„KEĎ som sa dozvedel, že môj syn bol vylúčený, mal som pocit, že sa mi zrútil celý svet,“ rozpráva Julian. „Bolo to naše najstaršie dieťa a boli sme si veľmi blízki. Veľa vecí sme robievali spolu. Vždy to bol príkladný syn, ale naraz sa začal správať tak, že sa to nedalo tolerovať. Moja manželka len plakala a plakala a ja som nevedel, ako ju utešiť. Kládli sme si otázku, kde sme ako rodičia urobili chybu.“

Prečo je možné povedať, že vylúčenie kresťana je láskavým opatrením, keď prináša toľko bolesti? Aké dôvody nachádzame v Písme pre také prísne opatrenie? A čo vlastne vedie k tomu, že je niekto vylúčený?

DVA ČINITELE, KTORÉ VEDÚ K VYLÚČENIU

Ak je Jehovov svedok vylúčený, je to po prvé preto, lebo sa dopustil vážneho hriechu, a po druhé preto, lebo nerobí pokánie. K vylúčeniu môže dôjsť len vtedy, keď sú zjavné oba tieto činitele.

Hoci Jehova od nás neočakáva dokonalosť, stanovil určitú normu svätosti a chce, aby sme sa jej držali. Napríklad vyžaduje, aby sme sa vyhýbali vážnym hriechom, ako je sexuálna nemravnosť, modlárstvo, krádež, vydieranie, vražda a špiritizmus. (1. Kor. 6:9, 10; Zjav. 21:8)

Súhlasíš s tým, že Jehovove čisté normy sú rozumné a slúžia na našu ochranu? Kto by nechcel žiť medzi pokojnými, slušnými ľuďmi, ktorým sa dá dôverovať? A práve takí sú naši duchovní bratia a sestry. Do takejto spoločnosti sme sa dostali vo chvíli, keď sme sa zasvätili Bohu a sľúbili mu, že budeme žiť v súlade s pokynmi, ktoré sa nachádzajú v jeho Slove.

Čo však v takom prípade, keď kresťana privedie k vážnemu hriechu nejaká slabosť? Jehovovým služobníkom z minulosti sa to stávalo, no Boh ich úplne nezavrhol. Známym príkladom je kráľ Dávid. Dopustil sa cudzoložstva a vraždy, ale prorok Nátan mu povedal: „Jehova tvoj hriech prehliada.“ (2. Sam. 12:13)

Boh odpustil Dávidovi jeho hriechy, lebo Dávid sa úprimne kajal. (Žalm 32:1–5) Keby to neurobil, Jehova by mu neodpustil. Podobne dnes je Jehovov služobník vylúčený iba vtedy, keď nerobí pokánie alebo keď ďalej pokračuje v konaní toho, čo je zlé. (Sk. 3:19; 26:20) Ak uňho starší, ktorí tvoria právny výbor, nevidia pravé pokánie, musia ho vylúčiť.

Spočiatku môžeme mať pocit, že vylúčenie nejakého brata či sestry je neláskavé ba až kruté, najmä ak ide o človeka, ktorý je nám blízky. No v Jehovovom Slove nachádzame  pádne dôvody, prečo je toto opatrenie prejavom lásky.

AKÝ ÚŽITOK PRINÁŠA VYLÚČENIE

Ježiš povedal, že „múdrosť dokáže, že je spravodlivá, svojimi skutkami“. (Mat. 11:19) Rozhodnutie vylúčiť nekajúcneho previnilca je múdre a prináša spravodlivé výsledky. Pouvažujme teraz o troch z nich.

Vylúčenie previnilca prináša česť Jehovovmu menu. Keďže nosíme Jehovovo meno, naše správanie vrhá na toto meno určité svetlo. (Iz. 43:10) Tak ako správanie dieťaťa prináša rodičom buď chválu, alebo hanbu, tak je to aj s nami a Jehovom. Názor ľudí na Jehovu závisí do určitej miery od toho, či my ako Boží ľud dávame dobrý alebo zlý príklad. Bohu robíme dobré meno vtedy, keď sa riadime jeho mravnými normami. Podobná situácia bola v Ezechielových dňoch, keď ľudia z národov spájali Jehovovo meno so Židmi. (Ezech. 36:19–23)

Božiemu svätému menu by sme robili hanbu, keby sme konali v rozpore s Božími svätými normami. Apoštol Peter kresťanom radil: „Ako poslušné deti prestaňte sa utvárať podľa žiadostí, ktoré ste mali skôr, v svojej nevedomosti, ale v zhode s tým Svätým, ktorý vás povolal, staňte sa aj vy sami svätými v celom svojom správaní, lebo je napísané: ‚Buďte svätí, lebo ja som svätý.‘“ (1. Petra 1:14–16) Z toho jasne vyplýva, že sväté správanie prináša česť Božiemu menu.

Keď nejaký Jehovov svedok robí to, čo je nesprávne, jeho priatelia a známi sa o tom pravdepodobne dozvedia. Vylúčenie je dôkazom, že Jehova tu má svoj čistý ľud, ktorý sa drží biblických pokynov, aby si v Božích očiach udržal svätosť. Raz sa stalo, že nejaký muž prišiel na zhromaždenie do sály Kráľovstva vo Švajčiarsku a povedal, že sa chce stať členom zboru. Prečo? Jeho sestra bola vylúčená za nemravnosť a on vyhlásil, že sa chce pripojiť k organizácii, ktorá „netoleruje zlé správanie“.

Vylúčenie chráni čistotu kresťanského zboru. Apoštol Pavol upozornil Korinťanov, aby netrpeli v zbore úmyselných hriešnikov. Zlý vplyv takých ľudí prirovnal ku kvasu, keď povedal, že aj „trochu kvasu nakvasí celé cesto“. Potom ich vyzval: „Odstráňte toho zlého človeka spomedzi seba.“ (1. Kor. 5:6, 11–13)

„Zlý človek“, o ktorom Pavol hovoril, sa zrejme bezočivo dopúšťal nemravnosti. A niektorí členovia zboru začali jeho konanie dokonca ospravedlňovať. (1. Kor. 5:1, 2) Keby bol taký vážny hriech tolerovaný, ostatní kresťania by možno tiež začali konať podľa nemravných zvykov, ktoré boli rozšírené v ich skazenom meste. Prehliadanie úmyselných hriechov vedie k povoľnému postoju voči Božím normám. (Kaz. 8:11) Navyše nekajúcni hriešnici sú podobní „skalám skrytým pod vodou“, na ktorých môže stroskotať viera iných členov zboru. (Júda 4, 12)

Vylúčenie môže viesť k tomu, že sa previnilec spamätá. Ježiš raz rozprával o mladom mužovi, ktorý odišiel z domu svojho otca, žil hýrivým životom a premrhal svoje dedičstvo. Márnotratný syn sa z vlastnej trpkej skúsenosti naučil, že život mimo otcovho domu je prázdny a krutý. Nakoniec sa však spamätal, kajal sa a vrátil sa k svojej rodine. (Luk. 15:11–24) Ježišov opis milujúceho otca, ktorý sa teší zo zmeny postoja svojho syna, nám pomáha chápať Jehovove pocity. Jehova nás uisťuje: „Nemám potešenie v smrti zlého, ale v tom, že sa zlý odvracia od svojej cesty a skutočne zostáva nažive.“ (Ezech. 33:11)

Podobne aj vylúčení už viac nie sú členmi kresťanského zboru, svojej duchovnej rodiny. No časom si môžu uvedomiť, čo všetko stratili. Keď znášajú trpké následky svojho hriešneho konania a zároveň sa im v mysli vynárajú spomienky na šťastné dni, keď ešte mali blízky vzťah k Jehovovi a jeho ľudu, môže to viesť k tomu, že sa spamätajú.

 Dve vlastnosti, ktoré vedú k dobrým výsledkom, sú láska a pevnosť. Žalmista Dávid povedal: „Keby ma udrel spravodlivý, bola by to milujúca láskavosť; a keby ma pokarhal, bol by to olej na hlavu.“ (Žalm 141:5) Znázornime si to: Predstav si dvoch turistov, ktorí sa v zime vyberú do zasnežených hôr. Jeden z nich sa úplne vyčerpá, podchladí sa a premáha ho spánok. Keby zaspal, zomrel by. Kým čakajú na záchranárov, kamarát ho plieska po lícach, aby ho udržal pri vedomí. Môže to síce bolieť, ale pravdepodobne mu to zachráni život. Aj Dávid si uvedomil, že keby dostal bolestivú lekciu od niekoho spravodlivého, bolo by to na jeho dobro.

V mnohých prípadoch je vylúčenie posledným krokom, ktorý má hriešnikovi pomôcť, aby sa spamätal. Trvalo asi desať rokov, kým Julianov syn spomenutý v úvode tohto článku opäť uviedol svoj život do súladu s Jehovovými normami a vrátil sa do zboru. Teraz slúži ako starší. Pripúšťa: „Keď som bol vylúčený, musel som niesť následky svojho spôsobu života. Potreboval som takú lekciu.“ (Hebr. 12:7–11)

PREJAV LÁSKY VOČI VYLÚČENÝM

Je pravda, že keď je niekto vylúčený, je to duchovná tragédia. No na druhej strane, nie je to bezvýchodisková situácia. Každý z nás môže prispieť k tomu, aby vylúčenie splnilo svoj účel.

Starší pomáhajú kajúcnemu previnilcovi vrátiť sa k Jehovovi

Starší, ktorí majú neradostnú úlohu rozhodnúť o vylúčení, sa snažia napodobňovať Jehovovu lásku. Keď oznamujú previnilcovi svoje rozhodnutie, láskavo a jasne mu vysvetlia, čo má urobiť, aby mohol byť znova prijatý do zboru. Ak si všimnú náznaky toho, že vylúčený mení svoje správanie, raz za určité obdobie ho navštívia a pripomenú mu, ako sa môže vrátiť k Jehovovi. *

Príbuzní prejavujú lásku zboru, ale aj previnilcovi tak, že rešpektujú rozhodnutie o vylúčení. Julian spomína: „Bol to stále môj syn, ale jeho spôsob života postavil medzi nás múr.“

Členovia zboru prejavujú lásku založenú na zásadách tým, že sa s vylúčeným nekontaktujú ani nerozprávajú. (1. Kor. 5:11; 2. Jána 10, 11) Tak podporujú opatrenie na nápravu, ktoré pochádza od Jehovu a ktoré udeľuje prostredníctvom starších. Členovia zboru by nemali zabúdať ani na príbuzných vylúčeného. Je prirodzené, že títo príbuzní sú zronení, a preto potrebujú, aby im ostatní dávali najavo, že pri nich stoja a že im na nich veľmi záleží. Nemali by mať pocit, že sa im spoluveriaci vyhýbajú. (Rim. 12:13, 15)

Julian na záver hovorí: „Vylúčenie je opatrenie, ktoré potrebujeme. Pomáha nám žiť podľa Jehovových noriem. Napriek bolesti prináša z dlhodobého hľadiska dobré výsledky. Keby som toleroval synovo zlé správanie, nikdy by sa nevrátil späť.“

^ 24. ods. Pozri Strážnu vežu z 15. apríla 1991, strany 21 – 23.