, lebo oni zdedia zem.“ (Matúš 5:5)

Hoci Ježiš sľúbil svojim učeníkom, že im v nebi ‚pripraví miesto‘, naznačil, že nie každý spravodlivý ide automaticky do neba. (Ján 3:13; 14:2, 3) Veď či sa nemodlil o to, aby sa Božia vôľa diala „ako v nebi, tak i na zemi“? (Matúš 6:9, 10) Spravodliví majú v skutočnosti dvojakú vyhliadku. Malá časť z nich bude s Kristom vládnuť v nebi, ale väčšina z nich bude žiť večne na zemi. (Zjavenie 5:10)

V priebehu rokov sa pohľad ranej cirkvi na jej úlohu na zemi menil. K čomu to viedlo? „Očakávané Božie Kráľovstvo stále viac nahrádzala inštitucionálna cirkev,“ uvádza sa v diele The New Encyclopædia Britannica. Cirkev začala upevňovať svoju moc tým, že nedbala na Ježišovo jednoznačné vyjadrenie, že jeho nasledovníci nemajú byť „časťou sveta“, a začala sa miešať do politiky. (Ján 15:19; 17:14–16; 18:36) Pod vplyvom rímskeho cisára Konštantína cirkev upustila od niektorých svojich náuk. Jedna z nich sa týkala samotnej podstaty Boha.

Porovnaj tieto biblické verše: Žalm 37:10, 11, 29; Ján 17:3; 2. Timotejovi 2:11, 12

FAKT:

Väčšina dobrých ľudí bude žiť večne na zemi — nie v nebi